Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 590/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr.

P. H., I., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19

ods. 1 a 2, a , ako aj práv podľa ,

ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 22. júna 2010, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2012, ako aj

postupom Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013

doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone trestu (ďalej len „ÚVTOS

Ilava“), zastúpeného advokátkou JUDr. P. H., I., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , , a 2, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a

čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co

382/2010 z 30. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

26. júla 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj postupom Slovenskej

republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“), a ministerstvom spravodlivosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vo februári 2006 ako odsúdený

umiestnený na výkon trestu odňatia slobody do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

Leopoldov (ďalej len „ÚVTOS Leopoldov“). Rozsudok, ktorým bol sťažovateľ odsúdený

na trest odňatia slobody na doživotie, nadobudol právoplatnosť v novembri 2007. V tom

istom mesiaci 23. novembra 2007 bol sťažovateľ preložený na výkon trestu do ÚVTOS

Ilava, čím došlo k porušeniu jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože jeho najbližší

rodinní príslušníci (...) žijú v obci Ž., ktorá je od L. vzdialená asi 20 km, pričom od I. je

vzdialená asi 127 km.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v zmysle platnej legislatívy môže uložený

trest vykonávať len v dvoch ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, a to v Leopoldove

a v Ilave, a ako odsúdenému mu patrí právo na návštevu jeho blízkych jedenkrát do mesiaca

v trvaní minimálne dvoch hodín.

Vzhľadom na to, že maloletého školopovinného syna sťažovateľa môže na návštevu

sťažovateľa priviesť za ním len jeho otec, ktorý je starší dôchodca so zdravotnými

problémami a nízkym príjmom, návštevy syna sťažovateľa nie je možné realizovať

v ÚVTOS Ilava častejšie ako raz za tri mesiace. Cestovanie na návštevy za sťažovateľom je

navyše pre jeho otca v dôsledku jeho zdravotných problémov a s ohľadom na vzdialenosť

Ilavy od miesta jeho trvalého bydliska veľmi náročné, a preto dochádza aj k obmedzeniu

návštev syna sťažovateľa, ktoré sú úzko prepojené na možnosti a schopnosti jeho otca.

Keďže ÚVTOS Leopoldov je vzdialený od miesta pobytu jeho blízkych len asi 20 km,

sťažovateľ mal počas pobytu v ňom návštevy realizované každý mesiac okrem prípadov,

keď k ich vykonaniu nedošlo v dôsledku objektívnych príčin (pohreb člena rodiny, choroba

a pod.), avšak v ÚVTOS Ilava má návštevy realizované len raz za tri mesiace.

Taktiež stanovenie návštev v ÚVTOS na pracovný deň a čas školského vyučovania

sťažovateľ považuje za ďalšiu prekážku, pre ktorú sa jeho školopovinný syn nemôže s ním

stretnúť, pretože by každý mesiac vymeškal osem vyučovacích hodín. Pritom návštevy

v ÚVTOS Leopoldov sú stanovené na sobotu, t. j. na deň pracovného a školského voľna.

Podľa sťažovateľa neexistuje žiaden objektívny dôvod, pre ktorý by nemohol

vykonávať svoj trest v ÚVTOS Leopoldov, pretože tento ústav spĺňa podmienky na výkon

trestu doživotne odsúdených, čoho dôkazom je aj to, že v ňom vykonáva trest viac ako 20

odsúdených, ktorým bol uložený trest doživotia.

Sťažovateľ bol 23. novembra 2007 eskortovaný z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS

Ilava. Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky počas tejto eskorty

odcudzili, resp. stratili a poškodili časť sťažovateľovho majetku, a tým došlo k porušeniu

jeho práva na ochranu majetku.

Následne sťažovateľ z dôvodu porušovania jeho práva na súkromný a rodinný život

a ochranu majetku zo strany „väzenských orgánov“ inicioval konanie na okresnom súde

evidované pod sp. zn. , v ktorom sa proti odporcovi – Slovenskej republike,

zastúpenej ministerstvom spravodlivosti – domáhal upustenia a zdržania sa zásahov do jeho

práv, ako aj zaplatenia majetkovej a nemajetkovej ujmy. Okresný súd rozsudkom z 22. júna

2010 jeho žalobu vo veci samej zamietol. Krajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní

rozhodol rozsudkom z 30. novembra 2010, ktorým rozsudok z 22. júna 2010 potvrdil.

Proti rozsudku z 30. novembra 2010 podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie

odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike. Najvyšší súd uznesením z 26. júla 2012

jeho dovolanie odmietol.

Zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ takto odôvodnil:

«Svoju sťažnosť na Ústavný súd SR zo dňa 15. 09. 2012 podanú dňa 04. 10. 2012 podávam

spolu s týmto doplnením ústavnej sťažnosti z toho dôvodu, že o ochrane mnou označených

základných práv nerozhoduje iný súd. Pri uplatnení ochrany mojich základných práv som

vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na ich ochranu poskytujú

(Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. zo dňa 22. 06. 2010,

právoplatný dňa 09. 02. 2011, Rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k.

zo dňa 30. 11. 2010, právoplatný dňa 09. 02. 2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 26. 07. 2012, právoplatné dňa 07. 09. 2012). Tým som splnil

podmienku ustanovenú v

o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov.

