Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 501/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a

, ako aj a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Pezinok pod

sp. zn. , Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2013 doručená sťažnosť M. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“), ako aj a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. júna

2011 bol sťažovateľ ako obžalovaný uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu podvodu

spolupáchateľstvom podľa a a a bol mu

za to uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do

ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný

dohľad v trvaní 1 roka. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2012

bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Napokon uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2013 bolo dovolanie sťažovateľa

smerujúce proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv z viacerých

dôvodov.

Predovšetkým ide o to, že hlavným dôkazom, ktorý mal preukazovať jeho vinu, bolo

opoznanie sťažovateľa zo strany svedka D., ktoré je výsledkom nezákonne vykonanej

rekognície z 28. mája 2008. Ustanovenie predpisuje

obligatórny postup pri vykonávaní rekognície, od ktorého sa nemožno odchýliť. Rekognícia

vykonaná zákonným spôsobom musí preto prebehnúť tak, že sa opoznávajúca osoba vyzve,

aby opísala osobu, ktorá má byť v rámci rekognície opoznaná, a následne sa jej táto osoba

ukáže medzi viacerými osobami podobného zovňajšku. Zákon nepripúšťa výnimku v tom

smere, aby bola rekognícia zákonná aj v tom prípade, ak nie je dodržaný tento postup.

Nepripúšťa teda, aby sa vynechal niektorý obligatórny krok (napr. aby bolo opísanie osoby,

ktorá má byť opoznaná, nahradené opisom uskutočneným v rámci iného procesného

úkonu). V danom prípade však svedok D. nebol pri rekognícii vyzvaný, aby opísal osobu,

ktorej opoznanie malo byť výsledkom úkonu rekognície, a následne tento nedostatok mal

byť odstránený tým, že sa použil skorší opis osoby, ktorý svedok D. uviedol pri

predchádzajúcom svojom výsluchu 25. apríla 2008, teda viac ako mesiac pred konaním

rekognície (28. mája 2008). Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom vysloveným

v tejto súvislosti najvyšším súdom, podľa ktorého ani najvyšší súd nezistil žiadne procesné

pochybenia, pretože svedok D. bol pred vykonaním rekognície vypočutý zákonným

spôsobom. Nesprávny postup pri rekognícii znamená zároveň aj porušenie čl. 2 ods. 2

. Z toho zároveň vyplýva, že nezákonnosť vykonania rekognície nemôže byť

odstránená tým, že sa použije opis osoby získaný v rámci iného procesného úkonu.

V konečnom dôsledku to znamená, že výsledok rekognície nemôže byť použitý ako dôkaz,

a to vzhľadom na nezákonnosť jej vykonania.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s hodnotením výpovede svedka D., ktorému okresný súd

a krajský súd uverili. Došlo tým k takému hodnoteniu dôkazov, ktoré odporuje zásade in

dubio pro reo. V zmysle tejto zásady nie je možné, aby pochybnosti svedka o tom, či

jednoznačne spoznal páchateľa, boli vykladané v neprospech obžalovaného. Dôležitá je

v tejto súvislosti aj skutočnosť, že svedok D. predtým, ako sťažovateľa v rámci rekognície

opoznal, videl jeho fotografiu z občianskeho preukazu, keďže mu túto ukázali v rámci jeho

výsluchu 25. apríla 2008. Dostatočným spôsobom nebolo preukázané ani tvrdenie, že by

práve sťažovateľ bol tou osobou, ktorá telefonovala svedkovi B. Sťažovateľ nemal žiaden

dôvod tomuto svedkovi telefonovať.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom sp. zn. ,

krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli rozsudok okresného súdu z 20. júna 2011, uznesenie krajského súdu

z 31. mája 2012 a uznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2013 zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie okresnému súdu. Alternatívne požaduje prikázať okresnému súdu, aby

obnovil stav pred porušením práv a slobôd a aby vydal oslobodzujúci rozsudok z dôvodu

podľa .

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2012 vyplýva, že ním

bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 20. júna 2011. Podľa názoru krajského súdu je jednoznačne a nepochybne preukázané, že

sťažovateľ sa dopustil podvodného konania spoločne s ďalšími neustálenými osobami, keď

sa ako vodič dostavil s ťahačom a návesom opatrenými vyradenými a falošnými

evidenčnými číslami do priestorov logistického centra, kde, vydávajúc sa za osobu menom

P. V., predložil zamestnankyni logistickej spoločnosti falošný občiansky preukaz na meno

P. V. so svojou fotografiou a falošné osvedčenie o evidencii motorového vozidla a takto

prevzal tovar v hodnote 137 372,94 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľ po dohode s ďalšími

dosiaľ neustálenými osobami sofistikovaným spôsobom vylákal tovar patriaci poškodenej

spoločnosti uvedením nepravdivých skutočností týkajúcich sa vlastnej osoby, ako aj ďalších

