Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 596/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 11. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co

412/2011 z 28. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20.

marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013

doručená sťažnosť R., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. októbra 2012,

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28.

júna 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 8. apríla

2003 sa žalobca (Š. R.) domáhal voči sťažovateľke zaplatenia náhrady škody v sume

137 800 Sk s príslušenstvom z titulu ušlého zisku. Táto strata mala žalobcovi vzniknúť tým,

že sťažovateľka ako prenajímateľka nesplnila svoje záväzky vyplývajúce jej zo zmluvy o

nájme uzavretej 31. decembra 2000 so žalobcom ako nájomcom. V predmetnej nájomnej

zmluve sa mala sťažovateľka zaviazať prenechať žalobcovi do dočasného nájmu (od 1.

januára 2001 do 31. decembra 2002) v zmluve definované nehnuteľnosti a hnuteľné veci (3

ks predajných stánkov – kioskov) v objekte „N.“, pričom v skutočnosti mala sťažovateľka

na základe tejto nájomnej zmluvy žalobcovi 27. januára 2001 odovzdať namiesto troch v

zmluve dohodnutých kioskov iba jeden, v dôsledku čoho žalobca nemohol tieto zvyšné

kiosky dávať do podnájmu ďalším osobám, čím mu mala vzniknúť strata na zisku, ktorej

náhrady sa žalobou domáhal.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. septembra 2008 žalobe žalobcu

čiastočne vyhovel a sťažovateľku zaviazal zaplatiť mu 114,126 Sk s úrokom z omeškania

vo výške 13 % počnúc od 1. februára 2003 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

Z dôvodu odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. marca

2009 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celku zamietol, právne

argumentujúc ustanovením , podľa ktorého právny úkon,

ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Krajský súd „V dôvodoch rozhodnutia

uviedol právny záver o neplatnosti časti právneho úkonu s poukazom na ust. § 37 ods. 2

Obč. zákonníka, ktorý upravuje takzvanú počiatočnú nemožnosť právneho úkonu. Ďalej

uviedol, že počiatočná právna nemožnosť dlžníka prichádza do úvahy tam, kde predmet

plnenia je neuskutočniteľný v dôsledku určitej právnej alebo faktickej prekážky, ktorá

existuje v dobe uskutočnenia právneho úkonu. Na základe neplatnej nájomnej zmluvy

nemožno platne uzavrieť ani podnájomnú zmluvu a tak založiť podnájomný právny vzťah.“.

Krajský súd ďalej konštatoval, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy medzi žalobcom

a sťažovateľkou bola táto neplatná v časti, v ktorej bol dojednaný nájom dvoch kioskov,

ktorými v čase uzavretia predmetnej zmluvy sťažovateľka nedisponovala, pretože boli stále

v užívaní predchádzajúceho nájomcu na základe predchádzajúcej nájomnej zmluvy, ktorý

ich sťažovateľke nevrátil, pričom o tom, že žalobcom neboli od sťažovateľky prevzaté aj

dva kiosky, mal svedčiť aj písomný záznam z 27. januára 2001 o prevzatí predmetu nájmu

podpísaný tiež obidvoma zmluvnými stranami.

Na základe dovolania podaného žalobcom bol predmetný rozsudok krajského súdu

zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. júla 2010 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, a to

z dôvodu, že krajský súd riešil v konaní «... dovtedy nenastolenú otázku, a dospel k záveru

o čiastočnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu počiatočnej právnej nemožnosti

dohodnutého plnenia. ... Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie... „nečakane“ založil na

iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, bolo žalobcovi odňaté právo domáhať sa

preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.»,

v dôsledku čoho bola podľa najvyššieho súdu v odvolacom konaní zistená existencia

procesnej vady podľa , pričom však najvyšší

súd vecne nepreskúmaval opodstatnenosť námietky žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že

krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Po vrátení veci z najvyššieho súdu krajský súd uznesením sp. zn.

z 10. novembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 11. septembra

2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že „... bude povinnosťou

okresného súdu sa zaoberať, či vzhľadom na skutkové okolnosti, za ktorých nedošlo

zo strany prenajímateľa (odporcu) k odovzdaniu časti predmetu nájmu (2 ks kovodrevených

kioskov typu E.), neznamená tzv. počiatočnú nemožnosť právneho úkonu podľa § 37 ods. 2 v

spojení s ustanovením . Vo vzťahu k zisteným skutkovým

okolnostiam je potrebné ďalej vyhodnotiť, či možno pričítať zavinenie odporcu na tom, či sa

právnym, úkonom... zaviazal plniť nemožný predmet, ktorá skutočnosť môže mať (podľa

navrhovateľa) za následok vznik záväzku na náhradu škody; alebo sa jedná o takú

skutočnosť, ktorá takýto nárok nezakladá.“.