Zákonom ustanovenú dvojmesačnú lehotu v zmysle § 53 ods. 3 zákona Slovenskej

národnej rady č. .., na podanie sťažnosti som dodržal. Uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 07. 2012 nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 07. 09. 2012 a ja som svoju sťažnosť zo dňa 15. 09. 2012 doručenú

Ústavnému súdu SR dňa 04. 10. 2012 podal v zákonom stanovenej lehote. Ústavný súd SR

moju sťažnosť vybavil podľa .. tak,

že podanie žiadateľa odložil sp. zn. zo dňa 21. 11. 2012. Avšak podľa

ustálenej praxe ústavného súdu lehota sa považuje za zachovanú aj vtedy ak osoba, ktorej

sťažnosť bola odložená, odstráni nedostatky svojho podania.

V tejto súvislosti dávam do pozornosti, že predsedníčka Ústavného súdu SR mi

svojim listom vyhotoveným v Košiciach dňa 18. 12. 2012 (spr. 1305/2011, Sž 30/2011) dala

na vedomie, že „Vaše podanie z 15. 09. 2012 považujem za vybavené v súlade so zákonom

o ústavnom súde. Odloženie podania podľa

Z. z... nebráni jeho autorovi, aby sa v uvedenej veci obrátil na Ústavný súd SR znova.

Podrobnejšie informácie o postupe a podmienkach podávania sťažnosti nájdete

v dokumente Sprievodca pri podávaní sťažnosti, ktorý Vám zasielam v prílohe.“ Uvedená

skutočnosť potvrdená samotnou predsedníčkou Ústavného súdu SR taktiež potvrdzuje, že

moja ústavná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote.»

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva na účinný

prostriedok nápravy čl. 13 dohovoru sťažovateľ uviedol, že všeobecné súdy zúčastnené

na rozhodovaní v jeho veci s ním nekonali osobne, ale vypočuli ho len cez dožiadaný

Okresný súd Piešťany, nevykonali v konaní ním navrhované dôkazy (výsluchy svedkov

jeho príbuzných), ktorých výpovede boli podľa neho podstatným dôkazom, ktorým by sa

objasnili subjektívne i objektívne skutočnosti (existencia zdravotných problémov u otca

sťažovateľa, ako aj osobné, ekonomické a finančné pomery jeho príbuzných, školská

dochádzka jeho syna a synovca a pod.), pre ktoré jeho príbuzní nevyužívali možnosti

návštev sťažovateľa, ako aj to, či im v návštevách nebolo bránené. V konaní pred

všeobecnými súdmi taktiež neboli zistené všetky prekážky, ktoré bránili sťažovateľovi

vykonávať jeho právo na návštevy, a ich príčina. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnom

konaní neboli zistené všetky relevantné skutočnosti potrebné na spravodlivé rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16, čl. 12 a čl. 19 ods. 1 a 2

, ako aj práva na ochranu pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním podľa

dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru

a práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 14 dohovoru malo dôjsť tým, že ministerstvo

spravodlivosti a všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci sťažovateľovi ako

odsúdenému svojím postupom a rozhodnutiami zabránili riadne a účinne realizovať jeho

právo na návštevu príbuzných z už spomínaných dôvodov. Sťažovateľ vo svojich podaniach

opakovane poukazoval, že ochranu jeho práv je možné zabezpečiť jeho premiestnením

do ÚVTOS Leopoldov, avšak všetky jeho podnety boli odmietnuté. Už uvedené skutočnosti

považuje za dôkaz toho, že je systematicky porušované jeho právo na rešpektovanie

súkromného a rodinného života, ako aj na rovnaké zaobchádzanie (zákaz diskriminácie).

Po premiestnení do ÚVTOS Ilava sťažovateľ stratil možnosť realizovať svoje právo

na návštevy príbuzných v zákonom stanovenom intervale jedenkrát do mesiaca v trvaní

minimálne dvoch hodín vzhľadom na už spomínané skutočnosti. V dôsledku toho, je

sťažovateľ oproti iným odsúdeným znevýhodnený a nezaobchádza sa s ním rovnakým

spôsobom. Odsúdení na doživotie, ktorí sú umiestnení vo väznici v Leopoldove majú

možnosť prijímať návštevy aj v sobotu, t. j. v deň pracovného a školského voľna. Podľa

sťažovateľa uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní

v predmetnej veci a postup ministerstva spravodlivosti mu spôsobujú „duševné a citové

utrpenie a stres z toho, že sa pretrhávajú vzájomné väzby“ medzi ním a jeho príbuznými,

