Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 588/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., B., toho času v Ústave na výkon väzby

B., zastúpeného spoločnosťou K. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu

podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 v spojení s a a práv na slobodu

podľa čl. 5 ods. 3, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 6

ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2013 doručená sťažnosť J. Š., B., toho času v Ústave na výkon väzby B. (ďalej len

„sťažovateľ“), doplnená 6. novembra 2013, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na obhajobu podľa v spojení s a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 3, na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. júla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre zločiny vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ublíženia na zdraví podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), v rámci ktorého bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. júla 2013 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2013 z dôvodov podľa

ustanovení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorými súčasne konajúce súdy

rozhodli podľa o neprijatí písomného sľubu

sťažovateľa a podľa o neprijatí záruky za ďalšie

správanie sťažovateľa poskytnutej jeho matkou.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí

do väzby podal hneď po vyhlásení 14. júla 2013 prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť,

pričom jeho obhajcovi bolo písomné vyhotovenie tohto uznesenia doručené 19. júla 2013.

Sťažovateľ dodáva: „Voči uzneseniu podal ustanovený obhajca Sťažovateľa v rovnaký deň,

t.j. 19.07.2013, písomne odôvodnenie k sťažnosti proti Uzneseniu OS BA IV.“ V súvislosti

s uvedenými skutočnosťami sťažovateľ argumentuje, že krajský súd rozhodujúci o jeho

sťažnosti prijal svoje uznesenie 18. júla 2013 (deň pred doručením písomného vyhotovenia

uznesenia okresného súdu obhajcovi), teda ešte predtým, ako sa obhajca sťažovateľa mohol

oboznámiť s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu. V označenom

postupe krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa rozhodol predčasne, vidí

sťažovateľ porušenie svojich „práv na obhajobu a na spravodlivý proces“ garantovaných

a dohovoru, ako aj a .

2. Sťažovateľ tiež považuje uznesenie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené

a jeho závery za rozporné s obsahom „spisov“ a na tomto mieste prezentuje podrobnú

argumentáciu o nesprávnosti skutkových záverov tvoriacich podklad rozhodnutia o jeho

vzatí do väzby. V označených nedostatkoch vidí sťažovateľ porušenie svojho „práva

na osobnú slobodu“ garantovaného dohovoru a tiež , 2 a 5 .

3. Sťažovateľ ďalej prezentuje námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46

ods. 1 , kde dôvodí, že krajský súd sťažovateľa nevypočul v súvislosti s poskytnutým

písomným sľubom a poskytnutou zárukou matky sťažovateľa a v tomto smere prevzal iba

formalistické odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, keď „v situácii

Sťažovateľa, ktorý je mladistvý, bolo nevyhnutné osobitne dôkladné skúmanie

opodstatnenosti poskytnutých inštitútov náhrady väzby, čo napokon vyplýva z ust. § 399

“.

V súvislosti s námietkou porušenia označených článkov dohovoru a

sťažovateľ napokon prezentuje tvrdenie o porušení chráneného princípu právnej

istoty, keď podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol v analogickej situácii odlišne,

a to v porovnaní s rozhodnutím okresného súdu zo 17. septembra 2013, ktorý na základe

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol o jej nahradení poskytnutým písomným

sľubom sťažovateľa a poskytnutou zárukou matky sťažovateľa (uvedené rozhodnutie v čase

podania sťažnosti nebolo právoplatné z dôvodu sťažnosti uplatnenej prokurátorom).

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci

rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených

, 2 a 5, a v spojení s a

a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 18. júla 2013, toto uznesenie zrušil, priznal mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

sp. zn. z 18. júla 2013 porušil krajský súd jeho základné práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 , na súdnu ochranu podľa

a na obhajobu podľa v spojení s a a práva

na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre jeho

rozhodnutie:

Sťažovateľ bol v rámci vedeného trestného stíhania pre zločiny vydierania podľa

a a ublíženia na zdraví podľa vzatý

do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2013 z dôvodov podľa

ustanovení , podľa ktorých obvinený môže byť

vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre

ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo

ktorým hrozil.

