Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 447/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., toho času v Ústave na výkon väzby K.,

zastúpeného JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv zaručených a 5 a

postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. 38/2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 22. mája 2013) M.

B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon väzby K., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv zaručených a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením

Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

38/2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania

vedeného proti jeho osobe vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) zo 17. novembra 2011 z dôvodov podľa ustanovení § 71

ods. 1 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) zo 6. decembra 2011. Väzba sťažovateľa bola následne uznesením

Špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 30. mája 2012 predĺžená do 15. decembra 2012.

Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby z 13. novembra 2012

Špecializovaný trestný súd namietaným uznesením z 27. novembra 2012 lehotu trvania

väzby sťažovateľa predĺžil do 15. júna 2013. O sťažnosti podanej sťažovateľom proti

prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd uznesením zo 4. decembra 2012,

ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že „V rozhodnutiach o predĺžení väzby sa konajúce súdy

v zásade vysporiadali s predĺžením väzby len tak, že uviedli, že dôvody väzby naďalej trvajú

(pri druhom predĺžení väzby sa len v skratke odkázalo na doterajšie rozhodnutia), nakoľko

nedošlo k žiadnej významnej zmene počas prebiehajúceho trestného stíhania a rovnako

aj na to, že doteraz zistené skutočnosti v rámci trestného konania v zásade vierohodným

spôsobom preukazujú spáchanie t. č. z ktorých bol o. i. obvinený aj sťažovateľ. Zároveň

poukázali aj na potrebu vykonávania ďalších vyšetrovacích úkonov smerujúcich

k hospodárnemu a rýchlemu ukončeniu vyšetrovania.“.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené materiálne dôvody na jeho

vzatie do väzby, resp. na jej predĺženie.

V tejto súvislosti sťažovateľ prezentuje argumentáciu, ktorou vyvracia splnenie

jednej z materiálnych podmienok väzby, a síce dôvodnosť trestného stíhania vedeného proti

jeho osobe, spochybňujúc pritom vierohodnosť svedeckých výpovedí, o ktoré sa opiera

jemu vznesené obvinenie.

V ďalšom bode sťažnosti spochybňuje sťažovateľ naplnenie druhej z materiálnych

podmienok väzby, a to existenciu dôvodov preventívnej väzby podľa ustanovení § 71 ods. 1

písm. c) , ktorú konajúce súdy opierajú o okolnosti týkajúce sa priamo

povahy trestnej činnosti, ktorá je mu kladená za vinu, teda že „sa mal údajne ako člen

organizovanej skupiny dopustiť násilnej trestnej činnosti za účelom odstránenia

konkurenčnej skupiny“. Sťažovateľ túto okolnosť nepovažuje za postačujúcu pre vyvodenie

záveru o dôvodnej obave z pokračovania v trestnej činnosti a rovnako za nedostatočný

v tomto smere považuje aj poukaz väzobných rozhodnutí na jeho „kriminálnu minulosť“,

čiže jeho predchádzajúce odsúdenia, pretože podľa názoru sťažovateľa „ide totiž o trestné

činy, ktoré jednak svojou povahou, vzhľadom na uložené tresty nepatrili medzi závažné

a jednak od ich spáchania uplynul značný čas“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v prípade predĺženia jeho väzby dôvody prezentované

v návrhu prokurátora na predĺženie väzby (vykonávanie ďalších úkonov v rámci

vyšetrovania) nie sú aktuálne, pretože podľa sťažovateľa „dôkazná situácia vo veci je

v zásade konečná“, keďže „väčšina úkonov vzťahujúcich sa na skutky, z ktorých je

sťažovateľ obvinený bola už vykonaná, a jeden jediný úkon, ktorý vykonaný nebol a pritom

mal a mohol byť vykonaný, je rekognícia s poškodenou“.

