Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 567/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa L. Á., bytom Maďarská republika, zastúpeného

advokátom JUDr. I. H., T., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , základného práva podľa

v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 19. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. Á. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája

2013 doručená sťažnosť L. Á., bytom Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie základných práv podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení

s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 19. februára 2013.

2. Sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa sa odvolal proti prvostupňovému

zamietavému rozsudku Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 19. októbra 2010, ktorý rozhodol o návrhu na určenie vymedzeného

2

pozemku o rozlohe 1655 mv katastrálnom území terajších R. za predmet dedičstva po

poručiteľke a pôvodnej vlastníčke S. Á. L.. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom sp. zn. z 19. februára 2013 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Predmetný pozemok nadobudla Š. Á. do svojho

vlastníctva v roku 1923, kedy obec O. [R.] tvorila súčasť vtedajšieho Maďarska. Pritom o

nadobudnutí vlastníctva Š. Á. k predmetnému pozemku bol právoplatne vykonaný

pozemkovoknižný (pozemnoknižný) zápis do pozemkovoknižnej (pozemnoknižnej) vložky č.

439 vo vtedajšej maďarskej pozemkovej knihe. Navyše, po pričlenení obcí R., J. a Č. k

Československu (od 15. 10. 1947) boli česko-slovenskými súdmi prevzaté príslušné

maďarské pozemkové knihy o nehnuteľnostiach v katastrálnych územiach pričlenených obcí

s tým, že následne sa (podľa SNR) uskutočnilo námietkové

konanie o zápisoch v prevzatých pozemkových knihách. Pritom pozemkovoknižná vložka č.

439 a pozemkovoknižný zápis o vlastníctve Š. Á. k predmetnému pozemku neboli napadnuté

nijakou námietkou a táto pozemkovoknižná vložka a pozemkovoknižný zápis o vlastníctve Š.

Á. k predmetnému pozemku nadobudli dňa 1.4. 1954 právnu účinnosť (podľa § 3 ods. 1

SNR), čo je na pozemkovoknižnej vložke č. 439 riadne vyznačené

odtlačkom pečiatky so slovami „Účinnosť verejnej knihy odo dňa 1. IV. 1954“...

Predmetný pozemok bol zaznačený do evidencie nehnuteľností ako majetok štátu

(čím bol nezákonne odňatý z vlastníctva Š. Á.) na základe rozhodnutia finančného odboru

Okresného národného výboru (ONV) B. č. Fin.4/10835/69-H zo dňa 9.12.1969, ktoré trpí

principiálnymi vadami nulity pre absentujúce nevyhnutné základné identifikačné údaje o

dotknutej osobe a dotknutom pozemku... V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že

predmetné rozhodnutie Okresného národného výboru (ONV) B. bolo a je samo osebe

nevykonateľné (bez dodatočnej nelegitimnej manipulácie nad rámec tohto rozhodnutia) a

tým zároveň predmetné rozhodnutie bolo a je paktom čo do zápornej kvality vád už len

preto, lebo toto rozhodnutie ONV B. neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) ani len

základné identifikačné údaje o dotknutom pozemku kvôli absentujúcemu názvu

katastrálneho územia aj obce, kde sa nachádza vydaným rozhodnutím dotknutý pozemok.

Navyše, toto rozhodnutie ONV B. tiež neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) dostatočné

identifikačné údaje o dotknutej osobe S. A. kvôli absentujúcemu jej dátumu narodenia aj

kvôli absentujúcemu miestu bydliska (bytu) dotknutej osoby... V rozpore so zákonom č.

o správnom konaní (správnom priadku) však predmetné rozhodnutie ONV B.

č. fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 nikdy nebolo doručované ani doručené dotknutej

(vyvlastňovanej) osobe a vôbec žiadnej fyzickej osobe (čo je zrejmé aj z rozdeľovníku

adresátov na konci rozhodnutia), a preto toto rozhodnutie nikdy nemohlo nadobudnúť

a nenadobudlo právoplatnosť ani vykonateľnosť.

Uvedené skutočnosti však odvolací Krajský súd v Bratislave zhadzovačne

bagatelizoval a ústavne nekonformne odignoroval v hrubom rozpore s ústavnoprávne

aj medzinárodnoprávne garantovanými základnými princípmi (zásadami) materiálneho

právneho štátu...

V tejto súvislosti tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nerešpektoval konštantnú

súdnu judikatúru, podľa ktorej vlastník nemôže stratiť - a ani počas existencie

socialistického režimu v česko-slovenskom štáte - nemohol legálne stratiť vlastníctvo k veci

na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom...

Obdobne odvolací krajský súd nerešpektoval ani konštantnú súdnu judikatúru, podľa

ktorej všeobecné súdy (vrátane odvolacieho krajského súdu) sú oprávnené a povinné

skúmať a zaoberať sa tým, či predpokladaný správny akt je vydaný v medziach právomoci

príslušného orgánu, či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paktom

čo do zápornej kvality vád) a či ide o akt, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť...

Rozhodnutie ONV B. č. Fin.4/10835/69-H zo dňa 9.12.1969, na základe ktorého bol

predmetný pozemok zoštátnený (čím bol nezákonne odňatý z vlastníctva Š. A.), bolo vydané

na základe „čsl.-maďarského Protokolu zo dňa 3. II. 1964“. ...

