Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 493/2013
PDF · 184.21 KB
No categories available
II. ÚS 493/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. G., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 190/2012 a postupom
Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 12/2013-75“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. apríla 2013
doručené podanie J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť proti porušeniu
základných práv upravených Ústavou Slovenskej republiky...“, ktorým namietal porušenie
základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) „postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 P 190/2012 a postupom Krajského súdu (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 12/2013-75“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Krajský súd v Bratislave vydal... uznesenie
č. 11Cop12/2013-75, IČS: 1412212319 zo dňa 4. 2. 2013, ktoré bolo doručené Okresnému
súdu Bratislava IV dňa 7. 2. 2013 a ja som si ho prevzal 25. 2. 2013 v právnej veci
navrhovateľa J. M..., proti odporkyni: D. M... o určenie výživného na manžela a o nariadení
predbežného opatrenia, na odvolanie otca proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV,
č. k. 13P190/2012-61 zo dňa 28. 11. 2012... takto rozhodol: Uznesenie súdu prvého stupňa
sa potvrdzuje.“ V odôvodnení uviedol: «Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu prispievať na jeho výživu na spoločnú
domácnosť sumou 400 E mesačne do 3 dní od výplatného termínu a aby zaviazal odporkyňu
prispievať na výživu navrhovateľa na spoločnú domácnosť z mimoriadneho sociálneho
príjmu sumou 2.350 E v roku vždy do 3 dní od výplatného termínu od 01. 01. 2013...
Odvolací súd nedostatočne a „zbŕklo“ rozhodoval nakoľko v zmysle § 221 ods. 1
písm. h - súd nedostatočne zistil skutkový stav, a následne príčinná súvislosť viedla k tomu,
že odvolací súd nesprávne právne posúdil celú vec a rozhodol nezákonne.
Nedá sa to ospravedlniť ani ako chyba v písaní, alebo preklep, nakoľko vymenoval
celý petit žaloby, ktorý bol podľa neho zamietnutý, čo nie je pravda.
V tomto konaní ešte nedošlo k pojednávaniu, navrhovateľ ešte nepredniesol ústnou
formou svoj návrh a prvostupňový súd nevydal žiadne iné uznesenie, len to, že návrh na
predbežné opatrenie zamietol. Aj to zamietnutie bolo tak isto zbŕkle a nedôsledne zvážené
okolnosti...
Neexistujúce rozhodnutie o vyššie uvedenom návrhu a následne nezákonné
rozhodnutie odvolávacieho súdu prinieslo navrhovateľovi nevyčísliteľnú stratu. Manželka
zneužila sociálny systém tak ako som v odvolaní upozorňoval a porušila zákon o rodine
v celom rozsahu, nakoľko použila tieto peniaze na odsťahovanie od svojho manžela
a odlúčila detí od ich otca bez akéhokoľvek návrhu na súde (mohla podať návrh na rozvod,
alebo iný návrh). Ja ako otec tejto rodiny som sa stal z jedného dňa na druhý bezdomovec.
Sťažovateľ je toho názoru, že príčinné súvislosti priviedli rodine sťažovateľa
nenapraviteľné nevýhody, ktoré naďalej pretrvávajú, boli porušené základné práva na
prerokovanie veci na riadnom súde.
Sťažovateľ sa sťažuje na nezákonné rozhodnutie, nakoľko o vyššie uvedenom petite
neexistuje žiadne relevantné rozhodnutie prvostupňového súdu. ...
Dňa 23. 8. 2012 som podal Návrh na určenie manželského výživného pre spoločnú
domácnosť. Vo svojom návrhu som nežiadal aby súd určil výživné na manžela, ale aby súd
konal v zmysle zákona o rodine a určil limity na míňanie financií v domácnosti manželky,
ktorá cielene si kupovala detí, vytvárala prostredníctvom financií neznášanlivé prostredie
voči ich vlastnému otcovi a aby súd usmernil v zmysle zákona o rodine, že manželstvo nie je
založené na dobrovoľnosti, nakoľko dobrovoľnosť platí len po predmanželské stretávanie
ale po podpísaní manželského zväzku je manželstvo inštitúcia založená na povinnostiach
upravených v zákone o rodine. Hlavne som upozorňoval na povinnosť aby rodina žila
spoločne.
