Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 565/2013
PDF · 370.04 KB
No categories available
III. ÚS 565/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu J.,
spol. s r. o. v konkurze, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária,
Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 64/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2012 doručená sťažnosť JUDr. I. T., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o.
v konkurze, B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júla
2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 64/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej prílohy tvorenej kópiou napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v 2. rade v konaní vedenom na návrh
Mgr. J. N., B. (ďalej len „navrhovateľka“), pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 218/2006, ktorého predmetom bolo určenie, že nájomný
pomer k bytu neskončil. Ako odporca v 1. rade bol v návrhu navrhovateľky označený
úpadca.
Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 218/2006-68 z 27. septembra 2007 návrh
navrhovateľky zamietol, pretože podľa jeho názoru sa navrhovateľka proti výpovedi úpadcu
zo 7. júla 2005 mala brániť návrhom na určenie jej neplatnosti podľa § 711 ods. 6 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) v lehote troch mesiacov od jej doručenia. Na odvolanie navrhovateľky Krajský
súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 10. marca 2009 v konaní
sp. zn.14 Co 323/2007 zamietnutie návrhu navrhovateľky proti úpadcovi potvrdil a v časti
proti sťažovateľovi rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil, že nájomný pomer
ku konkretizovanému bytu neskončil.
O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol tak, že uznesením z 9. júna 2010
v konaní sp. zn. 5 Cdo 210/2009 odvolací rozsudok krajského súdu v zmeňujúcom výroku
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval danosť vady podľa § 237
písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“), pretože ak krajský súd bol „toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je
pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníka konania (odporcu 2/), aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadril“.
Po opätovnom prerokovaní odvolania navrhovateľky krajský súd rozsudkom
z 27. septembra 2011 v konaní sp. zn. 14 Co 161/2010 rozsudok okresného súdu vo výroku
týkajúcom sa sťažovateľa opätovne zmenil a určil, že nájomný pomer k bytu neskončil.
V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd skutkovo rekapituloval, že úpadca uzavrel
s navrhovateľkou 1. februára 2000 nájomnú zmluvu o nájme bytu č. 6 na druhom poschodí
bytového domu v B. Navrhovateľka „podľa zákona č. 182/1993 Z. z. spolu s ďalšími
nájomníkmi podala na súd návrh, aby súd dal súhlas za prenajímateľa na predaj bytu.
Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 2. apríla 2003 sp. zn. 13C/53/2000 návrhu
navrhovateľky vyhovel, na rozsudok vyznačil právoplatnosť dňom 29. júla 2003. Odporca
dňa 5. augusta 2003 podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. Dňa 6. septembra
2003 požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie. Prvostupňový súd dňa
24. novembra 2003 žiadosť o odpustenie lehoty zamietol, Krajský súd v Banskej Bystrici
dňa 28. januára 2004 zrušil prvostupňové uznesenie, na čo prvostupňový súd opätovne dňa
27. mája 2005 zamietol žiadosť odporcu o odpustenie zmeškanej lehoty. Odvolací súd dňa
17. augusta 2005 uznesením vyslovil, že odvolanie je podané v lehote. Toto uznesenie bolo
doručené navrhovateľke... 2. septembra 2009 (správne má byť 2005, pozn.). V odvolacom
konaní odvolací súd uznesením zo dňa 28. júna 2006 sp. zn. 15Co 33/2006 zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie, uznesenie bolo
doručené navrhovateľke dňa 16. augusta 2006. Toto konanie doposiaľ nie je právoplatne
skončené. Dňa 14. augusta 2003 navrhovateľka podala písomnú žiadosť s právoplatným
rozsudkom Správe katastra B. o vklad vlastníckeho práva k bytu, správa katastra povolila
vklad vlastníctva v prospech navrhovateľky dňa 25. júla 2005, rozhodnutie o povolení
vkladu bolo navrhovateľke doručené 5. augusta 2005. Katastrálny úrad B. rozhodnutím
zo dňa 22. februára 2006 zrušil prvostupňové rozhodnutie správy katastra... z 25. júla 2005
o povolení vkladu... Dňa 7. júla 2005 odporca 1/ - J. spol. s r. o. dal navrhovateľke
výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Výpoveď
bola doručená navrhovateľke, presný dátum prevzatia preukázaný nie je, pretože odporca
2/ nedoložil doklad o doručení tejto písomnosti...“.
