Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 588/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práv podľa , a čl.

14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 23. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2013 doručená sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práv podľa , čl.

13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo

449/2012, z 23. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Bardejov (ďalej

len „okresný súd“) uznesením č. k. -26 zo 14. októbra 2009 nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov, lebo jeho majetkové a sociálne pomery

to neodôvodňujú. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 25. februára 2012

tak, že uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Okresný súd uznesením č. k. -42 z 26. októbra 2010 neustanovil

sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov z dôvodov, že nie je splnená zákonná podmienka

na ustanovenie advokáta – existencia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 3. mája

2011 tak, že ho potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2012

a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2011 napadol dovolaniami

na najvyššom súde. O dovolaniach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného a iných práv tým, že najvyšší

súd „... sa znovu utápal v prílišnom formalizme... prezentujúc sa zmätočnými zákonmi...“.

Sťažovateľ poukázal na to, že nie je „... povinný iba podľa niekým nedomysleného vzoru

vypisovať pre CPP početné laistre... míňať na to nemalé peniaze, keď dopredu viem, že

s tým nič nedocielim...“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva v súdnom konaní o sťažovateľových

dovolaniach pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. a zo dňa 23

IV. 13... o výkon vysúdeného ústavného práva na prácu...boli v zmysle ods. 1/

SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 porušené.

2./ Zrušuje zmätočné, nezákonné, neústavné a nepravdivé konečné uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. a z 23. IV. 13 a vracia túto právnu

vec na nové konanie a ústavné a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 66 tis. EUR...,

ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR zaplatiť...

4./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj trovy tohto súdneho konania...“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva a iných práv

uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2010 a odmietol

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2011.

V súvislosti s časťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu napadnutého

rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 25. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že vo svojej

rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (, , ),

že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... nedostatok

osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z , je

odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Žalobca v dovolacom konaní

nepreukázal, že má právnické vzdelanie (a že teda v dovolacom konaní nemusí byť

zastúpený advokátom). Bol oboznámený s rozhodnutiami súdov nižších stupňov o tom, že sa

mu neustanovuje zástupca z radov advokátov.

Podľa neskončené konania, v ktorých súd za zástupcu ustanovil

advokáta, sa dokončia podľa doterajších predpisov; (inak ale) v zmysle

sa na konania začaté do 31. decembra 2011 použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

Okresný súd Bardejov po predchádzajúcom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (sp. zn. , ) uznesením z 25. júna 2012 žalobcu

poučil podľa v znení účinnom od 1. januára 2012 a opätovne vyzval, aby

v lehote 10 dní predložil súdu plnú moc udelenú advokátovi, ktorý ho bude zastupovať

v dovolacom konaní. Upozornil ho, že ak v stanovenej lehote požadované plnomocenstvo

nepredloží alebo nepreukáže, že požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie

kvalifikovaného zástupcu pre dovolacie konanie (advokáta), Najvyšší súd Slovenskej

republiky konanie o jeho dovolaní (1.) zastaví.

Žalobca zaslal Okresnému súdu Bardejov na vedomie list z 15. augusta 2012, ktorým

požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predložená

na rozhodnutie, požiadal Centrum právnej pomoci o oznámenie, či žalobca podal žiadosť

o poskytnutie právnej pomoci v zmysle o poskytovaní

právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení (ďalej len

„“).

Centrum právnej pomoci 23. januára 2013 oznámilo Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, že žalobca napriek poučeniu takúto žiadosť nepodal a ním podaná žiadosť

z 15. augusta 2012 nemá predpísané náležitosti, bez doplnenia ktorých nemôže pristúpiť

k posúdeniu jej opodstatnenosti, pretože v zmysle

konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa začína až podaním písomnej žiadosti

doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ

na tlačive.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zaslal dovolateľovi list z 19. februára 2013,

v ktorom ho poučil, že Centrum právnej pomoci postupuje podľa § 10 ods. 1 zákona

č. , v zmysle ktorého konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci

sa začína až podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti

uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na predpísanom tlačive. Doklady preukazujúce,

že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace.

Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt

a rodné číslo.

Podľa Centrum právnej pomoci rozhodne

o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, avšak len vtedy, ak podaná žiadosť spĺňa

predpísané náležitosti (žalobcom podaná žiadosť ale zatiaľ tieto náležitosti – v zmysle

oznámenia Centra právnej pomoci – nemá). Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň

uvedeným listom žalobu vyzval, aby mu v lehote 15 dní preukázal, že: 1. je zastúpený ním

zvoleným advokátom (v takom prípade aby založil do súdneho spisu advokátovi udelené

plnomocenstvo), alebo 2. Centru právnej pomoci podal kompletnú písomnú žiadosť

o ustanovenie niektorého advokáta za zástupcu pre dovolacie konanie tak, ako to vyžaduje

ustanovenie § 10 ods. 1 uvedeného zákona – na predpísanom tlačive a s dokladmi

preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky

uvedeným listom žalobcu poučil, že ak predmetnej výzve v stanovenej lehote 15 dní

nevyhovie, konanie o jeho dovolaní bude zastavené.

Napriek tejto výzve dovolateľ nepredložil dovolaciemu súdu ani plnomocenstvo

udelené niektorému z advokátov pre účely dovolacieho konania, ani žiadosť podanú

v zmysle Žalobca listom z 3. apríla 2013 dovolaciemu

súdu oznámil, že jeho požiadavky nemôže splniť, pretože nemá finančné prostriedky

na úhradu trov právneho zastúpenia advokátom. Vyjadril sa, že písomnú žiadosť

z 15. augusta 2012 doručil Centru právnej pomoci Svidník a nič iné „až doposiaľ

nepokladal za potrebné robiť, pretože citované právne normy sú v rozpore s Deklaráciou

ľudských práv a listinou, pretože mu výkon práva znemožňujú“. Dodal, že nie je potrebné,

aby pre Centrum právnej pomoci vyplňoval „ďalší kádrový dotazník“ na 9 stranách, keď

na základe tých istých skutočností mu už v inom prípade jeho žiadosť zamietlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že dovolateľ napriek opakovaným

výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jej zastupovanie

v dovolacom konaní a ani (právne účinným spôsobom) nepožiadal Centrum právnej pomoci

o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov.

V dôsledku toho, že žalobca nerešpektoval výzvy súdu, zostal nedostatok osobitnej

podmienky dovolacieho konania ( ) neodstránený. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto konanie o dovolaní (1.) zastavil ( v spojení s

ods. 1 a ).»

Podľa ustanovenia druhej vety

dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo

jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie

dovolania (pri zákonom ustanovených dovolacích dôvodoch), ale aj z hľadiska

kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.

Z judikatúry všeobecných súdov (napr. R 43/1993, R 56/1996) vyplýva, že

nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa

.

Takýto postup bol pre sťažovateľa predvídateľný a najvyšší súd v uznesení

sp. zn. , z 13. decembra 2006 tento postup aj náležite

vysvetlil. Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (pozri bod 10 II. časti odôvodnenia).

Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší

súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval

v zmysle . Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených

v , , , až 42 a až 46 sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

stanovením prísnejších podmienok na zastupovanie

v dovolacom konaní zdôrazňuje potrebu kvality dovolania ako ďalšieho stupňa

v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený

vo veci konať. Nesplnenie podmienok na dovolanie vrátane predpísaného právneho

zastúpenia je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých

formálnych náležitostí požadovaných zákonom () môže najvyšší

súd vo veci konať a rozhodnúť (obdobne , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k druhej časti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorou najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. ako neprípustné.

Najvyšší súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „Podľa

dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa. Dovolanie (2.) smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné,

ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( )

alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( veta prvá ). Podľa

ods. 2 O. s. p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Keďže dovolaním (2.) je napadnuté také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v a . nemožno prípustnosť tohto

dovolania vyvodiť z uvedených ustanovení.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z veta druhá

a tiež so zreteľom na námietku dovolateľa sa dovolací súd zaoberal aj tým, či v konaní

nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia

existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné subjektívne tvrdenie

účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle , ale len zistenie (záver)

dovolacieho súdu, že v konaní skutočne došlo k tejto procesnej vade.

