Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 541/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., Ž.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. I. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobca (H. s. r. o.) podanou žalobou

domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 393,35 € s príslušenstvom z titulu zaplatenia

ceny za diaľkový vzdelávací kurz živnostenského podnikania v zmysle zmluvy o diaľkovom

štúdiu uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľkou 17. júna 2007. Okresný súd predmetnej

žalobe žalobcu, čo sa týka uplatnenej istiny a časti príslušenstva, vyhovel rozsudkom č. k.

-53 z 28. marca 2011, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľky

potvrdený aj napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. februára

2013 (oba rozsudky nadobudli právoplatnosť 8. apríla 2013, pozn.).

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie ňou

označených základných práv a práva predovšetkým z dôvodu, že krajský súd jej znemožnil

konať pred súdom, keď na zistený skutkový stav mal použiť iné právne ustanovenie, než

aké aplikoval okresný súd, a to bez toho, aby sa sťažovateľka k zmene právneho posúdenia

veci krajským súdom mala možnosť vyjadriť. Okrem toho sťažovateľka namieta, že krajský

súd akceptoval dôkaz, ktorý žalobca nepredložil pred okresným súdom, ale až v odvolacom

konaní pred krajským súdom, ku ktorému sa sťažovateľka rovnako nemala možnosť

vyjadriť, a napokon sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že nenapravil pochybenie

okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdenia vo svojom rozsudku neuviedol, „... ktoré skutkové

tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:

„Krajský súd de facto akceptoval, že žalobca až v odvolacom konaní dodatočne

predložil dôkazy o odoslaní zásielky – tovaru (ktoré mi však ani neboli krajským súdom

neboli zaslané a nemohla som sa k nim v procese vyjadriť), čo vzhľadom na koncentračnú

zásadu sporového konania nie je prípustné. Krajský súd navyše plne opomenul, že podací

lístok (ktorý navyše nie je spôsobilým dôkazom o doručení tovaru, ale iba dôkazom

o odoslaní (nešpecifikovanej) písomnosti. ...

Krajský súd vo svojom rozhodnutí vyslovil ťažiskový právny záver, že na vec sa na

rozdiel od názoru okresného súdu nevzťahuje (pozn. správne malo

byť Z. z.), čo na právne posúdenie veci malo zásadný význam. Odvolací súd ma v rozpore

s ust. pritom nevyzval, aby som sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadril, čím mi odňal možnosť konať pred súdom. ...

V predmetnej veci bolo totiž podstatným posúdenie skutočnosti, či si žalobca splnil

povinnosti vyplývajúce z ust. §-u 7 (čo som v odvolaní priamo

namietala). Podľa ust. zák. ak sa zmluva uzaviera písomne, musí

obsahovať okrem všeobecných náležitostí ustanovenia o záruke, spôsobe uplatňovania

reklamácie a o práve na odstúpenie od zmluvy. Tieto podstatné náležitosti, ktoré má zmluva

podľa zákona obsahovať, v predmetnej zmluve však absentujú a preto je svojím obsahom

v rozpore so zákonom podľa ust. . V zmluve, ktorej návrh

vypracoval žalobca je síce stručne uvedené, že zákazník je oprávnený odstúpiť od zmluvy do

10 dní od jej uzavretia, ale konkrétne ustanovenie o práve spotrebiteľa na odstúpenie

od zmluvy, ktoré má zmluva podľa citovaných zákonných ustanovení obsahovať, sa na

žiadnom mieste v zmluve nenachádza. Ustanovenie v zmluve, podľa ktorého je zákazník

oprávnený od zmluvy odstúpiť v zmysle platných právnych predpisov, je preto neurčité

a nijak nešpecifikuje konkrétny spôsob uplatnenia práva kupujúceho odstúpiť od zmluvy.

