Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 427/2013
PDF · 220.13 KB
No categories available
I. ÚS 427/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka
prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., M. O., B., P. Š., B., a N. Š., B., zastúpených advokátkou
Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. K., M. O., P. Š. a N. Š. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. M. K., M. O., P. Š. a N. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
po 2 000 € (slovom dvetisíc eur) pre každého, ktoré j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. K., M. O., P. Š. a N.
Š. spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 699,74 € (slovom šesťstodeväťdesiatdeväť
eur a sedemdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. A. S., B., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca
2013 doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade), M. O. (ďalej
aj „sťažovateľka v 2. rade“), P. Š. (ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“) a N. Š. (ďalej
aj „sťažovateľka vo 4. rade; spolu ďalej aj ako „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002.
2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že 20. februára 2002 podal sťažovateľ
v 3. rade na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhal, aby odporcovi – B. bola uložená
povinnosť uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, ktorý užíva, a podielu
na spoločných priestoroch bytového domu. V súlade s návrhom sťažovateľa v 3. rade
okresný súd pripustil do konania aj ostatné sťažovateľky. Okresný súd vydal vo veci
9. februára 2009 rozsudok, ktorým určil, že nebytové priestory zapísané na LV č. 4830
k. ú. N... ako priestor č. 12 – NP 04 nachádzajúci sa v suteréne bytového domu T., B.,
súp. č.., podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 2460/388070 – in,
priestor č. 12 – NP 05 nachádzajúci sa v suteréne bytového domu T., B., súp. č..., podiel
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach 3350/388070 in, priestor č. 12 – NP 06
nachádzajúci sa v suteréne bytového domu T., B., súp. č..., podiel na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu 4265/388070 – in vo vlastníctve odporcu sú spoločnými
zariadeniami bytového domu T., B., súp. č..., určenými na spoločné užívanie, a to priestor
č. 12 – NP 05 ako príručná dielňa, priestor č. 12 – NP 06 ako sklad bicyklov, priestor č. 12 –
NP 04 ako sklad – archív a súčasne nahradil vyhlásenie vôle odporcu uzavrieť
s navrhovateľmi (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľmi, pozn.) podľa zákona
č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov
v družstvách v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
zmluvy o prevode vlastníctva bytu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach,
spoločných zariadeniach domu a nebytových priestorov v znení zmlúv tvoriacich
neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Rozsudok č. k. 13 C 23/2002-475 z 9. februára 2009
sa stal právoplatný 4. marca 2009. Dňa 19. februára 2009 podali sťažovatelia okresnému
súdu návrh na vydanie opravného uznesenia, a to z dôvodu, že doručený rozsudok nebol
v súlade s návrhom petitu, vykazoval chyby v písaní a iné nesprávnosti. Predmetom konania
o ústavnej sťažnosti sa stala tá časť konania, v ktorej okresný súd vykonáva opravu
po právoplatnosti rozsudku, a napriek skutočnosti, že trvá viac ako 4 roky, nebola dosiaľ
ukončená spôsobom, ktorý by vyústil do vykonateľného rozhodnutia spôsobilého na zápis
do katastra nehnuteľností a realizáciu vlastníckych práv sťažovateľov. Rozsudok okresného
súdu nadobudol právoplatnosť 4. marca 2009 a na jeho základe malo dôjsť k zápisu
vlastníckeho práva sťažovateľov do katastra nehnuteľností. Kvôli pochybeniu okresného
súdu vo výroku rozsudku sa stalo toto rozhodnutie pre kataster nevykonateľným, v dôsledku
čoho musel okresný súd vydať k rozsudku opravné uznesenie. Napriek skutočnosti,
že vo veci rozhodol o oprave už dvakrát, dosiaľ nebolo možné rozhodnutie okresného súdu
vykonať. Z uvedených skutočností vyplýva, že o oprave napadnutého rozsudku koná
okresný súd od 19. februára 2009, pričom do dňa podania ústavnej sťažnosti nebol rozsudok
okresného súdu náležite opravený a spôsobilý zápisu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností.
