Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 588/2013
PDF · 283.3 KB
No categories available
III. ÚS 588/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., B., toho času v Ústave na výkon väzby
B., zastúpeného spoločnosťou K. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu
podľa čl. 5 ods. 3, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2013 doručená sťažnosť J. Š., B., toho času v Ústave na výkon väzby B. (ďalej len
„sťažovateľ“), doplnená 6. novembra 2013, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 3, na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné
stíhanie pre zločiny vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ublíženia na zdraví podľa
§ 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“), v rámci ktorého bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp/102/2013 zo 14. júla 2013 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 z dôvodov podľa
ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorými súčasne konajúce súdy
rozhodli podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o neprijatí písomného sľubu
sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o neprijatí záruky za ďalšie
správanie sťažovateľa poskytnutej jeho matkou.
1. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí
do väzby podal hneď po vyhlásení 14. júla 2013 prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť,
pričom jeho obhajcovi bolo písomné vyhotovenie tohto uznesenia doručené 19. júla 2013.
Sťažovateľ dodáva: „Voči uzneseniu podal ustanovený obhajca Sťažovateľa v rovnaký deň,
t.j. 19.07.2013, písomne odôvodnenie k sťažnosti proti Uzneseniu OS BA IV.“ V súvislosti
s uvedenými skutočnosťami sťažovateľ argumentuje, že krajský súd rozhodujúci o jeho
sťažnosti prijal svoje uznesenie 18. júla 2013 (deň pred doručením písomného vyhotovenia
uznesenia okresného súdu obhajcovi), teda ešte predtým, ako sa obhajca sťažovateľa mohol
oboznámiť s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu. V označenom
postupe krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa rozhodol predčasne, vidí
sťažovateľ porušenie svojich „práv na obhajobu a na spravodlivý proces“ garantovaných
čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
2. Sťažovateľ tiež považuje uznesenie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené
a jeho závery za rozporné s obsahom „spisov“ a na tomto mieste prezentuje podrobnú
argumentáciu o nesprávnosti skutkových záverov tvoriacich podklad rozhodnutia o jeho
vzatí do väzby. V označených nedostatkoch vidí sťažovateľ porušenie svojho „práva
na osobnú slobodu“ garantovaného čl. 5 ods. 3 dohovoru a tiež čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
3. Sťažovateľ ďalej prezentuje námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46
ods. 1 ústavy, kde dôvodí, že krajský súd sťažovateľa nevypočul v súvislosti s poskytnutým
písomným sľubom a poskytnutou zárukou matky sťažovateľa a v tomto smere prevzal iba
formalistické odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, keď „v situácii
Sťažovateľa, ktorý je mladistvý, bolo nevyhnutné osobitne dôkladné skúmanie
opodstatnenosti poskytnutých inštitútov náhrady väzby, čo napokon vyplýva z ust. § 399
V súvislosti s námietkou porušenia označených článkov dohovoru a ústavy
sťažovateľ napokon prezentuje tvrdenie o porušení ústavou chráneného princípu právnej
istoty, keď podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol v analogickej situácii odlišne,
a to v porovnaní s rozhodnutím okresného súdu zo 17. septembra 2013, ktorý na základe
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol o jej nahradení poskytnutým písomným
sľubom sťažovateľa a poskytnutou zárukou matky sťažovateľa (uvedené rozhodnutie v čase
podania sťažnosti nebolo právoplatné z dôvodu sťažnosti uplatnenej prokurátorom).
Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci
rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených
čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tpo/49/2013 z 18. júla 2013, toto uznesenie zrušil, priznal mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 porušil krajský súd jeho základné práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre jeho
rozhodnutie:
Sťažovateľ bol v rámci vedeného trestného stíhania pre zločiny vydierania podľa
§ 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona vzatý
do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/13 zo 14. júla 2013 z dôvodov podľa
ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorých obvinený môže byť
vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo
ktorým hrozil.