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade neboli splnené materiálne dôvody väzby

a rozhodnutia konajúcich súdov o predĺžení jeho väzby tak považuje za nezákonné,

zakladajúce porušenie jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1

.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,

aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa podľa . ods. 1 a a 5

Slovenskej republiky postupom porušovateľov a ich rozhodnutiami − Uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 38/2012 zo dňa

27. 11. 2012 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 4. 12. 2012 porušené boli.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

sp. zn. 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 4. 12. 2012 v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa sa zrušujú.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €

ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

331,15,- € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46

ods. 1 postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra

2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 38/2012

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov

postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu zistil ústavný súd existenciu

procesnej prekážky uvedenej v ustanovení , a síce

nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k označenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu disponoval

sťažovateľ opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany

v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov spadalo do právomoci

nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný

súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie v zmysle .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46

ods. 1 postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 4. decembra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil,

že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa a iné Trestný

zákon v znení neskorších predpisov.

V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu

zo 17. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 vzatý

do väzby z dôvodov podľa ustanovení , podľa

ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať

v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý

pripravoval alebo ktorým hrozil. Konajúce súdy v rozhodnutiach o vzatí sťažovateľa

do väzby preventívnu väzbu sťažovateľa podľa

opreli o dôvodné podozrenie, že sa ako člen organizovanej skupiny mal dopustiť

koordinovanej násilnej trestnej činnosti, pričom odkázali na výsledky dokazovania,

predovšetkým výpovede dvoch svedkov jednoznačne popisujúcich okolnosti vyšetrovanej

trestnej činnosti. Spolu s uvedenými skutočnosťami zohľadnili konajúce súdy aj „trestnú

minulosť“ sťažovateľa, ktorá podľa ich názoru „prinajmenšom nasvedčuje na sklony

k páchaniu násilnej trestnej činnosti a to bez ohľadu na to, či sa jedná o odsúdenia, ktoré

majú účinky zahladenia alebo nie“.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu z 30. mája 2012 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená

do 15. decembra 2012.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky 13. novembra 2012 predložil návrh na predĺženie lehoty trvania väzby

sťažovateľa (ako aj ostatných spoluobvinených), ktorému Špecializovaný trestný súd

namietaným uznesením z 27. novembra 2012 vyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa

predĺžil do 15. júna 2013.

V odôvodnení svojho rozhodnutia v úvode citoval Špecializovaný trestný súd

príslušné ustanovenia [, , ,

písm. c), § 76 ods. 7 písm. c) a § 79 ods. 3] a konštatoval, že v súlade s citovanou právnou

úpravou bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podaný v takto určenej zákonnej

lehote, preto Špecializovaný trestný súd určil termín výsluchov obvinených a upovedomil

o ňom tak prokurátora, ako aj obhajcov obvinených.

Špecializovaný trestný súd poukázal na námietky sťažovateľa, ktoré tento uviedol pri

svojom výsluchu: „Obvinený M. B. uviedol, že je nevinný, lebo nič nespáchal. Tiež poukázal

na výpoveď V. M. tak, že ide o jeho klamstvá a vyjadrenia sú založené iba na tom, čo mal

počuť od inej osoby. V. M. tak koná, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Preto M. B. podal

naňho trestné oznámenie.“

Špecializovaný trestný súd ďalej uviedol, že „Obhajcovia v podstate zhodne

poukazovali na nedostatky vyšetrovania. Uvádzali, že výpovede svedkov kajúcnikov M., F.,

Č. a ďalších nemôžu postačovať ako podklad na založenie dôvodnosti podozrenia proti ich

klientom zo spáchania trestnej činnosti tak, ako je to uvedené v príslušných uzneseniach

vyšetrovateľa. Je to najmä prípad univerzálneho svedka K. Š., ktorý si však vo svojich

výpovediach vo viacerých skutočnostiach odporuje. Žiadne ďalšie dôkazy proti obvineným,

ktoré by ich priamo usvedčovali, neboli vyšetrovateľom zadovážené za obdobie takmer

jedného roka. Preto nielen dôvodnosť trestného stíhania nemá oporu v konkrétnych

skutočnostiach. Konanie ani jedného z obvinených počas trvania väzby nevykazuje také

známky, ako to vyžaduje ustanovenie . Následne obhajcovia

zhodne poukazovali na rodinné zázemie obvinených, na ich ustálené zvyky, čo sa týka

zdržiavania sa na konkrétnych adresách a na ďalšie osobné pomery.“.

