Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 439/2013
PDF · 271.48 KB
No categories available
III. ÚS 439/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti K. R., N., I. P., N., a J. V., N., zastúpených obchodnou spoločnosťou
S., s. r. o., Č., v mene ktorej koná advokát JUDr. C. S., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 C 40/2005 takto
rozhodol:
1. Základné právo K. R., I. P. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 40/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. K. R., I. P. a J. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume po 2 000
€ (dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť K. R., I. P. a J. V. trovy konania v
sume 524,79 € (slovom päťstodvadsaťštyri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet ich
právneho zástupcu JUDr. C. S., S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2013 doručená sťažnosť K. R., I. P. a J. V. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2005 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Sťažovateľky sú účastníčkami napadnutého konania začatého 1. marca 2005, ktorého
predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
v katastrálnom území N. Zo sťažnosti vyplýva, že ich pôvodný návrh bol najskôr uznesením
okresného súdu z 19. septembra 2005 odmietnutý, avšak neskôr uznesením Krajského súdu
v Ž. (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/599/2005 z 25. apríla 2006 bolo uznesenie
okresného súdu o odmietnutí ich podania zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ich návrh mal byť v napadnutom konaní okresným súdom trikrát zamietnutý, a to
rozsudkom okresného súdu z 24. mája 2007, rozsudkom okresného súdu z 5. februára 2009,
ako aj rozsudkom okresného súdu z 1. marca 2011, avšak všetky uvedené rozsudky vydané
vo veci boli krajským súdom na odvolanie sťažovateliek zrušené a vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľky ďalej poukazujú na sťažnosť zo 17. marca 2011
podanú predsedovi okresného súdu, ktorou namietali zbytočné prieťahy v konaní bez
zjavnej nápravy, ako aj na dĺžku konania, ktorá do podania sťažnosti predstavovala obdobie
8 rokov. Finančné zadosťučinenie sťažovateľky žiadajú každá v sume po 3 000 € dôvodiac
nepriaznivým pôsobením tohto stavu na ich psychiku a zdravie, ako aj skutočnosťou, že
predlžovanie súdneho konania svojím správaním nespôsobili.
Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva „na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 odsek 2 Ústavy... postupom Okresného súdu
Čadca v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 C/40/2005“, prikáže okresnému súdu
vo veci „konať bez zbytočných prieťahov“, prizná sťažovateľkám „finančné zadosťučinenie
v sume po 3.000,- eur“ a zaviaže okresný súd uhradiť sťažovateľkám trovy konania v sume
524,79 € na účet ich právneho zástupcu v lehote do 2 mesiacov od doručenia nálezu.
Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 439/2013-11 z 10. septembra 2013.
Okresný súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. Spr 1727/13
z 26. septembra 2003, v ktorom poukázal na právnu a skutkovú zložitosť sporu a zároveň
skonštatoval prieťahy spôsobené opakovaným predkladaním spisu krajskému súdu
na rozhodnutie o podaných odvolaniach.
Právny zástupca sťažovateliek sa k stanovisku okresného súdu písomne v lehote
určenej ústavným súdom nevyjadril, iba podaním zo 7. októbra 2013 oznámil, že netrvá
na konaní verejného ústneho pojednávania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu a úkony, ktoré vo veci vykonal
preverením súdneho spisu, ktorý si na tento účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil,
že návrh na začatie konania bol na okresnom súde podaný 1. marca 2005. Okresný súd
uznesením č. k. 4 C/40/2005-22 z 12. mája 2005 vyzval sťažovateľky a ďalších
navrhovateľov (ďalej spolu len „navrhovatelia“) na odstránenie vád návrhu na začatie
konania. Návrh bol doplnený podaním z 9. augusta 2005.
Okresný súd uznesením č. k. 4 C/40/2005-26 z 19. septembra 2005 podanie, ktoré
malo byť návrhom na začatie konania odmietol, proti čomu navrhovatelia podali
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z 8. novembra 2005. Krajskému súdu
bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní 8. decembra 2005, a ten uznesením č. k.
8 Co/599/2005-34 z 25. apríla 2006 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 11. júla 2006.
Výzvou z 30. augusta 2006 okresný súd navrhovateľom vyrubil súdny poplatok
v sume 3 000 Sk, ktorý navrhovatelia zaplatili 29. novembra 2006. Úpravou
zo 14. decembra 2006 zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na 30. január 2007.