Krajský súd ako súd odvolací ustálil danosť naliehavého právneho záujmu
navrhovateľky na požadovanom určení, lebo sťažovateľ jej 11. decembra 2006 doručil
výzvu na vypratanie predmetného bytu s odvolaním sa na výpoveď z júla 2005. Ďalej
krajský súd dôvodil, že „navrhovateľka, ktorá bola úspešná v súdnom konaní
voči odporcovi 1/ o nahradenie súhlasného prejavu vôle s kúpnymi zmluvami o prevode
vlastníctva k predmetnému bytu po tom, čo na tomto rozhodnutí došlo aj k vyznačeniu
právoplatnosti, sa dôvodne mohla domnievať, že má právny titul pre nadobudnutie
vlastníctva k predmetnému bytu s tým, že po nahradení prejavu vôle odporcu 1/ uzavrieť
zmluvu o prevode vlastníctva bytu, boli účastníci konania obsahom tejto zmluvy viazaní.
Po rozhodnutí Správy katastra v B. o povolení vkladu zo dňa 25. júla 2005 a po jeho
obdržaní 5. augusta 2005 navrhovateľka sa dôvodne domnievala, že je vlastníčkou
predmetného bytu, pretože v tomto období jej svedčil aj nadobúdací titul – právny dôvod
a splnený bol aj právna spôsob nadobudnutia vlastníctva – vklad do katastra.
Až rozhodnutím krajského súdu zo dňa 17. augusta 2005 (doručené navrhovateľke
2. septembra 2005) bolo rozhodnuté, že odvolanie odporcu – prenajímateľa proti rozsudku
o nahradení prejavu vôle bolo podané včas, čo znamenalo, že nadobúdací titul pre vznik
vlastníckeho práva k predmetnému bytu neexistoval a že napriek zápisu vlastníckeho práva
v katastri navrhovateľka nemohla zatiaľ vlastníčkou predmetného bytu byť. V období
takýchto nedoriešených právnych vzťahov odporca 1/ v pozícii prenajímateľa s poukazom
na ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka doručil navrhovateľke
výpoveď z nájmu bytu pre hrubé porušenie povinností nájomcu – neplatenie nájomného,
pričom navrhovateľka právo podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka na určenie
neplatnosti výpovede nevyužila a návrh na súde neuplatnila. Aj keď odvolací súd prisvedčil
námietke odporcu 2/ v tom, že v čase doručenia výpovede dňa 7. júla 2005 sa
navrhovateľka nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou bytu, pretože v tomto čase
ešte nebol povolený vklad vlastníckeho práva v jej prospech, odvolací súd mal za to, že
vzhľadom na všetky skutkové aj právne súvislosti je výpoveď zo dňa 7. júla 2005 absolútne
neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže predmetná výpoveď
obchádza zákon a tento právny úkon je tiež v rozpore s dobrými mravmi... ustanovenie §
711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka sleduje postihnutie nájomcu za hrubé porušenie
jeho povinností vyplývajúcich z nájmu bytu, najmä neplatením nájomného alebo úhrad
spojených s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace. V uvedenej veci vzhľadom na všetky
prv uvedené súvislosti potom, ako navrhovateľka ako nájomkyňa (spolu s ďalšími
nájomcami) bola dôvodne presvedčená v tom, že jej patrí právna ochrana a nie je povinná
platiť za nájom bytu, keďže sa cítila byť viazaná rozhodnutím súdu s vyznačenou doložkou
právoplatnosti o nahradení vôle odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu.