Toto právo bolo uvedené len veľmi okrajovo, podľa zmluvy, zmluva

navyše v rozpore so zákonom neustanovuje, že zákazník je oprávnený odstúpiť od zmluvy

do 7 pracovných dní od prevzatia tovaru. Lehota na odstúpenie zmluvy plynie vždy od

prevzatia tovaru nakoľko zákazník kupuje tzv. mačku vo vreci a tovar vidí prvý krát naživo

až po jeho rozbalení, navyše lehota je podľa zákona určená pracovnými dňami a nie dňami

kalendárnymi (ako je nesprávne uvedené v zmluve). Tvrdenie okresného súdu, že v danom

prípade ide iba o poskytnutie služby je taktiež nesprávne, nakoľko podľa zmluvy od žalobcu

mám zakupovať študijný materiál, ktorý je mojim vlastníctvom. Taktiež tvrdenie, že uvedená

10-dnová lehota bola lége artis neobstojí, nakoľko napr. počas sviatkov môže byť počas

10 kalendárnych dní iba 3 pracovné dni (napr. ak Vianoce pripadnú na utorok, stredu

a štvrtok). Krajský súd však tieto odvolacie námietky vôbec neskúmal, nakoľko vec právne

posúdil inak, než okresný súd.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. I. S... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

podľa a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo na rovnosť účastníkov konania podľa

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26. 02. 2013 porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. dňa 26. 02. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi S... do tridsať dní od

právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,15 EUR... na účet advokáta JUDr.

M. O...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný

súd rozhodoval o porušení tých práv ( a a

dohovoru) a v súvislosti s tým rozhodnutím (rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2013), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (čl. 1 ods. 1

), ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. ,

, ).

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 26. februára 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (, v spojení s ) a dospel k záveru,

že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Odporkyňa svojím odvolaním namieta, že súd prvého stupňa na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17. 06. 2007 uzavreli účastníci záväznú zmluvu

o diaľkovom štúdiu, predmetom ktorej, bolo korešpondenčné štúdium diaľkového kurzu

č. 371; živnostenské podnikanie. V zmluve sa dohodli, že študijná doba kurzu bude trvať

16 mesiacov, pričom začiatok študijného kurzu bol dohodnutý na 30. 06. 2007. Celková

cena, kurzu vrátane DPH bola dohodnutá na sumu 393,35 Eur a mala byť uhradená

v 8 zálohových platbách. Prvá zálohová platba z ceny kurzu v sume 84,31 Eur bola splatná

pri prevzatí dobierky študijného materiálu v termíne začiatku štúdia dňa 30. 06. 2007.

Zostávajúca časť ceny kurzu vo výške 309,04 Eur mala byť uhradená v 7 zálohových

platbách po 44,15 Eur vždy do 30-teho dňa príslušného kalendárneho mesiaca, pričom prvá

z nich bola splatná v druhom kalendárnom mesiaci po uhradení prvej zálohovej platby, t. j.

do 30. 07. 2007. Podľa článku I. bod 3 zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou záväznej

zmluvy o diaľkovom štúdiu bolo dojednané, že účastník, zmluvy má právo jednostranne

písomne bez uvedenia dôvodu od uzavretej záväznej zmluvy odstúpiť v lehote do 10-tich dní

odo dňa jej uzavretia. Podľa článku III. bod 2 zmluvných podmienok medzi účastníkmi bolo

dojednané, že omeškanie s úhradou čo i len jednej dohodnutej zálohovej platby o viac ako

10 dní má za následok okamžitú jednorazovú splatnosť zostatku celkovej sumy kurzu.

V článku II. bod 1 zmluvných podmienok sa účastníci dohodli, že navrhovateľ zasiela

študijný materiál v zásielkach. Študijné materiály prevezme účastník zmluvy v okamihu

zaplatenia dobierky na pošte v dohodnutom termíne uvedenom na prednej strane zmluvy.

