Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)46f/366959.1d52e6.pdf
PDF · 131.33 KB
No categories available
5Cdo/210/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 210/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. J. N.,
bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M. D., advokátom v B., proti odporcom 1/ J. spol. s r.o. v
konkurze, B., 2/ JUDr. I. T., správcovi konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r.o. v
konkurze, B., o určenie, že nájomný pomer k bytu sa neskončil, vedenej na Okresnom súdu
Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 218/2006, o dovolaní odporcu 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 10. marca 2009 sp. zn. 14 Co 323/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 10. marca 2009 sp. zn. 14 Co 323/2007 v napadnutej časti, v ktorej rozsudok okresného
súdu zmenil a návrhu voči odporcovi 2/ vyhovel, ako aj vo výroku o náhrade trov konania
medzi navrhovateľkou a odporcom 2/ z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na
ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 27. septembra 2007 č.k.
14 C 218/2006-68 zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že jej nájomný
pomer k bytu na M. výpoveďou z nájmu odporcu 1/ zo dňa 7.7.2005 neskončil.
Navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania 4647 Sk do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu. Odporcovi 1/ náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodol tak z dôvodu, že navrhovateľka sa nebránila zákonným
postupom podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka a do troch mesiacov od doručenia
výpovede nepodala návrh na neplatnosť výpovede súdu. Preto jej nájomný pomer zanikol.
Súd prvého stupňa poukázal na to, že postup podľa ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka je vo vzťahu k ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka špeciálnym ustanovením,
ktoré zabezpečuje ochranu nájomného pomeru k bytu. O náhrade trov konania rozhodol podľa
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky rozsudkom
z 10. marca 2009 sp. zn. 14 Co 323/2007 rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý
návrh vo vzťahu k odporcovi 1/, potvrdil. Rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý
návrh vo vzťahu k odporcovi 2/ zmenil a určil, že nájomný pomer k bytu č. X. na druhom
poschodí bytového domu na M. č. X., súp. č. X. postaveného na parc. KN „C“ X., v k.ú. B.,
vedeného Správou katastra B. na LV č. X., ktorý vznikol na základe zmluvy o nájme zo dňa
1.2.2000 uzatvorenej medzi odporcom 1/ a navrhovateľkou, výpoveďou odporcu 1/ zo dňa
7.7.2005, neskončil. Odporcu 2/ zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy prvostupňového
konania vo výške 99,58 € a trovy odvolacieho konania vo výške 99,58 € na účet jej právneho
zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že vec preskúmal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 O.s.p. a napadnutý
rozsudok vo vzťahu k odporcovi 1/ v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil a vo vzťahu k odporcovi 2/
zmenil podľa § 220 O.s.p. Podľa skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, z
ktorého vychádzal aj odvolací súd, mal preukázané, že navrhovateľka využila predkupné
právo v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov a požiadala o odkúpenie nájomného bytu za podmienok stanovených
zákonom. Odporca 1/ ako prenajímateľ bytu žiadosť navrhovateľky neakceptoval a preto sa
táto domáhala udelenia súhlasu za prenajímateľa prostredníctvom súdu. Po tom ako dostala
právoplatný prvostupňový rozsudok zo dňa 14.8.2003 (jej návrhu bolo vyhovené – poznámka
dovolacieho súdu), podala návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
postupom podľa zák. č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Dňa 2.9.2005 bolo
navrhovateľke doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 33/2006–
734 zo dňa 17.8.2005, z ktorého sa dozvedela, že odvolanie prenajímateľa podané v súdnom
konaní bolo podané v lehote. Dňa 5.8.2005 bolo navrhovateľke doručené rozhodnutie Správy
katastra B. zo dňa 25.7.2005, ktorým bol povolený vklad vlastníctva do katastra. Dňom
2.9.2005 sa teda navrhovateľka dozvedela o tom, že síce bol povolený vklad vlastníckeho
práva k bytu, ale zároveň prvostupňové súdne rozhodnutie, ktorým bol udelený súhlas za
prenajímateľa bytu na prevod vlastníctva k bytu, bolo napadnuté odvolaním účastníka konania
v zákonom stanovenej odvolacej lehote. Odvolací súd za nespornú považoval aj skutočnosť,
že odporca 1/ listom zo dňa 7.7.2005 doručil navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu
odôvodnenú § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o zamietnutie návrhu
voči odporcovi 1/, krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom.
Vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie konštatoval nedostatok pasívnej legitimácie
odporcu 1/. Nesúhlasil však s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa voči odporcovi 2/,
hoci s ním zisteným skutkovým stavom sa stotožnil. Dospel k záveru, že s ohľadom na právne
účinky zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktoré vznikli ku dňu doručenia návrhu na vklad,
t.j. 14.8.2003, keď rozhodnuté bolo 25.7.2005, navrhovateľke ani nemohla začať plynúť
trojmesačná prekluzívna lehota na podanie návrhu na neplatnosť výpovede postupom podľa §
711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a to ani napriek tomu, že
do plynutia tejto lehoty (zrejme 18.10.2005) už navrhovateľka prevzala uznesenie Krajského
súdu Banská Bystrica, ktorým odvolací súd rozhodol, že odvolanie prenajímateľa je podané
v lehote. Rozhodnutie Správy katastra B. o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech
navrhovateľky bolo zrušené až právoplatnosťou rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a
katastra SR zo dňa X. č.k. X.. Odvolací súd preto prisvedčil odvolateľke v tom, že v čase,
kedy bola podaná výpoveď zo strany odporcu 1/ a v čase jej doručenia navrhovateľke, mohla
sa táto dôvodne domnievať, že výpoveď bola podaná iným ako prenajímateľom bytu. Pretože
v čase, kedy odporca 1/ dal navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu, bola navrhovateľka
vlastníčkou bytu, odporca 1/ nemal právny dôvod urobiť takýto právny úkon, ktorý by vyvolal
právne účinky. Preto ani nemohla začať plynúť trojmesačná prekluzívna lehota na napadnutie
výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd z týchto dôvodov
napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že nájomný pomer k predmetnému bytu
výpoveďou zo dňa 7.7.2005 neskončil tak, ako si to navrhovateľka v petite svojho návrhu
uplatnila, keď na takomto určení mala nepochybne naliehavý právny záujem. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, v časti v ktorej návrhu vyhovel, podal
dovolanie odporca 2/, ktorý navrhol buď rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti zmeniť
a návrh aj vo vzťahu k nemu zamietnuť a navrhovateľku zaviazať na zaplatenie trov konania
alebo rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočíva aj
na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p. Poukazoval na tú
skutočnosť, že predmetný návrh bol podaný dňa 18.12.2006 po vyhlásení konkurzu
na majetok úpadcu J., spol. s r.o. a preto je predmetné konanie konaním týkajúcim sa majetku
podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi J., spol. s r.o. Pritom po vyhlásení konkurzu sa
v zmysle § 47 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. v znení zmien a doplnkov (ZKR) môžu začať len také
súdne konania, ktoré ZKR výslovne pripúšťa. Namietal, že navrhovateľka sa vlastníčkou
predmetného bytu nikdy nestala z dôvodu absencie právne relevantného titulu, keďže
rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 2. apríla 2003 č. k. 13 C 53/00-499
nenadobudol právoplatnosť, toto rozhodnutie bolo zrušené a súdne konanie o nahradenie
vyhlásenia vôle J. spol. s r.o. nie je dodnes právoplatne skončené. Vlastníčkou sa nestala ani
len dočasne z dôvodu zrušenia rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho
práva v prospech navrhovateľky s účinkami ex tunc. Nebola a nemohla byť vlastníčkou
predmetného bytu ani v čase doručenia výpovede z nájmu predmetného bytu zo dňa 7.7.2005.
Navyše v tomto čase t.j. v čase doručenia výpovede z nájmu, ešte ani nebolo vydané
nezákonné rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky.
Táto sa v čase doručenia výpovede ani len nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou
predmetného bytu, keďže v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ a § 5 ods. 4 zák. č. 182/1992 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších priestorov, sa vlastníctvo bytu
nadobúda na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzatvorenej medzi vlastníkom domu
a vlastníkom bytu vkladom do katastra nehnuteľností. Správa katastra B. rozhodla o povolení
vkladu vlastníckeho práva k predmetnému bytu v prospech navrhovateľky dňa 25.7.2005,
pričom navrhovateľka prevzala toto rozhodnutie dňa 5.8.2005, teda až po prevzatí výpovede
z nájmu bytu dňa 7.7.2005. Pritom dňa 2.9.2005, t.j. v čase plynutia prekluzivnej lehoty
prestala byť dobromyseľná v tom, že jej predmetný byt patrí, keďže jej bolo doručené
rozhodnutie krajského súdu z ktorého vyplývalo, že J. spol. s r.o. podala odvolanie včas.
