Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 528/2013
PDF · 257.69 KB
No categories available
II. ÚS 528/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k.
11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013
doručená sťažnosť V. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 a žiada vydať
tento nález:
„1. Okresný súd Humenné a Krajský súd v Prešove, v konaniach vedených na OS
Humenné pod sp. zn. 11 C/2/2009 a KS v Prešove pod sp. zn. 8 Co/63/2012, porušili
základné právo sťažovateľa: V. K., H. zaručené ústavou SR a čl. 6, ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáhať sa svojho práva zákonom
ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne
konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 8 Co/63/2012-172 z 25. 3. 2013 a rozsudok Okresného súdu Humenné č. k.
11 C/2/2009-152 zo 7. 2. 2012 a vec vracia tomuto súdu na opätovné prejednanie
a rozhodnutie bez zbytočného odkladu a prieťahov.
3. Odporcovia sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu vo výške 291,56 €...“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca
domáhal žalobou doručenou okresnému súdu 13. júna 2003 v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 2/2009 náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
za obdobie od 1. júla 1999 do 30. júna 2003 vo výške 12 236,30 € s úrokom z omeškania
proti A. B. v konkurze (ďalej len žalovaný v 1. rade) a R. Z. – B. (ďalej len žalovaný v 2.
rade), a to s odôvodnením, že 10. decembra 1984 utrpel ťažký pracovný úraz ako člen P. H.
v B., ktoré zaniklo rozdelením podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), pričom jeho právnymi nástupcami
sú žalovaní v 1. a 2. rade. V priebehu konania so súhlasom okresného súdu (uznesenie
okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-135 z 12. septembra 2011) sťažovateľ rozšíril žalobu na
sumu 13 667,86 € (obdobie do 31. decembra 2003). V žalobe uviedol, že okresný súd mu už
rozsudkom č. k. 10 C 82/1996-219 z 22. júna 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júla
2000, priznal náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie
do 30. júna 1999 z dôvodu rovnakého pracovného úrazu vo výške 13 092,84 €, pričom na
jej zaplatenie solidárne zaviazal oboch (rovnakých) žalovaných. V priebehu konania
žalovaný v 1. rade zanikol (po zrušení konkurzu pre nedostatok majetku) výmazom
z obchodného registra (28. decembra 2005). Na majetok žalovaného v 2. rade bol konkurz
vyhlásený ešte uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 K 559/95-49 z 11. apríla
2002. Sťažovateľ uviedol, že do konkurzných konaní vedených na majetok oboch
žalovaných si pohľadávku, ktorá je predmetom konania, neprihlásil. Prihlásil si iba
pohľadávku priznanú právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 82/1996-219
z 22. júna 2000, pričom táto bola uznaná, avšak ostala neuspokojená. Na základe rovnakého
rozsudku sa sťažovateľ domáhal aj vykonania exekúcie proti Sociálnej poisťovni (a aj proti
A. – S., a. s.) s odôvodnením, že na niektorý z týchto subjektov v dôsledku univerzálnej
sukcesie prešla povinnosť plniť sťažovateľovi. Okresný súd Bratislava I ako exekučný súd
sa však s týmto názorom nestotožnil a vyhovel námietkam povinných (uznesenie sp. zn.
3 Er 651/2007 z 28. augusta 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
17 CoE 328/2008 z 31. júla 2009), keďže dospel k záveru, že na Sociálnu poisťovňu
neprešli plnenia, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a ktoré mali byť
zamestnávateľom realizované pred 1. januárom 2004.
Podaním doručeným okresnému súdu 22. januára 2007 sťažovateľ požiadal
o pripustenie zámeny účastníkov konania tak, že na miesto žalovaného v 1. rade vstúpi
Sociálna poisťovňa, a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade žalobu vzal späť (konanie voči
žalovanému v 2. rade bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. 11 C 103/2003-35
zo 6. februára 2007). Na základe uznesenia č. k. 11 C 2/2009-135 z 12. septembra 2011
(ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. decembra 2012) okresný súd konal ďalej
ako so žalovaným so Sociálnou poisťovňou (s poukazom na skoršie uznesenie krajského
súdu sp. zn. 17 Co 3/2010 z 31. augusta 2010, z obsahu ktorého vyplynulo, že v prípade,
ak z vykonaného dokazovania nevyplynie existencia poistnej zmluvy zakladajúcej poistenie
vzťahujúce sa na nárok sťažovateľa uzatvorenej medzi zamestnávateľom sťažovateľa
a právnym predchodcom A. – S., a. s., je potrebné konať so Sociálnou poisťovňou ako
úrazovou poisťovňou podľa § 251c Zákonníka práce v znení účinnom do 1. apríla 2002).