Navrhovateľka (spolu s ostatnými navrhovateľmi) sa začala správať ako vlastníčka a plnila
svoje povinnosti hradiť za služby spojené s užívaním bytu na účet spoločenstva vlastníkov
bytov... Vzhľadom na túto situáciu výpoveď daná odporcom 1/ nebola v súlade s účelom
sledovaným ustanovením § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, pretože jej cieľom
nemohlo byť postihnúť navrhovateľku za hrubé porušenie povinností nájomcu, keďže z jej
strany z vyššie uvedených dôvodov k takémuto správaniu dôjsť nemohlo. Odvolací súd
vyhodnotil uvedený právny úkon – výpoveď zo 7. júla 2005 aj ako absolútne neplatný
právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi..., pretože odporca 1/ ako prenajímateľ v čase,
keď toto jeho postavenie bolo závažným spôsobom spochybnené, dal navrhovateľke
výpoveď z dôvodov, ktoré neexistovali. Absolútna neplatnosť právneho úkonu... nastáva bez
ďalšieho priamo zo zákona... a hľadí sa naň ako by nebol urobený... To znamená, že právny
úkon síce existuje, ale nenastanú jeho právne účinky. V tomto prípade teda nemohli nastať
právne účinky výpovede.“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie založené na dôvode
podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Zdôrazňoval, že určovací návrh navrhovateľka podala
18. decembra 2006, teda „po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu..., a preto je predmetné
konanie konaním týkajúcim sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi...
Pritom po vyhlásení konkurzu sa v zmysle § 47 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z. z... môžu začať len
také súdne konania, ktoré ZKR výslovne pripúšťa.“.
K vade spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci sťažovateľ v dovolaní
uviedol, že „navrhovateľka sa vlastníčkou predmetného bytu nikdy nestala z dôvodu
absencie právne relevantného titulu, keďže rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 2. apríla 2003 č. k. 13 C 53/00-499 nenadobudol právoplatnosť, toto rozhodnutie
bolo zrušené a súdne konanie o nahradenie vyhlásenia vôle... nie je dodnes právoplatne
skončené... Vyhovením návrhu navrhovateľky došlo k obídeniu zákonného ustanovenia
§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keďže táto neplatnosť výpovede zo dňa 7. júla 2005
v zákonom stanovenej trojmesačnej prekluzívnej lehote nenapadla. Právne závery
odvolacieho súdu navyše vychádzajú len z údajných domnienok navrhovateľky a vôbec
nerešpektujú fakty a platné právo... navrhovateľka sa vlastníčkou nestala ani len dočasne
z dôvodu zrušenia rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva
v prospech navrhovateľky s účinkami ex tunc. Nebola a nemohla byť vlastníčkou
predmetného bytu ani v čase doručenia výpovede z nájmu predmetného bytu zo dňa 7. júla
2005. Navyše v tomto čase..., ešte ani nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správy katastra
o povolení vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky. Táto sa v čase doručenia výpovede
ani len nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou predmetného bytu...“.
Sťažovateľ v dovolaní zdôraznil, že navrhovateľka „2. septembra 2005, t. j. v čase
plynutia prekluzívnej lehoty prestala byť dobromyseľná v tom že je predmetný byt patrí,
keďže jej bolo doručené rozhodnutie krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že J. spol. s r. o.
podala odvolanie včas. Navyše navrhovateľka zmeškala lehotu na napadnutie platnosti
výpovede z nájmu bytu na súde, a preto jej nájomný pomer zanikol... ak nájomca návrh
o neplatnosť výpovede nepodá buď vôbec, alebo ju nepodá v uvedenej trojmesačnej
prekluzívnej lehote, platí, že účinky výpovede z nájmu nastali a teda výpoveď z nájmu bytu
sa považuje za platnú a to aj v tom prípade, ak by výpoveď platnou nebola. Preto v inom
konaní... už otázka platnosti, respektíve neplatnosti výpovede z nájmu bytu nemôže byť
súdom posudzovaná a súd musí vychádzať z nevyvrátiteľnej domnienky, že výpoveď z nájmu
bytu je platná...“.
Najvyšší súd rozsudkom z 30. júla 2012 v konaní sp. zn. 5 Cdo 64/2012 dovolanie
sťažovateľa zamietol. K argumentácii sťažovateľa založenej na potrebe aplikácie § 47 ods. 4
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd uviedol, že „oprávnenie nájomcu
domáhať sa súdnej ochrany uplatňovaným návrhom (nie úspechu v konaní) vyplýva priamo
z... zákonného ustanovenia ZKR a nie je vylúčené § 47 ods. 4 ZKV, ako to mylne dovolateľ
namieta. Návrh o určenie, že právo nájmu neskončilo, môže podať nájomca proti správcovi
konkurznej podstaty ako prenajímateľovi v súlade s § 47 ods. 4 s použitím § 45 ods. 4
ZKV.“.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci sa najvyšší súd stotožnil
so záverom krajského súdu o danosti naliehavého právneho záujmu navrhovateľky
na požadovanom určení. K veci samej dôvodil, že použitie § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka „predpokladá po prvé, že vôbec existuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný,
adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu
nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď nájomcovi doručil. V opačnom prípade,
t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede nájmu
bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia
ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka do úvahy neprichádza. Nájomca sa
logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba,
resp. uplatniť neplatnosť výpovede na súde, ak mu výpoveď nebola vôbec doručená...