Ďalšie dohodnuté platby je účastník zmluvy povinný hradiť zaslanými poštovými

poukážkami alebo bankovým prevodom. V článku II. bod 6 sa dohodlo medzi účastníkmi, že

účastník má nárok na pedagogické vedenie a korektúry v časovom rozpätí študijnej doby

podľa tejto zmluvy, t. j. bez zvýšenia ceny kurzu. V článku II. bod 7 bolo dohodnuté, že

počas celého časového obdobia, počas ktorého je študujúci pod pedagogickým vedením,

môže zasielať na H. svoje vypracované úlohy. Riešené úlohy budú opravené, ohodnotené a

takto vrátené študujúcemu. Z ďalších predložených listinných dôkazov zo strany

navrhovateľa, a to z fotokópie poštovej obálky bolo v konaní preukázané, že v mesiaci jún

2007 po uzavretí uvedenej zmluvy navrhovateľ poslal odporkyni dobierkovou zásielkou

študijný materiál, za ktorý mala odporkyňa zaplatiť sumu 2.540,- Sk. Zo záznamu na

uvedenej zásielke vyplýva, že odporkyňa zásielku neprevzala v odbernej lehote, pričom

zásielka ako nedoručená bola zaslaná navrhovateľovi späť dňa 10. 07. 2007.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že záväzná zmluva

o diaľkovom štúdiu zo dňa 17. 06. 2007 uzatvorená medzi sporovými stranami je

inominátnou zmluvou v zmysle v znení platnom v čase jej

uzavretia. I keď v čase uzavretia zmluvy daný typ zmluvy nespadal do definície

spotrebiteľských zmlúv uvedených v v znení platnom do

31. 12. 2007, aj odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva názor, že daný typ

zmluvy možno zahrnúť pod. definíciu spotrebiteľských zmlúv uvedenú v § 23a ods. 1

v znení platnom do 30. 06. 2007. Na rozdiel od súdu prvého stupňa

však odvolací súd má za to, že na daný právny vzťah navrhovateľa a odporkyne vzniknutý

zmluvou o diaľkovom štúdiu zo dňa 17. 06. 2007 sa nevzťahuje aj

o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji.

Podľa o ochrane spotrebiteľa v znení platnom

do 30. 06. 2007, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho

zákonníka, , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým

znakom je, že sa uzavierajú, vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Navrhovateľ používa principiálne zhodný

formulár na uzavretie obdobných zmlúv a uzatváral zmluvy, ktorých účastník zmluvy

podstatným spôsobom obsah týchto zmlúv neovplyvnil.

Po preskúmaní obsahu zmluvy o diaľkovom štúdiu zo dňa 17. 06. 2007 uzavretej

medzi účastníkmi konania aj odvolací súd dospel, k záveru, že zmluva je platná, účinná jej

obsah je zrozumiteľný a vyvážený pre obe zmluvné strany; súhrn práv a povinností

navrhovateľa a odporkyne vyplývajúcich z nej netrpí nerovnováhou na ujmu odporkyne.

Odporkyňa uzavrela zmluvu slobodne, bez nátlaku, pred jej uzavretím sa z jej obsahom, ako

aj so zmluvnými podmienkami oboznámila, obsah zmluvy a dohodnuté zmluvné podmienky

svojim podpisom na tejto zmluve akceptovala. Aj nepomenovaná zmluva je rovnako záväzná

ako zmluva pomenovaná, ak je uzavretá v súlade s právom, teda ak neodporuje obsahu

alebo účelu zákona alebo ho neobchádza alebo sa neprieči dobrým mravom. Podľa čl. I.

bodu 3 zmluvných podmienok mala odporkyňa právo písomne bez uvedenia dôvodu od

uzatvorenej zmluvy odstúpiť v lehote do 10 dní od jej uzavretia, pričom odporkyňa toto

právo nevyužila, a preto bola podľa nej povinná plniť si svoje povinnosti. Z vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ svoj záväzok zo zmluvy voči odporkyni

zaslaním dobierkovej zásielky zo dňa 28. 06. 2007 splnil, keď odporkyni zaslal prvú časť

študijného materiálu na dobierku, za ktorý mala uhradiť do 30. 06. 2007 prvú splátku ceny

kurzu vo výške 2.540,- SK. Keďže odporkyňa túto zásielku neprevzala a v zmysle článku II.

bod 1 zmluvných podmienok si nevyžiadala priloženou žiadankou z prvého dielu ďalšie