Sociálna poisťovňa žiadala žalobu sťažovateľa zamietnuť s odôvodnením, že nie je v spore
pasívne legitimovaná, pretože žiadny právny predpis neustanovuje, že by sťažovateľom
žalovaná povinnosť plniť prešla z niektorého zo žalovaných na Sociálnu poisťovňu; v čase
keď utrpel sťažovateľ úraz, ešte neexistovalo zákonné poistenie zodpovednosti
zamestnávateľa za pracovný úraz, to bolo zavedené až od 26. novembra 1993, jeho
výkonom bola poverená býv. Slovenská poisťovňa a z nej prešli na Sociálnu poisťovňu zo
zákona len tie prípady, na ktoré sa vzťahovalo zákonné poistenie zodpovednosti
zamestnávateľa za pracovný úraz.
Rozsudkom č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 okresný súd žalobu
sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Mal za preukázané,
že sťažovateľ utrpel pracovný úraz tak, ako to uviedol, ako aj to, že sťažovateľ
si do konkurzných konaní vedených na majetok pôvodných žalovaných v 1. a 2. rade
žalovanú pohľadávku neprihlásil (to sťažovateľ ostatne ani netvrdil), a aj to,
že zamestnávateľ sťažovateľa nemal v čase úrazu uzatvorenú s býv. Slovenskou poisťovňou
zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom. Z uvedeného
okresný súd vyvodil záver, že Sociálna poisťovňa v spore nie je pasívne hmotnoprávne
legitimovaná. Podľa názoru okresného súdu „správnym žalovaným“, a teda nositeľom
pasívnej legitimácie v spore mal byť aj v čase rozhodovania okresného súdu žalovaný
v 2. rade, ktorý stále právne existuje (resp. správca jeho konkurznej podstaty) a je jedným
z právnych nástupcov pôvodného zamestnávateľa sťažovateľa, ktorý za záväzky pôvodného
družstva zodpovedal spoločne a nerozdielne s pôvodným žalovaným v 1. rade. Právnym
nástupcom pôvodného žalovaného v 1. rade (podľa názoru okresného súdu) je pôvodný
žalovaný v 2. rade, a nie Sociálna poisťovňa. Ďalej okresný súd uviedol, že podľa jeho
názoru „len v prípade, ak by neexistoval tento druhý právny subjekt, respektíve, ak by
žalobca mal riadne prihlásenú a správcom priznanú žalovanú pohľadávku, alebo ak by mal
rozsudok voči pôvodne žalovanému v 2. rade a tento by zanikol výmazom bez uspokojenia
žalobcu, došlo by k univerzálnej právnej sukcesii v tomto konaní na Sociálnu poisťovňu,
avšak len podľa § 251c Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného do 01. 04. 2002, pretože
podmienky podľa ostatných účastníkmi citovaných právnych noriem splnené neboli a to ani
podľa zákonníka práce a ani podľa zákona o Sociálnej poisťovni. Podľa tohto § 251c:
nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze
alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej
podstaty a na uspokojenie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné
poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne
z prostriedkov poskytnutých z osobitného účtu ministerstva pre správu a privatizáciu
národného majetku SR, z FNM SR a z rozpočtovej rezervy vlády SR.“. Pre úplnosť okresný
súd dodal, že neboli naplnené zákonom požadované podmienky právneho nástupníctva
Sociálnej poisťovne ani podľa § 272 ods. 1, § 51e ods. 1 a § 51f zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“)
či podľa § 285 ods. 1 písm. g) zákona č. 461/2003 Z. z.