Následne okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 8. septembra 2011, ktorým žalobu žalobcu zamietol, dôvodiac bezdôvodnosťou žalobcom

uplatneného nároku, pretože škoda mu nemohla vzniknúť na základe čiastočne neplatnej

nájomnej zmluvy, „... tzv. počiatočná nemožnosť právneho úkonu, ktorá spôsobuje, že

právny úkon je absolútne neplatným“, pričom podľa okresného súdu je „právne

bezvýznamné, to či subjekty právneho úkonu vedeli o počiatočnej nemožnosti“. Na základe

odvolania podaného žalobcom krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2012

zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

krajský súd konštatoval, že v čase uzavretia spornej nájomnej zmluvy „... mohol

prenajímateľ (odporca) platne s ďalším nájomcom (navrhovateľom) dňa 31. 12. 2000

uzatvoriť nájomnú zmluvu na rovnaký predmet nájmu, ktorý mal byť k 1. 1. 2001 právne

a aj fyzicky voľný. V prípade nájmu je však prípadná nespôsobilosť (nielen faktická ale

i právna) predmetu nájmu na dohodnuté užívanie výslovne riešená v § 664 Občianskeho

zákonníka, ako porušenie povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu. Nemá preto

za následok dodatočnú nemožnosť plnenia a teda ani zánik záväzku, ale vznik

zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností (viď napr. § 673, 674, 679 ods. 1, 2

) a nie je vylúčený ani vznik nároku na náhradu škody, ktorých

podmienky je potrebné v konaní skúmať.“.

Po vrátení veci napokon okresný súd v danej veci rozhodol opäť rozsudkom sp. zn.

z 11. októbra 2012, ktorým žalobe žalobcu vyhovel a sťažovateľku zaviazal

zaplatiť žalobcovi 3 788,29 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % počnúc od

1. februára 2003 do zaplatenia, pričom uviedol, že „... v danom prípade odporca porušil

svoju právnu povinnosť tým, že riadne neodovzdal celý predmet nájmu podľa zmluvy

o nájme, tak ako to požaduje ust. , ku ktorej povinností sa zaviazal uzavretím

nájomnej zmluvy s navrhovateľom. ... Príčinnú súvislosť medzi porušením právnej

povinnosti a škodou súd videl v tom, že prenajímateľ neodovzdal celý predmet nájmu

nájomcovi ako sa k tomu zaviazal v nájomnej zmluve, tento nemohol s nimi ďalej podnikať

(dať ich do podnájmu), čím nemohol dosahovať ich prenájmom zisk a vznikla mu škoda na

ušlom zisku. ... Odporca v konaní nepreukázal okolnosti, ktoré by ho zbavili zodpovednosti

za škodu. Pokiaľ tvrdil, že trhovisko bolo odovzdané am blok a nie jednotlivo po stánkoch,

takáto obrana neobstojí s poukazom na , keď prenajímateľ je povinný riadne

odovzdať celý predmet nájmu aj s príslušenstvom a tento bol riadne konkretizovaný

v nájomnej zmluve. Tiež neobstojí tvrdenie odporcu, že poznámka na odovzdávacom

protokole z 27. 1. 2001, že sa odovzdáva 1 kovodreverený kiosk, nakoľko ďalšie 2 boli inej

konštrukcie, pretože už zo samotnej nájomnej zmluvy vplýva, že sa má jednať o 3

kovodrevené kiosky a pri dopísanej poznámke v odovzdávacom protokole sa neuvádza, že

ďalšie 2 sú inej konštrukcie a v prepísanom zázname o odovzdaní (č. l. 6) sa udáva, že bol

odovzdaní 1 kovodrevený kiosk, avšak neuvádza sa tam, že by mali byť odovzdané ďalšie

2 inej konštrukcie.“. Na základe odvolania sťažovateľky bol posledný rozsudok okresného

súdu z 11. októbra 2012 potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. marca 2013.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv

z dvoch dôvodov, a to, že podľa jej názoru sa krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn.

z 20. marca 2013 náležite nevysporiadal s tým, že okresný súd v danom

prípade zaviazal sťažovateľku na zaplatenie nezákonného úroku z omeškania, a tiež, že

krajský súd sa vo svojom rozsudku sp. zn. z 20. marca 2013 mal bez

akéhokoľvek doplnenia dokazovania svojvoľne odchýliť od svojho vlastného právneho

názoru, ktorý v danej veci už zaujal vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn.