V takýchto prípadoch zánik nájmu bytu v zmysle § 710 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka
nastať nemôže, pričom súd je povinný v každom konaní, t. j. aj v konaní o vypratanie bytu
sa námietkou nájomcu, v tomto smere vznesenou zaoberať. V takomto prípade totiž nejde
o riešenie otázky (ne)platnosti výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka...
Preto aj v prípade návrhu na určenie, že nájomný pomer k bytu neskončil výpoveďou,
o ktorej navrhovateľ tvrdí, že takýto právny úkon je neplatný, je povinnosťou súdu skúmať
predbežnou otázkou... platnosť právneho úkonu – výpovede, na základe ktorej malo prísť
k zániku nájmu bytu... Opačným výkladom by bol zmarený zákonodarcom sledovaný cieľ
ochrany právneho inštitútu nájmu bytu tým, že k jeho skončeniu môže prísť... len písomnou
výpoveďou z taxatívne v zákone vymenovaných dôvodov, ktoré musia byť v zmysle § 711
ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výpovedi skutkovo vymedzené. Absolútne neplatný právny
úkon výpovede z nájmu bytu nemožno konvalidovať uplynutím prekluzívnej... lehoty
na podanie návrhu o určenie výpovede z nájmu bytu neplatnou. Z uvedeného vyplýva,
že platnosť výpovede je vždy predmetom predbežného prieskumu súdu, pretože je
predpokladom skončenia nájmu bytu, z ktorého dôvodu už neexistujúcemu nájomnému
vzťahu nemôže súd poskytnúť súdnu ochranu, ale v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka musí naopak súdnu ochranu poskytnúť právu vlastníckemu.“.
Najvyšší súd zhodne s krajským súdom zaujal i názor o rozpore posudzovanej
výpovede s dobrými mravmi. V tejto súvislosti uviedol, že „výpoveď z nájmu bytu... je
krajným opatrením predstavujúcim najprísnejšiu možnú sankciu za porušenie povinností
nájomcom, ktorej použitie musí byť úmerné závažnosti konania nájomcu v konkrétnom
prípade“. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že „po nahradení prejavu vôle pôvodného
odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní obsahom
zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľku povinnosť zaplatiť pôvodnému odporcovi
kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu po rozhodnutie
správy katastra o povolení vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu
bola navrhovateľka... dôvodne presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana v tom, že nie
je povinná platiť nájomné za byt,... Preto aj platila len platby určené spoločenstvom
vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve aj do tohto obdobia pritom spadá obdobie
rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana odporcu deklaruje porušenie povinností
navrhovateľky... Za podstatné pritom dovolací súd považoval aj časový sled udalostí,
keď výpoveď z nájmu bytu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka bola daná
dňa 7. júla 2005 a pred jej daním už bolo súdom s vyznačenou doložkou právoplatnosti
29. júla 2003 rozhodnuté o nahradení súhlasu dovolateľa so zmluvou o prevode vlastníctva
k spornému bytu, bol podaný návrh na vklad (14. augusta 2003) o ktorom bolo rozhodnuté
25. júla 2005 s tým, že právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu vznikli
ku dňu doručenia návrh na vklad, t. j. 14. augusta 2003. Vychádzal z toho, že aplikácia
príslušných ustanovení právneho poriadku súdom pri jej výklade, ak má byť ústavne
konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať do úvahy, a preto výpoveď posúdil
ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje názorom,
podľa ktorého „postup Najvyššieho súdu, ktorý nerešpektoval zákonnú úpravu týkajúcu sa
možnosti napadnutia výpovede nájmu (t. j. napadnutie výpovede v prekluzívnej trojmesačnej
lehote odo dňa jej doručenia s následkom zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia)
a prisvedčenie určovaciemu návrhu J. N., ktorý je faktickým obídením zákonom
stanoveného spôsobu uplatnenia práva, je v rozpore s princípom právnej istoty. Zároveň
vyslovené právne závery Najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí (údajné dôvodné
domnievanie sa J. N. o tom že je vlastníčkou bytu a z toho vyvodená neplatnosť výpovede)
sú so zreteľom na nižšie opísaný skutkový stav veci zjavne neodôvodnené a arbitrárne.“.
Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že „v inom konaní, ako je konanie o neplatnosti
výpovede z nájmu už otázka platnosti, resp. neplatnosti preto nemôže byť posudzovaná.
Opačný záver je v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko by viedol k záveru,
že napadnúť výpoveď z nájmu bytu je prostredníctvom takto formulovaného určovacieho
návrhu možné v akejkoľvek lehote od doručenia výpovede.“.
K záveru najvyššieho súdu o dôvodnom presvedčení navrhovateľky o existencii jej
vlastníckeho práva k predmetnému bytu sťažovateľ uvádza, že «posúdenie platnosti/
resp. neplatnosti nejakého právneho úkonu... na základe subjektívnych pocitov,
resp. domnienok osoby, ktorej bol tento úkon adresovaný! je v príkrom rozpore s princípom
právneho štátu. Platnosť, resp. neplatnosť je potrebné posudzovať v čase urobenia
právneho úkonu podľa objektívneho stavu, bez ohľadu na subjektívne „dôvodné
domnienky“ osoby, ktorej bol tento úkon určený. Skúmanie subjektívnej stránky je
opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila (t. j. na strane sťažovateľa),
ktorý bol v čase kedy bola J. N. daná výpoveď jednoznačne na základe všetkých skutočností
presvedčený, že je vlastníkom predmetného bytu... Vyvodenie absolútnej neplatnosti
právneho úkonu Najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí na základe subjektívnych
pocitov či domnienok toho, komu bol právny úkon určený nemá oporu v platnom práve
a zaťažuje napadnuté rozhodnutie vadou.».
Sťažovateľ spochybňuje aj samotný subjektívny postoj navrhovateľky k otázke
vlastníckeho práva k spornému bytu. Zdôraznil, že „rozsudok o nahradení prejavu vôle
sťažovateľa... nie je dodnes a nikdy nebol právoplatný“. Poukazuje na fakt, že rozhodnutie
orgánu správy katastra nehnuteľností navrhovateľka „prevzala dňa 5.8.2005,
t. j. až po prevzatí výpovede z nájmu bytu dňa 18.7.2005! V čase prevzatia výpovede
z nájmu bytu teda neexistovalo žiadne rozhodnutie správy katastra a teda J. N. sa nemohla
domnievať, že sa stane vlastníčkou predmetného bytu. J. N., ako účastníčka konania
o nahradenie prejavu vôle obdržala všetky súdne rozhodnutia ako aj opravné prostriedky
podávané protistranou a teda musela vedieť, že ešte v roku 2003!!!! bolo voči rozsudku
o nahradení prejavu vôle sťažovateľa v zákonnej lehote podané odvolanie, a teda tento
rozsudok nikdy nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Vedomosť J. N. o podanom odvolaní...
jednoznačne spochybňuje jej dobromyseľnosť. Taktiež ešte počas plynutia prekluzívnej
lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu (dňa 2.9.2005) bolo J. N.