Vo vzťahu k splneniu materiálnych dôvodov väzby Špecializovaný trestný súd

takto argumentoval:

«Pokiaľ ide o materiálne dôvody väzby, tie spočívajú jednak v dôvodnosti podozrenia

trestného stíhania a jednak vo vzniku a pretrvávaní niektorého z väzobných dôvodov

uvedených v jednotlivých písmenách . V zmysle príslušných

zákonných ustanovení dôvody väzby musia trvať počas celého jej trvania a väzba v každom

svojom štádiu musí byť odôvodnená aj skutkovými okolnosťami prípadu.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení i zo znenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2

vyplýva, že pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa súd musí zaoberať

aj tým, či trestné stíhanie proti tej – ktorej osobe je dôvodné. Svojím stanoviskom

neprezumuje vinu či nevinu obvineného a väzobné trestné stíhanie samo osebe

neprejudikuje odsudzujúci rozsudok. Ak však existuje logickými úvahami podložená

dôvodnosť podozrenia a pristúpi k tomu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71

ods. 1 , orgány činné v trestnom konaní a súdy sú trestné stíhanie

povinné viesť väzobne. Sudca pre prípravné konanie si je vedomý aj toho, že väzba

je výrazným zásahom do obmedzenia slobody pohybu je tzv. výnimkou z pravidla, pričom

možno ku nej pristúpiť len za výnimočných okolností. V tomto prípade však takéto

výnimočné okolnosti nastali a spočívajú tak v špecifikách trestnej veci ako takej,

ako aj vo viacerých špecifikách týkajúcich sa všetkých obvinených.

Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, je potrebné uviesť, že dôkazy, ktoré boli

doposiaľ vo veci získané, a to aj v čase po predchádzajúcom rozhodnutí o predĺžení lehoty

trvania väzby, nespochybnili ani v tomto štádiu trestného stíhania dôvodnosť trestného

stíhania ani u jedného z obvinených, teda dôvodnosť podozrení voči vyššie menovaným

obvineným z toho, že mali spáchať tie trestné činy a takým konaním ako to je konkrétne

uvedené v jednotlivých uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.

V tomto smere nič nezmenila ani súdu už známa argumentácia o výpovediach

tzv. spolupracujúcich svedkov. Možno súhlasiť s názorom, že takéto výpovede je potrebné

posudzovať z hľadiska vierohodnosti takejto výpovede naozaj precízne a zodpovedne.

Obvykle platí stav, že výpoveď jediného takéhoto svedka nemôže byť dôvodom práve

na väzobné stíhanie páchateľa.

Podozrenia proti jednotlivým obvineným nie sú založené na výpovedi jedinej

spolupracujúcej osoby (v priebehu výsluchu bol najčastejšie spomínaný V. M.), ale aj

na viacerých ďalších výpovediach spolupracujúcich svedkov, či na výpovedi obvineného M.

a aj na ďalších dôkazoch, ktoré boli podrobne uvedené v predchádzajúcich väzobných

rozhodnutiach, preto nie je namieste ich teraz znovu opakovať.