z 25. marca 2009. Podľa sťažovateľky totiž aj napriek tomu, že krajský súd vo svojom

skoršom rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľka nie je zodpovedná za škodu uplatňovanú

voči nej žalobcom z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia nájomnej zmluvy, napokon

predsa len v napádanom rozsudku krajský súd prisvedčil tomu, že nemožnosť plnenia

z nájomnej zmluvy zavinila sťažovateľka, ktorá síce žalobcovi prenajala voľný predmet

nájmu, avšak ten v skutočnosti v zmysle predmetnej nájomnej zmluvy neprenechala,

resp. neodovzdala žalobcovi na dohodnuté užívanie.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Z uvedeného vyplýva, že ako prvostupňový tak aj odvolací súd porušili zásadu

spravodlivého procesu a sťažovateľ i napriek svojim tvrdeniam a predloženým dôkazom bol

v konaní neúspešný. Sťažovateľ preukázal v konaní, že jeden kovodrevený stánok v čase

odovzdania trhoviska nemohol byť odovzdaný pretože predchádzajúci nájomca mal tento

zamknutý a sťažovateľ sa zákonným spôsobom voči pôvodnému nájomcovi domáhal

ochrany vlastníckeho práva, konanie, ktoré sa viedlo pod sp, zn. , pričom k

späťvzatiu žaloby došlo dňa 30. 1. 2004 následkom toho, že predchádzajúci nájomca zomrel

a s jeho manželkou došlo k dohode a konanie bolo uznesením zo dňa 31. 3. 2004 zastavené.

Prvostupňový súd ani odvolací súd nevyhodnotili záznam z odovzdania a prevzatia

nájmu zo dňa 27. 1. 2007, kde pod bodom 3 písm. j/ sa uvádzajú 3 kovodrevené kiosky a

pod textom sú dopísané rukou poznámky, okrem iného aj zmena bodu 3, nie tri kovodrevené

kiosky, ale len jeden drevený kiosk. ...

Tým, že došlo k úprave záznamu o prevzatí a odovzdaní predmetu nájmu nemôžu byť

predmetom nájmu ďalšie dva stánky /kiosky/, keď už v čase odovzdania sám žalobca mal

vedomosť, že predchádzajúci nájomca /jeho vlastný brat/ neodovzdal riadne trhovisko

-predmet nájmu a že kiosky, ktoré nie sú otvorené, neboli odovzdané, nemôžu byť v tom čase

ani predmetom nájomnej zmluvy. Pokiaľ odvolací súd vyhodnotil tento skutkový stav ako

počiatočnú nemožnosť predmetu plnenia v rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo dňa 25. 3. 2009 ako aj vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 10. 11. 2010

zaujal správny právny záver. Okresný súd svojim rozsudkom pod sp. zn. -179

zo dňa 8. 9. 2011 z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia návrh zamietol. ...

... krajský súd úplne, diametrálne zmenil svoj právny názor o počiatočnej nemožnosti

plnenia, ktorý zastával do rozhodnutia dňa 28. 6. 2012. ...

Krajský súd v Žiline svojim posledným rozhodnutím -270 zo dňa

20. 3. 2013 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Z dôvodov rozhodnutia vyplývalo, že

sťažovateľ zodpovedá žalobcovi za neodovzdanie predmetu nájmu, čím porušil povinnosti

prenajímateľa z nájomného vzťahu čo nemá za následok dodatočnú nemožnosť plnenia, ale

nárok na náhradu škody, podľa ust. Z dôvodov citovaného rozhodnutia

nevyplýva preskúmame výroku prvostupňového rozsudku zo dňa 11. 10. 2012, čo do

priznaného úroku z omeškania.

K skutkovému a právnemu posúdeniu veci si dovoľujem poukázať, že žalobca si bol

vedomý skutočnosti, že prevzal iba jeden stánok kovodrevený, tak ako to bolo podpísané

-/opravené/ v zázname o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu a podpísané tak vysokým

cirkevným hodnostárom ako bol Mons J. N. - pápežský prelát. S uvedenou úpravou súhlasil

a za dobu nájomného vzťahu, sťažovateľa žiadnym spôsobom nevyzval na vydanie a

sprístupnenie podľa jeho tvrdenia nevydaných kovodrevených stánkov. Svojho nároku sa

začal domáhať až v roku 2003 a to listom zo dňa 20. 1. 2003, keď vedel, že hlavný svedok

voči ktorému počas celého nájomného vzťahu mohol prechovávať úctu Mons J. N. po

krátkej a ťažkej chorobe zomrel.

Odvolací súd a ani prvostupňový sa žiadnym spôsobom v priebehu konania

nevyporiadal s tvrdeniami sťažovateľa, s návrhmi na dokazovanie, čím odňal sťažovateľovi

právo na spravodlivý proces, na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných

práv a ktoré účastníkovi garantuje SR a Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. l SR uznesením Krajského súdu Žilina zo dna 28. 6. 2012 sp. zn. 7 Co

412/2011-212, Rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 11. 10. 2012 sp. zn. 18 C

65/2011, a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 3. 2013, sp. zn.

270, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. 5. 2013 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 20. 3. 2013 sp. zn. -270

a rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 11. 10. 2012 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd Žilina a Okresný sú Žilina sú povinní do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne

zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 12.000,00 /Dvanásťtisíc/ EUR na

účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4/ Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 275,94 Eur... do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu: JUDr. L. P., advokát, AK Žilina...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2012, rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 11. októbra 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. marca 2013

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2012

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2012, v ktorom sa mal krajský súd podľa sťažovateľky prvýkrát

odchýliť od svojho skoršieho právneho názoru vysloveného v danej veci, ústavný súd

v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože kogentné ustanovenie to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu z príloh sťažnosti predložených sťažovateľkou

vyplýva, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012 bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľky doručené 7. augusta 2012, keď sa sťažovateľka mohla o ňom

najskôr dozvedieť, pričom od 7. augusta 2012, resp. aj od prípadne neskoršieho dátumu

(v prípade, ak toto uznesenie bolo žalobcovi doručené neskôr, pričom už 11. októbra 2012

okresný súd vo veci opäť rozhodoval, pozn.), keď toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť,

do 28. júna 2013, keď sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu bola podaná na

poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená 1. júla 2013), nepochybne uplynula

dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 11. októbra 2012

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade

poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. októbra 2012, a to

podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva

zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného

odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu

okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

3. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 20. marca 2013

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého dospel

k správnemu právnemu záveru, o dôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu

škody - ušlého zisku. Krajský súd odvolanie odporcu nepovažoval za dôvodné.

Námietka odporcu v odvolaní, že okresný súd nezistil riadne skutkový stav, keďže

tretí kiosk typu E. neexistoval (resp. jeho existenciu navrhovateľ v konaní nepreukázal)

nezodpovedá skutkovým zisteniam. Je zrejmé, že pokiaľ odporca ako prenajímateľ

a navrhovateľ ako nájomca uzatvorili dňa 31. 12. 2000 nájomnú zmluvu, podľa článku I

(Predmet zmluvy a účel nájmu) písmeno f/ odporca ako prenajímateľ prenechal

navrhovateľovi ako nájomcovi na dočasné užívanie 3 kusy kovodrevených kioskov typu E.,

umiestnených na prenajatej ploche. Skutočnosť, že odporca bol vlastníkom 3 kusov kioskov

typu E. vyplýva aj z ďalších skutočností, zistených na základe vykonaného dokazovania

okresným súdom. Aj na základe predchádzajúceho nájomného vzťahu uzavretého medzi

odporcom ako prenajímateľom a nájomcami L. R. a jeho manželkou A. R. vyplýva, že v

zmluve pod písmenom b/ sa uvádzajú 3 kusy kovodrevených kioskov typu E. umiestnených

na prenajatej ploche. Taktiež z výsledkov dokazovania je zrejmé, že L. R. spolu s manželkou

po ukončení nájomného vzťahu, ku dňu 01. 01. 2001, ale ani ku dňu odovzdaniu predmetu

nájmu navrhovateľovi dňa 27. 01. 2001, neodovzdali celý predmet nájmu. V danom prípade

bol odovzdaný iba jeden kovodrevený kiosk, tak ako vyplýva z odovzdania a prevzatia

predmetu nájmu v časti „zmena bodu j/: nie 3 kovodrevené kiosky, ale jeden kovodrevený

kiosk. Uvedenému skutkovému zisteniu zodpovedá aj následne podaný návrh zo strany

odporcu proti predchádzajúcemu nájomcovi L. R. a A. R. o vydanie 3 kusov kovodrevených

kioskov typu E., ktorý bol neskôr zmenený upravený žalobným petitom na vydanie 1 kusu

kovodreveného kiosku. K odovzdaniu tohto dreveného kiosku nedošlo z dôvodu, že návrh

bol vzatý späť až dňa 03. 03. 2004 s odôvodnením, že odporca v rade 1/ L. R. zomrel dňa...

a s odporkyňou v rade 2/ A. R. došlo k mimosúdnej dohode, na základe čoho bolo konanie v

tejto veci zastavené. Ako správne okresný súd konštatoval, že počas nájomného vzťahu bol

jeden kus kovodreveného kiosku E. odovzdaný navrhovateľovi dňa 27. 01. 2001 a ďalší (po

násilnom otvorení) bol odovzdaný v mesiacoch apríl - máj 2001, keď uvedenú skutočnosť

potvrdil svedok M. V. Okresný súd správne posúdil aj premlčanie práva navrhovateľa na

náhradu škody, po vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu. Zo spisového

materiálu je zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal nároku na náhrady škody v celkovej výške

4 574,12 eur návrhom doručeným okresnému súdu dňa 08. 04. 2003. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. -99 zo dňa 11. 09. 2008 návrh na náhradu škody v časti

zamietol, pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia náhrady škody za mesiac február,

marec a sedem dní mesiaca apríl 2001 za 2 stánky, z dôvodu vznesenej námietky

premlčania. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku okresného súdu navrhovateľ odvolanie

nepodal a v tejto časti rozsudok okresného súdu zostal právoplatný. Pokiaľ sa však

navrhovateľ domáhal náhrady škody za obdobie od 08. 04. 2003 do budúcna pričom

návrh na začatie konania bol na okresnom súde podaný dňa 08. 04. 2003, v zostávajúcej

časti uplatnenej pohľadávky navrhovateľa, nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške

3 788,29 eur premlčaný nebol.