Dovolateľ poukazoval aj na to, že navrhovateľka zmeškala lehotu na napadnutie platnosti
výpovede z nájmu bytu a preto jej nájomný pomer zanikol. Namietal aj to, že odvolací súd vo
veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci podmienky v zmysle § 214 O.s.p. neboli
splnené.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie odporcu 2/ zamietnuť
a zaviazať ho na zaplatenie trov dovolacieho konania. Poukazovala na to, že nebola splnená
hypotéza § 47 ods. 4 ZKR, keďže konanie o určenie, že právny vzťah medzi navrhovateľkou
a odporcom 2/ trvá, nie je konaním, ktorého výsledok by mohol smerovať proti majetku
patriacemu do konkurznej podstaty. Za nedôvodnú považovala aj námietku dovolateľa
o nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutie Správy katastra B., ktorým bol povolený
vklad vlastníckeho práva k spornému bytu v jej prospech bolo zrušené až nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky dňa
X. s účinkami ex nunc a nie ex tunc. Výpoveď z nájmu bytu podal nevlastník a preto išlo o
neplatný právny úkon, ktorý obchádzal zákon, bol v rozpore
so zákonom ako aj s dobrými mravmi. Jej konanie vychádzalo zo súdneho rozhodnutia
s vyznačenou doložkou právoplatnosti a preto nemôže byť postihovaná za procesné
pochybenia orgánov, ktoré vo veci rozhodovali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporcu 2/ je
podané opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených
v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr
pristúpil k skúmaniu vád konania, v zmysle hore uvedeného, i keď ich dovolateľ osobitne
nenamietal. Dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou, vyjadrenou v ustanovení § 237
písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu bola odporcovi 2/ odňatá možnosť konať
pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213
ods. 2 O.s.p.) a odporcovi 2/ znemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym
poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza, že navrhovaným ustanovením
sa má v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Bližšie zároveň odkazuje
na výklad ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého, počas konania môže súd
účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí
právne posúdenie veci.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania môže súd účastníkom v priebehu
konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym
posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený
predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, že inštitút tzv. predbežného
právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t.j. o samotnom
uplatňovanom návrhu.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento návrh vo veci samej
zamietol z dôvodu, že navrhovateľka sa nebránila zákonným postupom podľa § 711 ods. 6
Občianskeho zákonníka a do troch mesiacov od doručenia výpovede nepodala návrh
na neplatnosť výpovede súdu. Preto jej nájomný pomer zanikol. Súd prvého stupňa poukázal
aj na to, že postup podľa ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka je vo vzťahu
k ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka špeciálnym ustanovením, ktoré zabezpečuje
ochranu nájomného pomeru k bytu.
Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O.s.p. a rozhodnutie voči odporcovi 2/ v merite veci zmenil a návrhu v tejto časti
vyhovel, však nesúhlasil s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa voči odporcovi 2/,
hoci s ním zisteným skutkovým stavom sa stotožnil. Dospel k záveru, že s ohľadom na právne
účinky zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktoré vznikli ku dňu doručenia návrhu na vklad,
t.j. 14.8.2003, keď rozhodnuté bolo 25.7.2005, navrhovateľke ani nemohla začať plynúť
trojmesačná prekluzívna lehota na podanie návrhu na neplatnosť výpovede postupom podľa
§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a to ani napriek tomu, že do plynutia tejto lehoty už
navrhovateľka prevzala uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým odvolací súd
rozhodol, že odvolanie prenajímateľa je podané v lehote. Rozhodnutie Správy katastra
B.o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech navrhovateľky bolo zrušené až
právoplatnosťou rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa X. č.kX..
Odvolací súd preto prisvedčil odvolateľke v tom, že v čase, kedy bola podaná výpoveď zo
strany odporcu 1/ a v čase jej doručenia navrhovateľke, mohla sa táto dôvodne domnievať, že
výpoveď bola podaná iným ako prenajímateľom bytu, keďže bola ona vlastníčkou bytu. Preto
ani nemohla začať plynúť trojmesačná prekluzívna lehota
na napadnutie výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ však bol odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, mal vyzvať účastníka konania (odporcu 2/), aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadril. Keďže tak neurobil, zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (vrátane
súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania) vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti,
nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami odporcu 2/ uvedenými v dovolaní.
Napriek uvedenému však dovolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že pri
zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom (§ 220 O.s.p.) tento súd svojim
rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Preto obsah jeho písomne
vyhotoveného rozhodnutia musí obsahovať zákonné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. Súd v odôvodnení rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre
dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho
správnosť a odôvodnenie musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd preto poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho
súdu je tak vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi možnosť riadne konať pred súdom,
pričom existencia tejto vady zakladá dôvodnosť dovolania a jej dôsledkom je vo všeobecnosti
zrušenie rozhodnutia vydaného v konaní ňom postihnutom.
Dovolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v časti napadnutej dovolaním zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243 b ods. 1
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská