Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 670/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 20. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20.

marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“),

predmetom ktorého je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je

teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil.

Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spor

bude prikázaný inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu okresný súd

svojím rozhodnutím zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú

námietku zaujatosti. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, podstatou ktorého bolo

jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutým uznesením potvrdil

rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutým uznesením krajský

súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhu podaného sťažovateľkou ako námietky zaujatosti, hoci toto

podanie nebolo dostatočne určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené

v . Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd

prejav vôle sťažovateľky obsiahnutý v podanej žalobe vyhodnotili ako námietku zaujatosti,

čo je v rozpore so skutočnou vôľou sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka tiež

namietala, že v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu výslovne uviedla, že jej podanie

nie je námietkou zaujatosti voči konkrétnemu sudcovi a takto ju neoznačila ani v podanom

žalobnom návrhu.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia krajského súdu, ktorý

v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením,

zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým uznesením.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku

zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomného podania

v konaní pred okresným súdom, ako aj z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu,

sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresný súd svojím rozhodnutím uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za

námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov “. Proti uvedenému uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala, pričom okrem iného

uviedla: „Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak

vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú

z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda

vo veci zaujatí ( ).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenie

okresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný

súd nesprávne posúdil jej žalobný návrh, ktorého súčasťou bolo aj upovedomenie

o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať

a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke

škodu, pričom jej upovedomenie nemožno posúdiť ako námietku zaujatosti pre nesplnenie

náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal najmä na skutočnosť, že

sťažovateľka vo svojom návrhu na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu

prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa , pretože sudcovia okresného

súdu sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je

totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa , a to buď z dôvodu

účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní

sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval

na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd

sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil výšku súdneho

poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec správne právne

posúdil, keď citoval tie ustanovenia

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie

námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok

za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho

konania od súdneho poplatku podľa sa nevzťahuje

na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je

ústavne akceptovateľné a jeho odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46

ods. 1 a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z jeho

odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013