doručené uznesenie Krajského súdu... zo dňa 27.5.2005, v ktorom tento rozhodol, že
odvolanie sťažovateľa proti rozsudku o nahradení prejavu vôle bolo podané včas. J. N. bez
akýchkoľvek pochybností najneskôr od tohto dátumu, t. j. 2.9.2005 – teda ešte počas
plynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie žaloby o neplatnosť výpovede – prestala byť
dobromyseľná v tom, že jej predmetný byt patrí. V tomto čase mala J. N. stále dostatok času
na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu (k uplynutiu lehoty došlo dňa
18.10.2005). Napriek tomu, toto svoje zákonné právo nevyužila a až v mesiaci december
2006! (t. j. viac ako rok po uplynutí prekluzívnej lehoty) podala návrh, ktorým sa domáhala
určenia, že jej nájomný pomer neskončil.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej takto rozhodol:
„Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 30.7.2012, sp. zn. 5Cdo 64/2012 porušil
základné právo JUDr. I. T., správcu úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze, na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd zrušuje
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2012, sp. zn. 5Cdo 64/2012 a vec mu vracia
na ďalšie konanie.“
Vzhľadom na absenciu zákonom predpísaných náležitostí vyzval ústavný súd
5. decembra 2012 sťažovateľa na doplnenie jeho sťažnosti. Výzve sťažovateľ vyhovel
podaním doručeným ústavnému súdu 31. decembra 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti argumentuje v prospech záveru o porušení
jeho základného práva na súdnu ochranu dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu
na podklade dvoch zásadných námietok.
1. V prvom rade dôvodí právnym názorom, podľa ktorého ak nájomca po prevzatí
výpovede nepodá návrh na vyslovenie jej neplatnosti podľa § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka v tam uvedenej prekluzívnej lehote, potom už nemožno platnosť výpovede
ako právneho úkonu posudzovať v iných konaniach.
Ústavný súd na úvod zdôrazňuje, že predmetnú námietku už sťažovateľ predniesol
v dovolaní podanom proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa s ňou
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal, a tak úlohou ústavného súdu je iba
posúdenie, či dôvody najvyššieho súdu nie sú arbitrárne a či rešpektujú požiadavku ústavnej
konformity výkladu právnych predpisov.
Ústavný súd totiž stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov
môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Okrem toho právomoc
ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania
pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená aj v prípade, ak dospeje k záveru,
že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne
konformného výkladu právnych predpisov (napr. III. ÚS 346/09).
Najvyšší súd ako súd dovolací k námietke sťažovateľa týkajúcej sa právnych
následkov zmeškania lehoty podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka veľmi zreteľne
vysvetlil, že aplikácia uvedeného ustanovenia „predpokladá po prvé, že vôbec existuje
výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho
prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď
nájomcovi doručil. V opačnom prípade, t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená
nebola (právny úkon výpovede nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol
nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka
do úvahy neprichádza. Nájomca sa logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého existencia chýba...“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná pasáž
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nijako neodporuje požiadavke
ústavnej konformity výkladu právnych predpisov, a to z dôvodu rešpektovania podstaty
absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Tá totiž vychádza z právnej neexistencie absolútne
neplatného právneho úkonu. Absolútna neplatnosť právneho úkonu je spôsobená tak
závažnou vadou vôle alebo prejavu vôle konajúcej osoby, že výsledok jej konania nie je
spôsobilý od počiatku vyvolať akékoľvek právne účinky. Najvyšší súd preto správne
uzavrel, že nájomca ako adresát výpovede prenajímateľa sa nemôže v konaní podľa § 711
ods. 6 Občianskeho zákonníka domáhať neplatnosti výpovede trpiacej takou závažnou
vadou, že táto výpoveď od počiatku právne neexistuje.
Ústavný súd bez ambície skĺznuť do pozície vykladača zákona, ktorá je primárne
vyhradená všeobecným súdom, predsa však v záujme presvedčivosti vlastného záveru
o akceptovateľnosti citovaných dôvodov najvyššieho súdu považuje za vhodné poukázať
aj na systematické súvislosti § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Predmetná právna norma
je systematicky zaradená v ustanovení § 711 Občianskeho zákonníka, ktoré ťažiskovo
upravuje taxatívny výpočet prípustných výpovedných dôvodov oprávňujúcich prenajímateľa
vypovedať nájomcovi nájom bytu (odsek 1). Dokonca v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia
Občiansky zákonník explicitne formuluje špecifické dôvody vedúce k neplatnosti danej
výpovede a implicitne sa dôvod neplatnosti dá identifikovať aj v odseku 4 analyzovaného
ustanovenia. Všetky popísané skutočnosti v spojení s nastolenou otázkou systematiky
zaradenia žalobného typu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka môžu
bez akýchkoľvek pochybností viesť aj k záveru, podľa ktorého žaloba o neplatnosť
výpovede sa koncentruje na dôvody neplatnosti vyplývajúce z nerešpektovania niektorej
z kogentných hmotno-právnych noriem zakotvených práve v § 711 Občianskeho zákonníka.