Krajský súd už v predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že predmet nájmu –

3 kusy kovodrevených kioskov typu E., uvedený v článku 1 bod 1 písmeno f/ nájomnej

zmluvy uzatvorenej medzi odporcom ako prenajímateľom a navrhovateľom ako nájomcom

zo dňa 31. 12. 2000, bol právne voľným ku dňu 01. 01. 2001, keďže nájomná zmluva

uzatvorená medzi odporcom ako prenajímateľom L. R. a jeho manželkou (predchádzajúcimi

nájomcami) bola uzavretá na dobu určitú od 01. 01. 2000 do 31. 12. 2000, na základe

ktorej bolo povinnosťou predchádzajúceho nájomcu predmet nájmu prenajímateľovi riadne

odovzdať. Na základe daných zmluvných podmienok mohol prenajímateľ (odporca) platne s

ďalším nájomcom (navrhovateľom) dňa 31. 12. 2000 uzatvoriť nájomnú zmluvu na rovnaký

predmet nájmu, ktorý mal byť k 01. 01. 2001 právne aj fyzicky voľný. V prípade nájmu je

však prípadná nespôsobilosť (nielen faktická, ale i právna) predmetu nájmu na dohodnuté

užívanie výslovne riešená v , ako porušenie povinnosti

prenajímateľa z nájomného vzťahu. Nemá preto za následok dodatočnú nemožnosť plnenia,

a teda ani zánik záväzku, ale vznik zodpovednosti za porušenie zmluvných podmienok (napr.

podľa , 674, 679 ods. 1, 2 ) a nie je vylúčený ani vznik nároku

na náhradu škody. V takom prípade z dôvodu neodovzdania predmetu nájmu

predchádzajúcim nájomcom odporcovi ako prenajímateľovi môžu vzniknúť ďalšie

zodpovednostné nároky, z tohto uzavretého právneho vzťahu.

Navrhovateľ návrhom na začatie konania uplatnil nárok na náhradu škody (ušlého

zisku) tvrdiac, že odporca porušil svoju právnu povinnosť (§ 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s ) tým, že podľa článku I bod 1 písmeno

f/ nájomnej zmluvy zo dňa 31. 12. 2000 mu neodovzdal 1 ks kovodreveného kiosku E. do 01.

05. 2001 a ďalší počas celej doby nájmu, na základe čoho nemohol uzavrieť podnájomnú

zmluvu s trhovníkmi, a tak dosiahnuť zisk.

Podľa sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 Občianskeho

zákonníka je po a) protiprávny úkon, po b) existencia škody a po c) príčinná súvislosť medzi

protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody. Porušenie právnej povinnosti má na mysli

objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako určitý subjekt skutočne konal (prípadne

opomenul konať) a tým, ako konať mal, aby splnil povinnosť uloženú právnym predpisom či

inou právnou skutočnosťou. Príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a vznikom škody je

daná, ak by bez konkrétnej škodnej udalosti ku škode nebolo došlo. Škodou je ujma, ktorá

nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je

napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk

predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie

majetku poškodeného), ktoré by bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu, no nenastal v dôsledku Škodnej udalosti.

V danom prípade nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného navrhovateľa - zisku

z podnájomného vzťahu na základe konania odporcu, ktorý aj napriek uzavretému

zmluvnému vzťahu neodovzdal riadne a včas predmet nájmu - 2 kusy kovodrevených

kioskov značky E. Pre posúdenie všeobecnej zodpovednosti za škodu (jeho predpokladov) je

nepodstatným, že k porušeniu zmluvných podmienok - neodovzdaniu predmetu nájmu

v danom prípade došlo konaním tretej osoby (predchádzajúcim nájomcom L. R. a jeho

manželkou A. R.). Je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľ ako nájomca na

základe uzavretej zmluvy o nájme bol povinný platiť nájom v dohodnutej výške podľa článku

III, (Cena predmetu zmluvy a režim jej zaplatenia) nájomnej zmluvy 30. 12. 2000. Pre

právne posúdenie je nepodstatným, že eventuálne by navrhovateľovi vznikli so

zodpovednosťou odporcu aj iné nároky, napr. nárok na primeranú zľavu z nájomného (§