Nariadené pojednávanie bolo aj vykonané a odročené na neurčito pre účely predvolania
svedkov, doručenia vyjadrení zo strany právnych zástupcov a vyhotovenie uznesenia
o nepripustení navrhovateľa v 5. rade ako zástupcu niektorých z odporcov.
Dňa 9. februára 2007 bolo doručené vyjadrenie odporcov k výzve okresného súdu.
Na základe úpravy zo 14. februára 2007 bolo okresným súdom doručované účastníkom
konania uznesenie č. k. 4 C/40/05-107 z 30. januára 2007 o nepripustení navrhovateľa
v 5. rade za zástupcu niektorých odporcov. Zákonná sudkyňa následne úpravou zo 4. apríla
2007 nariadila ďalší termín pojednávania na 24. máj 2007 a požiadala o vyjadrenie aj
Správu katastra Č. Úpravou z 9. mája 2007 vydala zákonná sudkyňa pokyn urgovať Správu
katastra Č. na zaslanie žiadanej správy a vyžiadaných listinných dokladov. Dňa 24. mája
2007 bolo vykonané vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený prvý zamietajúci
rozsudok okresného súdu vyhotovený pod č. k. 4 C/40/2005-206.
Navrhovatelia podali 11. júla 2007 proti rozsudku okresného súdu odvolanie.
Uznesením č. k. 4 C/40/2005-213 zo 17. októbra 2007 okresný súd navrhovateľom vyrubil
súdny poplatok za odvolanie a realizoval prípravné úkony na predloženie spisu odvolaciemu
súdu. Zákonná sudkyňa úpravou zo 17. januára 2008 vydala pokyn na predložene spisu
krajskému súdu. Spis bol spolu s podaným odvolaním predložený krajskému súdu 12. marca
2008, ktorý nariadil na 9. september 2008 pojednávanie, ktoré bolo bez prerokovania
odročené na neurčito. Následne krajský súd 12. septembra 2008 uznesením č. k.
8 Co/84/2008-233 zrušil rozsudok okresného súdu z 24. mája 2007 bez nariadenia
pojednávania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený
7. novembra 2008.
Výzvou z 20. novembra 2008 zákonná sudkyňa okresného súdu vyzvala právnych
zástupcov účastníkov konania na doplnenie listinných dôkazov a zo Správy katastra Č. si
vyžiadala vyjadrenie k niektorým otázkam. Úpravou zo 14. januára 2009 zákonná sudkyňa
nariadila termín pojednávania na 5. február 2009. Na vykonanom pojednávaní potom
okresný súd vydal 5. februára 2009 rozsudok pod č. k. 4 C/40/2005-269, ktorým návrh
zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Navrhovatelia podali 4. marca 2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie, ktoré bolo po jeho doručení ostatným účastníkom konania na vyjadrenie
predložené spolu so spisom krajskému súdu 11. júna 2009. Krajský súd uznesením č. k.
8 Co/194/2009-288 z 29. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2010.
Okresný súd výzvou z 22. februára 2010 vyzval účastníkov konania prostredníctvom
ich právnych zástupcov na „produkovanie tvrdení a predloženie (navrhnutie) dôkazov“
a následne prípisom zo 17. marca 2010 požiadal Správu katastra Č. o realizáciu výpočtu
podielov účastníkov konania na sporných nehnuteľnostiach. Súčasne si vyžiadal súhlas
odporcu v 1. rade k pripojeniu spisu od notárky pre účely ďalšieho procesného postupu.
Na základe obsahu prípisu Správy katastra Č. z 8. apríla 2010 okresný súd uznesením
č. k. 4 C/40/2005-306 z 22. apríla 2010 nariadil vo veci dokazovanie znalcom z odboru
geodézie a kartografie, proti ktorému podali navrhovatelia odvolanie 27. mája 2010.
Znalecký posudok bol do spisu doložený 16. augusta 2010. Úpravou z 23. augusta 2010
okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 28. september 2010, ktoré bolo aj reálne
vykonané a odročené na neurčito. Následnými výzvami zo 4. októbra 2010 a 13. októbra
2010 zákonná sudkyňa zabezpečovala dôkazy, ktoré vyhodnotila ako potrebné pre ďalší
postup súdu. Dňa 21. októbra 2010 bol doručený doplnený znalecký posudok, avšak
okresný súd po jeho preskúmaní prípisom z 27. októbra 2010 vyzval znalca na opravu
a doplnenie v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-306 z 22. apríla 2010.
