Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 588/2013
PDF · 199.22 KB
No categories available
I. ÚS 588/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl.
14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 449/2012, 3 Cdo 158/2013 z 23. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2013 doručená sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl.
13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo
449/2012, 3 Cdo 158/2013 z 23. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Bardejov (ďalej
len „okresný súd“) uznesením č. k. 3 C 22/2009-26 zo 14. októbra 2009 nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov, lebo jeho majetkové a sociálne pomery
to neodôvodňujú. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2012
tak, že uznesenie potvrdil ako vecne správne.
Okresný súd uznesením č. k. 3 C 22/2009-42 z 26. októbra 2010 neustanovil
sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov z dôvodov, že nie je splnená zákonná podmienka
na ustanovenie advokáta – existencia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 10/2011 z 3. mája
2011 tak, že ho potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľ uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2012
a uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2011 z 3. mája 2011 napadol dovolaniami
na najvyššom súde. O dovolaniach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného a iných práv tým, že najvyšší
súd „... sa znovu utápal v prílišnom formalizme... prezentujúc sa zmätočnými zákonmi...“.
Sťažovateľ poukázal na to, že nie je „... povinný iba podľa niekým nedomysleného vzoru
vypisovať pre CPP početné laistre... míňať na to nemalé peniaze, keď dopredu viem, že
s tým nič nedocielim...“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva v súdnom konaní o sťažovateľových
dovolaniach pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 3Cdo 449/12 a 3Cdo 158/2013 zo dňa 23
IV. 13... o výkon vysúdeného ústavného práva na prácu...boli v zmysle ods. 1/ čl. 46 Ústavy
SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 porušené.
2./ Zrušuje zmätočné, nezákonné, neústavné a nepravdivé konečné uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 449/12 a 3Cdo 158/13 z 23. IV. 13 a vracia túto právnu
vec na nové konanie a ústavné a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej.
3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 66 tis. EUR...,
ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR zaplatiť...
4./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj trovy tohto súdneho konania...“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva a iných práv
uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2010 a odmietol
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2011 z 3. mája 2011.
V súvislosti s časťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu napadnutého
rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že vo svojej
rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07),
že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery
všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... nedostatok
osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p., je
odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Žalobca v dovolacom konaní
nepreukázal, že má právnické vzdelanie (a že teda v dovolacom konaní nemusí byť
zastúpený advokátom). Bol oboznámený s rozhodnutiami súdov nižších stupňov o tom, že sa
mu neustanovuje zástupca z radov advokátov.
Podľa § 372t O. s. p. neskončené konania, v ktorých súd za zástupcu ustanovil
advokáta, sa dokončia podľa doterajších predpisov; (inak ale) v zmysle § 372u O. s. p.
sa na konania začaté do 31. decembra 2011 použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.
Okresný súd Bardejov po predchádzajúcom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (sp. zn. 3 Cdo 177/2011, 3 Cdo 201/2011) uznesením z 25. júna 2012 žalobcu
poučil podľa § 30 O. s. p. v znení účinnom od 1. januára 2012 a opätovne vyzval, aby
v lehote 10 dní predložil súdu plnú moc udelenú advokátovi, ktorý ho bude zastupovať
v dovolacom konaní. Upozornil ho, že ak v stanovenej lehote požadované plnomocenstvo
nepredloží alebo nepreukáže, že požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie
kvalifikovaného zástupcu pre dovolacie konanie (advokáta), Najvyšší súd Slovenskej
republiky konanie o jeho dovolaní (1.) zastaví.
Žalobca zaslal Okresnému súdu Bardejov na vedomie list z 15. augusta 2012, ktorým
požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predložená
na rozhodnutie, požiadal Centrum právnej pomoci o oznámenie, či žalobca podal žiadosť
o poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní
právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len
Centrum právnej pomoci 23. januára 2013 oznámilo Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, že žalobca napriek poučeniu takúto žiadosť nepodal a ním podaná žiadosť
z 15. augusta 2012 nemá predpísané náležitosti, bez doplnenia ktorých nemôže pristúpiť
k posúdeniu jej opodstatnenosti, pretože v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.
konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa začína až podaním písomnej žiadosti
doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ
na tlačive.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zaslal dovolateľovi list z 19. februára 2013,
v ktorom ho poučil, že Centrum právnej pomoci postupuje podľa § 10 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z. z., v zmysle ktorého konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci
sa začína až podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti
uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na predpísanom tlačive. Doklady preukazujúce,
že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace.
Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt
a rodné číslo.
Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. Centrum právnej pomoci rozhodne
o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, avšak len vtedy, ak podaná žiadosť spĺňa
predpísané náležitosti (žalobcom podaná žiadosť ale zatiaľ tieto náležitosti – v zmysle
oznámenia Centra právnej pomoci – nemá). Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň
uvedeným listom žalobu vyzval, aby mu v lehote 15 dní preukázal, že: 1. je zastúpený ním
zvoleným advokátom (v takom prípade aby založil do súdneho spisu advokátovi udelené
plnomocenstvo), alebo 2. Centru právnej pomoci podal kompletnú písomnú žiadosť
o ustanovenie niektorého advokáta za zástupcu pre dovolacie konanie tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 10 ods. 1 uvedeného zákona – na predpísanom tlačive a s dokladmi
preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky
uvedeným listom žalobcu poučil, že ak predmetnej výzve v stanovenej lehote 15 dní
nevyhovie, konanie o jeho dovolaní bude zastavené.
Napriek tejto výzve dovolateľ nepredložil dovolaciemu súdu ani plnomocenstvo
udelené niektorému z advokátov pre účely dovolacieho konania, ani žiadosť podanú
v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Žalobca listom z 3. apríla 2013 dovolaciemu
súdu oznámil, že jeho požiadavky nemôže splniť, pretože nemá finančné prostriedky
na úhradu trov právneho zastúpenia advokátom. Vyjadril sa, že písomnú žiadosť
z 15. augusta 2012 doručil Centru právnej pomoci Svidník a nič iné „až doposiaľ
nepokladal za potrebné robiť, pretože citované právne normy sú v rozpore s Deklaráciou
ľudských práv a listinou, pretože mu výkon práva znemožňujú“. Dodal, že nie je potrebné,
aby pre Centrum právnej pomoci vyplňoval „ďalší kádrový dotazník“ na 9 stranách, keď
na základe tých istých skutočností mu už v inom prípade jeho žiadosť zamietlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že dovolateľ napriek opakovaným
výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jej zastupovanie
v dovolacom konaní a ani (právne účinným spôsobom) nepožiadal Centrum právnej pomoci
o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov.
V dôsledku toho, že žalobca nerešpektoval výzvy súdu, zostal nedostatok osobitnej
podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 O. s. p.) neodstránený. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto konanie o dovolaní (1.) zastavil (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241
ods. 1 O. s. p. a§ 104 ods. 2 O. s. p.).»
Podľa ustanovenia § 241 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku
dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo
jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.
Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie
dovolania (pri zákonom ustanovených dovolacích dôvodoch), ale aj z hľadiska
kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.
Z judikatúry všeobecných súdov (napr. R 43/1993, R 56/1996) vyplýva, že
nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa
§ 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Takýto postup bol pre sťažovateľa predvídateľný a najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra 2006 tento postup aj náležite
vysvetlil. Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (pozri bod 10 II. časti odôvodnenia).
Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší
súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených
v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Občiansky súdny poriadok stanovením prísnejších podmienok na zastupovanie
v dovolacom konaní zdôrazňuje potrebu kvality dovolania ako ďalšieho stupňa
v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený
vo veci konať. Nesplnenie podmienok na dovolanie vrátane predpísaného právneho
zastúpenia je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých
formálnych náležitostí požadovaných zákonom (Občiansky súdny poriadok) môže najvyšší
súd vo veci konať a rozhodnúť (obdobne III. ÚS 269/04, IV. ÚS 8/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k druhej časti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorou najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2011 ako neprípustné.
Najvyšší súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „Podľa § 236 ods. 1 O. s. p.