Dňa 5. 11. 2012 som na základe výzvy súdu podal ospravedlnenie z pojednávania
z dôvodov kolízie s iným pojednávaním, ďalej vyjadrenie k vyjadreniu odporkyne a návrh
na vydanie predbežného opatrenia. V týchto vyjadreniach a návrhov som dostatočne
preukazoval, že manželka už vyše roka pripravuje spiknutie proti mne ako odplatu, že som
jej v roku 2009 podaním návrhu na rozvod dal najavo, že nemôže tak nehospodárne žiť ako
žije doposiaľ. Jej životný štýl je neprijateľný lebo sa zakladá len z nadmerného fajčenia,
spania, opäť fajčenia, spania a maľovania obrazov. Deti si na svoju stranu získavala
zneužívaním sociálneho systému v Rakúsku. Požiadal som o návrh na vydanie predbežného
opatrenia aby súd usmernil jej zneužívanie financií na jej osobnú potrebu a kupovanie detí
na úkor chodu domácnosti počas jej dvojtýždňovej pravidelnej neprítomnosti, nakoľko už
dva roky pravidelne minie všetky peniaze tak, aby po jej odchode dva týždne sme žili
v chudobe. ...
Dňa 27. 12. 2012 som podal odvolanie v ktorom som podrobne opísal všetky detaily
hroziaceho nebezpečenstva ak sa predbežným opatrením neobmedzí v rozsahu zákona
manželke narábať so spoločnými financiami a najmä z hroziaceho nebezpečenstva, že
financie určené na výživu detí z rakúskeho sociálneho systému „Beihilfe“ nepoužije na
pôvodný účel na výživu detí, ale na pomstu a odsťahovanie sa za to, že som kritizoval jej
životný štýl. V odôvodnení som sa opieral veľmi podrobne o zákon o rodine v kontexte s jej
správaním a správaním jej sestry a ďalších rodinných príslušníkov, ktorí sa veľmi „okato“
snažili získať môjho syna na ich stranu aby mohli dokonať pomstu, čo sa im aj podarilo,
vzhľadom na citlivé pubertálne obdobie môjho 17 ročného syna v súvislosti s údajnou
mojou milenkou. ...
Na záver len stručne, že v mojom odvolaní som dostatočne vyargumentoval hroziace
nebezpečenstvo zneužitia sociálneho systému na odlúčenie detí od otca odsťahovaním
a premrhaním peňazí na nové nájomné, provízie, akontácie a náklady na sťahovanie k čomu
by vôbec nemuselo prísť, keby súd vydal predbežné opatrenie v zmysle litery zákona.
Dňa 25. 2. 2012 som si prevzal rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý uznesením
zamietol návrh na vydanie predbežného rozhodnutia pričom v odôvodnení uviedol
nezákonné odôvodnenie ako je uvedené v petite tejto sťažnosti, uviedol neexistujúci právny
stav tvrdením, že okresný súd zamietol návrh v celom rozsahu.
Je teda zrejme, že aj jeho rozhodovanie bolo pod vplyvom tohto mylného právneho
názoru, nakoľko v ďalšej úvahe sa riadil tým, akoby bolo celé konanie už v celom rozsahu
zamietnuté a podľa môjho skromného odhadu moje odvolanie ani sudkyňa nečítala, ale to
ponechala na niekoho iného.
Následky tohto nezákonného rozhodnutia sú katastrofálne, nakoľko manželka svoju
hrozbu naplnila, zneužila financie z rakúskeho sociálneho systému nie na účel výživného ale
na svoje osobné potreby a pocity a spolu s mojimi deťmi sa odsťahovali a mňa nechali
napospas osudu.