Z obsahu zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 14. júla 2013

vyplýva, že po vykonaní výsluchu sťažovateľa, po vyjadrení prokurátora, že trvá

na písomne podanom návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, a po vyjadrení obhajcu

sťažovateľa k tomuto návrhu vyhlásil okresný súd uznesenie, ktorým vzal sťažovateľa

do väzby a neprijal poskytnutý písomný sľub a záruku matky sťažovateľa, odôvodnil ho

a poskytol poučenie o opravnom prostriedku. K uzneseniu sa sťažovateľ po porade

s obhajcom vyjadril takto: „... podávam sťažnosť.“

V uznesení, ktorým okresný súd návrhu prokurátora vyhovel a vzal sťažovateľa

do väzby a súčasne neprijal písomný sľub a poskytnutú záruku, dôvodil okresný súd takto:

„ Dôvodnosť stíhania obvineného pre vyššie uvedené zločiny je potvrdená výsluchom

poškodenej, svedkov a listinnými dôkazmi.

Obvinený nemá žiadny trvalý zdroj príjmu na uspokojovanie jeho osobných potrieb,

podľa jeho tvrdenia je študentom na gymnáziu v B. Skutku, pre ktorý je stíhaný sa dopustil

napriek tomu, že je voči jeho osobe vedené trestné stíhanie pre drogovú trestnú činnosť.

Uvádza čistý príjem cca 850-1 000 eur, avšak pôvod svojho príjmu nevysvetlil, ale uviedol,

že je nezamestnaný. Zo spôsobu vykonania stíhaných skutkov je zrejmé, že agresivita

obvineného voči poškodenej sa stupňuje, tento po spáchaní prvého skutku v júni 2013

od protiprávnej činnosti voči poškodenej neupustil, naopak poškodenú telefonicky viackrát

kontaktoval, pričom v telefonických rozhovoroch mal opakovane od poškodenej požadovať

peniaze. Agresivita obvineného voči poškodenej vyvrcholila pri druhom skutku dňa

8.7.2013, keď poškodenej zlomil prst. Z uvedeného vyplýva podozrenie, že obv. ml. J. Š. si

obdobnou trestnou činnosťou zabezpečuje prostriedky na svoje živobytie. Takáto možnosť

obstarávania príjmu obvineným potom vyplýva i z výpovede svedkov P. V. a M. N.

V jeho osobe hrozí reálna obava, že v prípade jeho ponechania na slobode bude aj

naďalej pokračovať v páchaní násilnej a majetkovej trestnej činnosti, tak ako v nej

pokračuje doposiaľ, resp. voči poškodenej dokoná svoje hrozby, ktorými hrozil, tým sú

v jeho osobe dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku.

Súd v súvislosti s predloženým písomným sľubom obvineného v súlade s ust. § 80

ods. 1 písm. b) Tr. por ako náhradu väzby, ako aj prevzatím záruky matkou obvineného

považuje za potrebné poznamenať, že sľub obvineného, súd neakceptoval a to vzhľadom

na osobu obvineného, kedy zohľadnil jeho doterajšie správanie a teda aj spáchanie

drogového prečinu ku ktorému malo dôjsť dňa 22.05.2013, ako aj stupňujúcu sa tendenciu

agresivity voči poškodenej. Rovnako aj prevzatie záruky matkou obvineného považuje súd

za nedostatočné a jej výchovný vplyv míňajúci sa pozitívnym výsledkom. Súd má teda za to,

že aj táto forma náhrady väzby u obvineného je, v danom štádiu trestného konania,

nepostačujúca. Preto sudkyňa pre prípravné konanie podanému návrhu prokurátora

vyhovela a z uvedených dôvodov vzala obvineného ml. J. Š. do väzby.“

Krajský súd rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom na neverejnom zasadnutí

vykonanom 18. júla 2013 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho

rozhodnutia potvrdil krajský súd vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu

a súladnosť postupu okresného súdu s . Krajský súd svoje závery

podporil touto argumentáciou:

«Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd po preskúmaní predloženého

spisového materiálu považuje za potrebné poukázať v prvom rade na to, že i podľa jeho

názoru doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné

stíhanie voči obvinenému ml. J. Š. sa stal, vykazuje znaky trestného činu a existuje dôvodné

podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal aj obvinený tento obvinený. Krajský súd si

v tejto súvislosti osvojuje závery sudcu pre prípravné konanie a v ďalšom len

na neodkazuje, bez potreby ich znovu opakovať.

Rozhodnutie o vine, či nevine a celkové právne posúdenie konania obvineného bude

predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom orgány činné

v trestnom konaní a súd sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti

svedčiace proti menovanému obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech.

Okrem podozrenia, ako jedného z predpokladov vzatia obvineného do väzby, je

v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná

materiálna podmienka a to existencia väzobného dôvodu podľa

Podľa zistenia nadriadeného súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená

osobná sloboda obvineného jeho vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti

vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných

v ustanovení upravujúcom dôvody tzv. preventívnej väzby.

Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových

okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či vzatie obvineného

do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel

nemožno dosiahnuť inak. V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce

u obvineného dôvod tzv. preventívnej väzby vyplývajú jednak z povahy a osoby obvineného.

Doposiaľ zistené a zadokumentované skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktoré bolo

začaté trestné stíhanie bol spáchaný spôsobom, ako je uvedené vo výroku uznesenia

o vznesení obvinenia a existujú preukázateľné dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal

v bode 1/ obv. ml. J. Š. sám a v bode 2/ sa mal podieľať na tomto skutku okrem iných aj

obvinený ml. J. Š. Najmarkantnejším dôkazom tohto skutku je zápisnica o trestnom

oznámení zo dňa 10. 07. 2013, výpoveď svedkyne - poškodenej M. N. (č.l. 62 – 71), ďalej

svedkov P. V., N. P., MUDr. R. D. PhD. a M. N. Z týchto jednoznačne vyplýva, že

poškodená usvedčovala tohto obvineného zo nej spáchania inkriminovaných skutkov tak

z júna 2013 ako aj zo dňa 03. 07. 2013, kedy došlo aj k ublíženiu na zdraví u poškodenej.

Obdobne treba tu uviesť aj lekárske správy a nálezy ohľadne zranení poškodenej (čl. 106-

108).

Krajský súd taktiež pripomína, že voči ml. J. Š. bolo dňa 10. 07. 2013 vznesené

obvinenie vyšetrovateľom OR PZ Bratislava IV, Odboru kriminálnej polície - 1. OVK

pod ČVS: ORP-429/1-OVK-B4-2013, aj pre prečin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa

§ 171 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.(č.l. 117-117 p.v.).

So zreteľom na uvedené skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnym dôvodom väzby (§ 71

ods. 1 písm. c/ ) sú preto námietky zo strany obvineného J. Š. neopodstatnené.

V tomto smere sa nadriadený súd stotožňuje s dôvodmi uznesenia sudkyne pre prípravné

konanie vyjadrenými v príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a preto

na ne v podrobnostiach odkazuje.

Na záver treba zdôrazniť i tú skutočnosť, že pokiaľ ide o písomný sľub obvineného,

tak tento inštitút na nahradenie väzobného stíhania obvineného nepovažoval rovnako ako

sudkyňa pre prípravné konanie ani sťažnostný súd za opodstatnený, jednak s poukazom

na okolnosti tohto posudzovaného prípadu, vzhľadom na osobu obvineného, proti ktorému

sa už vedie aj ďalšie trestné stíhanie pre iný trestný čin. Tento inštitút na nahradenie väzby

aj krajský súd v posudzovanej veci považuje z hľadiska materiálneho za absolútne

nedostačujúce a formálne. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že prípadný

sľub by bol vôbec schopný na nahradenie preventívnej väzby.

Pokiaľ ide o neprijatie záruky za ďalšie správanie obvineného matkou obvineného

krajský súd uzatvára, že v osobe obvineného ide síce o osobu mladistvú, ktorá doposiaľ

súdne trestaná nebola, avšak povaha trestnej činnosti ako aj skutočnosť, že sa vedie proti

nemu okrem aktuálneho trestného stíhania aj ďalšie trestné stíhanie pre iný úmyselný

trestný čin (drogy), tieto okolnosti ani podľa krajského súdu nedávajú dostatočnú záruku

na to, aby matka, ktorá doterajšou výchovou nedokázala pozitívne ovplyvniť správanie

svojho syna obvineného ml. J. Š.

O väzbe obvineného ml. J. Š. bolo rozhodnuté v zákonnej lehote ( )

a správne v súlade so zákonom sudkyňa pre prípravné konanie určila aj čas odkedy začala

plynúť lehota trvania väzby obvineného, pretože jeho osobná sloboda bola obmedzená

dňom 10.07.2013 o 18.00 hod. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných

zákonných ustanovení rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.»

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho „práv na obhajobu a na spravodlivý

proces“ garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3

V rámci označenej námietky vidí sťažovateľ porušenie svojich práv v „predčasnom“

rozhodovaní krajského súdu o podanej sťažnosti, ktorý svoje rozhodnutie prijal deň

predtým, ako bolo obhajcovi sťažovateľa doručené písomné vyhotovenie prvostupňového

uznesenia, proti ktorému jeho sťažnosť smerovala. Podľa názoru sťažovateľa takýmto

postupom došlo ku skráteniu jeho práv na obhajobu.

