Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 528/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k.

-152 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-172 z 25. marca 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013

doručená sťažnosť V. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -152 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -172 z 25. marca 2013 a žiada vydať

tento nález:

„1. Okresný súd Humenné a Krajský súd v Prešove, v konaniach vedených na OS

Humenné pod sp. zn. a KS v Prešove pod sp. zn. , porušili

základné právo sťažovateľa: V. K., H. zaručené SR a , ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáhať sa svojho práva zákonom

ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne

konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -172 z 25. 3. 2013 a rozsudok Okresného súdu Humenné č. k.

-152 zo 7. 2. 2012 a vec vracia tomuto súdu na opätovné prejednanie

a rozhodnutie bez zbytočného odkladu a prieťahov.

3. Odporcovia sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu vo výške 291,56 €...“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca

domáhal žalobou doručenou okresnému súdu 13. júna 2003 v konaní vedenom

pod sp. zn. náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

za obdobie od 1. júla 1999 do 30. júna 2003 vo výške 12 236,30 € s úrokom z omeškania

proti A. B. v konkurze (ďalej len žalovaný v 1. rade) a R. Z. – B. (ďalej len žalovaný v 2.

rade), a to s odôvodnením, že 10. decembra 1984 utrpel ťažký pracovný úraz ako člen P. H.

v B., ktoré zaniklo rozdelením podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom jeho právnymi nástupcami

sú žalovaní v 1. a 2. rade. V priebehu konania so súhlasom okresného súdu (uznesenie

okresného súdu č. k. -135 z 12. septembra 2011) sťažovateľ rozšíril žalobu na

sumu 13 667,86 € (obdobie do 31. decembra 2003). V žalobe uviedol, že okresný súd mu už

rozsudkom č. k. -219 z 22. júna 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júla

2000, priznal náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie

do 30. júna 1999 z dôvodu rovnakého pracovného úrazu vo výške 13 092,84 €, pričom na

jej zaplatenie solidárne zaviazal oboch (rovnakých) žalovaných. V priebehu konania

žalovaný v 1. rade zanikol (po zrušení konkurzu pre nedostatok majetku) výmazom

z obchodného registra (28. decembra 2005). Na majetok žalovaného v 2. rade bol konkurz

vyhlásený ešte uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -49 z 11. apríla

2002. Sťažovateľ uviedol, že do konkurzných konaní vedených na majetok oboch

žalovaných si pohľadávku, ktorá je predmetom konania, neprihlásil. Prihlásil si iba

pohľadávku priznanú právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. -219

z 22. júna 2000, pričom táto bola uznaná, avšak ostala neuspokojená. Na základe rovnakého

rozsudku sa sťažovateľ domáhal aj vykonania exekúcie proti Sociálnej poisťovni (a aj proti

A. – S., a. s.) s odôvodnením, že na niektorý z týchto subjektov v dôsledku univerzálnej

sukcesie prešla povinnosť plniť sťažovateľovi. Okresný súd Bratislava I ako exekučný súd

sa však s týmto názorom nestotožnil a vyhovel námietkam povinných (uznesenie sp. zn.

z 28. augusta 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 31. júla 2009), keďže dospel k záveru, že na Sociálnu poisťovňu

neprešli plnenia, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a ktoré mali byť

zamestnávateľom realizované pred 1. januárom 2004.

Podaním doručeným okresnému súdu 22. januára 2007 sťažovateľ požiadal

o pripustenie zámeny účastníkov konania tak, že na miesto žalovaného v 1. rade vstúpi

Sociálna poisťovňa, a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade žalobu vzal späť (konanie voči

žalovanému v 2. rade bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. -35

zo 6. februára 2007). Na základe uznesenia č. k. -135 z 12. septembra 2011

(ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. decembra 2012) okresný súd konal ďalej

ako so žalovaným so Sociálnou poisťovňou (s poukazom na skoršie uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 31. augusta 2010, z obsahu ktorého vyplynulo, že v prípade,

ak z vykonaného dokazovania nevyplynie existencia poistnej zmluvy zakladajúcej poistenie

vzťahujúce sa na nárok sťažovateľa uzatvorenej medzi zamestnávateľom sťažovateľa

a právnym predchodcom A. – S., a. s., je potrebné konať so Sociálnou poisťovňou ako

úrazovou poisťovňou podľa v znení účinnom do 1. apríla 2002).