Keby odvolávací súd potvrdil môj návrh na vydanie predbežného opatrenia, nemohla
by manželka zneužiť sociálny systém a financie vo výške 4.700 euro by nemohla svojvoľne
použiť na odsťahovanie.
Už súd prvého stupňa mal moje odôvodnené podozrenie kvalifikovať ako pokus
o trestný čin podvodu, nakoľko odporkyňa napokon nepoužila peniaze zverené jej štátom
zo sociálneho systému Európskej únie príspevok ba dorovnanie rodinných prídavkov
„Beihilfe“ za rok 2012, ktoré obdržala vo februári 2013 vo výške 4.506.60 euro na pôvodný
účel - na výživu detí -, ale na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla
niekoho do omylu a spôsobila na cudzom majetku škodu väčšieho rozsahu. Odporkyňa už
dopredu plánovala, že tieto peniaze nepoužije na výživu detí ale na svoje osobné potreby.
Nikto nás z nájomného bytu nevyháňal, stačilo podpísať len predĺženie zmluvy o nájme čo
nebola ochotná...»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
„1. Základné právo J. M., na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu SR v konaní vedenom pod
sp. zn.: č. 11Cop12/2013-75, IČS: 1412212319 zo dňa 4. 2. 2013, porušené bolo.
2. Základné právo J. M., na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod
sp. zn.: 13P190/2012, porušené bolo.
3. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu vedený pod sp. zn.: 11Cop12/2013-75
a prikazuje sa Krajskému súdu aby vec vrátil na opätovné prejednanie na Okresný súd
Bratislava IV.
4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
3 000 Eur na účet ich právneho zástupcu ....“
Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ 7. júna 2013 oznámil, že v konaní pred
ústavným súdom ho zastupuje advokát Mgr. M. G. Súčasne doručil aj plnú moc udelenú
tomuto advokátovi 31. mája 2013.
Ústavný súd listom zo 17. júna 2013 vyzval právneho zástupcu, aby v lehote 5 dní
od doručenia výzvy ústavnému súdu oznámil, či trvá na forme a obsahu podania jeho
mandanta, resp. aby oznámil, či ho doplní.
Advokátskej kancelárii Mgr. M. G. bola výzva doručená 8. júla 2013. Právny
zástupca na výzvu nereagoval a podanie v žiadnom smere nedoplnil.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 13 P 190/2012
z 28. novembra 2012, ktorým prvostupňový súd zamietol sťažovateľov návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, a uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Cop 12/2013 zo 4. februára
2013, ktorým odvolací súd potvrdil zamietavé rozhodnutie okresného súdu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívou a ani
ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), do ktorej patrí aj rozhodovanie o trovách
konania. V dôsledku toho v konaniach o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových
otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov
ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (IV. ÚS 158/09).
Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).
Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie
ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit
curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
1. V časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom
pod sp. zn. 13 P 190/2012 z 28. novembra 2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 13 P 190/2012 z 28. novembra 2012 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľovi mal vo vzťahu k tomuto konaniu krajský súd v rámci
odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľ právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu využil.
2. Časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
11 Cop 12/2013 zo 4. februára 2013, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:
«Súd prvého stupňa právne zdôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 102 ods. 1, § 75
ods. 6, 8, § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p.. Mal preukázané, že nie sú splnené podmienky pre
nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej úpravy
pomerov účastníkov navrhovaným predbežným opatrením. ...
Podľa § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť
účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.