674 ), na odstúpenie od zmluvy ( Občianskeho

zákonníka) a prípadne ďalšie nároky. V danom prípade, zhodne s názorom okresného súdu

zhodne krajský súd vyvodil, že navrhovateľovi dôvodne vznikol nárok na zaplatenie náhrady

škody (ušlého zisku), keďže pri predpokladanom behu udalosti -riadneho a včasného

odovzdania predmetu nájmu, mohol navrhovateľ odovzdať predmet nájmu do podnájmu

tretím osobám, k čomu aj pri odovzdaní 1 kusu kiosku E. skutočne došlo. Výšku nároku na

náhrady škody (ušlého zisku) navrhovateľ preukazoval podnájomnou zmluvou č. 28/2001

uzavretou s M. Š. ako podnájomníčkou, ako aj s faktúrou č. 168/2002 zo dňa 05. 12. 2002,

ktorou bola vyfakturovaná cena podnájmu za mesiac december 2002 vo výške 5 300 Sk,

vrátane DPH. Z hľadiska dôkaznej iniciatívy účastníkov konania podľa § 120 ods. 1

, ak odporca spochybňoval uzavretý podnájomný vzťah, ako aj výšku dojednaného

podnájmu medzi navrhovateľom a M. Š., mohol (v zásade i mal povinnosť, ak chcel byť v

spore úspešný) navrhnúť také dôkazy (napr. výsluch podnájomníčky, vyžiadaním si ďalších

podnájomných zmlúv s ďalšími podnájomníkmi za žalované obdobie alebo za

predchádzajúce obdobie, prípadne iné dôkazy), ktoré by vyvrátili tvrdenia navrhovateľa a

predložený listinný dôkaz o uzavretí podnájomného vzťahu, o výške podnájomného a na

ďalšie skutočnosti, ktoré by odôvodňovali neopodstatnenosť nároku navrhovateľa na ušlý

zisk, z dôvodov uvádzaných v odvolaní navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu (napr.

tým, že by súd vyžiadal doklady o príjmoch z daňového úradu, a pod.).

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže okresný súd riadne zistil skutkový stav, výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotil spôsobom uvedeným v a správne návrhu

navrhovateľa na náhrady škody (ušlého zisku) vyhovel, krajský súd rozsudok okresného

súdu v celom rozsahu ako správny podľa potvrdil.“

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd

v napadanom rozsudku vôbec nevysporiadal s okresným súdom jej nezákonne vyrubeným

úrokom z omeškania, ústavný súd, poukazujúc na § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého je odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania okrem prípadov

uvedených v odseku 2 označeného ustanovenia, konštatuje, že podľa jeho zistenia

sťažovateľka vo svojom odvolaní z 25. októbra 2012 (okresnému súdu podané osobne v ten

istý deň, pozn.) podanom proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. októbra

2012 (ktoré bolo prílohou sťažnosti, pozn.) neuplatnila námietku týkajúcu sa nezákonnosti

jej vyrubeného úroku z omeškania ako odvolaciu námietku (nosnou odvolacou námietkou

bolo otázka posúdenia premlčania žalobcom uplatneného nároku, pričom problematiku

posúdenia tejto otázky krajským súdom sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom

nenamietala, pozn.). Z uvedeného dôvodu sa krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej

právomoci odvolacieho súdu v rámci konania o tomto odvolaní sťažovateľky touto

námietkou ani nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené sa táto námietka sťažovateľky (týkajúca sa zákonnosti úroku

z omeškania, pozn.) proti rozsudku krajského súdu javí ako nedôvodná, nemajúca základ

v rozsahu ňou iniciovaného odvolacieho konania, a preto rozhodnutie z tohto odvolacieho

konania nemôže byť z tohto hľadiska ani predmetom prieskumu ústavného súdu, v konaní

pred ktorým sťažovateľka túto námietku uplatnila prvýkrát bez tohto, aby ju predtým

uplatnila aj v konaní pred všeobecným súdom. Z uvedeného dôvodu v súvislosti s touto

námietkou sťažovateľky bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Podľa druhej námietky sťažovateľky proti označenému rozsudku krajského súdu sa

krajský súd v tomto napádanom rozsudku mal svojvoľne bez doplnenia dokazovania

odchýliť od svojho vlastného právneho názoru, ktorý v konaní o žalobe žalobcu vyslovil už

vo svojom skoršom rozhodnutí, pričom tento „nový“ právny názor vyslovený krajským

súdom v napadanom rozsudku považuje sťažovateľka za neústavný. V súvislosti

s uvedeným ústavný súd uvádza, že z rozhodnutí krajského súdu vydaných v skúmanom

konaní nevyplýva, že by krajský súd v priebehu tohto konania menil svoj právny názor na

posudzovanú vec. V danom prípade krajský súd rozhodoval ako súd odvolací celkovo

trikrát (uznesenie sp. zn. z 10. novembra 2010 – t. j. konanie o odvolaní

sťažovateľky proti prvému rozsudku okresného súdu z 11. septembra 2008, uznesenie

sp. zn. z 28. júna 2012 – t. j. konanie o odvolaní žalobcu proti druhému

rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2011, a napádaný rozsudok sp. zn.