Sociálna poisťovňa žiadala žalobu sťažovateľa zamietnuť s odôvodnením, že nie je v spore

pasívne legitimovaná, pretože žiadny právny predpis neustanovuje, že by sťažovateľom

žalovaná povinnosť plniť prešla z niektorého zo žalovaných na Sociálnu poisťovňu; v čase

keď utrpel sťažovateľ úraz, ešte neexistovalo zákonné poistenie zodpovednosti

zamestnávateľa za pracovný úraz, to bolo zavedené až od 26. novembra 1993, jeho

výkonom bola poverená býv. Slovenská poisťovňa a z nej prešli na Sociálnu poisťovňu zo

zákona len tie prípady, na ktoré sa vzťahovalo zákonné poistenie zodpovednosti

zamestnávateľa za pracovný úraz.

Rozsudkom č. k. -152 zo 7. februára 2012 okresný súd žalobu

sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Mal za preukázané,

že sťažovateľ utrpel pracovný úraz tak, ako to uviedol, ako aj to, že sťažovateľ

si do konkurzných konaní vedených na majetok pôvodných žalovaných v 1. a 2. rade

žalovanú pohľadávku neprihlásil (to sťažovateľ ostatne ani netvrdil), a aj to,

že zamestnávateľ sťažovateľa nemal v čase úrazu uzatvorenú s býv. Slovenskou poisťovňou

zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom. Z uvedeného

okresný súd vyvodil záver, že Sociálna poisťovňa v spore nie je pasívne hmotnoprávne

legitimovaná. Podľa názoru okresného súdu „správnym žalovaným“, a teda nositeľom

pasívnej legitimácie v spore mal byť aj v čase rozhodovania okresného súdu žalovaný

v 2. rade, ktorý stále právne existuje (resp. správca jeho konkurznej podstaty) a je jedným

z právnych nástupcov pôvodného zamestnávateľa sťažovateľa, ktorý za záväzky pôvodného

družstva zodpovedal spoločne a nerozdielne s pôvodným žalovaným v 1. rade. Právnym

nástupcom pôvodného žalovaného v 1. rade (podľa názoru okresného súdu) je pôvodný

žalovaný v 2. rade, a nie Sociálna poisťovňa. Ďalej okresný súd uviedol, že podľa jeho

názoru „len v prípade, ak by neexistoval tento druhý právny subjekt, respektíve, ak by

žalobca mal riadne prihlásenú a správcom priznanú žalovanú pohľadávku, alebo ak by mal

rozsudok voči pôvodne žalovanému v 2. rade a tento by zanikol výmazom bez uspokojenia

žalobcu, došlo by k univerzálnej právnej sukcesii v tomto konaní na Sociálnu poisťovňu,

avšak len podľa účinného do 01. 04. 2002, pretože

podmienky podľa ostatných účastníkmi citovaných právnych noriem splnené neboli a to ani

podľa a ani podľa zákona o Sociálnej poisťovni. Podľa tohto :

nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze

alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej

podstaty a na uspokojenie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné

poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne

z prostriedkov poskytnutých z osobitného účtu ministerstva pre správu a privatizáciu

národného majetku SR, z FNM SR a z rozpočtovej rezervy vlády SR.“. Pre úplnosť okresný

súd dodal, že neboli naplnené zákonom požadované podmienky právneho nástupníctva

Sociálnej poisťovne ani podľa , a

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

či podľa

Proti tomto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 205

ods. 2 písm. d) a f) , ktorým žiadal odvolací súd, aby

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukázal na

to, že obe nástupnícke družstvá zaniknutého P. H. B. zodpovedali za škodu sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne. Ak viacerí dlžníci zodpovedajú veriteľovi spoločne a nerozdielne,

veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov a dlžník je

povinný poskytnúť celé plnenie. V prípade, ak by nedošlo k zániku P. H. B. rozdelením, po

jeho zániku by sa v zmysle účinného do 1. apríla 2002 stala

univerzálnym sukcesorom Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ si z oboch solidárne

zodpovedných dlžníkov vybral pôvodného žalovaného v 1. rade. Po jeho zániku bez

právneho nástupcu sa jeho univerzálnym sukcesorom stala obdobne Sociálna poisťovňa.