3. Sťažovatelia preto ústavný súd žiadajú, aby vo veci rozhodol nálezom,
ktorým vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 23/2002, priznal im primerané finančné zadosťučinenie od okresného súdu
každému po 4 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 699,74 €.
4. Sťažovatelia zaslali ústavnému súdu 13. júna 2013 oznámenie k sťažnosti,
v ktorom uviedli, že 27. marca 2013 vydal okresný súd vo veci nové opravné uznesenie
č. k. 13 C 23/2002-666, ktorým opravil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 23/2002-480
z 9. februára 2009, avšak ani po vydanom opravnom uznesení nie je rozsudok postačujúci
pre zápis vlastníckych práv do katastra nehnuteľností.
5. Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 427/2013-26
z 19. júna 2013.
6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3613/2013 z 13. septembra 2013, v ktorom uviedol:
„Skutkové okolnosti, ktoré sú uvádzané v sťažnosti sťažovateľov nenamietam a tieto
korešpondujú priebeh súdneho konania. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti popisujú právne
hodnotenie prípadu a jednak z pozície rozhodovania Okresného súdu Bratislava III,
ako i pozície Krajského súdu v Bratislave. Sťažovatelia najmä poukazujú na prieťahy
v konaní, ktoré nastali po roku 2009, keď prvýkrát súd vo veci meritórne rozhodol.
Ako vyplýva zo samotných úkonov sťažovateľov, ktorí popisujú vo svojej sťažnosti, nemožno
konštatovať, že by súd v danej veci nekonal. Isté prieťahy v konaní boli uznané
i v súvislosti s vybavovaním sťažnosti. V prílohe Vám zasielam kópie listu Spr. 3922/2011,
ako i Spr. 2017/2013, v ktorom sú popísané jednotlivé úkony súdu ako i spôsob vybavenia
sťažností adresovaných predsedovi súdu. Navrhujem ústavnému súdu, aby pri rozhodovaní
prihliadol najmä na skutkovú zložitosť veci, keď podstatou sporu bolo určenie, či nebytové
priestory vybudované v spornom bytovom dome boli samostatnými nebytovými
priestormi, resp. súčasťou bytových jednotiek a to i z pohľadu na komplikovanosť
pri zachovaní projektovej dokumentácie. Navrhujem, aby súd prihliadol i na časté menenie
petitu návrhov, keď v priebehu konania bol celkovo štyrikrát menený, resp. doplňovaný petit
návrhu.“
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nasolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“
(m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
12. Zo sťažnosti, z jej príloh a vyjadrení účastníkov vyplýva, že predmetná
vec o uložení povinnosti odporcovi uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva
bytu a podielu na spoločných priestoroch bytového domu bola meritórne rozhodnutá
rozsudkom č. k. 13 C 23/2002-475 z 9. februára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
4. marca 2009. V dôsledku chýb, ktoré sa v rozsudku vyskytli, požiadali sťažovatelia
19. februára 2009 o ich odstránenie. Napriek skutočnosti, že od podania žiadosti o opravu
právoplatného rozsudku okresného súdu uplynuli viac ako štyri roky, rozsudok nebol
opravený tak, aby umožňoval zápis do katastra nehnuteľností a výkon vlastníckych
práv sťažovateľov.
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, b) správanie účastníka súdneho konania a c) postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu [povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02)].
a) Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, základným konaním
na okresnom súde bolo konanie o uloženie povinnosti odporcovi uzavrieť so sťažovateľmi
zmluvu o prevode vlastníctva bytu a podielu na spoločných priestoroch bytového domu.