a preto ich možno označiť ako neľudské, ponižujúce a spôsobujúce nedôstojné

zaobchádzanie.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho práva na ochranu vlastníctva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku

toho, že pri prevoze z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava v novembri 2007 mu boli

odcudzené, resp. stratené a poškodené jeho osobné veci. Všeobecné súdy rozhodujúce

v jeho veci skonštatovali, že k ujme na jeho právach nemohlo dôjsť, pretože pri eskorte sa

veci odsúdených nespisujú.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade sa dalo zabrániť poškodeniu, strate, zničeniu alebo

odcudzeniu jeho vecí tým, že by štát zabezpečil pri eskorte spísanie všetkých jemu

odobratých vecí, ich stav a pod. Skutočnosť, že sa takýmto spôsobom pri jeho eskorte

nepostupovalo, znamená, že štát si prostredníctvom svojich orgánov nepočínal tak, ako mu

to ukladá generálna klauzula ustanovená v .

Sťažovateľ požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 €, ktorú odôvodnil tým, že mu bola spôsobená majetková i nemajetková ujma, a to

tým, že pociťuje poníženie, duševné a citové utrpenie, stres a obavy, pretože nemôže byť

v pravidelnom kontakte so svojimi rodinnými príbuznými a má obavy o ich vzájomné

väzby. Taktiež pociťuje ujmu aj v dôsledku toho, že mu nebolo umožnené účinne brániť

jeho základné práva a slobody pred vnútroštátnymi súdmi a orgánmi štátu. Neustále je

v neistote a pociťuje krivdu, pretože iní v obdobných prípadoch majú reálnu možnosť

realizovať svoje základné práva a s ním sa nezaobchádza rovnakým zákonným spôsobom.

Sťažovateľ následne ústavný súd požiadal, aby vyslovil, že jeho základné práva

podľa , , a 2 a , ako aj práva podľa ,

ods. 1, čl. 8 a čl. 14 dohovoru boli rozsudkom z 22. júna 2010, rozsudkom z 30. novembra

2010 a uznesením z 26. júla 2012, ako aj postupom Slovenskej republiky, zastúpenej

ministerstvom spravodlivosti, a ministerstvom spravodlivosti, porušené, rozsudok z 22. júna

2010 a rozsudok z 30. novembra 2010 a uznesenie z 26. júla 2012 zruší a vec vráti

okresnému súdu na ďalšie prerokovanie, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 274,94 €.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19

ods. 1 a 2 a , ako aj práv podľa , , a dohovoru

rozsudkom z 22. júna 2010, rozsudkom z 30. novembra 2010 a uznesením z 26. júla 2012,

ako aj postupom Slovenskej republiky, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti,

a ministerstvom spravodlivosti. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku

toho, že jeho premiestnením z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava došlo k obmedzeniu

jeho práva na návštevy, keďže jeho príbuzní ho z objektívnych i subjektívnych príčin

v ÚVTOS Leopoldov nemôžu navštevovať v zákonom povolených intervaloch návštev, ako

aj tým, že počas uvedeného premiestňovania došlo k strate jeho osobných vecí. Súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nedostatočne zistili skutkový stav a rozhodli

na základe nesprávnych právnych záverov.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom z 22. júna 2010

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku z 22. júna 2010 mal sťažovateľ možnosť

podať odvolanie ako účinný prostriedok ochrany jeho práv, preto právomocou poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa vyplývajúcim z a dohovoru disponoval

odvolací súd, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom z 30. novembra 2010

a 26. júla 2012 a postupom ministerstva spravodlivosti

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie podľa je jej podanie v zákonom ustanovenej

lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

kogentné ustanovenie zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(napr. m. m. , , ).

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia zachovania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu poukázal na svoje podanie z 15. septembra 2012 doručené ústavnému súdu 4. októbra

2012, t. j. pred podaním jeho sťažnosti, ktoré boli ústavným súdom odložené v zmysle § 23a

.

O odložení uvedeného podania bol sťažovateľ ústavným súdom upovedomený listom

zo 4. decembra 2012. Sťažovateľ bol pri rozhodovaní o jeho predchádzajúcich podaniach

ústavným súdom opakovane niekoľkokrát podrobne poučený o zákonných náležitostiach

sťažnosti. Doplnenie sťažnosti z 30. augusta 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

2. septembra 2013, nemá žiadny vplyv na plynutie lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa podaná na poštovú prepravu

30. augusta 2013 (doručená ústavnému súdu 2. septembra 2013) bola podaná po uplynutí

dvojmesačnej lehoty odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku z 30. novembra 2010

(právoplatným 9. februára 2011) i právoplatnosti uznesenia z 26. júla 2012 (právoplatným

7. septembra 2012), ktorým malo dôjsť k porušeniu ním označených práv, ako aj

po uplynutí uvedenej lehoty od namietaného zásahu spočívajúceho v premiestnení

sťažovateľa z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava (v novembri 2007).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako oneskorene podanú.

Záver

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013