Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 768/2013
PDF · 102.26 KB
No categories available
I. ÚS 768/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti GU, s. r. o., L., vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE 85/2013 z 15. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti GU, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 15. novembra 2013 faxom a 19. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť spoločnosti
GU, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 85/2013 z 15. augusta
2013; v sťažnosti sťažovateľka uviedla, že proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala
15. októbra 2013 aj dovolanie.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu
a jemu predchádzajúceho postupu okresného súdu v jej veci, najmä z hľadiska
rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces),
v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom,
tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ním označeného rozhodnutia
krajského súdu.
5. V súlade s ustanovením čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd môže konať
o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
6. Zmyslom a účelom už uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 691/2013). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva jednak na dovolacom
súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu
ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Ústavný súd zaujal preto
názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
8. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013