údajov potrebných pre riadnu realizáciu prepravy tovaru, čím poškodenej spoločnosti

spôsobil majetkovú škodu. Krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že

sťažovateľ bol usvedčený najmä výpoveďou svedka D., ktorý ho pri rekognícii opoznal ako

vodiča kamiónu, ktorý tovar prevzal. Výpoveď svedka D. korešpondovala s výpoveďou

svedkyne D., ktorej práve obžalovaný oznámil svoje telefónne číslo, ďalej výpoveďou

svedka B., ktorý telefonicky kontaktoval sťažovateľa pred naložením tovaru do kamiónu,

ako aj ďalšími nepriamymi listinnými dôkazmi vrátane výpisu mobilného operátora,

z ktorého sa dalo zistiť, že telefón, z ktorého svedok B. oznámil vodičovi kamiónu číslo

rampy, bolo evidované na osobu sťažovateľa. Pritom zároveň bol tento mobilný telefón

lokalizovaný v oblasti S. Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo potrebné považovať za

účelovú odvolaciu námietku, podľa ktorej mobilný telefón bol používaný v rámci odťahovej

služby, kde okrem sťažovateľa pracovali aj iní ľudia. Podstatné je v tejto súvislosti aj to, že

podľa výpisu mobilného operátora 7. novembra 2007 bol sťažovateľ kontaktovaný

zamestnankyňou peňažného ústavu z dôvodu marketingovej ponuky. V tejto súvislosti sa

javí ako nepredstaviteľné, aby sťažovateľ ako svoje kontaktné telefónne číslo na zdieľanie

citlivých bankových informácií uviedol číslo mobilného telefónu, ktoré používajú iné

osoby. Rovnako obhajobné tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého neznámy páchateľ na

sfalšovanom občianskom preukaze konšpiratívne použil jeho fotografiu, nemá okrem

obhajobnej funkcie reálnu oporu v preukázanom skutkovom deji, ale ani v ostatných

zabezpečených dôkazoch. Niet ani dôvodu spochybniť hodnovernosť výpovede svedka D.

Tento svedok dostatočne opísal osobu páchateľa, s ktorým prišiel do styku, a to vo svojej

skoršej výpovedi. Následne s odstupom krátkeho času sťažovateľa pri rekognícii riadne

označil ako vodiča predmetného kamiónu. Čo sa týka jeho neskoršej výpovede pred súdom,

nemožno prehliadnuť, že táto výpoveď sa uskutočnila tri a pol roka po posudzovanom

skutku, a preto svedok sa už zrejme nedokázal s určitosťou vyjadriť, či ide práve o osobu

sťažovateľa, s ktorým v kritickom čase prišiel do styku. Táto neskoršia výpoveď iba zvyšuje

vierohodnosť svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní nechcel ľahkovážne uvádzať

skutočnosti nepokryté vlastnou pamäťovou stopou. Napokon nebolo možné akceptovať ani

námietku, podľa ktorej rekognícia trpí procesnými vadami a nemožno ju ako dôkazný

prostriedok v trestnom konaní použiť. Treba zdôrazniť, že svedok D. v súlade so zákonom

najprv opísal osobu páchateľa, pričom tento opis bol získaný jeho výsluchom ako svedka,

následne bol svedkovi ukázaný sťažovateľ medzi niekoľkými osobami podobného vzhľadu,

pričom svedok riadne označil sťažovateľa ako vodiča kamiónu, s ktorým v kritickom čase

prišiel do styku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2013 vyplýva, že ním

bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 31. mája 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolacia námietka sťažovateľa, podľa

ktorej rekognícia prebehla nezákonne, nie je akceptovateľná z dôvodov, na ktoré správne

poukázal už krajský súd. Rekognícia bola vykonaná v súlade s ustanovením § 126

. V tomto smere ani najvyšší súd nezistili žiadne procesné pochybenia,

pretože svedok D. bol pred vykonaním rekognície vypočutý zákonným spôsobom. Napokon

pri rekognícii bol prítomný aj obhajca sťažovateľa, ktorý žiadne procesné námietky

neuplatnil. Zo strany sťažovateľa ide iba o nesprávny výklad ustanovenia § 126 Trestného

poriadku. Skutočnosť, že hodnotenie tohto dôkazu súdom nezodpovedá predstavám

sťažovateľa, ešte neznamená, že ide o dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom. Dovolacie

námietky sťažovateľa, ktorými namieta správnosť a úplnosť skutkových zistení, nemožno

subsumovať pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť. Dovolací súd je totiž zásadne povinný vychádzať zo skutkového stavu zisteného

súdmi nižších stupňov. V nadväznosti na takto zistený skutkový stav je potom oprávnený

zvažovať správnosť jeho hmotnoprávneho posúdenia. Pritom platí, že skutkový stav nemôže

ani skúmať, ale ani meniť. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ v podstate

namietal skutkový stav a vierohodnosť výpovede svedka D., resp. nesprávnosť hodnotenia

vykonaných dôkazov. Svojim námietkami sa v podstate snažil dosiahnuť iné hodnotenie

dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy nižšieho stupňa, a tak dosiahnuť zmenu

skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového deja. Z toho vyplýva, že uplatnený

dovolací dôvod neobstojí, pretože námietky sťažovateľa smerujú výhradne voči hodnoteniu

dôkazov, resp. úplnosti vykonaného dokazovania, teda proti skutkovým zisteniam

okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ napokon namietal dovolací dôvod podľa

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo

uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Tento dovolací

dôvod založil na tom, že sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti, nemal byť odsúdený, a preto

ani nebol dôvod na uloženie ochranného dohľadu. Keďže sťažovateľ bol uznaný vinným za

obzvlášť závažný zločin podvodu a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody,

obligatórne mu musel byť uložený aj ochranný dohľad.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v tomto rozsahu

právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti

rozsudku okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam

vedeným krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti

uzneseniu krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),

nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už

uvedených úvah týkajúcich sa konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu boli

sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle , avšak

v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali.