Prirodzene, všeobecnému súdu konajúcemu o takej žalobe nemožno brániť v tom, aby
ex offo skúmal a prípadne aj konštatoval neplatnosť spornej výpovede podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o náležitostiach právnych úkonov. V žiadnom prípade
však nevyužitie procesného práva nájomcu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka
nemôže znamenať, že absolútne neplatná výpoveď sa márnym uplynutím tam uvedenej
prekluzívnej lehoty konvaliduje a výpoveď poznačená závažnými vadami vôle či jej prejavu
sa takto stáva právne existujúcim a platným právnym úkonom s adekvátnymi následkami.
Takto by došlo k popretiu podstaty absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktorá je vždy
dôsledkom vážnych vád vôle alebo prejavu vôle konajúcej osoby spochybňujúcich samotnú
existenciu dotknutého konania. Formulovaný záver napokon potvrdzuje aj ustálená
judikatúra všeobecných súdov, na ktorú koniec-koncov poukázal i najvyšší súd
v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku (napr. uznesenie najvyššieho súdu
z 25. novembra 2008 v konaní sp. zn. 2 Cdo 262/2007).
Prvú námietku sťažovateľa tak ústavný súd hodnotí na prvý pohľad ako nedôvodnú,
a tým nespôsobilú viesť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k vysloveniu
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
2. Druhá námietka sťažovateľa atakujúca napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sa
zakladá na kritike východiska, z ktorého najvyšší súd vychádzal pri konštatovaní
obchádzania zákona podaním spornej výpovede a súčasne pri konštatovaní jej rozporu
s dobrými mravmi. Podľa sťažovateľa absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť
založená len na subjektívnych domnienkach a pocitoch jeho adresáta. Sťažovateľ tvrdí,
že „platnosť, resp. neplatnosť je potrebné posudzovať v čase urobenia právneho úkonu
podľa objektívneho stavu... Skúmanie subjektívnej stránky je opodstatnené len na strane
osoby, ktorá tento úkon urobila (t. j. na strane sťažovateľa)...“.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že posúdenie, či analyzovaný právny úkon
obchádza zákon a či je v rozpore s dobrými mravmi, je ako zákonná otázka doménou
všeobecných súdov. Obchádzanie zákona, ako aj pojem dobrých mravov predstavujú
nepochybne pojmy otvárajúce všeobecnému súdu značný diskrečný priestor, ktorý pravdaže
nemôže byť a ani nie je neobmedzený a nemožno ho chápať ako zdroj bezbrehej ľubovôle
všeobecného súdu. Diskrečný charakter pojmov obchádzanie zákona a dobré mravy má svoj
dopad aj na kritériá prieskumu ústavného súdu pri aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka
všeobecnými súdmi. Do ich interpretácie má ústavný súd dôvod zasiahnuť len vtedy, ak by
táto bola v extrémnom rozpore s pravidlami formálnej logiky, prípadne ak by predmetné
pojmy neboli všeobecným súdom dostatočne jasne vysvetlené s ohľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu alebo ak by interpretácia týchto pojmov všeobecným súdom bola
v rozpore s prevažujúcou stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov bez náležitého
odôvodnenia.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,
že pri interpretácii obchádzania zákona, ako aj pojmu dobrých mravov tento zohľadnil
všetky rozhodujúce relevantné hľadiská posudzovaného prípadu. Najprv vo všeobecnosti
charakterizoval výpoveď podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako „najprísnejšiu
možnú sankciu za porušenie povinností nájomcom, ktorej použitie musí byť úmerné
závažnosti konania nájomcu v konkrétnom prípade“. Následne konštatoval, že „od podania
návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu po rozhodnutie správy katastra o povolení
vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu bola navrhovateľka
podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana
v tom, že nie je povinná platiť nájomné za byt...“. Potom najvyšší súd zdôraznil,
že „do tohto obdobia... spadá obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana
odporcu deklaruje porušenie povinností navrhovateľky...“, a svoje dôvody uzavrel
rekapituláciou chronologického sledu relevantných udalostí posudzovaného prípadu,
ktoré sú aj podľa názoru ústavného súdu ťažiskové.