Obsah zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa vykonaného 14. júla 2013,

po vykonaní ktorého bolo prijaté prvostupňové rozhodnutie, je však dôkazom

o neopodstatnenosti tohto tvrdenia sťažovateľa.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4, až 42

a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V danej veci je týmto zákonom .

Podľa ustanovenia sa sťažnosť podáva orgánu, proti

ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia.

Podľa ustanovenia oznámenie uznesenia sa robí buď

vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením

rovnopisu uznesenia.

Z obsahu zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 14. júla 2013

(po vykonaní ktorého bolo prijaté uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby)

je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konajúci súd postupoval v súlade s citovaným

ustanovením (), keď zvolil jednu zo zákonných alternatív

a oznámil uznesenie jeho vyhlásením v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, uznesenie aj

odôvodnil a poučil sťažovateľa o opravnom prostriedku. Ako z obsahu zápisnice vyplýva,

sťažovateľ takúto formu oznámenia akceptoval a bezprostredne po jeho oznámení uplatnil

opravný prostriedok – sťažnosť.

Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti, vychádzajúc z obsahu zápisnice,

z ktorej jasne vyplýva, že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi oznámené 14. júla

2013 jeho vyhlásením a takisto odôvodnené, na ktoré sťažovateľ reagoval podaním

sťažnosti (bez odôvodnenia), celkom opodstatnene považoval zákonnú lehotu podania

sťažnosti, resp. doplnenia jej písomného odôvodnenia za uplynutú k 17. júlu 2013 a 18. júla

2013 pristúpil k rozhodovaniu o sťažnosti.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje postup krajského súdu

za súladný so zákonom a súčasne konformný s obsahom sťažovateľom označených čl. 50

ods. 3 a dohovoru, preto posúdil sťažnosť sťažovateľa

v uvedenej časti ako zjavne neopodstatnenú.

V danej časti sťažnosti vo vzťahu k námietke porušenia a

ods. 1 dohovoru poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj dohovoru týkajúce sa práva na osobnú slobodu

obsahujú jeho základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na spravodlivý proces

pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto

špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom

argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov a dohovoru

posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k takto označeným námietkam ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke „práva na osobnú slobodu“ garantovaného čl. 5 ods. 3 dohovoru

a , 2 a 5

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu a pri preskúmaní napadnutého

prvostupňového rozhodnutia posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj

materiálnych podmienok väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného

činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ) krajský súd poukázal jednak

na napadnuté uznesenie okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu

v rozsahu podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby

a na zdôraznenie správnosti zároveň podrobne popísal získané dôkazy zakladajúce dôvodné

podozrenie vo vzťahu k osobe sťažovateľa (trestné oznámenie, výpoveď svedkyne

poškodenej a ďalších relevantných svedkov, ako aj súvisiace lekárske správy o zranení

poškodenej).

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

interpretoval krajský súd v kontexte argumentačných námietok sťažovateľa obsah

súvisiaceho ustanovenia upravujúceho materiálne

podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby preventívnej, a v nadväznosti

na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré

podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej

činnosti a súčasne vylučujú možnosť substitúcie väzby prostredníctvom poskytnutých

záruk (stupňujúci sa násilný charakter vyšetrovanej trestnej činnosti pozostávajúcej

z viacerých skutkov; charakter ďalšej trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ trestne

stíhaný a ktorá nasvedčuje určitému spôsobu vedenia života indikujúcemu pokračovanie

v trestnej činnosti).

Podľa názoru ústavného súdu je toto rozhodnutie krajského súdu ústavnoprávne

akceptovateľné a konformné s obsahom príslušného článku dohovoru, pretože právne

závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

prezentovaným skutkovým zisteniam, pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,

ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných

pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ má v uvedených

súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z neho vyvodené právne

závery, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 5

ods. 3 dohovoru a , 2 a 5 , preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke sťažovateľa o porušení dohovoru a

Ústavný súd, tak ako to je uvedené v bode II. 1 tohto rozhodnutia, odkazuje na svoju

ustálenú judikatúru o neaplikovateľnosti dohovoru a

na rozhodovanie o väzobných otázkach. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom

argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov a dohovoru teda

ústavný súd sťažnosť v označenom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013