Proti tomto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým žiadal odvolací súd, aby
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukázal na
to, že obe nástupnícke družstvá zaniknutého P. H. B. zodpovedali za škodu sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne. Ak viacerí dlžníci zodpovedajú veriteľovi spoločne a nerozdielne,
veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov a dlžník je
povinný poskytnúť celé plnenie. V prípade, ak by nedošlo k zániku P. H. B. rozdelením, po
jeho zániku by sa v zmysle § 251c Zákonníka práce účinného do 1. apríla 2002 stala
univerzálnym sukcesorom Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ si z oboch solidárne
zodpovedných dlžníkov vybral pôvodného žalovaného v 1. rade. Po jeho zániku bez
právneho nástupcu sa jeho univerzálnym sukcesorom stala obdobne Sociálna poisťovňa.
Rozsudok okresného súdu je navyše vnútorne rozporný – najprv konštatuje, že neexistuje
právna norma, ktorá by ustanovovala, že Sociálna poisťovňa je univerzálnym nástupcom
pôvodného družstva a jeho právnych nástupcov, a následne odcitoval § 251c Zákonníka
práce účinného do 1. apríla 2002 ako právnu normu, podľa ktorej by bola Sociálna
poisťovňa univerzálnym nástupcom zaniknutých družstiev. Rovnako nesprávny je názor
okresného súdu, podľa ktorého právnym nástupcom žalovaného v 1. rade je žalovaný v 2.
rade, a nie Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ si nebol povinný prihlásiť pohľadávku za
žalované obdobie do oboch konkurzov, pretože o žalovanom nároku nebolo rozhodnuté (pre
čas po 1. júli 1999), preto sťažovateľ musel v tejto veci podať žalobu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania.
Sťažovateľ tvrdenie o porušení svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods.1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013
odôvodnil tým, že Slovenská republika je viazaná Dohovormi Medzinárodnej organizácie
práce, ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 437/1990 Zb.,
v zmysle ktorých sa Slovenská republika zaviazala zabezpečiť odškodnenie pracovných
úrazov a chorôb z povolania aj v prípadoch zániku zamestnávateľov bez právneho nástupcu
alebo v prípade neschopnosti zamestnávateľa platiť takúto náhradu škody. Z tohto dôvodu
bol Zákonník práce novelizovaný zákonom č. 231/1992 Zb. o ustanovenie § 205d,
a to s účinnosťou od 1. januára 1993. Podľa novelizovaného § 205d ods. 4 Zákonníka práce
ak pri zániku organizácie neprejdú práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu na inú
organizáciu, má poškodený právo priamo voči poisťovni, aby mu škodu nahradila v tom
istom rozsahu, v akom by mu ju bola povinná nahradiť sama poistená organizácia.
Povinnosť plnenia úrazovej poisťovne ostala nedotknutá aj po novele Zákonníka práce
vykonanej zákonom č. 275/1993 Z. z. Následne zákonom č. 206/1996 Z. z. bolo zavedené
ustanovenie § 251c, ktoré citoval aj okresný súd a z ktorého vyplýva, že nároky
zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo
pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty
a na uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné
poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne.
Zákon č. 242/2001 Z. z. doplnil zákon č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni o ustanovenie
§ 51e ods. 1, podľa ktorého výkon poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo S., a. s.,
na Sociálnu poisťovňu od 1. januára 2002. Podľa § 51f ods. 1 citovaného zákona nároky
zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo pri
chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty a na
uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné poistenie
podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Od 1.
januára 2002, resp. 1. apríla 2002 povinnosti úrazovej poisťovne prešli na Sociálnu
poisťovňu, a teda prešla na ňu aj povinnosť uspokojovať nároky zamestnancov zrušených
zamestnávateľov. Od účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnej poisťovni prešla od 1.
januára 2004 na Sociálnu poisťovňu výplata plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26.
