Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 565/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu J.,

spol. s r. o. v konkurze, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária,

Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2012 doručená sťažnosť JUDr. I. T., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o.

v konkurze, B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júla

2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy tvorenej kópiou napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v 2. rade v konaní vedenom na návrh

Mgr. J. N., B. (ďalej len „navrhovateľka“), pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo určenie, že nájomný

pomer k bytu neskončil. Ako odporca v 1. rade bol v návrhu navrhovateľky označený

úpadca.

Okresný súd rozsudkom č. k. -68 z 27. septembra 2007 návrh

navrhovateľky zamietol, pretože podľa jeho názoru sa navrhovateľka proti výpovedi úpadcu

zo 7. júla 2005 mala brániť návrhom na určenie jej neplatnosti podľa § 711 ods. 6 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) v lehote troch mesiacov od jej doručenia. Na odvolanie navrhovateľky Krajský

súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 10. marca 2009 v konaní

sp. zn.14 Co 323/2007 zamietnutie návrhu navrhovateľky proti úpadcovi potvrdil a v časti

proti sťažovateľovi rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil, že nájomný pomer

ku konkretizovanému bytu neskončil.

O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol tak, že uznesením z 9. júna 2010

v konaní sp. zn. odvolací rozsudok krajského súdu v zmeňujúcom výroku

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval danosť vady podľa § 237

písm. f) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), pretože ak krajský súd bol „toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníka konania (odporcu 2/), aby sa

k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadril“.

Po opätovnom prerokovaní odvolania navrhovateľky krajský súd rozsudkom

z 27. septembra 2011 v konaní sp. zn. rozsudok okresného súdu vo výroku

týkajúcom sa sťažovateľa opätovne zmenil a určil, že nájomný pomer k bytu neskončil.

V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd skutkovo rekapituloval, že úpadca uzavrel

s navrhovateľkou 1. februára 2000 nájomnú zmluvu o nájme bytu č. 6 na druhom poschodí

bytového domu v B. Navrhovateľka „podľa spolu s ďalšími

nájomníkmi podala na súd návrh, aby súd dal súhlas za prenajímateľa na predaj bytu.

Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 2. apríla 2003 sp. zn. návrhu

navrhovateľky vyhovel, na rozsudok vyznačil právoplatnosť dňom 29. júla 2003. Odporca

dňa 5. augusta 2003 podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. Dňa 6. septembra

2003 požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie. Prvostupňový súd dňa

24. novembra 2003 žiadosť o odpustenie lehoty zamietol, Krajský súd v Banskej Bystrici

dňa 28. januára 2004 zrušil prvostupňové uznesenie, na čo prvostupňový súd opätovne dňa

27. mája 2005 zamietol žiadosť odporcu o odpustenie zmeškanej lehoty. Odvolací súd dňa

17. augusta 2005 uznesením vyslovil, že odvolanie je podané v lehote. Toto uznesenie bolo

doručené navrhovateľke... 2. septembra 2009 (správne má byť 2005, pozn.). V odvolacom

konaní odvolací súd uznesením zo dňa 28. júna 2006 sp. zn. zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie, uznesenie bolo

doručené navrhovateľke dňa 16. augusta 2006. Toto konanie doposiaľ nie je právoplatne

skončené. Dňa 14. augusta 2003 navrhovateľka podala písomnú žiadosť s právoplatným

rozsudkom Správe katastra B. o vklad vlastníckeho práva k bytu, správa katastra povolila

vklad vlastníctva v prospech navrhovateľky dňa 25. júla 2005, rozhodnutie o povolení

vkladu bolo navrhovateľke doručené 5. augusta 2005. Katastrálny úrad B. rozhodnutím

zo dňa 22. februára 2006 zrušil prvostupňové rozhodnutie správy katastra... z 25. júla 2005

o povolení vkladu... Dňa 7. júla 2005 odporca 1/ - J. spol. s r. o. dal navrhovateľke

výpoveď z nájmu bytu podľa . Výpoveď

bola doručená navrhovateľke, presný dátum prevzatia preukázaný nie je, pretože odporca

2/ nedoložil doklad o doručení tejto písomnosti...“.