Súd môže nariadiť predbežné opatrenie iba vtedy, ak pre jeho nariadenie boli
naplnené predpoklady uvedené v ust. § 74 O. s. p.. Tieto ustanovenia okrem formálnych
predpokladov vyžaduje aj naplnenie vecných predpokladov. Účelom predbežného opatrenia
je zabezpečenie rýchlej a účinnej ochrany ohrozených práv, a to aj na úkor zistenia
skutočného stavu, a to do takej miery, že zákon nevyžaduje doručenie návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia na vyjadrenie ani výsluch účastníkov. Vychádza sa z predpokladu,
že súd v zásade rozhoduje iba na základe tvrdení v samotnom návrhu a obsahu prípadných
listín doložených navrhovateľom. Vzhľadom na viazanosť lehotami na rozhodnutie ani iné
procesné úkony v prípade, že je návrh úplný súd nemôže vykonať. Zákon teda
nepredpokladá vykonanie žiadnych dôkazov spôsobom zodpovedajúcim v platnej právnej
úprave. Ani právna úprava v konaní na odvolacom súde túto možnosť nedáva. Konanie
na odvolacom súde si nevyžaduje nariadenie pojednávania ani vykonanie dôkazov
spôsobom zákonne predpokladaným, pretože predbežné opatrenie je zabezpečovacím
prostriedkom, ktorého podstatou je poskytnutie súdnej ochrany v prípadoch, v ktorých iba
rýchla a primeraná súdna ochrana je naplnením základného práva na súdnu ochranu a jej
neposkytnutie by mohlo mať za následok odmietnutie spravodlivosti. Predbežné opatrenie je
možné vydať ak sa preukáže, že je potrebné aby boli dočasne upravené pomery účastníkov
alebo aj je obava, že by výkon rozhodnutia bol ohrozený. V danom prípade navrhovateľ
neosvedčil ani ohrozenie práva ani potrebu dočasnej úpravy, keď z obsahu spisu vyplýva, že
odporkyňa nedisponuje takými finančnými prostriedkami, ktoré by boli v hrubom nepomere
s jeho príjmom a naviac tieto prostriedky míňa na zabezpečenie potrieb maloletých detí.
Takisto doplatok sociálneho príjmu „Beihilfe“ slúži na zabezpečenie výživy detí a nie na
zabezpečenie potrieb domácnosti. Ustanovenie § 76 ods. 1 O. s. p. je príkladným výpočtom
toho aké predbežné opatrenie môže súd nariadiť. Je možné nariadiť aj iné predbežné
opatrenia ak jeho obsahu bude zodpovedať potreba predbežnej úpravy. Predbežné
opatrenie môže spočívať v povinnosti niečo vykonať, niečoho sa zdržať, niečo strpieť.
Pokiaľ z osobitného zákona nevyplýva niečo iné, obsah predbežného opatrenia by v zásade
nemal ukladať rovnakú povinnosti ako tie, ktoré prípadne vyplynú z rozhodnutia vo veci
samej. Základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie
žiada, pričom musia byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany aj toho voči komu
predbežne opatrenie smeruje, avšak ochrana toho voči ktorému predbežné opatrenie
smeruje nemôže dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožňovala ochranu práv a
záujmov druhej strany. Požiadavky na nariadenie predbežného opatrenia teda musia mať
základný podklad základných práv a slobôd, rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle.
Potrebu naliehavej dočasnej úpravy pomerov účastníkov podľa § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p.
nemožno odvodzovať iba z obavy navrhovateľa, že prípadnou dispozíciou odporkyne s
finančnými prostriedkami dôjde k narušeniu jeho vzťahu medzi deťmi.
V konaní neboli preukázané podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia,
odvolací súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako
správne.»
Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli
nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na
súdnu ochranu. Postup krajského súdu bol v súlade s procesnými pravidlami odvolacieho
konania a nevykazuje známky svojvôle či arbitrárnosti a ani aplikácia príslušných
ustanovení nie je popretím ich zmyslu a podstaty. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor
vlastným právnym názorom aj preto, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa formulácie prvej vety odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia krajského súdu: „Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáhal....“ ústavný súd poznamenáva, že hoci je táto formulácia nepresná a zavádzajúca,
na rozhodnutie ako také nemá žiadny právny ani faktický dosah. Zmenu formulácie, ak by
to sťažovateľ navrhol, bolo možné dosiahnuť aj návrhom na vydanie opravného uznesenia
v zmysle ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ túto zákonnú
možnosť nevyužil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2013