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa. Dovolanie (2.) smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné,
ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.)
alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239
ods. 2 O. s. p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky. Keďže dovolaním (2.) je napadnuté také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.. nemožno prípustnosť tohto
dovolania vyvodiť z uvedených ustanovení.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.
a tiež so zreteľom na námietku dovolateľa sa dovolací súd zaoberal aj tým, či v konaní
nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia
existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné subjektívne tvrdenie
účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 O. s. p., ale len zistenie (záver)
dovolacieho súdu, že v konaní skutočne došlo k tejto procesnej vade.
Žalobca netvrdil, že by v konaní pri rozhodovaní o jeho žiadosti, aby mu súd
ustanovil zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konania, došlo k procesným vadám
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní
ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania (2.) preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľ tvrdí, že mu v konaní pri rozhodovaní o uvedenej žiadosti bola postupom
odvolacieho súdu odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pod odňatím možnosti
pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení, priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv.
Súdy v danom prípade aplikovali § 30 O. s. p. v znení účinnom do 1. januára 2012.
Procesným predpokladom pre postup podľa tohto ustanovenia sú vo všeobecnosti a/ žiadosť
účastníka konania, b/ splnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov,
c/ danosť takej potreby ochrany záujmov účastníka konania, ktorá je v priamej súvislosti
s predmetom konania. Pokiaľ má byť účastníkovi zástupca ustanovený, musia byť uvedené
predpoklady splnené kumulatívne. Žalobca podal žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov, čím splnil predpoklad označený pod a/. Pokiaľ ale ide o otázku splnenia
ďalšieho z predpokladov (viď b/), treba uviesť, že pre záver súdu o danosti podmienok pre
oslobodenie účastníka konania od súdneho poplatku sú významné hľadiská uvedené v § 138
O. s. p. (najmä existencia pomerov účastníka odôvodňujúcich oslobodenie a skutočnosť, že
v jeho prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie
práva). Pri rozhodovaní o oslobodení fyzickej osoby od súdnych poplatkov súd berie
na zreteľ najmä jej celkové majetkové, zdravotné a sociálne pomery, výšku súdneho
poplatku, predpokladané trovy dokazovania, povahu uplatneného nároku. Zhodnotenie
týchto aspektov sa musí premietnuť do záveru, či účastník je schopný zaplatiť súdne
poplatky; ak to pomery účastníka nedovoľujú, prizná mu súd oslobodenie od súdnych
poplatkov, avšak len ak účastník svoje právo neuplatňuje (nebráni) svojvoľne alebo zrejme
bezúspešne.
Skutkové zistenia tvoriace podklad pre rozhodnutie o žiadosti, aby žalobcovi bol
ustanovený zástupca pre dovolacie konanie z radov advokátov a aby bol oslobodený
od súdnych poplatkov, boli v danom prípade obstarané šetrením osobných majetkových
a sociálnych pomerov žalobcu. Činnosť, pri ktorej súdy nižších stupňov zistený skutkový
stav podriaďovali pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy a posudzovali, či sa
žiadosti vyhovie alebo nevyhovie, sa označuje ako právne posudzovanie veci. Právne
posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že
na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne
aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Pokiaľ žalobca namieta, že pri
rozhodovaní o jeho uvedenej žiadostí neboli zohľadnené okolnosti, ktoré odôvodňovali
vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie a o oslobodenie žalobcu
od súdnych poplatkov, namieta nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov.
Právnym posúdením veci sa ale účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(R 54/2012). Právne posúdenie veci, i keby bolo prípadne nesprávne, nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že súdy sa nedopustili porušenia
procesných oprávnení žalobcu majúcich za následok odňatie jeho možnosti pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že mu neustanovili
zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov, hoci pre to boli dané procesné
predpoklady.“
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu (o neprípustnosti
dovolania, pozn.) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil
a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver
o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení
označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.
Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu
a označeným porušením základného a iných práv sťažovateľa nie je žiadna spojitosť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa
musí k návrhu pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. Tejto
skutočnosti si je sťažovateľ vedomý, keďže ústavnému súdu zaslal už 285 sťažností.
Ústavný súd preto mohol odmietnuť sťažnosť sťažovateľa aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd už o ďalších
požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013