Krajský súd ako súd odvolací ustálil danosť naliehavého právneho záujmu

navrhovateľky na požadovanom určení, lebo sťažovateľ jej 11. decembra 2006 doručil

výzvu na vypratanie predmetného bytu s odvolaním sa na výpoveď z júla 2005. Ďalej

krajský súd dôvodil, že „navrhovateľka, ktorá bola úspešná v súdnom konaní

voči odporcovi 1/ o nahradenie súhlasného prejavu vôle s kúpnymi zmluvami o prevode

vlastníctva k predmetnému bytu po tom, čo na tomto rozhodnutí došlo aj k vyznačeniu

právoplatnosti, sa dôvodne mohla domnievať, že má právny titul pre nadobudnutie

vlastníctva k predmetnému bytu s tým, že po nahradení prejavu vôle odporcu 1/ uzavrieť

zmluvu o prevode vlastníctva bytu, boli účastníci konania obsahom tejto zmluvy viazaní.

Po rozhodnutí Správy katastra v B. o povolení vkladu zo dňa 25. júla 2005 a po jeho

obdržaní 5. augusta 2005 navrhovateľka sa dôvodne domnievala, že je vlastníčkou

predmetného bytu, pretože v tomto období jej svedčil aj nadobúdací titul – právny dôvod

a splnený bol aj právna spôsob nadobudnutia vlastníctva – vklad do katastra.

Až rozhodnutím krajského súdu zo dňa 17. augusta 2005 (doručené navrhovateľke

2. septembra 2005) bolo rozhodnuté, že odvolanie odporcu – prenajímateľa proti rozsudku

o nahradení prejavu vôle bolo podané včas, čo znamenalo, že nadobúdací titul pre vznik

vlastníckeho práva k predmetnému bytu neexistoval a že napriek zápisu vlastníckeho práva

v katastri navrhovateľka nemohla zatiaľ vlastníčkou predmetného bytu byť. V období

takýchto nedoriešených právnych vzťahov odporca 1/ v pozícii prenajímateľa s poukazom

na ustanovenie doručil navrhovateľke

výpoveď z nájmu bytu pre hrubé porušenie povinností nájomcu – neplatenie nájomného,

pričom navrhovateľka právo podľa na určenie

neplatnosti výpovede nevyužila a návrh na súde neuplatnila. Aj keď odvolací súd prisvedčil

námietke odporcu 2/ v tom, že v čase doručenia výpovede dňa 7. júla 2005 sa

navrhovateľka nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou bytu, pretože v tomto čase

ešte nebol povolený vklad vlastníckeho práva v jej prospech, odvolací súd mal za to, že

vzhľadom na všetky skutkové aj právne súvislosti je výpoveď zo dňa 7. júla 2005 absolútne

neplatným právnym úkonom podľa , keďže predmetná výpoveď

obchádza zákon a tento právny úkon je tiež v rozpore s dobrými mravmi... ustanovenie §

711 ods. 1 písm. d/ sleduje postihnutie nájomcu za hrubé porušenie

jeho povinností vyplývajúcich z nájmu bytu, najmä neplatením nájomného alebo úhrad

spojených s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace. V uvedenej veci vzhľadom na všetky

prv uvedené súvislosti potom, ako navrhovateľka ako nájomkyňa (spolu s ďalšími

nájomcami) bola dôvodne presvedčená v tom, že jej patrí právna ochrana a nie je povinná

platiť za nájom bytu, keďže sa cítila byť viazaná rozhodnutím súdu s vyznačenou doložkou

právoplatnosti o nahradení vôle odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu.

Navrhovateľka (spolu s ostatnými navrhovateľmi) sa začala správať ako vlastníčka a plnila

svoje povinnosti hradiť za služby spojené s užívaním bytu na účet spoločenstva vlastníkov

bytov... Vzhľadom na túto situáciu výpoveď daná odporcom 1/ nebola v súlade s účelom

sledovaným ustanovením , pretože jej cieľom

nemohlo byť postihnúť navrhovateľku za hrubé porušenie povinností nájomcu, keďže z jej

strany z vyššie uvedených dôvodov k takémuto správaniu dôjsť nemohlo. Odvolací súd

vyhodnotil uvedený právny úkon – výpoveď zo 7. júla 2005 aj ako absolútne neplatný

právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi..., pretože odporca 1/ ako prenajímateľ v čase,

keď toto jeho postavenie bolo závažným spôsobom spochybnené, dal navrhovateľke

výpoveď z dôvodov, ktoré neexistovali. Absolútna neplatnosť právneho úkonu... nastáva bez