Z obsahu zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 14. júla 2013
vyplýva, že po vykonaní výsluchu sťažovateľa, po vyjadrení prokurátora, že trvá
na písomne podanom návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, a po vyjadrení obhajcu
sťažovateľa k tomuto návrhu vyhlásil okresný súd uznesenie, ktorým vzal sťažovateľa
do väzby a neprijal poskytnutý písomný sľub a záruku matky sťažovateľa, odôvodnil ho
a poskytol poučenie o opravnom prostriedku. K uzneseniu sa sťažovateľ po porade
s obhajcom vyjadril takto: „... podávam sťažnosť.“
V uznesení, ktorým okresný súd návrhu prokurátora vyhovel a vzal sťažovateľa
do väzby a súčasne neprijal písomný sľub a poskytnutú záruku, dôvodil okresný súd takto:
„ Dôvodnosť stíhania obvineného pre vyššie uvedené zločiny je potvrdená výsluchom
poškodenej, svedkov a listinnými dôkazmi.
Obvinený nemá žiadny trvalý zdroj príjmu na uspokojovanie jeho osobných potrieb,
podľa jeho tvrdenia je študentom na gymnáziu v B. Skutku, pre ktorý je stíhaný sa dopustil
napriek tomu, že je voči jeho osobe vedené trestné stíhanie pre drogovú trestnú činnosť.
Uvádza čistý príjem cca 850-1 000 eur, avšak pôvod svojho príjmu nevysvetlil, ale uviedol,
že je nezamestnaný. Zo spôsobu vykonania stíhaných skutkov je zrejmé, že agresivita
obvineného voči poškodenej sa stupňuje, tento po spáchaní prvého skutku v júni 2013
od protiprávnej činnosti voči poškodenej neupustil, naopak poškodenú telefonicky viackrát
kontaktoval, pričom v telefonických rozhovoroch mal opakovane od poškodenej požadovať
peniaze. Agresivita obvineného voči poškodenej vyvrcholila pri druhom skutku dňa
8.7.2013, keď poškodenej zlomil prst. Z uvedeného vyplýva podozrenie, že obv. ml. J. Š. si
obdobnou trestnou činnosťou zabezpečuje prostriedky na svoje živobytie. Takáto možnosť
obstarávania príjmu obvineným potom vyplýva i z výpovede svedkov P. V. a M. N.
V jeho osobe hrozí reálna obava, že v prípade jeho ponechania na slobode bude aj
naďalej pokračovať v páchaní násilnej a majetkovej trestnej činnosti, tak ako v nej
pokračuje doposiaľ, resp. voči poškodenej dokoná svoje hrozby, ktorými hrozil, tým sú
v jeho osobe dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku.
Súd v súvislosti s predloženým písomným sľubom obvineného v súlade s ust. § 80
ods. 1 písm. b) Tr. por ako náhradu väzby, ako aj prevzatím záruky matkou obvineného
považuje za potrebné poznamenať, že sľub obvineného, súd neakceptoval a to vzhľadom
na osobu obvineného, kedy zohľadnil jeho doterajšie správanie a teda aj spáchanie
drogového prečinu ku ktorému malo dôjsť dňa 22.05.2013, ako aj stupňujúcu sa tendenciu
agresivity voči poškodenej. Rovnako aj prevzatie záruky matkou obvineného považuje súd
za nedostatočné a jej výchovný vplyv míňajúci sa pozitívnym výsledkom. Súd má teda za to,
že aj táto forma náhrady väzby u obvineného je, v danom štádiu trestného konania,
nepostačujúca. Preto sudkyňa pre prípravné konanie podanému návrhu prokurátora
vyhovela a z uvedených dôvodov vzala obvineného ml. J. Š. do väzby.“
Krajský súd rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom na neverejnom zasadnutí
vykonanom 18. júla 2013 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho
rozhodnutia potvrdil krajský súd vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu
a súladnosť postupu okresného súdu s Trestným poriadkom. Krajský súd svoje závery
podporil touto argumentáciou:
«Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd po preskúmaní predloženého
spisového materiálu považuje za potrebné poukázať v prvom rade na to, že i podľa jeho
názoru doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné
stíhanie voči obvinenému ml. J. Š. sa stal, vykazuje znaky trestného činu a existuje dôvodné
podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal aj obvinený tento obvinený. Krajský súd si
v tejto súvislosti osvojuje závery sudcu pre prípravné konanie a v ďalšom len
na neodkazuje, bez potreby ich znovu opakovať.
Rozhodnutie o vine, či nevine a celkové právne posúdenie konania obvineného bude
predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom orgány činné
v trestnom konaní a súd sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti
svedčiace proti menovanému obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech.
Okrem podozrenia, ako jedného z predpokladov vzatia obvineného do väzby, je
v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná
materiálna podmienka a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Podľa zistenia nadriadeného súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená
osobná sloboda obvineného jeho vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti
vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných
v ustanovení upravujúcom dôvody tzv. preventívnej väzby.
Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových
okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či vzatie obvineného
do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel
nemožno dosiahnuť inak. V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce
u obvineného dôvod tzv. preventívnej väzby vyplývajú jednak z povahy a osoby obvineného.
Doposiaľ zistené a zadokumentované skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktoré bolo
začaté trestné stíhanie bol spáchaný spôsobom, ako je uvedené vo výroku uznesenia
o vznesení obvinenia a existujú preukázateľné dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal
v bode 1/ obv. ml. J. Š. sám a v bode 2/ sa mal podieľať na tomto skutku okrem iných aj
obvinený ml. J. Š. Najmarkantnejším dôkazom tohto skutku je zápisnica o trestnom
oznámení zo dňa 10. 07. 2013, výpoveď svedkyne - poškodenej M. N. (č.l. 62 – 71), ďalej
svedkov P. V., N. P., MUDr. R. D. PhD. a M. N. Z týchto jednoznačne vyplýva, že
poškodená usvedčovala tohto obvineného zo nej spáchania inkriminovaných skutkov tak
z júna 2013 ako aj zo dňa 03. 07. 2013, kedy došlo aj k ublíženiu na zdraví u poškodenej.
Obdobne treba tu uviesť aj lekárske správy a nálezy ohľadne zranení poškodenej (čl. 106-
108).
Krajský súd taktiež pripomína, že voči ml. J. Š. bolo dňa 10. 07. 2013 vznesené
obvinenie vyšetrovateľom OR PZ Bratislava IV, Odboru kriminálnej polície - 1. OVK
pod ČVS: ORP-429/1-OVK-B4-2013, aj pre prečin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa
§ 171 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.(č.l. 117-117 p.v.).
So zreteľom na uvedené skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnym dôvodom väzby (§ 71
ods. 1 písm. c/ Tr. por.) sú preto námietky zo strany obvineného J. Š. neopodstatnené.
V tomto smere sa nadriadený súd stotožňuje s dôvodmi uznesenia sudkyne pre prípravné
konanie vyjadrenými v príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a preto
na ne v podrobnostiach odkazuje.
Na záver treba zdôrazniť i tú skutočnosť, že pokiaľ ide o písomný sľub obvineného,
tak tento inštitút na nahradenie väzobného stíhania obvineného nepovažoval rovnako ako
sudkyňa pre prípravné konanie ani sťažnostný súd za opodstatnený, jednak s poukazom
na okolnosti tohto posudzovaného prípadu, vzhľadom na osobu obvineného, proti ktorému
sa už vedie aj ďalšie trestné stíhanie pre iný trestný čin. Tento inštitút na nahradenie väzby
aj krajský súd v posudzovanej veci považuje z hľadiska materiálneho za absolútne
nedostačujúce a formálne. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že prípadný
sľub by bol vôbec schopný na nahradenie preventívnej väzby.
Pokiaľ ide o neprijatie záruky za ďalšie správanie obvineného matkou obvineného
krajský súd uzatvára, že v osobe obvineného ide síce o osobu mladistvú, ktorá doposiaľ
súdne trestaná nebola, avšak povaha trestnej činnosti ako aj skutočnosť, že sa vedie proti
nemu okrem aktuálneho trestného stíhania aj ďalšie trestné stíhanie pre iný úmyselný
trestný čin (drogy), tieto okolnosti ani podľa krajského súdu nedávajú dostatočnú záruku
na to, aby matka, ktorá doterajšou výchovou nedokázala pozitívne ovplyvniť správanie
svojho syna obvineného ml. J. Š.
O väzbe obvineného ml. J. Š. bolo rozhodnuté v zákonnej lehote (§ 87 ods. 2 Tr. por.)
a správne v súlade so zákonom sudkyňa pre prípravné konanie určila aj čas odkedy začala
plynúť lehota trvania väzby obvineného, pretože jeho osobná sloboda bola obmedzená
dňom 10.07.2013 o 18.00 hod. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných
zákonných ustanovení rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.»
1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho „práv na obhajobu a na spravodlivý
proces“ garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy
V rámci označenej námietky vidí sťažovateľ porušenie svojich práv v „predčasnom“
rozhodovaní krajského súdu o podanej sťažnosti, ktorý svoje rozhodnutie prijal deň
predtým, ako bolo obhajcovi sťažovateľa doručené písomné vyhotovenie prvostupňového
uznesenia, proti ktorému jeho sťažnosť smerovala. Podľa názoru sťažovateľa takýmto
postupom došlo ku skráteniu jeho práv na obhajobu.