čiastkové zásielky, študijného materiálu, zo strany navrhovateľa nemohla dôjsť ani

k ďalšiemu, zmluvne dohodnutému plneniu, a to zaslaniu ďalšieho študijného materiálu,

a poskytnutiu ďalších zmluvne dohodnutých služieb. V článku III. bod 2 zmluvných

podmienok bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že omeškanie s úhradou čo i len jednej

zálohovej platby o viac ako 10 dní má za následok okamžitú jednorazovú splatnosť zostatku

celkovej sumy kurzu. Na základe tohto zmluvného dojednania vznikla odporkyni dňom

11. 07. 2007 povinnosť uhradiť navrhovateľovi celkovú cenu kurzu 393,35 Eur v plnej

výške. V danom prípade boli splnené i podmienky ust. § 560 veta prvá Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého, ak si zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať

plnenia záväzku len ten, kto sám plnil svoj záväzok skôr, alebo je ho pripravený splniť.

Navrhovateľ už čiastočne svoj záväzok voči odporkyni začal plniť (zaslaním študijného

materiálu na dobierku) a podľa jeho vyjadrenia je pripravený splniť celý svoj záväzok

vyplývajúci mu zo záväznej zmluvy o diaľkovom štúdiu. Za tohto stavu boli odvolacie

námietky odporkyne neopodstatnené. V ostatnom odvolací súd poukazuje na riadne

a náležité odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2

).“

Základnou východiskovou premisou citovaného rozsudku krajského súdu je

stotožnenie sa s právnym názorom okresného súdu v otázke posúdenia zmluvy o diaľkovom

štúdiu uzavretej 17. júna 2007 medzi sťažovateľkou a žalobcom, ktorú obidva súdy

kvalifikovali ako inominátnu zmluvu uzavretú podľa majúcu znaky

spotrebiteľskej zmluvy podľa v rozhodnom čase účinného

o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Krajský súd rozdielne od

okresného súdu konštatoval iba skutočnosť, že podľa jeho právneho názoru na daný prípad

nie je možné aplikovať „aj“ o ochrane spotrebiteľa pri podomovom

predaji a zásielkovom predaji (ďalej len „“) v jeho znení účinnom

v rozhodnom čase, ktorý však okrem a zákona o ochrane

spotrebiteľa aplikoval na daný prípad práve okresný súd.

Okresný súd totiž konštatoval, že na daný prípad okrem príslušných ustanovení

a zákona o ochrane spotrebiteľa je možné aplikovať navyše ešte

„aj“ ustanovenia až upravujúce problematiku podomového

predaja. Podľa krajského súdu však na spornú zmluvu o diaľkovom štúdiu nemožno

aplikovať „aj“ , a to konkrétne (v nadväznosti na závery okresného

súdu) jeho ustanovenia o podomovom predaji, ktorým sa podľa § 5 ods. 1 označeného

zákona v znení účinnom v rozhodnom čase rozumel predaj tovaru alebo poskytovanie

služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä

a) pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo

trhového miesta,

b) pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, u iného spotrebiteľa alebo na

pracovisku spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ takúto návštevu nevyžiadal, alebo

c) pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ návštevu vyžiadal

a predávajúci mu ponúkne aj iný tovar alebo službu, o ktorú spotrebiteľ pri vyžiadaní

návštevy neprejavil záujem.

Podľa v znení účinnom v rozhodnom

čase ustanovenie citovaného odseku 1 sa nevzťahuje na predaj tovaru alebo na poskytovanie

služieb uskutočňovaných na základe zmluvy o predaji tovaru alebo o poskytovaní služieb,

ak (1) bola zmluva bola uzavretá na základe ponukového katalógu predávajúceho, s ktorým

sa mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť v neprítomnosti predávajúceho; (2) predávajúci

a spotrebiteľ budú trvale vo vzájomnom obchodnom vzťahu; (3) v ponukovom katalógu

a v zmluve sú uvedené práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy v lehote siedmich

pracovných dní od prevzatia tovaru alebo poskytnutia služby.

Podľa pri podomovom predaji je

predávajúci povinný okrem všeobecných podmienok predaja a podmienok prevádzkovania

živnosti aj písomne upozorniť spotrebiteľa najneskôr pri uzavretí zmluvy na jeho právo

písomne odstúpiť od zmluvy do siedmich pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru alebo

uzavretia zmluvy o poskytnutí služby a uviesť meno a adresu alebo názov a sídlo osoby,

u ktorej môže toto právo uplatniť.

