Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 691/2013
PDF · 143.13 KB
No categories available
I. ÚS 691/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 39/2012 z 20. marca 2013 a jemu
predchádzajúcim postupom Okresného súdu Bratislava I a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Co 39/2012 z 20. marca 2013 a jemu predchádzajúcim postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že v konaní pred okresným
súdom bolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, že rozsudkom č. k. 11 C/69/2009-169
z 10. októbra 2011 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 2 000 €, ako aj trovy konania a vo zvyšku návrh zamietol. Proti
tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol
tak, že rozsudkom sp. zn. 4 Co 39/2012 z 20. marca 2013 napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s opravným uznesením zo 7. decembra 2011 vo veci samej, ako aj v časti
týkajúcej sa trov konania potvrdil.
3. Sťažovateľ porušenie v bode 1 označených práv krajským súdom vidí v tom, že
„... nijako neodôvodňuje odmietnutie argumentov navrhovateľa uvedených v odvolaní
tykajúcich sa výšky nemajetkovej ujmy a prihliadania na hodnotu odňatého volebného
práva.... považujeme odôvodnenie krajského súdu v rozsudku č. k. 4 Co/39/2012-200 zo dňa
20. 03. 2013 za nedostatočné, ak nie priamo absentujúce...
Sťažovateľ má zato, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku závažnosti
zásahu do jeho základných práv a nepriznaním adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 a
ods. 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresný súd Bratislava 1 porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods.
3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 20. 3. 2013, č. k. 4Co 39/2012-200.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia, a to do
troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Bratislava 1 je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia, a to do
troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“
5. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 Co 39/2012 z 20. marca 2013 podal „... dovolanie v mesačnej zákonnej lehote
a z opatrnosti, vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax, sťažovateľ podáva túto ústavnú
sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
odvolacieho súdu, nevyčkajúc rozhodnutia o ním podanom dovolaní“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy túto poskytuje v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovení čl. 125 až čl. 130 ústavy, a to za presne vymedzených procesných podmienok
vrátane kvalifikovaného podania, návrhu na začatie konania, ktorého náležitosti sú bližšie
ustanovené v § 20 ods. 1 a 2, § 49, § 50 a § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu
a jemu predchádzajúceho postupu okresného súdu v jeho veci najmä z hľadiska
rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces)
a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie práva (bod 1), v dôsledku porušenia
ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania
najvyššiemu súdu zrušenia ním označeného rozhodnutia krajského súdu.
9. V súlade s ustanovením čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd môže konať
o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
10. Zmyslom a účelom už uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné
súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
11. Ak sa za tejto situácie (bod 8) sťažovateľ domáhal svojho práva jednak
na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Ústavný súd
zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54).
12. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2013