Odvolací Krajský súd v Bratislave v súvislosti s Protokolom z 15. 4.1964 v jeho

rozsudku (na stranách 10 a 11) nepodložene a neodôvodnene presadzuje tvrdenia, že

Protokol z 15.4. 1964 mal vraj priamy vnútroštátny účinok a bol priamo vnútroštátne

použiteľný bez jeho vykonania zákonom (self executing), ďalej že na plnohodnotné

vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15.4.1964 vraj nebolo potrebné jeho vyhlásenie

v zbierke zákonov...».

4. Sťažovateľ vo vzťahu k argumentácii krajského súdu, v ktorej sa krajský súd

stotožnil so skutkovým a právnym záverom okresného súdu, že odporca v 1. rade (mesto B.)

nadobudol sporný pozemok vydržaním, uvádza: «Z uvedených archívnych dokladov

založených do súdneho spisu práve mestom B. (teda odporcom v 1. rade) teda vyplýva, že

mesto B. (teda odporca v 1. rade) už len na základe svojej dokumentácie mohlo vedieť a

vedelo, že predmetný pozemok nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a

vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu. Tieto okolnosti zároveň svedčia o absencii

dobromyseľnosti mesta B. (teda odporcu v 1. rade), ktoré čo len pri zachovaní normálnej

(bežnej) náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného

prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, mohlo a malo mať pochybnosti o tom, že

predmetný pozemok, ktorý fakticky ovládalo (užívalo), nepatril štátu a tým ani nemohol

prejsť a neprešiel z „nevlastníctva“ štátu do vlastníctva ani do dobromyseľnej držby mesta

B. (teda odporcu v 1. rade), ktorému tým absentuje dobromyseľnosť pri držbe predmetného

pozemku...

Odvolací Krajský súd v Bratislave (ale už ani prvostupňový súd) však vôbec

neskúmal otázku, či vôbec, kedy presne a akým dokumentom (protokolom so zoznamami

odovzdávaného a preberaného majetku) bol sporný pozemok (respektíve sporné parcely

vzniknuté rozdelením pôvodného pozemku) odovzdaný odporcovi (mestu B.) a zapísaný v

jeho prospech do evidencie nehnuteľností...

Odvolací Krajsky súd v B. (ale už ani prvostupňový súd) sa teda vo svojom

rozhodnutí objektívne a nestranne nezaoberal, neposudzoval a nevyhodnotil všetky

relevantné otázky a okolnosti týkajúce sa vydržania, ktoré vo svoj prospech namietal

odporca (mesto B.), ale nekriticky si osvojil jednostranné tvrdenia odporcu (mesta B.).

Preto už len v dôsledku nepodloženosti, nedostatočného odôvodnenia, nepreskúmateľnosti,

arbitrárnosti a nesprávnosti záverov odvolacieho rozsudku, ktoré sa tykajú vydržania

namietaného odporcom (mestom B.), má odvolací rozsudok v konečnom dôsledku také

závažné nedostatky, ktoré samy osebe spôsobujú ústavnú nekonformnosť podstaty celého

odvolacieho rozsudku.»

5. V závere svojej argumentácie sťažovateľ taktiež uviedol, že «Z obsahu odvolacieho

rozsudku je zrejmé, že odporca (mesto B.) vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol aj také

tvrdenia, ktoré dovtedy neboli použité v prvostupňovom konaní (napríklad, že odovzdávací

a preberací protokol s presným zoznamom odovzdávaného a preberaného majetku mal

údajne iba „evidenčný účel“, hoci reálne viedol k faktickému ovládaniu a držbe

odovzdávaného a preberaného majetku). Pritom však odvolací Krajský súd v Bratislave

vôbec v rámci súdneho konania neupovedomil sťažovateľa (ako odvolateľa) o podaní

(vyjadrení) ďalšieho účastníka konania (mesta B. ako odporcu), čím odvolací súd

sťažovateľovi odňal základné právo konať pred súdom a vyjadriť sa k podaniam ďalšieho

účastníka konania (odporcu).».

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa L. Á. [ bytom Maďarská republika] na súdnu

ochranu podľa v spojení s a podľa čl.

36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č.

) a zároveň právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného oznámením č.

) a podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (vyhláseného oznámením č. ) porušil Krajský súd v Bratislave

rozsudkom sp. zn. -475 zo dňa 19.2.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Bratislava V sp. zn. -423 zo dňa 19. 10. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -475 zo dňa 19.2.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. -423 zo dňa 19.10.2010, pričom celú vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi L. A. [ bytom Maďarská

republika] náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. I. H. [so sídlom advokátskej kancelárie T.].“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný

záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu

nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy

spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,

s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa

konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s , základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2013, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 19. októbra 2010. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa

vo svojom rozsudku iba povrchne, nepreskúmateľne a ústavne nekonformne zaoberal

a riadne sa nevyrovnal s podstatnými a podloženými námietkami a argumentáciou

sťažovateľa, pričom rozhodol bez pojednávania a neposkytol mu možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam odporcu v jeho vyjadrení predloženom odvolaciemu súdu.

17. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia

, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

18. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

19. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní

pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné

podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej procesnej

prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne sp. zn.

).

20. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 30. apríla 2013 proti namietanému

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2013 dovolanie, o ktorom bude

rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom

konaní. Sťažovateľ teda využil účinný právny prostriedok nápravy, ktorý mu právny

poriadok poskytuje.

21. Sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva súdne orgány

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal

sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by

neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

22. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

23. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť proti namietanému rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 19. februára 2013 ako predčasne podanú odmietol pre

nedostatok právomoci podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013