ďalšieho priamo zo zákona... a hľadí sa naň ako by nebol urobený... To znamená, že právny

úkon síce existuje, ale nenastanú jeho právne účinky. V tomto prípade teda nemohli nastať

právne účinky výpovede.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie založené na dôvode

podľa a . Zdôrazňoval, že určovací návrh navrhovateľka podala

18. decembra 2006, teda „po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu..., a preto je predmetné

konanie konaním týkajúcim sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi...

Pritom po vyhlásení konkurzu sa v zmysle .. môžu začať len

také súdne konania, ktoré výslovne pripúšťa.“.

K vade spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci sťažovateľ v dovolaní

uviedol, že „navrhovateľka sa vlastníčkou predmetného bytu nikdy nestala z dôvodu

absencie právne relevantného titulu, keďže rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

zo dňa 2. apríla 2003 č. k. -499 nenadobudol právoplatnosť, toto rozhodnutie

bolo zrušené a súdne konanie o nahradenie vyhlásenia vôle... nie je dodnes právoplatne

skončené... Vyhovením návrhu navrhovateľky došlo k obídeniu zákonného ustanovenia

, keďže táto neplatnosť výpovede zo dňa 7. júla 2005

v zákonom stanovenej trojmesačnej prekluzívnej lehote nenapadla. Právne závery

odvolacieho súdu navyše vychádzajú len z údajných domnienok navrhovateľky a vôbec

nerešpektujú fakty a platné právo... navrhovateľka sa vlastníčkou nestala ani len dočasne

z dôvodu zrušenia rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva

v prospech navrhovateľky s účinkami ex tunc. Nebola a nemohla byť vlastníčkou

predmetného bytu ani v čase doručenia výpovede z nájmu predmetného bytu zo dňa 7. júla

2005. Navyše v tomto čase..., ešte ani nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správy katastra

o povolení vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky. Táto sa v čase doručenia výpovede

ani len nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou predmetného bytu...“.

Sťažovateľ v dovolaní zdôraznil, že navrhovateľka „2. septembra 2005, t. j. v čase

plynutia prekluzívnej lehoty prestala byť dobromyseľná v tom že je predmetný byt patrí,

keďže jej bolo doručené rozhodnutie krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že J. spol. s r. o.

podala odvolanie včas. Navyše navrhovateľka zmeškala lehotu na napadnutie platnosti

výpovede z nájmu bytu na súde, a preto jej nájomný pomer zanikol... ak nájomca návrh

o neplatnosť výpovede nepodá buď vôbec, alebo ju nepodá v uvedenej trojmesačnej

prekluzívnej lehote, platí, že účinky výpovede z nájmu nastali a teda výpoveď z nájmu bytu

sa považuje za platnú a to aj v tom prípade, ak by výpoveď platnou nebola. Preto v inom

konaní... už otázka platnosti, respektíve neplatnosti výpovede z nájmu bytu nemôže byť

súdom posudzovaná a súd musí vychádzať z nevyvrátiteľnej domnienky, že výpoveď z nájmu

bytu je platná...“.

Najvyšší súd rozsudkom z 30. júla 2012 v konaní sp. zn. dovolanie

sťažovateľa zamietol. K argumentácii sťažovateľa založenej na potrebe aplikácie § 47 ods. 4

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd uviedol, že „oprávnenie nájomcu

domáhať sa súdnej ochrany uplatňovaným návrhom (nie úspechu v konaní) vyplýva priamo

z... zákonného ustanovenia a nie je vylúčené ZKV, ako to mylne dovolateľ

namieta. Návrh o určenie, že právo nájmu neskončilo, môže podať nájomca proti správcovi

konkurznej podstaty ako prenajímateľovi v súlade s § 47 ods. 4 s použitím § 45 ods. 4

ZKV.“.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci sa najvyšší súd stotožnil

so záverom krajského súdu o danosti naliehavého právneho záujmu navrhovateľky

na požadovanom určení. K veci samej dôvodil, že použitie § 711 ods. 6 Občianskeho

zákonníka „predpokladá po prvé, že vôbec existuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný,

adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu

nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď nájomcovi doručil. V opačnom prípade,

t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede nájmu

bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia

ustanovenia do úvahy neprichádza. Nájomca sa

logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba,

resp. uplatniť neplatnosť výpovede na súde, ak mu výpoveď nebola vôbec doručená...