Podľa o predaji tovaru alebo o poskytnutí služby

je predávajúci povinný spotrebiteľovi vydať doklad, v ktorom uvedie druh tovaru alebo

poskytnutej služby, ich cenu, obchodné meno a sídlo, ak podomový predaj vykonáva

právnická osoba, alebo meno a trvalý pobyt, ak podomový predaj vykonáva fyzická osoba,

a dátum prevzatia tovaru alebo poskytnutia služby. Za taký doklad sa považuje aj doklad

vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou.

Z kontextu citovaných ustanovení , ako aj z dôvodovej

správy k tomuto zákonu vyplýva podstata podomového predaja tovaru a podomového

poskytovania služieb, ktorý je charakterizovaný tým, že predajca (podnikateľ fyzická alebo

právnická osoba) na zabezpečenie odbytu ním predávaných tovarov a poskytovaných

služieb sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom (t. j. s kupujúcim tovaru alebo s príjemcom

služby), a to obvykle priamo v byte alebo na pracovisku spotrebiteľa, prípadne v byte

u iného spotrebiteľa, kde dochádza priamo ku kúpe a predaju tovaru (t. j. aj k prevzatiu

tovaru spotrebiteľom), resp. k poskytnutiu a prijatiu služby spotrebiteľom. Pričom ku kúpe

tovaru pri podomovom predaji alebo k poskytnutiu služby pri jej podomovom predaji môže

dôjsť buď vo forme konkludentne, alebo písomne uzavretej zmluvy, ktorej uzavretiu tak

predchádza ofenzívne konanie predávajúceho, ktorý realizuje prezentáciu a predaj tovarov

a služieb mimo svojej prevádzky. V postavení spotrebiteľa sa v týchto prípadoch vyskytuje

moment prekvapenia, ktorý sa prejavuje tým, že spotrebiteľ nie je na uzavretie kúpno-

predajnej zmluvy vopred pripravený a s jej uzavretím vôbec nepočíta, častokrát nemá

možnosť porovnať kvalitu a cenu takouto formou kupovaného tovaru alebo prijímanej

služby s inými ponukami na trhu a spotrebiteľ je tiež v neistote kde, kedy a u koho si bude

môcť uplatniť svoje práva vyplývajúce mu zo zmluvy o podomovom predaji, keďže predaj

sa realizuje u neho doma, a nie v prevádzke predávajúceho. Naproti tomu predávajúci

vystupuje ako profesionál, ktorý mal možnosť vopred sa na takéto „podomové“ stretnutie

so spotrebiteľom pripraviť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že uvedený špecifický charakter

podomového predaja tovarov a služieb, keď obvykle bezprostredne pri realizovaní tohto

predaja spotrebiteľ preberá tovar alebo prijíma službu, ktoré si vopred neobjednal, resp.

s ktorými sa nemal možnosť vopred oboznámiť, logicky determinuje aj zákonodarcom

stanovený počiatok na plynutie 7-dňovej lehoty na odstúpenie od takejto zmluvy

o podomovom predaji, ktorá v prípade podomového predaja tovaru začína plynúť odo dňa

prevzatia tovaru a v prípade podomového poskytnutia služby začína plynúť od uzavretia

zmluvy o poskytnutí tejto služby [ ]. Zmluva

o podomovom predaji tovaru alebo služby môže byť buď písomná, alebo môže mať aj

podobu ústnu, pričom v tomto prípade je dôkazom o jej uzavretí písomné potvrdenie,

ktorým môže byť aj doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou (§ 7 ods. 3

).