Hlavnou sťažovateľovou námietkou, ktorá bola subsumovateľná aj pod dovolací

dôvod podľa ustanovenia , bolo tvrdenie, že

rekognícia zo strany svedka D. neprebehla zákonným spôsobom, pretože v rozpore

s doslovným znením ustanovenia v rámci úkonu rekognície

nebol svedok D. vyzvaný, aby opísal osobu, ktorá by mala byť opoznaná. Túto osobu totiž

opísal v rámci svojho skôr vykonaného výsluchu.

Podľa ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej

osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec

ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého

druhu.

Zo skutkového stavu, ktorý z predložených listinných dôkazov vyplýva, možno

z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že svedok D. opísal osobu podozrivú zo spáchania

trestného činu v rámci svojho výsluchu konaného 25. apríla 2008. Po tomto výsluchu došlo

k rekognícii 28. mája 2008, v rámci ktorej už svedok podozrivú osobu neopísal, ale priamo

sa prikročilo k opoznaniu.

Kým sťažovateľ je tej mienky, že citované ustanovenie treba vykladať doslovne,

zatiaľ zo stanovísk krajského súdu a najvyššieho súdu sa zdá (i keď sa to výslovne

neuvádza), že pripúšťajú voľnejší výklad ustanovenia , a to

v tom zmysle, že prvý rekogničný úkon spočívajúci v tom, že opoznávajúca osoba sa vyzve,

aby opísala opoznávanú osobu, sa môže udiať aj mimo striktného rámca rekognície, avšak

musí k tomu dôjsť ešte pred rekogníciou.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti konštatuje, že právny názor vyjadrený

všeobecnými súdmi nie je dostatočným spôsobom zdôvodnený. Všeobecné súdy totiž

nereagujú priamo na uplatnenú námietku sťažovateľa a nijako bližšie nerozvádzajú, prečo

považujú za možné odchýliť sa od doslovného výkladu citovaného ustanovenia. Preto sa ich

záver nejaví ako plne presvedčivý.

Z pohľadu ústavného súdu v danej konkrétnej situácii nie je potrebné, aby sa

uvedenou otázkou sám zaoberal a riešil, aký by mal byť správny, resp. ústavne konformný

výklad ustanovenia , a to z dôvodov, ktoré vyplynú

z ďalších úvah.

Použitie dôkazu získaného nezákonným spôsobom samo osebe neporušuje právo na

spravodlivý proces. Treba totiž skúmať, či proces ako celok mal spravodlivý charakter

(Schenk c. Švajčiarsko). V danom prípade je podstatné, že rekognícia nebola v skutočnosti

jediným dôkazom viny sťažovateľa a tento mal možnosť namietať tak spôsob získania tohto

dôkazu, ako aj jeho obsah.

V uvedenej súvislosti sa treba zaoberať ďalšou námietkou sťažovateľa, ktorý

vyhodnotil výpovede svedka D. ako nevierohodné, a to z viacerých dôvodov. Túto námietku

sťažovateľa najvyšší súd v dovolacom konaní neskúmal, keďže bol toho názoru, že ide

o námietku nesprávneho hodnotenia dôkazov, ktorá nie je v dovolacom konaní možná,

keďže dovolací súd je viazaný skutkovým stavom, ktorý bol ustálený prvostupňovým, resp.

odvolacím súdom.

Krajský súd veľmi podrobne a starostlivo uviedol, prečo treba podľa jeho názoru

považovať usvedčujúcu výpoveď svedka D. za vierohodnú. Rovnako vyčerpávajúcim

a presvedčivým spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy sa opieral v rámci svojich záverov.

Popri namietanej rekognícii to boli aj svedecké výpovede svedka D., ako aj ďalších

svedkov, ale tiež aj iné, prevažne listinné dôkazy. Úvahy krajského súdu sa preto z pohľadu

ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Treba napokon poznamenať, že vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu, podľa

ktorého v dovolacom konaní nie je možné namietať skutkové závery a dovolací súd nemôže

vychádzať z iného skutkového stavu ako nižšie súdy, resp. nižšími súdmi zistený skutkový

stav spochybňovať, sťažovateľ žiadne námietky, resp. protiargumenty v podanej sťažnosti

neuviedol. Inými slovami, uvedenú časť uznesenia najvyššieho súdu vlastne nijako

argumentačne nenapadol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013