Žalobca netvrdil, že by v konaní pri rozhodovaní o jeho žiadosti, aby mu súd

ustanovil zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konania, došlo k procesným vadám

v zmysle až e/ a ; existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní

ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania (2.) preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľ tvrdí, že mu v konaní pri rozhodovaní o uvedenej žiadosti bola postupom

odvolacieho súdu odňatá možnosť konať ( ). Pod odňatím možnosti

pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení, priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv.

Súdy v danom prípade aplikovali v znení účinnom do 1. januára 2012.

Procesným predpokladom pre postup podľa tohto ustanovenia sú vo všeobecnosti a/ žiadosť

účastníka konania, b/ splnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov,

c/ danosť takej potreby ochrany záujmov účastníka konania, ktorá je v priamej súvislosti

s predmetom konania. Pokiaľ má byť účastníkovi zástupca ustanovený, musia byť uvedené

predpoklady splnené kumulatívne. Žalobca podal žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov, čím splnil predpoklad označený pod a/. Pokiaľ ale ide o otázku splnenia

ďalšieho z predpokladov (viď b/), treba uviesť, že pre záver súdu o danosti podmienok pre

oslobodenie účastníka konania od súdneho poplatku sú významné hľadiská uvedené v § 138

(najmä existencia pomerov účastníka odôvodňujúcich oslobodenie a skutočnosť, že

v jeho prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie

práva). Pri rozhodovaní o oslobodení fyzickej osoby od súdnych poplatkov súd berie

na zreteľ najmä jej celkové majetkové, zdravotné a sociálne pomery, výšku súdneho

poplatku, predpokladané trovy dokazovania, povahu uplatneného nároku. Zhodnotenie

týchto aspektov sa musí premietnuť do záveru, či účastník je schopný zaplatiť súdne

poplatky; ak to pomery účastníka nedovoľujú, prizná mu súd oslobodenie od súdnych

poplatkov, avšak len ak účastník svoje právo neuplatňuje (nebráni) svojvoľne alebo zrejme

bezúspešne.

Skutkové zistenia tvoriace podklad pre rozhodnutie o žiadosti, aby žalobcovi bol

ustanovený zástupca pre dovolacie konanie z radov advokátov a aby bol oslobodený

od súdnych poplatkov, boli v danom prípade obstarané šetrením osobných majetkových

a sociálnych pomerov žalobcu. Činnosť, pri ktorej súdy nižších stupňov zistený skutkový

stav podriaďovali pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy a posudzovali, či sa

žiadosti vyhovie alebo nevyhovie, sa označuje ako právne posudzovanie veci. Právne

posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že

na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne

aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Pokiaľ žalobca namieta, že pri

rozhodovaní o jeho uvedenej žiadostí neboli zohľadnené okolnosti, ktoré odôvodňovali

vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie a o oslobodenie žalobcu

od súdnych poplatkov, namieta nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov.

Právnym posúdením veci sa ale účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(R 54/2012). Právne posúdenie veci, i keby bolo prípadne nesprávne, nezakladá prípustnosť

dovolania podľa

Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že súdy sa nedopustili porušenia

procesných oprávnení žalobcu majúcich za následok odňatie jeho možnosti pred súdom

konať ( ). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že mu neustanovili

zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov, hoci pre to boli dané procesné

predpoklady.“

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu (o neprípustnosti

dovolania, pozn.) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil

a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver

o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení

označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.

Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu

a označeným porušením základného a iných práv sťažovateľa nie je žiadna spojitosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa sa

musí k návrhu pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. Tejto

skutočnosti si je sťažovateľ vedomý, keďže ústavnému súdu zaslal už 285 sťažností.

Ústavný súd preto mohol odmietnuť sťažnosť sťažovateľa aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013