Následne súd 3. novembra 2010 okresný súd nariadil ohliadku na mieste samom
na 22. november 2010, na ktorú predvolal účastníkov konania a ich právnych zástupcov.
Ohliadku na mieste samom okresný súd vykonal 22. novembra 2010, a vypočul
pritom aj jedného zo svedkov. Zákonná sudkyňa úpravou z 29. novembra 2010 nariadila
vykonanie ďalších úkonov na zistenie skutkového stavu (výzvy právnym zástupcom,
účastníkom, znalcovi, pokyny na pripojenie spisov). Úpravou zo 14. februára 2011 okresný
súd nariadil pojednávanie na 1. marec 2011 a 16. februára 2011 vydal uznesenie č. k.
4 C/40/2005-414 o znalečnom okresným súdom ustanovenému znalcovi. Okresný súd
na pojednávaní vykonanom 1. marca 2011 návrh tretíkrát zamietol rozsudkom vydaným pod
č. k. 4 C/40/2005-437. Proti tomuto rozsudku sa odvolali navrhovatelia podaním doručeným
18. apríla 2011. Úpravami z 26. apríla 2011 a 3. júna 2011 okresný súd vykonal prípravné
úkony na predloženie spisu krajskému súdu, ktorý bol reálne predložený 6. júna 2011.
Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/238/2011-470 z 29. júla 2011 odmietol odvolanie
navrhovateľov proti uzneseniu č. k. 4 C/404/2005-306 z 22. apríla 2010 vo výroku
o nariadení znaleckého dokazovania a potvrdil ho vo výroku o povinnosti navrhovateľov
zložiť preddavok na trovy dôkazov. Uznesením č. k. 8 Co/237/2011-474 z 30. októbra 2012
krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-437 z 1. marca 2011. Spis bol
okresnému súdu vrátený 14. januára 2013.
Prípisom z 22. januára 2013 okresný súd vyzval právneho zástupcu odporcu
v 1. rade, aby ozrejmil dôvod podania doručeného súdu 7. januára 2013, a následne bol spis
opätovne predložený krajskému súdu 11. apríla 2013 pre účely rozhodnutia o návrhu
na vydanie opravného uznesenia. Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/237/2011-492
zo 14. mája 2013 opravil odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co/237/2011-474
z 30. októbra 2012 a spis okresnému súdu vrátil 17. mája 2013. Medzitým 3. mája 2013
doručil právny zástupca odporcu v 1. rade vyjadrenie k veci.
Dňa 16. septembra 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. október 2013.
Do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo
napadnuté konanie právoplatne skončené.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III.
ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
[obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)] pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba
v občianskoprávnej veci o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Rozhodovanie
všeobecných súdov o takýchto návrhoch patrí do ich bežnej rozhodovacej činnosti. Spor sa
vyznačuje istou mierou zložitosti spočívajúcej v zisťovaní rozhodujúcich skutkových
okolností v dávnej minulosti a vyhodnocovaní relevantných údajov o právnych pomeroch
účastníkov konania, respektíve ich právnych predchodcoch, ktoré boli alebo mali byť
zapísané v skorších evidenciách vedených o nehnuteľnostiach príslušnými štátnymi
orgánmi.
Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje
sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou
práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti
súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).
2. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
nezistil, že by správanie sťažovateliek podstatnejšie ovplyvnilo priebeh súdneho konania
v negatívnom smere tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky.
Je síce pravda, že sťažovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu nedodržali
v niektorých prípadoch súdom uložené lehoty, v ktorých mali k podstatným okolnostiam
prípadu formulovať svoje stanovisko, prípadne poskytnúť súčinnosť pri zadovažovaní
dôkazov (napríklad okresný súd bol nútený prípisom zo 14. januára 2009 urgovať právneho
zástupcu sťažovateliek, aby odpovedal na výzvu okresného súdu z 20. novembra 2008),
ústavný súd však nezaznamenal prípad, že by pre správanie sťažovateliek, najmä pre ich
neprítomnosť, museli byť odročené okresným súdom nariadené pojednávania.
Aj keď je z okolností prípadu zrejmé, že na dĺžku konania malo vplyv predovšetkým
uplatňovanie riadnych opravných prostriedkov navrhovateľmi, následkom čoho bol spis
opakovane predkladaný krajskému súdu ako súdu odvolaciemu, ústavný súd vzhľadom
na úspech sťažovateliek v konaniach o podaných odvolaniach proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 4 C/40/2005-26 z 19. septembra 2005, rozsudku okresného súdu č. k.