V takýchto prípadoch zánik nájmu bytu v zmysle a

nastať nemôže, pričom súd je povinný v každom konaní, t. j. aj v konaní o vypratanie bytu

sa námietkou nájomcu, v tomto smere vznesenou zaoberať. V takomto prípade totiž nejde

o riešenie otázky (ne)platnosti výpovede v zmysle ...

Preto aj v prípade návrhu na určenie, že nájomný pomer k bytu neskončil výpoveďou,

o ktorej navrhovateľ tvrdí, že takýto právny úkon je neplatný, je povinnosťou súdu skúmať

predbežnou otázkou... platnosť právneho úkonu – výpovede, na základe ktorej malo prísť

k zániku nájmu bytu... Opačným výkladom by bol zmarený zákonodarcom sledovaný cieľ

ochrany právneho inštitútu nájmu bytu tým, že k jeho skončeniu môže prísť... len písomnou

výpoveďou z taxatívne v zákone vymenovaných dôvodov, ktoré musia byť v zmysle § 711

ods. 2 vo výpovedi skutkovo vymedzené. Absolútne neplatný právny

úkon výpovede z nájmu bytu nemožno konvalidovať uplynutím prekluzívnej... lehoty

na podanie návrhu o určenie výpovede z nájmu bytu neplatnou. Z uvedeného vyplýva,

že platnosť výpovede je vždy predmetom predbežného prieskumu súdu, pretože je

predpokladom skončenia nájmu bytu, z ktorého dôvodu už neexistujúcemu nájomnému

vzťahu nemôže súd poskytnúť súdnu ochranu, ale v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho

zákonníka musí naopak súdnu ochranu poskytnúť právu vlastníckemu.“.

Najvyšší súd zhodne s krajským súdom zaujal i názor o rozpore posudzovanej

výpovede s dobrými mravmi. V tejto súvislosti uviedol, že „výpoveď z nájmu bytu... je

krajným opatrením predstavujúcim najprísnejšiu možnú sankciu za porušenie povinností

nájomcom, ktorej použitie musí byť úmerné závažnosti konania nájomcu v konkrétnom

prípade“. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že „po nahradení prejavu vôle pôvodného

odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní obsahom

zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľku povinnosť zaplatiť pôvodnému odporcovi

kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu po rozhodnutie

správy katastra o povolení vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu

bola navrhovateľka... dôvodne presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana v tom, že nie

je povinná platiť nájomné za byt,... Preto aj platila len platby určené spoločenstvom

vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve aj do tohto obdobia pritom spadá obdobie

rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana odporcu deklaruje porušenie povinností

navrhovateľky... Za podstatné pritom dovolací súd považoval aj časový sled udalostí,

keď výpoveď z nájmu bytu v zmysle bola daná

dňa 7. júla 2005 a pred jej daním už bolo súdom s vyznačenou doložkou právoplatnosti

29. júla 2003 rozhodnuté o nahradení súhlasu dovolateľa so zmluvou o prevode vlastníctva

k spornému bytu, bol podaný návrh na vklad (14. augusta 2003) o ktorom bolo rozhodnuté

25. júla 2005 s tým, že právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu vznikli

ku dňu doručenia návrh na vklad, t. j. 14. augusta 2003. Vychádzal z toho, že aplikácia

príslušných ustanovení právneho poriadku súdom pri jej výklade, ak má byť ústavne

konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať do úvahy, a preto výpoveď posúdil

ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje názorom,

podľa ktorého „postup Najvyššieho súdu, ktorý nerešpektoval zákonnú úpravu týkajúcu sa

možnosti napadnutia výpovede nájmu (t. j. napadnutie výpovede v prekluzívnej trojmesačnej

lehote odo dňa jej doručenia s následkom zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia)

a prisvedčenie určovaciemu návrhu J. N., ktorý je faktickým obídením zákonom

stanoveného spôsobu uplatnenia práva, je v rozpore s princípom právnej istoty. Zároveň

vyslovené právne závery Najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí (údajné dôvodné

domnievanie sa J. N. o tom že je vlastníčkou bytu a z toho vyvodená neplatnosť výpovede)

sú so zreteľom na nižšie opísaný skutkový stav veci zjavne neodôvodnené a arbitrárne.“.

Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že „v inom konaní, ako je konanie o neplatnosti

výpovede z nájmu už otázka platnosti, resp. neplatnosti preto nemôže byť posudzovaná.

Opačný záver je v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko by viedol k záveru,

že napadnúť výpoveď z nájmu bytu je prostredníctvom takto formulovaného určovacieho

návrhu možné v akejkoľvek lehote od doručenia výpovede.“.

K záveru najvyššieho súdu o dôvodnom presvedčení navrhovateľky o existencii jej

vlastníckeho práva k predmetnému bytu sťažovateľ uvádza, že «posúdenie platnosti/

resp. neplatnosti nejakého právneho úkonu... na základe subjektívnych pocitov,

resp. domnienok osoby, ktorej bol tento úkon adresovaný! je v príkrom rozpore s princípom

právneho štátu. Platnosť, resp. neplatnosť je potrebné posudzovať v čase urobenia

právneho úkonu podľa objektívneho stavu, bez ohľadu na subjektívne „dôvodné

domnienky“ osoby, ktorej bol tento úkon určený. Skúmanie subjektívnej stránky je

opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila (t. j. na strane sťažovateľa),

ktorý bol v čase kedy bola J. N. daná výpoveď jednoznačne na základe všetkých skutočností

presvedčený, že je vlastníkom predmetného bytu... Vyvodenie absolútnej neplatnosti

právneho úkonu Najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí na základe subjektívnych

pocitov či domnienok toho, komu bol právny úkon určený nemá oporu v platnom práve

a zaťažuje napadnuté rozhodnutie vadou.».

Sťažovateľ spochybňuje aj samotný subjektívny postoj navrhovateľky k otázke

vlastníckeho práva k spornému bytu. Zdôraznil, že „rozsudok o nahradení prejavu vôle

sťažovateľa... nie je dodnes a nikdy nebol právoplatný“. Poukazuje na fakt, že rozhodnutie

orgánu správy katastra nehnuteľností navrhovateľka „prevzala dňa 5.8.2005,

t. j. až po prevzatí výpovede z nájmu bytu dňa 18.7.2005! V čase prevzatia výpovede

z nájmu bytu teda neexistovalo žiadne rozhodnutie správy katastra a teda J. N. sa nemohla

domnievať, že sa stane vlastníčkou predmetného bytu. J. N., ako účastníčka konania

o nahradenie prejavu vôle obdržala všetky súdne rozhodnutia ako aj opravné prostriedky

podávané protistranou a teda musela vedieť, že ešte v roku 2003!!!! bolo voči rozsudku

o nahradení prejavu vôle sťažovateľa v zákonnej lehote podané odvolanie, a teda tento

rozsudok nikdy nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Vedomosť J. N. o podanom odvolaní...

jednoznačne spochybňuje jej dobromyseľnosť. Taktiež ešte počas plynutia prekluzívnej

lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu (dňa 2.9.2005) bolo J. N.

doručené uznesenie Krajského súdu... zo dňa 27.5.2005, v ktorom tento rozhodol, že

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku o nahradení prejavu vôle bolo podané včas. J. N. bez

akýchkoľvek pochybností najneskôr od tohto dátumu, t. j. 2.9.2005 – teda ešte počas

plynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie žaloby o neplatnosť výpovede – prestala byť

dobromyseľná v tom, že jej predmetný byt patrí. V tomto čase mala J. N. stále dostatok času

na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu (k uplynutiu lehoty došlo dňa

18.10.2005). Napriek tomu, toto svoje zákonné právo nevyužila a až v mesiaci december

