Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (232)I. ÚS 534/2013
PDF · 188.69 KB
No categories available
I. ÚS 534/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 18/2013 z 24. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co
18/2013 z 24. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“),
predmetom ktorého je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je
teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil.
Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spor
budú prikázaný inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu okresný súd
uznesením sp. zn. 4 C 106/2012 z 30. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, podstatou ktorého bolo jej
tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutým uznesením potvrdil
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutým uznesením krajský
súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhu podaného sťažovateľkou ako námietku zaujatosti, hoci toto
podanie nebolo dostatočne určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené
v § 15a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd
aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podanej žalobe vyhodnotili ako
námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia krajského súdu, ktorý
v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením,
zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku
zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní
v konaní pred okresným súdom, ako aj z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu,
sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresný súd svojím rozhodnutím uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala, pričom okrem iného
uviedla: „Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak
vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú
z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda
vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenie
okresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný
súd nesprávne posúdil jej žalobný návrh, ktorého súčasťou bolo aj upovedomenie
o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať
a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke
škodu, pričom jej upovedomenie nemožno posúdiť ako námietku zaujatosti pre nesplnenie
náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Krajský súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti uviedol:
«Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní tvrdil, že v podanom návrhu na začatie
konania nevzniesol námietku zaujatosti, ale domáhal sa, aby súd poľa § 12 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 12 ods. 3 O. s. p. predložil vec nadriadenému súdu z dôvodu prikázania
veci inému súdu z dôvodu vhodnosti (uvádzal nutnosti) odvolací súd môže len konštatovať,
že uvedené tvrdenie navrhovateľa nie je pravdivé. Z návrhov na začatie konania podaných
navrhovateľom, ktoré podania súd posudzoval podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
vyplýva, že navrhovateľ nesporne vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného
súdu Považská Bystrica, keď v úvode svojich návrhov upozorňoval na „predpojatosť“
okresného súdu , ktorý má vec ako miestne a vecne príslušný prejednať s tým, že uviedol, že
na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Pridelenie veci niektorému
zo sudcov Okresného súdu Považská Bystrica považoval za porušenie jeho práva
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom. Napokon i v podanom odvolaní
uvádza, že inak vecne a miestne príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú
vo veci zaujatí (§ 14 O. s. p.). O vznesenej námietke zaujatosti Krajský súd v Trenčíne
rozhodol uznesením zo dňa 23. 10. 2012 č. k. 6NcC/359/2012-15. Skutočnosť, že sa
navrhovateľ domáhal procesného postupu súdu podľa § 12 O. s. p. je bezvýznamná,
nakoľko právne posúdenie vznesenej námietky je zásadne vecou súdu.»
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd
sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil sumu súdneho
poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec správne právne
posúdil, keď citoval tie ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“). Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky,
ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu
súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav
svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto
rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je
ústavne akceptovateľné a jeho odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z jeho
odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013