z 20. marca 2013 – t. j. konanie o odvolaní sťažovateľky proti tretiemu rozsudku okresného

súdu z 11. októbra 2012), neberúc do úvahy jeho rozhodnutie sp. zn.

z 25. marca 2009, ktoré bolo zrušené najvyšším súdom a vrátené krajskému súdu na nové

rozhodnutie.

Krajský súd pritom už vo svojom prvom z troch označených rozhodnutí v danej veci,

a to v uznesení sp. zn. z 10. novembra 2010, konštatoval, že „... bude

povinnosťou okresného súdu sa zaoberať, či vzhľadom na skutkové okolnosti, za ktorých

nedošlo zo strany prenajímateľa (odporcu) k odovzdaniu časti predmetu nájmu (2 ks

kovodrevených kioskov typu E.), neznamená tzv. počiatočnú nemožnosť právneho úkonu

podľa v spojení s ustanovením . Vo vzťahu k

zisteným skutkovým okolnostiam je potrebné ďalej vyhodnotiť, či možno pričítať zavinenie

odporcu na tom, či sa právnym, úkonom... zaviazal plniť nemožný predmet, ktorá

skutočnosť môže mať (podľa navrhovateľa) za následok vznik záväzku na náhradu škody;

alebo sa jedná o takú skutočnosť, ktorá takýto nárok nezakladá.“. Inými slovami,

z citovaného vyplýva, že krajský súd už v prvom svojom rozhodnutí vydanom v danej veci

inštruoval okresný súd, že jeho povinnosťou bolo skúmať nielen to, či v danom prípade

nešlo o čiastočnú neplatnosť právneho úkonu (nájomnej zmluvy) z dôvodu počiatočnej

nemožnosti plnenia predmetu tohto právneho úkonu, ale že jeho úlohou bolo skúmať aj to,

či vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu bude alebo nebude možné pripočítať na ťarchu

sťažovateľky zavinenie za to, že sa týmto právnym úkonom zaviazala k takémuto od

počiatku nemožnému plneniu.

Tak, ako to vyplýva aj z ďalších dvoch rozhodnutí krajského súdu, krajský súd na

tomto svojom právnom názore zotrval, keď napríklad aj v druhom uznesení sp. zn.

z 28. júna 2012 uviedol: „V prípade nájmu je však prípadná nespôsobilosť

(nielen faktická ale i právna) predmetu nájmu na dohodnuté užívanie výslovne riešená

v , ako porušenie povinnosti prenajímateľa z nájomného

vzťahu. Nemá preto za následok dodatočnú nemožnosť plnenia a teda ani zánik záväzku, ale

vznik zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností (viď napr. § 673, 674, 679 ods. 1, 2

) a nie je vylúčený ani vznik nároku na náhradu škody, ktorých

podmienky je potrebné v konaní skúmať.“ Napokon uvedený právny názor krajský súd

proklamoval aj v napádanom rozsudku (citácia už uvedená, pozn.), ktorý však sťažovateľka

považuje za neústavný a svojvoľný.

Podľa sťažovateľky mal v danom prípade krajský súd a pre ním aj okresný súd

kvalifikovať dotknutú nájomnú zmluvu ako čiastočne neplatnú, a to v časti, v ktorej sa

sťažovateľka zaviazala žalobcovi prenajať 2 kiosky. Táto čiastočná neplatnosť mala byť

dôsledkom počiatočnej nemožnosti plnenia tejto zmluvy v uvedenej časti z dôvodu, že

sťažovateľka nemala k dispozícii uvedené 2 kiosky, pretože predchádzajúci nájomca jej ich

neodovzdal, o čom mal mať žalobca vedomosť, a preto tieto kiosky sťažovateľka ani

nemohla žalobcovi objektívne odovzdať v zmysle ich dojednaní v dotknutej nájomnej

zmluve.