Obsah zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa vykonaného 14. júla 2013,
po vykonaní ktorého bolo prijaté prvostupňové rozhodnutie, je však dôkazom
o neopodstatnenosti tohto tvrdenia sťažovateľa.
Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42
a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V danej veci je týmto zákonom Trestný poriadok.
Podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku sa sťažnosť podáva orgánu, proti
ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia.
Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Trestného poriadku oznámenie uznesenia sa robí buď
vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením
rovnopisu uznesenia.
Z obsahu zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 14. júla 2013
(po vykonaní ktorého bolo prijaté uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby)
je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konajúci súd postupoval v súlade s citovaným
ustanovením Trestného poriadku (§ 179 ods. 1), keď zvolil jednu zo zákonných alternatív
a oznámil uznesenie jeho vyhlásením v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, uznesenie aj
odôvodnil a poučil sťažovateľa o opravnom prostriedku. Ako z obsahu zápisnice vyplýva,
sťažovateľ takúto formu oznámenia akceptoval a bezprostredne po jeho oznámení uplatnil
opravný prostriedok – sťažnosť.
Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti, vychádzajúc z obsahu zápisnice,
z ktorej jasne vyplýva, že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi oznámené 14. júla
2013 jeho vyhlásením a takisto odôvodnené, na ktoré sťažovateľ reagoval podaním
sťažnosti (bez odôvodnenia), celkom opodstatnene považoval zákonnú lehotu podania
sťažnosti, resp. doplnenia jej písomného odôvodnenia za uplynutú k 17. júlu 2013 a 18. júla
2013 pristúpil k rozhodovaniu o sťažnosti.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje postup krajského súdu
za súladný so zákonom a súčasne konformný s obsahom sťažovateľom označených čl. 50
ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, preto posúdil sťažnosť sťažovateľa
v uvedenej časti ako zjavne neopodstatnenú.
V danej časti sťažnosti vo vzťahu k námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúce sa práva na osobnú slobodu
obsahujú jeho základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na spravodlivý proces
pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto
špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom
argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov ústavy a dohovoru
posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k takto označeným námietkam ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K námietke „práva na osobnú slobodu“ garantovaného čl. 5 ods. 3 dohovoru
a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj
právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového
a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu a pri preskúmaní napadnutého
prvostupňového rozhodnutia posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj
materiálnych podmienok väzby.
K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného
činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ) krajský súd poukázal jednak
na napadnuté uznesenie okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu
v rozsahu podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby
a na zdôraznenie správnosti zároveň podrobne popísal získané dôkazy zakladajúce dôvodné
podozrenie vo vzťahu k osobe sťažovateľa (trestné oznámenie, výpoveď svedkyne
poškodenej a ďalších relevantných svedkov, ako aj súvisiace lekárske správy o zranení
poškodenej).
V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby
interpretoval krajský súd v kontexte argumentačných námietok sťažovateľa obsah
súvisiaceho ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku upravujúceho materiálne
podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby preventívnej, a v nadväznosti
na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré
podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej
činnosti a súčasne vylučujú možnosť substitúcie väzby prostredníctvom poskytnutých
záruk (stupňujúci sa násilný charakter vyšetrovanej trestnej činnosti pozostávajúcej
z viacerých skutkov; charakter ďalšej trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ trestne
stíhaný a ktorá nasvedčuje určitému spôsobu vedenia života indikujúcemu pokračovanie
v trestnej činnosti).
Podľa názoru ústavného súdu je toto rozhodnutie krajského súdu ústavnoprávne
akceptovateľné a konformné s obsahom príslušného článku dohovoru, pretože právne
závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú
prezentovaným skutkovým zisteniam, pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,
ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných
pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ má v uvedených
súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z neho vyvodené právne
závery, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 5
ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K námietke sťažovateľa o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy
Ústavný súd, tak ako to je uvedené v bode II. 1 tohto rozhodnutia, odkazuje na svoju
ustálenú judikatúru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy
na rozhodovanie o väzobných otázkach. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom
argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov ústavy a dohovoru teda
ústavný súd sťažnosť v označenom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013