Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 651/2013
PDF · 214.9 KB
No categories available
I. ÚS 651/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej B., s. r. o.,
advokátska kancelária, B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vedené pod
sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp. zn. Rvp 18897/2013 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 21 Ncb 16/2013 z 3. júna 2013 a sp. zn. 21 Ncb 8/2013 z 29. apríla 2013 a
takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp.
zn. Rvp 18897/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. októbra 2013
faxom a 9. októbra 2013 poštou doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., P. (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej B., s. r. o., advokátska kancelária, B., konajúcou
prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vedené pod sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp. zn. Rvp
18897/2013, ktorými namietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 21 Ncb 16/2013 z 3. júna 2013 a sp. zn. 21 Ncb 8/2013 z 29. apríla
2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v pozícii žalovanej
v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 6 Cb 8/2008 o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 86 469,33 € s príslušenstvom proti
žalobcovi obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o. Zákonným sudcom v tejto veci je Mgr. V.
Z. (ďalej aj „zákonný sudca“). Okresný súd v tomto konaní meritórne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 6 Cb 8/2008 z 7. decembra 2011 tak, že zaviazal sťažovateľku na úhradu žalovanej
pohľadávky spolu s úrokom z omeškania. Krajský súd na základe odvolania podaného
sťažovateľkou zrušil predmetné rozhodnutie uznesením sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla
2012 z dôvodu, že sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd sa v odvolaním napadnutom
rozsudku nevysporiadal s tým, akým spôsobom určil sumu zmluvnej pokuty a na základe
akých dôkazov považoval za preukázané skutočnosti zakladajúce dôvod priznania zmluvnej
pokuty. Obsahovo identický záväzný pokyn bol krajským súdom v tejto veci už raz udelený
uznesením sp. zn. 21 Cob 394/2006, ktorým bol zrušený rozsudok z 3. októbra 2006
vyhlásený predchádzajúcou zákonnou sudkyňou Mgr. Ingrid Šimonovou.
Sťažovateľka tiež vystupuje v postavení žalovanej v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 6 Cb 2/2008 o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2 655 513,51 €
s príslušenstvom proti žalobcovi – obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Aj v tomto konaní je
zákonným sudcom Mgr. V. Z., ktorý rozsudkom sp. zn. 6 Cb 2/2008 z 5. novembra 2008
rozhodol o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalovanú pohľadávku v celej sume spolu s
príslušenstvom. Krajský súd opätovne zrušil uvedený rozsudok okresného súdu uznesením
sp. zn. 21 Cob 48/2009 z 29. mája 2009 z dôvodu, že sťažovateľke bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 21 Cob 48/2009 z 29. mája
2009 okresnému súdu vytkol, že nepredložil nadriadenému súdu sťažovateľkou vznesenú
námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi, nerozhodol o jej návrhoch na prerušenie
konania a na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania, a to bez toho, aby sa uvedenými
procesnými návrhmi vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
V súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Cb 48/2008, v ktorom
sťažovateľka vystupuje v pozícii žalovanej o zaplatenie zmluvnej pokuty
v sume 31 368,25 € s príslušenstvom proti žalobcovi obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o.
(Rvp 18896/2013), a v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011, v ktorom
vystupuje v opačnom procesnom postavení o náhradu škody v sume 17 592,78 € proti
žalovaným 1. J. V. a 2. Ing. P. H. (Rvp 18897/2013), vzniesla proti zákonnému sudcovi
námietky zaujatosti, ktoré odôvodnila tým, že zákonný sudca sústavne porušuje jej práva
ako účastníka konania, a tiež tým, že podala už 3 podnety na začatie disciplinárneho
konania proti zákonnému sudcovi, na základe ktorých ministerka spravodlivosti požiadala
predsedníčku okresného súdu, aby dohliadla nad plynulosťou súdneho konania.
Zákonný sudca k podaným námietkam zaujatosti uviedol, že ich považuje
za nedôvodné, cíti sa byť v oboch veciach nestranný, pričom o vyvolanie konfliktného
vzťahu sa snaží sťažovateľka.
Krajský súd napadnutými uzneseniami námietkam zaujatosti vzneseným
sťažovateľkou nevyhovel a zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 Cb 48/2008 (Rvp 18896/2013)
a sp. zn. 11 Cb 126/2011 (Rvp 18897/2013) nevylúčil.