2006! (t. j. viac ako rok po uplynutí prekluzívnej lehoty) podala návrh, ktorým sa domáhala

určenia, že jej nájomný pomer neskončil.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 30.7.2012, sp. zn. porušil

základné právo JUDr. I. T., správcu úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze, na súdnu a inú

právnu ochranu podľa . Ústavný súd zrušuje

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2012, sp. zn. a vec mu vracia

na ďalšie konanie.“

Vzhľadom na absenciu zákonom predpísaných náležitostí vyzval ústavný súd

5. decembra 2012 sťažovateľa na doplnenie jeho sťažnosti. Výzve sťažovateľ vyhovel

podaním doručeným ústavnému súdu 31. decembra 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti argumentuje v prospech záveru o porušení

jeho základného práva na súdnu ochranu dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu

na podklade dvoch zásadných námietok.

1. V prvom rade dôvodí právnym názorom, podľa ktorého ak nájomca po prevzatí

výpovede nepodá návrh na vyslovenie jej neplatnosti podľa § 711 ods. 6 Občianskeho

zákonníka v tam uvedenej prekluzívnej lehote, potom už nemožno platnosť výpovede

ako právneho úkonu posudzovať v iných konaniach.

Ústavný súd na úvod zdôrazňuje, že predmetnú námietku už sťažovateľ predniesol

v dovolaní podanom proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa s ňou

v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal, a tak úlohou ústavného súdu je iba

posúdenie, či dôvody najvyššieho súdu nie sú arbitrárne a či rešpektujú požiadavku ústavnej

konformity výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd totiž stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov

môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Okrem toho právomoc

ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania

pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená aj v prípade, ak dospeje k záveru,

že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov (napr. ).

Najvyšší súd ako súd dovolací k námietke sťažovateľa týkajúcej sa právnych

následkov zmeškania lehoty podľa veľmi zreteľne

vysvetlil, že aplikácia uvedeného ustanovenia „predpokladá po prvé, že vôbec existuje

výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho

prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď

nájomcovi doručil. V opačnom prípade, t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená

nebola (právny úkon výpovede nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol

nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia

do úvahy neprichádza. Nájomca sa logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti

právneho úkonu, ktorého existencia chýba...“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná pasáž

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nijako neodporuje požiadavke

ústavnej konformity výkladu právnych predpisov, a to z dôvodu rešpektovania podstaty

absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Tá totiž vychádza z právnej neexistencie absolútne

neplatného právneho úkonu. Absolútna neplatnosť právneho úkonu je spôsobená tak

závažnou vadou vôle alebo prejavu vôle konajúcej osoby, že výsledok jej konania nie je

spôsobilý od počiatku vyvolať akékoľvek právne účinky. Najvyšší súd preto správne

uzavrel, že nájomca ako adresát výpovede prenajímateľa sa nemôže v konaní podľa § 711

ods. 6 domáhať neplatnosti výpovede trpiacej takou závažnou

vadou, že táto výpoveď od počiatku právne neexistuje.

Ústavný súd bez ambície skĺznuť do pozície vykladača zákona, ktorá je primárne

vyhradená všeobecným súdom, predsa však v záujme presvedčivosti vlastného záveru

o akceptovateľnosti citovaných dôvodov najvyššieho súdu považuje za vhodné poukázať

aj na systematické súvislosti . Predmetná právna norma

je systematicky zaradená v ustanovení , ktoré ťažiskovo

upravuje taxatívny výpočet prípustných výpovedných dôvodov oprávňujúcich prenajímateľa

vypovedať nájomcovi nájom bytu (odsek 1). Dokonca v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia

explicitne formuluje špecifické dôvody vedúce k neplatnosti danej

výpovede a implicitne sa dôvod neplatnosti dá identifikovať aj v odseku 4 analyzovaného

ustanovenia. Všetky popísané skutočnosti v spojení s nastolenou otázkou systematiky

zaradenia žalobného typu podľa môžu

bez akýchkoľvek pochybností viesť aj k záveru, podľa ktorého žaloba o neplatnosť

výpovede sa koncentruje na dôvody neplatnosti vyplývajúce z nerešpektovania niektorej

z kogentných hmotno-právnych noriem zakotvených práve v .