4 C/40/2005-206 z 24. mája 2007, rozsudku okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-269
z 5. februára 2009, ako aj rozsudku okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-437 z 1. marca 2011
rozhodne nemôže zodpovednosť za tento stav sťažovateľkám pripísať.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo
k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd nezistil existenciu dlhších období
nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré by trvali niekoľko mesiacov alebo rokov.
Najdôležitejšou príčinou vzniknutej dĺžky súdneho konania je však v predloženej veci
neefektívny postup okresného súdu spočívajúci v opakovanom vydávaní meritórnych
rozhodnutí, ktoré boli pre nesprávne právne posúdenie podstatných okolností prípadu
opakovane zrušované nadriadeným krajským súdom. V dôsledku toho nebola vec
do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončená. Postup okresného súdu,
v rámci ktorého bolo vydané uznesenie okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-26
z 19. septembra 2005, rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-206 z 24. mája 2007,
rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-269 z 5. februára 2009, ako aj rozsudok
okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-437 z 1. marca 2011, sa vo svetle dôvodov zrušujúcich
uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co/599/2005-34 z 25. apríla 2006, uznesenie krajského
súdu č. k. 8 Co/84/2008-233 z 12. septembra2008, uznesenie krajského súdu
č. k. 8 Co/194/2009-288 z 29. decembra 2009 a uznesenie krajského súdu č. k.
8 Co 237/2011-474 z 30. októbra 2012 javí ako predčasný, a tým neefektívny, keďže v
konečnom dôsledku predlžuje stav právnej neistoty sťažovateliek. Opísaná neefektívnosť
v procesnom postupe okresného súdu súhrnne (t. j. po sčítaní období od vydania zrušených
rozhodnutí okresného súdu do vrátenia spisu krajským súdom po zrušení preskúmavaných
rozhodnutí) viedla k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke približne 5 rokov a 2 mesiacov.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená
a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli
ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ani systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne
kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu).
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci a teda vykonanie spravodlivosti bez
zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností
sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr.
Vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania (8 rokov), ako aj na uvedené obdobia
neefektívnej činnosti okresného súdu preto ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci
bolo postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie ich
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo vyplýva z bodu 1 výroku tohto
nálezu.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto
v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateliek v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, ktorý v čase
rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez
zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle
rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci,
prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne
sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).
Sťažovateľky žiadajú priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie každá
v sume po 3 000 €, keďže stav právnej neistoty, ktorý nezapríčinili, nepriaznivo pôsobí na
ich zdravie a psychiku. Aj keď sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú nepriaznivý dopad
namietaného súdneho konania na ich zdravie a psychiku, bližšie nepopísali (osobitne
u každej zo sťažovateliek) symptómy, ktoré by signalizovali takéto následky, ani okolnosti
svedčiace o závažnosti dopadov trvajúceho súdneho sporu na ich reálny život. Pri určení
primeraného finančného zadosťučinenia preto ústavný súd vychádzal z celkovej dĺžky
súdneho konania, zohľadňujúc najmä rozsah neefektívnej činnosti okresného súdu a jeho
vplyv na priebeh posudzovaného konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval
za primerané priznať každej zo sťažovateliek finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 €
(bod 3 výrokovej časti nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateliek v konaní pred ústavným súdom obchodnou
spoločnosťou S., s. r. o. Sťažovateľky si v rámci svojej sťažnosti uplatnili náhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 524,79 € aj spolu s daňou
z pridanej hodnoty.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €. Úhradu priznal ústavný súd ako za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2,
§ 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 €, pri spoločnom
zastupovaní aspoň 2 osôb sumu 56,08 € a základná sadzba paušálnej náhrady výdavkov
(tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €. V danom prípade odmena a režijný paušál za dva úkony
právnej služby pri súčasne troch zastupovaných osobách predstavuje sumu 437,34 €
a zvýšenie o daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 20 % sumu
87,47 €, celkovo by teda úspešným účastníkom konania patrila náhrada trov právneho
zastúpenia v sume 524,81 €. Keďže právny zástupca sťažovateliek ako úhradu trov konania
požadoval priznanie sumy 524,79 €, ústavný súd zohľadňujúc svoju viazanosť petitom
sťažnosti a vychádzajúc z úspechu sťažovateliek v konaní pred ústavným súdom žiadanú
úhradu trov konania sťažovateľkám priznal tak, ako to vyplýva z posledného bodu
výrokovej časti nálezu. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013