Pretože v tomto štádiu trestného stíhania sa nerozhoduje o vine a treste obvinených,

úlohou sudcu pre prípravné konanie nie je podrobný rozbor skutkových okolnosti prípadu

vo vzťahu ku všetkým skutkom, vo vzťahu ku všetkým obvineným, podrobný rozbor

svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov tak, ako tomu je v prípade rozhodovania

na hlavnom pojednávaní. V prípade rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby treba

zisťovať, či dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným zostala zachovaná, či dôvodnosť

podozrenia voči obvineným zo spáchania konkrétneho konania uvedeného v uznesení

o vznesení obvinenia tiež zostala zachovaná a či dôvody väzby u každého z obvinených

nezmenene trvajú, alebo došlo v tomto smere k zmene, alebo či dôvody väzby už pominuli.

Vo veci ako prvé je zadokumentované trestné oznámenie K. Š. zo dňa 07. 07. 2011.

Oznamovateľ spomenul násilnú, ako aj drogovú trestnú činnosť a vypovedal o štruktúre

skupiny, ktorá sa necháva označovať ako „P.“. Už tu K. Š. vypovedá pomerne podrobne

a spomína väčšinu osôb, ktoré boli neskôr obvinené.

V ďalších štádiách trestného konania bol K. Š. vypočutý aj v postavení svedka a to aj

po vznesení obvinenia za zachovania možnosti kontradiktórneho výsluchu pokiaľ ide o

účasť obhajcov pri výsluchu (viď č. l. 866 – 891, 1995 – 2005, zápisnica o vykonaných

rekogníciách). Tento svedok hovorí predovšetkým o drogovej činnosti „o sekaní drog,

predávaní týchto drog a obchodovaní s nimi“. Z osôb uvedených v návrhu prokurátora

spomína predovšetkým M. B. prezývaného „B.“, Ľ. G. prezývaného „L.“, P. M.

prezývaného „T.“, R. M. a T. K. Takisto spomína M. P. prezývaného „E.“, pričom však

tento patril do inej skupiny ako predchádzajúce osoby, ktoré spadali pod M. A. Naposledy

výpoveď v takomto smere svedok K. Š. zopakoval dňa 17. 04. 2012, kde opakuje niektoré

skutočnosti týkajúce sa drogovej trestnej činnosti a spomína aj trestnú činnosť súvisiacu

s vydieraním.

Ďalšou osobou, ktorá vypovedá v neprospech viacerých v návrhu spomínaných osôb

je svedok M. Č. (zápisnica o výsluchu z č. l. 892 – 913). Tento svedok aj v rámci

kontradiktórnych výpovedí vypovedá o tom, že pozná T. K., R. M., Ľ. G. a M. B. Takisto

vypovedá predovšetkým k drogovej trestnej činnosti, popisuje fungovanie skupiny a pokiaľ

ide o J. O. uviedol, že tohto videl dvakrát v živote, je to taký mladý chalan, pričom vie

o tom, že má prezývku „P.“. Výpoveď v tomto smere potvrdil aj pri svojom výsluchu dňa

19. 04. 2012, kde hovorí aj o skupine „P.“ tvrdí, že „M. A. a O. boli hore a my ostatní sme

boli dole“.

V. M. bol vypočutá viackrát, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchoch tejto osoby

na č.l. 914 – 953, 1010 – 1015, 1210 – 1215, 1349 – 1356, 2018 – 2039. Možno

konštatovať, že tento svedok vypovedá voči všetkým obvineným uvedeným v návrhu

prokurátora a podrobne popisuje nielen drogovú trestnú činnosť, ale aj trestnú činnosť

násilného charakteru týkajúcu sa viacerých poškodených. Takisto pomerne presne

s uvádzaním viacerých detailov popisuje aj činnosť skupiny, ktorá si nechala hovoriť

ako „P.“. Vypovedal aj ku skutku, ktorý sa týkal poškodeného N. a ktorého sa zúčastnil,

takisto vypovedá ku skutku, ktorý sa týka poškodeného G. a vypovedal tiež k okolnostiam,

ktoré sa týkajú poškodených D., T. a M. Aj tento svedok všetky okolnosti v súlade

s predchádzajúcimi výpoveďami potvrdil aj dňa 18. 04. 2012. Možno konštatovať, že

v zásade v súlade so skutkovými opismi v uzneseniach o vznesení obvinenia opisuje činnosť

jednotlivých obvinených.

Aj výpovede svedkov T., D. a sčasti P., okrem výpovede V. M. dokumentujú

existenciu skupiny „P.“, ktorá „bojovala o vplyv“ v území, na ktorom pôsobili vyššie

spomenutí svedkovia. V súvislosti s platením za ochranu mali mať viaceré osoby vrátane

osôb obvinených v tomto konaní stretnutia, okrem iného na tzv. K., kde malo dôjsť k rôznym

nezhodám medzi dvomi skupinami snažiacimi sa o vplyv na predmetnom území.

Podobne ako v prípade poškodených N. a G. niet pochybnosti o tom, že výbuchy sú

preukázané objektívne nespochybniteľnými dôkaznými prostriedkami. Zatiaľ za usvedčujúce

dôkazy možno považovať aj niektoré ďalšie výpovede svedkov, konkrétne K., Ž., B., M.

Pokiaľ ide o drogovú trestnú činnosť treba poukázať aj na výsledky rôznych

znaleckých skúmaní v súvislosti so stopami zaistenými na tele obvinených B., G., K. a M.

Niet pochybností, že tieto osoby prišli do styku s návykovými látkami. U obvineného M. bola

nájdená digitálna váha, na ktorej boli identifikované stopy po metamfetamíne, takéto stopy

boli identifikované aj na u neho nájdených bankovkách.

Charakter trestnej činnosti, ktorá je obvineným kladená za vinu vykazuje znaky

organizovanosti, vzájomnej podriadenosti, kedy každá zo zúčastnených osôb si je vedomá

svojho miesta v skupine a jej úlohou je kooperovať s ostatnými.

Väzobné dôvody u jednotlivých obvinených tak, ako sú uvedené v návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby a sú podrobne rozpísané v doterajších

väzobných rozhodnutiach, ktoré sa dôvodmi podrobne zaoberali, tieto aj vysvetlili, pričom

ide o rozhodnutia právoplatné, vo všetkých prípadoch preskúmané odvolacími súdmi ostali

od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby nezmenené, preto

nedošlo v tomto smere pri terajšom rozhodovaní k úprave dôvodov väzby

a v podrobnostiach pokiaľ ide o skúmanie väzobných dôvodov možno na ne v plnej miere

odkázať.

To, že niektorí z obvinených predtým preberali zásielky, dostavovali

sa na predvolania polície a zdržiavali sa v miestach svojho trvalého bydliska bolo

už v predchádzajúcich konaniach vyhodnotené a bolo zaujaté stanovisko k tomu, že táto

okolnosť sama o sebe väzbu ako zásah do osobnej slobody nevylučuje. Skupinu obvinených,

ktorá vykazuje také znaky spolupráce o akých hovoria vyššie uvedení svedkovia je potrebné

považovať za skupinu ľudí, ktorá si vzájomne vymieňa informácie, čoho dôkazom je i to,

že niektoré z podozrivých osôb po tom, čo sa vec začala prešetrovať nie je možné predviesť

a nezdržujú sa v miestach svojich trvalých pobytov (R. H., M. P.).

Sudca pre prípravné konanie považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ

ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také skutočnosti, ktoré

už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z vyššie popisovaných obáv zakotvených

v ustanovení , , . Možno konštatovať,

že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava

z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sudcu pre prípravné konanie existuje.

Skutočnosti v podstate zhodne uvádzané obhajcami, že konanie obvinených nevykazuje

žiadne konkrétne známky úteku, vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, nevykazuje známky

ovplyvňovania priebehu vyšetrovania a taktiež konanie obvinených nevykazuje znaky

pokračovania v trestnej činnosti, sa vzťahuje na dôvody väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného

poriadku. Preto sa takáto argumentácia obhajcov nevzťahuje na prejednávaný prípad.