Prirodzene, všeobecnému súdu konajúcemu o takej žalobe nemožno brániť v tom, aby

ex offo skúmal a prípadne aj konštatoval neplatnosť spornej výpovede podľa všeobecných

ustanovení o náležitostiach právnych úkonov. V žiadnom prípade

však nevyužitie procesného práva nájomcu podľa

nemôže znamenať, že absolútne neplatná výpoveď sa márnym uplynutím tam uvedenej

prekluzívnej lehoty konvaliduje a výpoveď poznačená závažnými vadami vôle či jej prejavu

sa takto stáva právne existujúcim a platným právnym úkonom s adekvátnymi následkami.

Takto by došlo k popretiu podstaty absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktorá je vždy

dôsledkom vážnych vád vôle alebo prejavu vôle konajúcej osoby spochybňujúcich samotnú

existenciu dotknutého konania. Formulovaný záver napokon potvrdzuje aj ustálená

judikatúra všeobecných súdov, na ktorú koniec-koncov poukázal i najvyšší súd

v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku (napr. uznesenie najvyššieho súdu

z 25. novembra 2008 v konaní sp. zn. ).

Prvú námietku sťažovateľa tak ústavný súd hodnotí na prvý pohľad ako nedôvodnú,

a tým nespôsobilú viesť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k vysloveniu

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

2. Druhá námietka sťažovateľa atakujúca napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sa

zakladá na kritike východiska, z ktorého najvyšší súd vychádzal pri konštatovaní

obchádzania zákona podaním spornej výpovede a súčasne pri konštatovaní jej rozporu

s dobrými mravmi. Podľa sťažovateľa absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť

založená len na subjektívnych domnienkach a pocitoch jeho adresáta. Sťažovateľ tvrdí,

že „platnosť, resp. neplatnosť je potrebné posudzovať v čase urobenia právneho úkonu

podľa objektívneho stavu... Skúmanie subjektívnej stránky je opodstatnené len na strane

osoby, ktorá tento úkon urobila (t. j. na strane sťažovateľa)...“.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že posúdenie, či analyzovaný právny úkon

obchádza zákon a či je v rozpore s dobrými mravmi, je ako zákonná otázka doménou

všeobecných súdov. Obchádzanie zákona, ako aj pojem dobrých mravov predstavujú

nepochybne pojmy otvárajúce všeobecnému súdu značný diskrečný priestor, ktorý pravdaže

nemôže byť a ani nie je neobmedzený a nemožno ho chápať ako zdroj bezbrehej ľubovôle

všeobecného súdu. Diskrečný charakter pojmov obchádzanie zákona a dobré mravy má svoj

dopad aj na kritériá prieskumu ústavného súdu pri aplikácii

všeobecnými súdmi. Do ich interpretácie má ústavný súd dôvod zasiahnuť len vtedy, ak by

táto bola v extrémnom rozpore s pravidlami formálnej logiky, prípadne ak by predmetné

pojmy neboli všeobecným súdom dostatočne jasne vysvetlené s ohľadom na okolnosti

konkrétneho prípadu alebo ak by interpretácia týchto pojmov všeobecným súdom bola

v rozpore s prevažujúcou stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov bez náležitého

odôvodnenia.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,

že pri interpretácii obchádzania zákona, ako aj pojmu dobrých mravov tento zohľadnil

všetky rozhodujúce relevantné hľadiská posudzovaného prípadu. Najprv vo všeobecnosti

charakterizoval výpoveď podľa ako „najprísnejšiu

možnú sankciu za porušenie povinností nájomcom, ktorej použitie musí byť úmerné

závažnosti konania nájomcu v konkrétnom prípade“. Následne konštatoval, že „od podania

návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu po rozhodnutie správy katastra o povolení

vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu bola navrhovateľka

podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana

v tom, že nie je povinná platiť nájomné za byt...“. Potom najvyšší súd zdôraznil,

že „do tohto obdobia... spadá obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana

odporcu deklaruje porušenie povinností navrhovateľky...“, a svoje dôvody uzavrel

rekapituláciou chronologického sledu relevantných udalostí posudzovaného prípadu,

ktoré sú aj podľa názoru ústavného súdu ťažiskové.