V obidvoch sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach krajský súd podľa názoru
sťažovateľky „paušalizoval jednotlivé porušenia“ jej práv zo strany zákonného sudcu, keď
konštatoval, že týchto procesných pochybení sa sudca dopustil „výlučne v súvislosti
s nedôsledným odôvodnením rozhodnutia“, s čím sťažovateľka nemôže súhlasiť. Uznesenia
krajského súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že krajský súd
„sa obmedzil na posúdenie iba jedného z početných porušení“ jej práv a „ani sa nepokúsil
vysporiadať sa s ostatnými porušeniami...“ práv sťažovateľky. Rovnako odvolanie
krajského súdu na právnu a skutkovú obťažnosť prerokovávaných vecí (sp. zn. 6 Cb 2/2008
a sp. zn. 6 Cb 8/2008) bez akéhokoľvek odôvodnenia skutočností, z ktorých táto obťažnosť
vyplýva, a to bez ohľadu na bezpredmetnosť tohto argumentu, je podľa sťažovateľky
nesplnením povinnosti krajského súdu náležite odôvodniť svoje závery v napadnutých
uzneseniach.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že krajský súd svoje rozhodnutia zaťažil
vadami nepreskúmateľnosti aj vo vzťahu k tvrdeniu, že za okolnosti nasvedčujúce možnej
zaujatosti zákonného sudcu nepovažoval ani podnety sťažovateľky na začatie
disciplinárneho konania voči sudcovi, a to napriek poukazovaniu sťažovateľky
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka uznesenia krajského súdu, ktorými
nevylúčil zákonného sudcu okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania vecí vedených
týmto súdom bez náležitého odôvodnenia, za porušenie svojich v sťažnosti označených
práv. Súčasne vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu sú podľa sťažovateľky uznesenia krajského súdu svojvoľné a arbitrárne, a to najmä
z hľadiska nedostatočného posúdenia objektívneho a subjektívneho hľadiska nestrannosti
sudcu. Všetky sťažovateľkou uvádzané okolnosti sú podľa jej názoru objektívne spôsobilé
vyvolať oprávnené pochybnosti o nestrannosti zákonného sudcu.
Vo veci samej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosti sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp. zn. Rvp 18897/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutými
uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľka v sťažnostiach namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami,
ktorými krajský súd nevyhovel námietkam zaujatosti vznesených sťažovateľkou voči
zákonnému sudcovi a rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania
a rozhodovania vecí vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011
a sp. zn. 6 Cb 48/2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,
oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca,
o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu.
Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu je toho názoru, že nie je dôvod
pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16
ods. 1 OSP.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo
do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu
na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov
spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne
do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,
ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno
vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
Zo sťažností možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv
v tom, že krajský súd v napadnutých uzneseniach vyslovil podľa sťažovateľky nesprávne
a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie ňou vznesených námietok
zaujatosti zákonného sudcu. Súčasne sťažovateľka považuje napadnuté uznesenia krajského
súdu za náležite neodôvodnené.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia, ktorými krajský súd
rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených
okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011 a sp. zn. 6 Cb 48/2008. Aj keď odôvodnenie
napadnutých uznesení krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu na hranici ústavnej
akceptovateľnosti, súčasne ho ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné s tým, že
z neho nemožno vyvodiť taký odklon od výkladových alebo procesných štandardov
všeobecných súdov, ktorý by bolo možné označiť za svojvoľný.
Krajský súd v odôvodnení oboch napadnutých uznesení totožne uviedol:
„V súlade so stanoviskom žalovaného dôvodom pre vznik pochybností o nezaujatosti
sudcu a v konečnom dôsledku aj pre rozhodnutie o jeho vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci za určitých podmienok nepochybne môžu byť aj procesné pochybenia
sudcu zjavne znevýhodňujúce alebo naopak zvýhodňujúce jednu z procesných strán voči
druhej procesnej strane.
Nestrannosť sudcu aj v takomto prípade nemožno posudzovať iba na základe
subjektívneho stanoviska sudcu, avšak ani iba na základe subjektívneho stanoviska
dotknutého účastníka konania, ale aj na základe konkrétnych objektívnych okolností,
vrátane okolností týkajúcich sa flagrantnosti a závažnosti – intenzity porušenia procesného
predpisu, z ktorých by bolo prípadne možné usudzovať priamo na zvýhodňujúci či
poškodzujúci zámer sudcu.
V danom prípade sa sudca Mgr. Z. v konaní Okresného súdu Piešťany 6Cb/2/2008,
ktorého účastníkom bol žalobca v inom procesnom postavení, dopustil procesných
pochybení v roku 2008, a v konaní 6Cb/8/2008 v roku 2011 výlučne v súvislosti s
nedôsledným odôvodnením rozhodnutia (podľa zaužívanej súdnej praxe môžu byť
nedostatky odôvodnenia rozhodnutia posudzované ako postup súdu odnímajúci účastníkovi
možnosť konať pred súdom), ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú obtiažnosť
prejednávaných vecí, ako aj skutočnosť, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, a absenciu
akýchkoľvek iných okolností nasvedčujúcich možnej zaujatosti sudcu voči tomuto
účastníkovi (za takéto okolnosti nepovažoval súd podnety žalobcu na začatie
disciplinárneho konania voči sudcovi), bez snahy zľahčovať procesné pochybenia
namietaného sudcu, neposkytujú vznesenej námietke objektívny základ.“
Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce
z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu najmä z objektívneho hľadiska.
Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že
status sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že
sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre
každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na
to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.
V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých
presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri
zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu
tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania
a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou
zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na
nestranný súd alebo na nestranného sudcu.
Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej
sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že
takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať
reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného
práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý
proces.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v námietke zaujatosti vznesenej proti
zákonnému sudcovi a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu
v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňujú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako takú, ktorá nespôsobuje na
ústavou i dohovorom garantovaných právach sťažovateľky ujmu takej intenzity, ktorá by
mohla zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie
konanie
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2013