Ústavný súd nenachádza žiaden dôvod na ústavné spochybnenie konceptu
uvažovania a následného hodnotenia podstatných skutkových okolností najvyšším súdom.
Predovšetkým sa žiada zdôrazniť, a to považuje ústavný súd pre záver o ústavnej
bezvadnosti rozsudku najvyššieho súdu za rozhodujúce, že v období, keď navrhovateľka
neplatila nájomné (čo bolo potom dôvodom na spornú výpoveď z nájmu bytu) sa právny
stav vyznačoval tým, že navrhovateľke, ale aj úpadcovi už bol doručený prvostupňový
rozsudok okresného súdu o nahradení prejavu vôle úpadcu, na ktorom bola úradne
vyznačená jeho právoplatnosť. Zároveň v tom období už pred príslušným správnym
orgánom prebiehalo konanie o vklade vlastníckeho práva navrhovateľky k bytu do katastra
nehnuteľností. Obom sporovým stranám bolo tiež známe v tom čase účinné ustanovenie
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode bytu
a nebytového priestoru do vlastníctva nájomcu podľa osobitného predpisu vznikajú
na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad.
Súčasne je pravdou, že v relevantnom období prebiehalo na okresnom súde
a na krajskom súde konanie o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania iniciované
úpadcom. Toto konanie však v tom čase nebolo právoplatne ukončené, preto nebolo možné
účinne spochybňovať vyznačenie právoplatnosti na prvostupňovom rozsudku okresného
súdu o nahradení prejavu vôle úpadcu, ktorý predstavoval právny titul pre vklad
navrhovateľkinho vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností.
Ústavný súd teda súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že navrhovateľka 2. septembra
2005, keď jej bolo doručené rozhodnutie krajského súdu o tom, že odvolanie úpadcu
proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu o nahradení prejavu vôle bolo podané včas,
prestala byť dobromyseľná v otázke svojho vlastníckeho práva k bytu, v žiadnom prípade
však nemožno akceptovať názor sťažovateľa, že „v čase prevzatia výpovede z nájmu bytu...
J. N. sa nemohla domnievať, že sa stane vlastníčkou predmetného bytu. J. N... musela
vedieť, že ešte v roku 2003!!!! bolo voči rozsudku o nahradení prejavu vôle sťažovateľa
v zákonnej lehote podané odvolanie, a teda tento rozsudok nikdy nemohol nadobudnúť
právoplatnosť.“. Navrhovateľka prevzala výpoveď v júli 2005, teda v období, keď ešte ani
nebolo rozhodnuté o včasnosti podaného odvolania úpadcu, a tak právoplatnosť
prvostupňového rozsudku o nahradení prejavu vôle úpadcu nebola spochybnená.
Rozhodujúce však je, že žiadne pochybnosti o budúcom vklade svojho vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností so spätnými účinkami navrhovateľka nemala v období, keď
neplatila nájomné.
Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu
o obchádzaní zákona podanou výpoveďou úpadcu a o jej rozpore s dobrými mravmi je
náležite odôvodnený, pričom jeho dôvody nie sú svojvoľné ani arbitrárne. Najvyšší súd
zjavne vzal do úvahy vedomosť a vnútorný postoj úpadcu pri vypovedaní nájomného
vzťahu, čoho sa napokon sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti aj dovoláva („Skúmanie
subjektívnej stránky je opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila...“).
Chronologická rekapitulácia rozhodujúcich udalostí predostretá najvyšším súdom celkom
prirodzene vyústila do právneho hodnotenia všetkých podstatných poznatkov,
ktorými v rozhodných obdobiach disponovali obe sporové strany, s následným záverom
o obchádzaní § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka podaním spornej výpovede,
ako aj o jej rozpore s dobrými mravmi.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že ani druhá sťažovateľova námietka nie je
dôvodná.
3. Súhrnne tak ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní posudzovanej
sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie konanie mohli v rámci
meritórneho prerokovania viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu. Sťažnosť je tak na prvý pohľad zjavne neopodstatnená a ako takú ju ústavný súd
odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa už návrhom
sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2013