Z uvedeného charakteru a podstaty podomového predaja tovarov a služieb vyplýva,

že v prípade sťažovateľky o takýto prípad nešlo. Sťažovateľka nepreukázala ani netvrdila,

že by zmluvu o diaľkovom korešpondenčnom štúdiu, ktorej predmetom bolo poskytnutie

opakujúcej sa služby (výučba zvoleného študijného odboru) a ktorú uzavrela so žalobcom,

uzavrela doma alebo „pri akcii“ organizovanej žalobcom mimo jeho prevádzkarne (§ 5

ods. 1 ). V tejto súvislosti sa tiež žiada podotknúť, že študijné

materiály, ktoré mali byť v zmysle zmluvného dojednania priebežne zasielané sťažovateľke

žalovaným, nebolo možné vnímať ako samostatnú kúpu tovaru, pretože tieto materiály boli

nevyhnutným predpokladom pre realizáciu, resp. pre poskytnutie služby žalobcom

sťažovateľke (t. j. boli iba hmotným nosičom služby – poskytovanie diaľkového

korešpondenčného vzdelávania, resp. boli súčasťou tejto služby, pozn.), a tiež cena za tieto

študijné materiály (platené pri doručení materiálov dobierkou, pozn.) nebola stanovená

osobitne, ale bola stanovená ako cena služby, veď napokon zo zmluvného dojednania malo

vyplývať, že „Dobierka obsahuje potvrdenie o platbe za kurz...“ (a contrario – nie

potvrdenie o platbe za študijné materiály doručované dobierkou, s. 2 rozsudku krajského

súdu, pozn.).

V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že obidva zákony, t. j. tak zákon

o ochrane spotrebiteľa, ako aj , sú právnymi predpismi, ktoré

v rozhodnom čase poskytovali ochranu spotrebiteľovi, pričom zákon o ochrane spotrebiteľa

poskytoval spotrebiteľovi túto ochranu v širšom právnom rámci zahŕňajúcom predaj

výrobkov a poskytovanie služieb v prípadoch, keď k plneniu dochádzalo na území

Slovenskej republiky, a na ostatné prípady sa vzťahoval vtedy, ak plnenie súviselo

s podnikateľskou činnosťou prevádzkovanou na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 3).

chránil spotrebiteľa iba pri špecifických druhoch predaja tovarov

a poskytovania služieb realizovaných formou podomového alebo zásielkového predaja

alebo poskytovania služieb, ak tovar alebo vecné plnenia a výkony z poskytnutej služby

kupovala fyzická osoba a tie jej neslúžili na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania

(§ 1 tohto zákona).

Nielen z uvedenej charakteristiky rozdielneho rozsahu ochrany poskytovanej

spotrebiteľovi vyplývajúceho z rozdielnosti podstaty právnych vzťahov chránených

obidvoma označenými zákonmi na úseku ochrany spotrebiteľa, ale už aj z dôvodovej správy

k vyplýva, že je vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku (ktorý tiež upravuje problematiku spotrebiteľských zmlúv, pozn.), ako aj

k zákonu o ochrane spotrebiteľa v postavení zákona lex specialis. Inými slovami, zákon

č. bol na ochranu spotrebiteľa aplikovateľný iba v špecifických prípadoch

predaja tovarov a služieb majúcich formu podomového alebo zásielkového predaja

a v ostatných prípadoch bolo potrebné aplikovať iba zákon o ochrane spotrebiteľa

a .

V danom prípade okresný súd a stotožniac sa s ním aj krajský súd vzťah medzi

sťažovateľkou a žalobcom vzniknutý na základe zmluvy o diaľkovom korešpondenčnom

štúdiu právne kvalifikovali podľa a zákona na ochranu spotrebiteľa,

takže už nebolo potrebné aplikovať aj (lex specialis), tak ako to

napokon ustálil krajský súd, pričom svoje závery riadne odôvodnil v ich logickej súvislosti

spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu a účelu aplikovaných právnych noriem, ktorý

nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a je ústavne udržateľný.

V tejto súvislosti neobstojí ani obranná argumentácia sťažovateľky, že rozhodnutím

krajského súdu došlo v porovnaní s rozhodnutím okresného súdu k „zmene právnej

kvalifikácie“ zisteného skutkového stavu, pokiaľ ide o aplikáciu ,

pretože vzhľadom na skutočnosť, že označený zákon aplikoval okresný súd, sťažovateľka sa

k jeho aplikácii, resp. k predpokladom jeho aplikácie mala možnosť vyjadriť už v konaní

pred okresným súdom, pričom krajský súd aplikáciu tohto zákona iba nepripustil, resp. jeho