novembrom 1993. Za plnenie povinnosti zamestnávateľa P. H. B. voči sťažovateľovi
zodpovedali po jeho zrušení rozdelením pôvodný žalovaný v 1. rade a pôvodný žalovaný
v 2. rade, a to spoločne a nerozdielne. Sťažovateľ mohol žiadať plnenie od ktoréhokoľvek
z nich. Po zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu povinnosť plniť
sťažovateľovi prešla z pôvodného žalovaného v 1. rade na Sociálnu poisťovňu. Napriek
tomu všeobecný súd dospel k záveru, že od Sociálnej poisťovne plnenie požadovať
nemožno, a to z dôvodu, že naďalej existuje pôvodne žalovaný v 2. rade, hoci je v konkurze
a nie je schopný plnenia sťažovateľovi tak, ako to má na mysli aj zákon č. 461/2003 Z. z.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne i čl. 6 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť jednak rozsudkom
okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 a jednak rozsudkom krajského
súdu č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012. V súlade s princípom
subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto
časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv
týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky
súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom
odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013.
Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie
žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012, a to z dôvodu nedostatku svoje
právomoci.
Odlišná je situácia v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku
č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013. V tejto časti sťažnosti je daná právomoc
ústavného súdu sťažnosť prerokovať.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 došlo predovšetkým
tým, že krajský súd dospel k svojmu právnemu názoru, nezohľadniac medzinárodne
akceptovaný (a aj Slovenskou republikou prijatý) princíp, podľa ktorého štát je povinný
zabezpečiť odškodnenie pracovných úrazov a chorôb z povolania v prípadoch zániku
zamestnávateľa bez právneho nástupcu a v prípadoch neschopnosti zamestnávateľa platiť
takúto náhradu škody. V tomto prípade pôvodne žalovaný v 1. rade, na ktorého (spoločne
s pôvodným žalovaným v 2. rade) prešla solidárna zodpovednosť P. H. B. plniť
sťažovateľovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v dôsledku
pracovného úrazu, zanikol bez právneho nástupcu. V takom prípade s poukazom na
citované právne predpisy podľa názoru sťažovateľa má nastúpiť povinnosť Sociálnej
poisťovne plniť žalovaný nárok. Obdobne sťažovateľ argumentoval aj v odvolaní podanom
proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012.
Krajský súd odpovedal na argumentáciu sťažovateľa v odôvodnení rozsudku
č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 takto:
„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné:
Treba prisvedčiť odvolateľovi a konštatoval to aj súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že po rozdelení družstva ručia a zodpovedajú všetci právni nástupcovia
solidárne za všetky záväzky pôvodného rozdeleného družstva (aj pracovno-právne nároky).
Niet pochybnosti ani v konštatovaní žalobcu, že právne následky pasívnej solidarity
spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie, od ktoréhokoľvek dlžníka,
t. j. od jedného, niekoľkých alebo od všetkých a dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podaním žaloby žaloval všetkých a žiadal
žalovaných zaviazať spoločne a nerozdielne.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že aj po zániku jedného
zo žalovaných (žalovaného v 1. rade) zostal nositeľ pasívnej legitimácie v konaní (žalovaný
v 2. rade).
Na jeho zodpovednosti za záväzky pôvodného družstva nemohlo nič zmeniť
ani vykonanie procesného úkonu žalobcu a to späťvzatia žaloby voči nemu a následné
zastavenie konania.
Samotný žalobca tak vytvoril stav, keď po zániku žalovaného v 1. rade a zastavení
konania proti žalovanému v 2. rade bolo potrebné skúmať všetky okolnosti existencie
univerzálnej sukcesie po žalobcovi v 1. rade vo vzťahu k uplatnenému nároku.
Po právoplatnosti uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 12. 9. 2011 súd prvého
stupňa v ďalšom konaní tieto okolnosti náležitým spôsobom preskúmal a svoj záver vysvetlil
a odôvodnil postupom podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
Ušlo pozornosti odvolateľa, že odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 31. 8. 2010
v súvislosti s horeuvedeným poukázal na ustanovenie § 251c Zákonníka práce účinného
do 1. 4. 2002, ktoré výslovne stanovuje podmienky, za ktorých nároky zamestnancov
zrušeného zamestnávateľa uspokojí štát, prostredníctvom úrazovej poisťovne.
So všetkými tam uvedenými podmienkami sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal. Ak dospel k záveru, že nebola preukázaná
ani jedna z nich rozhodol správne, ak žalobu proti žalovanej zamietol.