Konanie bolo právoplatne ukončené a jeho dĺžka nebola predmetom skúmania ústavným
súdom. K prieťahom v konaní došlo až v štádiu po vydaní rozsudku vo veci, ktorý
obsahoval chyby a napriek opakovaným opravám dosiaľ nespĺňa všetky náležitosti,
aby bol spôsobilý vkladu do katastra nehnuteľností.
b) Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní,
len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. V danom prípade
sťažovatelia nijakým spôsobom neprispeli k dĺžke konania, v ktorom bolo úlohou okresného
súdu opraviť právoplatný rozsudok. Vo veci postupovali aktívne a súčinnostne, keďže je ich
prvoradým záujmom mať vo veci právoplatný rozsudok spôsobilý zápisu do katastra
nehnuteľností.
c) Okresný súd po právoplatnosti rozsudku vydal 27. mája 2009 opravné uznesenie
č. k. 13 C 23/2002-507, súčasťou ktorého boli aj tri zmluvy, ktoré sa stali neoddeliteľnou
súčasťou pôvodne vydaného rozsudku. Proti opravnému uzneseniu podal odvolanie
odporca, ktorý v ňom uviedol, že zmena sa týkala iných nebytových priestorov.
Sťažovateľky v 1. a 2. rade vo vyjadrení z 12. januára 2010 k odvolaniu odporcu uviedli,
že jeho tvrdenie je účelové a zavádzajúce. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) o odvolaní rozhodol uznesením č. k. 8 Co 309/2009-526 z 29. januára 2010
tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovatelia vo vyjadrení k rozhodnutiu krajského súdu uviedli, že s ním nesúhlasia,
pretože vydanie dopĺňacieho rozsudku bez návrhu a po stanovenej lehote je nezákonné.
Podaním zo 16. decembra 2010 okresnému súdu sťažovateľky v 1. a 2. rade doplnili návrh
na vydanie opravného uznesenia pre iné nesprávnosti. Okresný súd vydal 14. septembra
2011 pod č. k. 13 C 23/2002-570 doplňujúci rozsudok. Podaním z 22. novembra 2011
sťažovateľky v 1. a 2. rade okresnému súdu oznámili, že v doplňujúcom
rozsudku sú chybné údaje, na základe čoho okresný súd opravil záhlavie doplňujúceho
rozsudku. Proti doplňujúcemu rozsudku podali odvolanie sťažovateľky v 1. a 2. rade,
ako aj odporca. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 78/2012-649 z 18. júla 2012 doplňujúci
rozsudok zrušil. Vzhľadom na existujúci právoplatný rozsudok podala sťažovateľka
v 2. rade 30. marca 2012 návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Katastrálny
úrad konanie prerušil a vyzval sťažovateľku v 2. rade na odstránenie nedostatkov. Následne
potom, ako k odstráneniu nedostatkov nedošlo, Správa katastra... vydala rozhodnutie
č. V 7323/12 z 25. júna 2012, ktorým konanie o návrhu na vklad zastavila z dôvodu,
že účastníci vytýkaný nedostatok v stanovenej lehote neodstránili. Odvolací orgán
odvolanie sťažovateľky v 2. rade z 25. júla 2012 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil
s odôvodnením, že sama sťažovateľka v odvolaní konštatovala, že nemôže predložiť
opravné uznesenie, pretože o oprave rozsudku okresný súd nerozhodol. V období po podaní
ústavnej sťažnosti vydal okresný súd nové opravné uznesenie č. k. 13 C 23/2002-666
z 27. marca 2013, ani toto však nie je postačujúce pre zápis vlastníckych práv sťažovateľov.
14. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v namietanom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu
porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť
osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia. Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov.
16. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné
právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
17. Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
každému po 4 000 €, t. j. 16 000 € spolu. Ústavný súd uložil povinnosť okresnému súdu
zaplatiť každému zo sťažovateľov po 2 000 €.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti.
Berúc do úvahy doterajšiu dĺžku konania o oprave rozsudku a zohľadňujúc okolnosti
daného prípadu dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € každému zo sťažovateľov primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu.
18. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátkou Mgr. A. S.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012,
ktorá bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti) pri zastupovaní štyroch sťažovateľov v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,
§ 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 699,74 € tak,
ako si ju uplatnili aj samotní sťažovatelia. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia
je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013