Rozsudok okresného súdu je navyše vnútorne rozporný – najprv konštatuje, že neexistuje

právna norma, ktorá by ustanovovala, že Sociálna poisťovňa je univerzálnym nástupcom

pôvodného družstva a jeho právnych nástupcov, a následne odcitoval § 251c Zákonníka

práce účinného do 1. apríla 2002 ako právnu normu, podľa ktorej by bola Sociálna

poisťovňa univerzálnym nástupcom zaniknutých družstiev. Rovnako nesprávny je názor

okresného súdu, podľa ktorého právnym nástupcom žalovaného v 1. rade je žalovaný v 2.

rade, a nie Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ si nebol povinný prihlásiť pohľadávku za

žalované obdobie do oboch konkurzov, pretože o žalovanom nároku nebolo rozhodnuté (pre

čas po 1. júli 1999), preto sťažovateľ musel v tejto veci podať žalobu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -172 z 25. marca 2013 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania.

Sťažovateľ tvrdenie o porušení svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods.1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -172 z 25. marca 2013

odôvodnil tým, že Slovenská republika je viazaná Dohovormi Medzinárodnej organizácie

práce, ktoré boli uverejnené v Zbierke ,

v zmysle ktorých sa Slovenská republika zaviazala zabezpečiť odškodnenie pracovných

úrazov a chorôb z povolania aj v prípadoch zániku zamestnávateľov bez právneho nástupcu

alebo v prípade neschopnosti zamestnávateľa platiť takúto náhradu škody. Z tohto dôvodu

bol o ustanovenie ,

a to s účinnosťou od 1. januára 1993. Podľa novelizovaného

ak pri zániku organizácie neprejdú práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu na inú

organizáciu, má poškodený právo priamo voči poisťovni, aby mu škodu nahradila v tom

istom rozsahu, v akom by mu ju bola povinná nahradiť sama poistená organizácia.

Povinnosť plnenia úrazovej poisťovne ostala nedotknutá aj po novele

vykonanej Následne bolo zavedené

ustanovenie § 251c, ktoré citoval aj okresný súd a z ktorého vyplýva, že nároky

zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo

pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty

a na uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné

poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne.

doplnil o Sociálnej poisťovni o ustanovenie

§ 51e ods. 1, podľa ktorého výkon poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo S., a. s.,

na Sociálnu poisťovňu od 1. januára 2002. Podľa § 51f ods. 1 citovaného zákona nároky

zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo pri

chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty a na

uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné zmluvné poistenie

podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Od 1.

januára 2002, resp. 1. apríla 2002 povinnosti úrazovej poisťovne prešli na Sociálnu

poisťovňu, a teda prešla na ňu aj povinnosť uspokojovať nároky zamestnancov zrušených

zamestnávateľov. Od účinnosti o Sociálnej poisťovni prešla od 1.

januára 2004 na Sociálnu poisťovňu výplata plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26.

novembrom 1993. Za plnenie povinnosti zamestnávateľa P. H. B. voči sťažovateľovi

zodpovedali po jeho zrušení rozdelením pôvodný žalovaný v 1. rade a pôvodný žalovaný

v 2. rade, a to spoločne a nerozdielne. Sťažovateľ mohol žiadať plnenie od ktoréhokoľvek

z nich. Po zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu povinnosť plniť

sťažovateľovi prešla z pôvodného žalovaného v 1. rade na Sociálnu poisťovňu. Napriek

tomu všeobecný súd dospel k záveru, že od Sociálnej poisťovne plnenie požadovať

nemožno, a to z dôvodu, že naďalej existuje pôvodne žalovaný v 2. rade, hoci je v konkurze

a nie je schopný plnenia sťažovateľovi tak, ako to má na mysli aj

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa (a obdobne i dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť jednak rozsudkom

okresného súdu č. k. -152 zo 7. februára 2012 a jednak rozsudkom krajského

súdu č. k. -172 z 25. marca 2013.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -152 zo 7. februára 2012. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -172 z 25. marca 2013.

Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie

žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -152 zo 7. februára 2012, a to z dôvodu nedostatku svoje

právomoci.

Odlišná je situácia v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku

č. k. -172 z 25. marca 2013. V tejto časti sťažnosti je daná právomoc

ústavného súdu sťažnosť prerokovať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -172 z 25. marca 2013 došlo predovšetkým

tým, že krajský súd dospel k svojmu právnemu názoru, nezohľadniac medzinárodne

akceptovaný (a aj Slovenskou republikou prijatý) princíp, podľa ktorého štát je povinný

zabezpečiť odškodnenie pracovných úrazov a chorôb z povolania v prípadoch zániku

zamestnávateľa bez právneho nástupcu a v prípadoch neschopnosti zamestnávateľa platiť

takúto náhradu škody. V tomto prípade pôvodne žalovaný v 1. rade, na ktorého (spoločne

s pôvodným žalovaným v 2. rade) prešla solidárna zodpovednosť P. H. B. plniť

sťažovateľovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v dôsledku

pracovného úrazu, zanikol bez právneho nástupcu. V takom prípade s poukazom na

citované právne predpisy podľa názoru sťažovateľa má nastúpiť povinnosť Sociálnej

poisťovne plniť žalovaný nárok. Obdobne sťažovateľ argumentoval aj v odvolaní podanom

proti rozsudku okresného súdu č. k. -152 zo 7. februára 2012.

Krajský súd odpovedal na argumentáciu sťažovateľa v odôvodnení rozsudku

č. k. -172 z 25. marca 2013 takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia odvolací súd rozhodnutie potvrdí,

ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. Konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné:

Treba prisvedčiť odvolateľovi a konštatoval to aj súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozhodnutia, že po rozdelení družstva ručia a zodpovedajú všetci právni nástupcovia

solidárne za všetky záväzky pôvodného rozdeleného družstva (aj pracovno-právne nároky).

Niet pochybnosti ani v konštatovaní žalobcu, že právne následky pasívnej solidarity

spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie, od ktoréhokoľvek dlžníka,

t. j. od jedného, niekoľkých alebo od všetkých a dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podaním žaloby žaloval všetkých a žiadal

žalovaných zaviazať spoločne a nerozdielne.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že aj po zániku jedného

zo žalovaných (žalovaného v 1. rade) zostal nositeľ pasívnej legitimácie v konaní (žalovaný

v 2. rade).

Na jeho zodpovednosti za záväzky pôvodného družstva nemohlo nič zmeniť

ani vykonanie procesného úkonu žalobcu a to späťvzatia žaloby voči nemu a následné

zastavenie konania.

Samotný žalobca tak vytvoril stav, keď po zániku žalovaného v 1. rade a zastavení

konania proti žalovanému v 2. rade bolo potrebné skúmať všetky okolnosti existencie

univerzálnej sukcesie po žalobcovi v 1. rade vo vzťahu k uplatnenému nároku.

Po právoplatnosti uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 12. 9. 2011 súd prvého

stupňa v ďalšom konaní tieto okolnosti náležitým spôsobom preskúmal a svoj záver vysvetlil

a odôvodnil postupom podľa ustanovenia

Ušlo pozornosti odvolateľa, že odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 31. 8. 2010

v súvislosti s horeuvedeným poukázal na ustanovenie účinného

do 1. 4. 2002, ktoré výslovne stanovuje podmienky, za ktorých nároky zamestnancov

zrušeného zamestnávateľa uspokojí štát, prostredníctvom úrazovej poisťovne.

So všetkými tam uvedenými podmienkami sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd

prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal. Ak dospel k záveru, že nebola preukázaná

ani jedna z nich rozhodol správne, ak žalobu proti žalovanej zamietol.