Treba sa stotožniť aj so závermi odvolateľom prezentovaného rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 136/2010 zo dňa 7. 2. 2011, že právny poriadok Slovenskej
republiky nemôže pripustiť situáciu, aby v prípade zániku zamestnávateľa neexistoval
subjekt, ktorý by mal povinnosť tieto nároky uspokojiť.
V tejto veci však ako to správne konštatoval súd prvého stupňa takýto subjekt
existuje.
Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a ods. 2
O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní
pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad
zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu
môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09).
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu.
Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je i právo,
aby bola vec účastníka konania posúdená podľa relevantnej právnej normy, ktorá
sa ňu vzťahuje, a aby aplikovaná právna norma bola vykladaná v súlade s jej účelom
a zmyslom.
Podľa § 251c zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení do 31. marca 2002
nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze
alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej
podstaty a na uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné
zmluvné poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej
poisťovne z prostriedkov poskytnutých z osobitného účtu Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, z Fondu národného majetku
Slovenskej republiky a z rozpočtovej rezervy vlády Slovenskej republiky.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 63/2012-172
z 25. marca 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 2/2009-152
zo 7. februára 2012, všeobecné súdy toto ustanovenie vykladali tak, že podmienkami vzniku
povinnosti úrazovej poisťovne plniť v danom prípade je buď neexistencia žalovaného
v 2. rade a súčasne riadne prihlásenie sťažovateľom pohľadávky, ktorá je predmetom
konania, do konkurzu a jej uznanie správcami konkurznej podstaty v konkurznom konaní
vedenom na majetok oboch pôvodne žalovaných, alebo existencia právoplatného rozsudku
voči pôvodne žalovanému v 2. rade, ktorý by zanikol výmazom bez uspokojenia žalobcu.
Inak povedané, všeobecné súdy boli toho názoru, že pre vznik nároku sťažovateľa
na plnenie voči úrazovej poisťovni nepostačuje iba samotný fakt zániku žalovaného
v 1. rade, a to ani v prípade, ak by pôvodne žalovaný v 2. rade zanikol. Za rozhodujúce
považovali prechádzajúce uplatnenie pohľadávky v konkurznom konaní na majetok
subjektu, ktorý neskôr zanikol, ku ktorému však zo strany sťažovateľa nedošlo, a to aj
v prípade, ak by zjavne subjekt nebol schopný uznanú pohľadávku splniť.
Ústavný súd považuje tento názor všeobecných súdov za súladný so zmyslom
a účelom aplikovaných právnych noriem. Ten totiž nie je (ani s ohľadom na medzinárodné
záväzky Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje sťažovateľ) taký, že povinnosť Sociálnej
poisťovne plniť nastupuje iba za splnenia podmienky zániku zamestnávateľa; rovnako
významná je i podmienka vyplývajúca z § 251c zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce
v znení do 31. marca 2002 spočívajúca v tom, že nároky zamestnancov zrušeného
zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania
uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne (okrem iného) iba vtedy,
ak ich neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty. Ten však nemôže pristúpiť
k ich uspokojeniu bez toho, aby boli predpísaným postupom uplatnené v konkurznom
konaní. Sťažovateľ však takto nepostupoval.
Hoci sa javí, že niektoré závery vyjadrené v rozsudku okresného súdu
č. k. 11 C 2/2009-152 zo 7. februára 2012 nie sú celkom priliehavé (napr. o tom,
že právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 1. rade je pôvodný žalovaný v 2. rade,
a nie Sociálna poisťovňa), nič to v konečnom dôsledku nemení na samotnej správnosti
zamietnutia žaloby sťažovateľa. To platí aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ správne
za subjekt zodpovedajúci mu za stratu na zárobku považuje oboch pôvodných žalovaných
(a každého z nich), vo vzťahu ku ktorým (a nie vo vzťahu k P. H. B.) je potrebné
samostatne posudzovať aj splnenie podmienok uvedených v § 251c zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonník práce v znení do 31. marca 2002.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co 63/2012-172 z 25. marca 2013 mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označeného práva garantovaného dohovorom, a preto jeho sťažnosť vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2013