Na tomto mieste ústavný súd podotýka, že o počiatočnú nemožnosť plnenia

z právneho úkonu ide v prípade, keď sa niekto zaviaže na od počiatku nemožné plnenie

(napr. prenájom neexistujúcej veci, ktorú nemožno nájomcovi zabezpečiť ani do doby, od

ktorej sa počíta nájom, pozn.), a tento záväzok má potom za následok neplatnosť právneho

úkonu pre počiatočnú nemožnosť plnenia z neho plynúceho záväzku, takže predmetný

záväzok vôbec nevzniká. Od tejto situácie je odlišná situácia, keď sa plnenie záväzku stalo

objektívne nemožným až dodatočne po vzniku platnej zmluvy (právneho úkonu), t. j. ide

o tzv. následnú nemožnosť plnenia z platného právneho úkonu (napr. zničenie prenajímanej

veci po uzavretí zmluvy, pozn.), ktorá môže mať za následok aj vznik zodpovednostných

nárokov. Inými slovami, ak sa účastník zaviaže na záväzok, ktorý nie je schopný následne

splniť, nie je to automaticky dôvodom neplatnosti zmluvy, ale naopak, dôvodom na

uplatnenie zodpovednosti za neplnenie tejto platnej zmluvy.

V danom prípade sťažovateľka ako prenajímateľka uzatvorila 31. decembra 2000

so žalobcom ako nájomcom nájomnú zmluvu na obdobie od 1. januára 2001

do 31. decembra 2002, predmetom ktorej bol aj prenájom v tom čase existujúcich dvoch

sporných kioskov, ktoré sa mali stať právne a fakticky voľnými počnúc 1. januárom 2001,

t. j. dňom začiatku účinnosti nájmu. Súčasne je zrejmé, že označenú nájomnú zmluvu

uzavrela sťažovateľka so žalobcom v deň (31. december 2000), keď končila účinnosť

skoršej nájomnej zmluvy na označený predmet nájmu, ktorú mala sťažovateľka uzavretú

s iným nájomcom na určité obdobie od 1. januára 2000 do 31. decembra 2000, na základe

čoho mal tento skorší nájomca povinnosť po skončení svojho nájmu predmet nájmu

k 1. januáru 2001 odovzdať sťažovateľke. Z uvedeného je teda zrejmé, že v danom prípade

nemohla nastať ani len čiastočná (rozumej v časti vzťahujúcej sa na prenájom sporných

kioskov, pozn.) neplatnosť spornej nájomnej zmluvy z dôvodu jej údajnej počiatočnej

nemožnosti plnenia, tak ako to tvrdí sťažovateľka, pretože v čase jej uzavretia táto nájomná

zmluva pojednávala o prenájme existujúcich vecí (kiosky), ktoré mali byť ku dňu účinnosti

nájmu, t. j. k 1. januáru 2001, právne aj fakticky voľné, keďže ich skorší nájomca ich mal

po skončení svojho nájmu k tomuto dňu odovzdať späť sťažovateľke. Skutočnosť, že

pôvodný nájomca (odlišný od žalobcu, pozn.) svojmu záväzku nedostál a po skončení

svojho nájmu, ktorý končil k 31. decembru 2000, predmet nájmu ako celok neodovzdal

k 1. januáru 2001 sťažovateľke, nemohla mať vplyv na platnosť nájomnej zmluvy uzavretej

medzi sťažovateľkou a žalobcom. Medzi konaním skoršieho nájomcu, ktorý nevrátil

predmet nájmu po jeho skončení, na jednej strane a nájomnou zmluvou uzavretou medzi

sťažovateľkou a žalobcom na strane druhej totiž absentuje kauzálny nexus, t. j. následné

konanie skoršieho nájomcu ako budúca udalosť nemohla byť príčinou neplatnosti, t. j.

vadnosti dotknutej nájomnej zmluvy už v čase minulom, t. j. v čase, keď malo dôjsť k jej

uzavretiu. Inými slovami, nesplnenie si svojho záväzku skorším nájomcom voči

sťažovateľke nemohlo postihnúť žalobcu ako nového nájomcu tej istej veci, ale mohlo iba

založiť nároky sťažovateľky voči tomuto skoršiemu nájomcovi z ich vzájomného

zmluvného vzťahu, tak ako to konštatoval aj krajský súd, keď uviedol: „V takom prípade

z dôvodu neodovzdania predmetu nájmu predchádzajúcim nájomcom odporcovi ako

prenajímateľovi môžu vzniknúť ďalšie zodpovednostné nároky, z tohto uzavretého právneho

vzťahu.“ Právny vzťah medzi žalobcom a sťažovateľkou sa spravoval právnym režimom

nimi uzavretej nájomnej zmluvy, ktorá po celú dobu jej účinnosti nebola zmluvnými

stranami zmenená (napr. čo do zmeny rozsahu predmetu nájmu a na to nadväzujúcu úpravu

výšky nájomného a pod.) a ani žiadna zmluvná strana od nej neodstúpila ani len čiastočne.

Vzhľadom na uvedené sa tak závery krajského súdu o tom, že v danom prípade

nemohlo ísť o neplatnosť spornej nájomnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou

a žalobcom z dôvodu počiatočnej nemožnosti jej plnenia, javia ako dôvodné a ústavne

udržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa

sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013