aplikáciu na daný prípad „vypustil“. Tento záver odôvodnil ústavne akceptovateľným

spôsobom (pozri už uvedené, pozn.), t. j. v danom prípade teda nešlo o situáciu, že by

krajský súd bol na zistený skutkový stav použil právny predpis, ktorý pri dovtedajšom

rozhodovaní o veci na súde prvého stupňa nebol ešte použitý, tak ako to sťažovateľka

uvádza v sťažnosti, poukazujúc na judikát R 36/2010 (s. 12 sťažnosti, pozn.). Inými

slovami, nebol to krajský súd, ktorý by sa ako prvý vyjadroval k otázke aplikácie zákona

č. na danú vec.

Okrem toho ústavný súd na margo argumentácie sťažovateľky, že tým, že bol na jej

prípad aplikovaný zákon o ochrane spotrebiteľa v spojení s , a nie

, čím sa cíti byť ukrátená o lehotu na odstúpenie od dotknutej

zmluvy, ktorá podľa nej mala začať plynúť od prevzatia tovaru (tak, ako to upravuje zákon

č. ), a nie od uzavretia zmluvy (tak, ako to upravoval v Občiansky

zákonník), ústavný súd podotýka, že v prípade podomového predaja služby podľa § 7 ods. 1

písm. d) bolo možné odstúpiť od zmluvy do 7 pracovných dní

odo dňa uzavretia zmluvy o poskytnutí služby, pričom pri inom ako podomovom predaji

služby (čo je prípad sťažovateľky, pretože v danom prípade išlo o poskytovanie služby

žalobcom sťažovateľke, a nie o predaj tovaru, pozri už uvedené, pozn.) bolo možné podľa

od zmluvy odstúpiť dokonca do 10 dní od

uzavretia zmluvy. Inými slovami, keďže sa v danom prípade sťažovateľke na základe

zmluvy o diaľkovom korešpondenčnom štúdiu poskytovala služba, v každom prípade, t. j.

či už v prípade aplikácie , alebo v prípade aplikácie zákona

č. (čo v danom prípade je len teoretická úvaha, pretože nešlo o podomový

predaj, pozri už uvedené, pozn.), by lehota na odstúpenie od zmluvy začala plynúť vždy od

jej uzavretia, pričom pokiaľ by išlo o dĺžku tejto lehoty, tá by bola pre spotrebiteľa

výhodnejšie stanovená .

Vzhľadom na skutočnosť, že už okresný súd konštatoval, že v danom prípade nešlo

o zásielkový predaj, a sťažovateľka tento záver ani žiadnym spôsobom nespochybnila, táto

otázka nebola predmetom prieskumu ani krajského súdu, a teda ani ústavného súdu.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd rozhodol na

základe dôkazu, ktorý žalobca predložil až v odvolacom konaní a ku ktorému sa ona nemala

možnosť vyjadriť, ústavný súd podotýka, že je síce pravda, tak ako to vyplýva

z napadnutého rozsudku krajského súdu, že žalobca až v odvolacom konaní predložil

poštový podací hárok potvrdzujúci odoslanie dobierky so študijným materiálom

sťažovateľke (túto zásielku si sťažovateľka neprevzala, pozn.), avšak súčasne je potrebné

prihliadnuť na skutočnosť, že identické údaje čitateľné z tohto dôkazového materiálu (t. j.

deň odoslania zásielky, pozn.) boli čitateľné, a teda už okresnému súdu známe aj z iného

dôkazu predloženého už v konaní v prvom stupni, a to z fotokópie obálky, v ktorej bola

predmetná zásielka sťažovateľke žalobcom zasielaná a ktorá mu bola vrátená ako

nedoručená. Vzhľadom na uvedené tak predloženie ďalšieho dôkazu v odvolacom konaní,

ktorý iba verifikoval skutkové zistenia už z prvostupňového konania, nemožno považovať

za takú skutočnosť, ktorá by podstatne ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej.

Z uvedených dôvodov sa námietky sťažovateľky o tom, že rozsudok krajského súdu

je arbitrárny, vnútorne rozporný a ústavne neudržateľný, javia ako zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a , ako aj práva zaručeného v dohovoru nedošlo, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013