Treba ešte uviesť, že argumentácia s použitím rozhodnutí ESĽP, že dôvody

postačujúce na vzatie do väzby sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými, je v zásade

priliehavá, avšak tento prípad nie je tým, na ktorý možno takéto rozhodnutia ESĽP

aplikovať. Počiatočná dôvodnosť podozrenia založená na oznamovateľovi K. Š. bola

podporená ďalšími vyššie spomenutými dôkazmi.»

K splneniu špeciálnych podmienok pri predĺžení väzby podľa ustanovenia § 76 ods. 3

predposlednej vety (nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť) Špecializovaný trestný súd dodal:

„Čo sa týka skúmania dôvodnosti predĺženia lehoty trvania väzby až do 15. júna

2013, sudca pre prípravné konanie skúmal tiež to, či orgány činné v trestnom konaní

pri získavaní dôkazov doteraz konali bez prieťahov, teda plynulo. Nezistil také skutočnosti,

ktoré treba hodnotiť ako prieťahy v konaní znamenajúce prepustenie všetkých obvinených

na slobodu pre nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Je potrebné konštatovať, že najmä v poslednom čase vyšetrovatelia vo veci konajú

promptne a väčšinu pracovných dní v mesiaci využívajú na vykonávanie procesných úkonov

vo veci. Možno predpokladať relatívne dlhú dobu venovanú preštudovaniu spisového

materiálu, je nesporné, že vo veci by sa mali ešte vykonať viaceré konfrontácie

a je nesporné i to, že budú vypočutí ďalší svedkovia, ktorých prokurátor menovite uviedol,

treba doplniť znalecké dokazovanie v rozsahu uvedenom prokurátorom v návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby. Sudca pre prípravné konanie nemal pochybnosti

ani o potrebe vypočutia tých osôb, ktoré sú známe zatiaľ len pod prezývkami. Možno

súhlasiť s tým, že ide osoby, ktoré môžu buď potvrdiť, alebo vyvrátiť tvrdenia svedkov, ktorí

zatiaľ usvedčujú členov zločineckej skupiny. Treba mať totiž na pamäti ustanovenie § 2

ods. 10 , podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,

aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Preto dokazovanie, ktoré je uvedené v návrhu

prokurátora nepochybne môže veľmi dobre poslúžiť práve pre obvinených, teda aj pre

získanie dôkazov svedčiacich v ich prospech.

Oprávnená je požiadavka na predĺženie lehoty trvania väzby aj z toho dôvodu,

že bude potrebné oboznámenie sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a bude potrebná lehota

na spracovanie obžaloby, čo všetko si vyžaduje konkrétny čas. Orgány činné v trestnom

konaní a prokurátor však musia postupovať vo väzobnej veci urýchlene tak, aby boli všetky

úkony vykonané čo najskôr, teda podľa možnosti ešte aj pred lehotou, na ktorú bola väzba

predĺžená.“

Na základe takto prezentovaných dôvodov sudca pre prípravné konanie

návrhu prokurátora vyhovel a lehotu trvania väzby predĺžil do 15. júna 2013. Proti

prvostupňovému rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ

(ako aj ďalší spoluobvinení) sťažnosť.

Najvyšší súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením zo 4. decembra

2012 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c)

. Najvyšší súd kvalifikoval postup Špecializovaného trestného súdu ako

vecne správny, a stotožnil sa preto s jeho záverom o pretrvávaní dôvodov väzby

u sťažovateľa (ako aj u ostatných spoluobvinených). V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie

v odôvodnení napadnutého uznesenia opätovne podrobne a konzekventne zdôvodnil,

na základe akých záverov aj v súčasnosti u obvinených trvajú dôvody väzby, ktoré

sa od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne sudca

pre prípravné konanie v celom rozsahu odkázal.