Treba sa stotožniť aj so závermi odvolateľom prezentovaného rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 7. 2. 2011, že právny poriadok Slovenskej

republiky nemôže pripustiť situáciu, aby v prípade zániku zamestnávateľa neexistoval

subjekt, ktorý by mal povinnosť tieto nároky uspokojiť.

V tejto veci však ako to správne konštatoval súd prvého stupňa takýto subjekt

existuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a ods. 2

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní

pred všeobecným súdom (napr. , , ). Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad

zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu

môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa ().

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je i právo,

aby bola vec účastníka konania posúdená podľa relevantnej právnej normy, ktorá

sa ňu vzťahuje, a aby aplikovaná právna norma bola vykladaná v súlade s jej účelom

a zmyslom.

Podľa v znení do 31. marca 2002

nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze

alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej

podstaty a na uspokojovanie ktorých sa nevzťahuje zákonné poistenie alebo povinné

zmluvné poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom úrazovej

poisťovne z prostriedkov poskytnutých z osobitného účtu Ministerstva pre správu

a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, z Fondu národného majetku

Slovenskej republiky a z rozpočtovej rezervy vlády Slovenskej republiky.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -172

z 25. marca 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -152

zo 7. februára 2012, všeobecné súdy toto ustanovenie vykladali tak, že podmienkami vzniku

povinnosti úrazovej poisťovne plniť v danom prípade je buď neexistencia žalovaného

v 2. rade a súčasne riadne prihlásenie sťažovateľom pohľadávky, ktorá je predmetom

konania, do konkurzu a jej uznanie správcami konkurznej podstaty v konkurznom konaní

vedenom na majetok oboch pôvodne žalovaných, alebo existencia právoplatného rozsudku

voči pôvodne žalovanému v 2. rade, ktorý by zanikol výmazom bez uspokojenia žalobcu.

Inak povedané, všeobecné súdy boli toho názoru, že pre vznik nároku sťažovateľa

na plnenie voči úrazovej poisťovni nepostačuje iba samotný fakt zániku žalovaného

v 1. rade, a to ani v prípade, ak by pôvodne žalovaný v 2. rade zanikol. Za rozhodujúce

považovali prechádzajúce uplatnenie pohľadávky v konkurznom konaní na majetok

subjektu, ktorý neskôr zanikol, ku ktorému však zo strany sťažovateľa nedošlo, a to aj

v prípade, ak by zjavne subjekt nebol schopný uznanú pohľadávku splniť.

Ústavný súd považuje tento názor všeobecných súdov za súladný so zmyslom

a účelom aplikovaných právnych noriem. Ten totiž nie je (ani s ohľadom na medzinárodné

záväzky Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje sťažovateľ) taký, že povinnosť Sociálnej

poisťovne plniť nastupuje iba za splnenia podmienky zániku zamestnávateľa; rovnako

významná je i podmienka vyplývajúca z

v znení do 31. marca 2002 spočívajúca v tom, že nároky zamestnancov zrušeného

zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania

uspokojí štát prostredníctvom úrazovej poisťovne (okrem iného) iba vtedy,

ak ich neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty. Ten však nemôže pristúpiť

k ich uspokojeniu bez toho, aby boli predpísaným postupom uplatnené v konkurznom

konaní. Sťažovateľ však takto nepostupoval.

Hoci sa javí, že niektoré závery vyjadrené v rozsudku okresného súdu

č. k. -152 zo 7. februára 2012 nie sú celkom priliehavé (napr. o tom,

že právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 1. rade je pôvodný žalovaný v 2. rade,

a nie Sociálna poisťovňa), nič to v konečnom dôsledku nemení na samotnej správnosti

zamietnutia žaloby sťažovateľa. To platí aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ správne

za subjekt zodpovedajúci mu za stratu na zárobku považuje oboch pôvodných žalovaných

(a každého z nich), vo vzťahu ku ktorým (a nie vo vzťahu k P. H. B.) je potrebné

samostatne posudzovať aj splnenie podmienok uvedených v

v znení do 31. marca 2002.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu

č. k. -172 z 25. marca 2013 mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označeného práva garantovaného dohovorom, a preto jeho sťažnosť vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013