Ústavný súd nenachádza žiaden dôvod na ústavné spochybnenie konceptu

uvažovania a následného hodnotenia podstatných skutkových okolností najvyšším súdom.

Predovšetkým sa žiada zdôrazniť, a to považuje ústavný súd pre záver o ústavnej

bezvadnosti rozsudku najvyššieho súdu za rozhodujúce, že v období, keď navrhovateľka

neplatila nájomné (čo bolo potom dôvodom na spornú výpoveď z nájmu bytu) sa právny

stav vyznačoval tým, že navrhovateľke, ale aj úpadcovi už bol doručený prvostupňový

rozsudok okresného súdu o nahradení prejavu vôle úpadcu, na ktorom bola úradne

vyznačená jeho právoplatnosť. Zároveň v tom období už pred príslušným správnym

orgánom prebiehalo konanie o vklade vlastníckeho práva navrhovateľky k bytu do katastra

nehnuteľností. Obom sporovým stranám bolo tiež známe v tom čase účinné ustanovenie

o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode bytu

a nebytového priestoru do vlastníctva nájomcu podľa osobitného predpisu vznikajú

na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad.

Súčasne je pravdou, že v relevantnom období prebiehalo na okresnom súde

a na krajskom súde konanie o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania iniciované

úpadcom. Toto konanie však v tom čase nebolo právoplatne ukončené, preto nebolo možné

účinne spochybňovať vyznačenie právoplatnosti na prvostupňovom rozsudku okresného

súdu o nahradení prejavu vôle úpadcu, ktorý predstavoval právny titul pre vklad

navrhovateľkinho vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností.

Ústavný súd teda súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že navrhovateľka 2. septembra

2005, keď jej bolo doručené rozhodnutie krajského súdu o tom, že odvolanie úpadcu

proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu o nahradení prejavu vôle bolo podané včas,

prestala byť dobromyseľná v otázke svojho vlastníckeho práva k bytu, v žiadnom prípade

však nemožno akceptovať názor sťažovateľa, že „v čase prevzatia výpovede z nájmu bytu...

J. N. sa nemohla domnievať, že sa stane vlastníčkou predmetného bytu. J. N... musela

vedieť, že ešte v roku 2003!!!! bolo voči rozsudku o nahradení prejavu vôle sťažovateľa

v zákonnej lehote podané odvolanie, a teda tento rozsudok nikdy nemohol nadobudnúť

právoplatnosť.“. Navrhovateľka prevzala výpoveď v júli 2005, teda v období, keď ešte ani

nebolo rozhodnuté o včasnosti podaného odvolania úpadcu, a tak právoplatnosť

prvostupňového rozsudku o nahradení prejavu vôle úpadcu nebola spochybnená.

Rozhodujúce však je, že žiadne pochybnosti o budúcom vklade svojho vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností so spätnými účinkami navrhovateľka nemala v období, keď

neplatila nájomné.

Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu

o obchádzaní zákona podanou výpoveďou úpadcu a o jej rozpore s dobrými mravmi je

náležite odôvodnený, pričom jeho dôvody nie sú svojvoľné ani arbitrárne. Najvyšší súd

zjavne vzal do úvahy vedomosť a vnútorný postoj úpadcu pri vypovedaní nájomného

vzťahu, čoho sa napokon sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti aj dovoláva („Skúmanie

subjektívnej stránky je opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila...“).

Chronologická rekapitulácia rozhodujúcich udalostí predostretá najvyšším súdom celkom

prirodzene vyústila do právneho hodnotenia všetkých podstatných poznatkov,

ktorými v rozhodných obdobiach disponovali obe sporové strany, s následným záverom

o obchádzaní podaním spornej výpovede,

ako aj o jej rozpore s dobrými mravmi.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že ani druhá sťažovateľova námietka nie je

dôvodná.

3. Súhrnne tak ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní posudzovanej

sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie konanie mohli v rámci

meritórneho prerokovania viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu. Sťažnosť je tak na prvý pohľad zjavne neopodstatnená a ako takú ju ústavný súd

odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa už návrhom

sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013