V napadnutom uznesení ďalej sudca pre prípravné konanie dôkladne rozviedol

dôkazy, ktoré naďalej potvrdzujú opodstatnenosť a dôvodnosť podozrenia, že obvinení

spáchali trestné činy kladené im za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe

nedošlo na strane obvinených k žiadnym podstatným zmenám odôvodňujúcim

iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia vo veci,

s ktorými sa plne stotožňuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval námietky obvinených za dôvodné,

nakoľko v súčasnom štádiu konania sa súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami

trestných činov, z ktorých sú obvinení, ani vyhodnocovaním jednotlivých svedeckých

výpovedí. Svedecké výpovede a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej

na zistenie, či naďalej existuje dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení.

Zároveň sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále

uskutočňujú rôzne procesné úkony. Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu

preto nemôže byť posudzované ako prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany

orgánov činných v trestnom konaní.

Ako správne konštatoval sudca pre prípravné konanie, doterajší spôsob života

obvinených sám o sebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto skutočnosti je potrebné

posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami zistenými v trestnom konaní,

pričom obava, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by nebolo zmarené,

resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebolo rozptýlené.“

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd,

ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je

aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr.

, ).

Opierajúc sa o uvedené východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,

pričom opätovne zdôrazňuje, že jeho úlohou nebolo posúdiť správnosť skutkových

a právnych záverov konajúcich súdov, a teda jednoznačne zodpovedať otázku, či boli alebo

neboli splnené materiálne podmienky väzby sťažovateľa, resp. jej predĺženia. Úlohou

ústavného bolo preskúmať, či sa vyvodené závery rozhodnutia o predĺžení väzby

sťažovateľa opierali jednak o ústavne konformný výklad a aplikáciu relevantnej právnej

úpravy a tiež o náležité a logicky konzistentné odôvodnenie.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa)

vychádzal zo skutkového a právneho stavu podrobne uvedeného v uznesení

Špecializovaného trestného súdu poukazujúceho na skutkové okolnosti odôvodňujúce

existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery najvyšší súd akceptoval a zároveň

sa na ne v podrobnostiach odvolal.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu

posudzoval najvyšší súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok

väzby.

Vo vzťahu k splneniu špeciálnej podmienky vzťahujúcej sa na predĺženie lehoty

trvania väzby ( ) najvyšší súd kvalifikoval (s poukazom

na rozsiahlosť vyšetrovanej trestnej činnosti a nevyhnutnosť vykonania ďalších

relevantných procesných úkonov) postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby konajúce súdy podrobne

interpretovali právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach

(jednotlivé väzobné dôvody) a konštatovali ich naplnenie jednak s prihliadnutím

na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti (organizovaná trestná činnosť so silným prvkom

kooperácie), ako aj s prihliadnutím na špecifiká týkajúce sa osôb jednotlivých obvinených,

teda aj sťažovateľa.

Skutkové okolnosti vzatia do väzby (dôvodnosť vedeného trestného stíhania)

ako súčasť materiálnych predpokladov väzby konajúce súdy argumentačne opreli

o špecifikáciu dôkaznej situácie v trestnej veci sťažovateľa, a to poukazom na súbor

obstaraných svedeckých výpovedi a na ďalšie súvisiace dôkazy, charakterizujúc pritom

potrebnú mieru ich posúdenia zodpovedajúcu potrebe zistenia stavu dôvodného podozrenia

spáchania vyšetrovaných skutkov.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s nastolenými otázkami existencie hmotnoprávnych predpokladov väzby

adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie

ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery najvyššieho súdu opierajúce sa

o naozaj precíznu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej úpravy obsiahnutú

predovšetkým v prvostupňovom rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd odkázal, korešpondujú

skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov ( a 5 ), preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s uplatnenou námietkou porušenia ústavný súd

poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej týkajúci sa osobnej

slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu

ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné

toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1

. Preto pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie sťažovateľa

a obsahom bola námietka porušenia namietaným

uznesením najvyššieho súdu posúdená tiež ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013