Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 708/2013
PDF · 260.19 KB
No categories available
I. ÚS 708/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. R., B., zastúpeného advokátom
JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl.
47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 13/2013 zo 14. mája 2013 a jemu predchádzajúcim
postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. S. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2013 doručená sťažnosť Mgr. S. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 13/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie zo 14. mája 2013“) a jemu
predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 31/2011 z 2. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok
z 2. novembra 2011“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody
na päť rokov a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti držať a nosiť strelnú zbraň
na dobu desať rokov. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 2 To 3/2012 z 31. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 31. mája 2012“) odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2011 zamietol. Sťažovateľ podal
proti uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2012 dovolanie, ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu zo 14. mája 2013 odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa v priebehu celého konania v jeho veci postupom orgánov
činných v trestnom konaní, ako aj súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci boli
„viacnásobne porušené“ jeho základné práva. Sťažovateľ podaniami adresovanými
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúre v Prešove, Okresnej
prokuratúre Humenné i Okresnej prokuratúre Vranov nad Topľou, ako aj odvolaním proti
rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2011 a dovolaní proti rozsudku krajského súdu
z 31. mája 2012 na tieto porušenia jeho základných práv poukazoval, avšak bezvýsledne.
Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením najvyššieho súdu uvedeným v jeho uznesení
zo 14. mája 2013 vzťahujúcim sa na zachovanie práv obvineného v predmetnom konaní
a v tejto súvislosti poukázal na to, že najvyšší súd „nepostrehol, že obžaloba bola doručená
súdu dňa 11. 3. 2011 – piatok, a teda fakticky dňa 14. 3. 2011 v pondelok nemohla byť
doručená poštou do ÚVV Košice obvinenému, kde vykonával väzbu“. Vzhľadom na § 31
ods. 1 Trestného poriadku, ktorý obvinenému poskytuje právo od začiatku konania proti
jeho osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom
o nich sa sťažovateľ nestotožňuje ani s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého
nedoručenie obžaloby v zákonom ustanovenej lehote okresným súdom nemohlo nijako
zásadne ovplyvniť postavenie sťažovateľa ako obvineného.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa neakceptoval jeho námietky, podľa ktorých vo veci
rozhodol nepríslušný súd, a v tejto súvislosti poukázal uvedený súd len na skutočnosť, že
o jeho námietke zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu z 27. augusta 2010 sa
právoplatne rozhodlo uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 27/2010 z 9. septembra 2010,
avšak podľa sťažovateľa sa týmto uznesením rozhodlo o jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 0 Tp 44/2010-18 z 27. augusta 2010 vo veci vykonania nariadeného
úkonu podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku, a nie o ním vznesenej námietke zaujatosti.
V predmetnom konaní sa podľa sťažovateľa dosiaľ nerozhodlo o námietke zaujatosti
z 27. augusta 2010 vznesenej priamo do zápisnice pri jeho výsluchu na okresnom súde.
Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci došlo podľa
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ sa domnieva, že ak orgán, ktorý vydal rozhodnutie v neskoršom období,
je nadriadeným orgánom označený na základe námietky zaujatosti za zaujatý a je mu odňatá
právomoc vykonávať zákonom ustanovenú činnosť, jeho predchádzajúce rozhodnutia
vo vzťahu k osobe, ktorá podala námietku zaujatosti, strácajú platnosť a účinnosť, ako to
zákonodarca predpokladá v právnej norme Trestného poriadku § 31.
S ohľadom na uvedené najvyššiemu súdu podľa sťažovateľa muselo byť zrejmé, že
„uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 23. 8. 2010 proti obvinenému Mgr. S. R., ktorý
proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť nie je právoplatné, lebo uznesenie prokurátora
JUDr. M., ako prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, ktorým sťažnosť obvineného
zamietol ako nedôvodnú, stratilo svoju právoplatnosť dňom odňatia dozoru nad
zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní OP Humenné z vyššie uvedených dôvodov,
lebo nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon (§ 31 ods. 4 Tr. poriadku). O tejto
sťažnosti mal opätovne rozhodnúť nový dozorujúci prokurátor, ten však tento stav ignoroval
a o sťažnosti nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľa takýmto konaním, respektíve
nekonaním OP Vranov nad Topľou došlo k porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy.“. Ako najvyšší súd, tak ani krajský súd sa k uvedenej námietke
sťažovateľa týkajúcej sa právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia nevyjadrili napriek
tomu, že ide o rozhodujúci argument v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi, na
ktorý mali odpovedať, čím došlo ich postupom k porušeniu jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že krajský súd rozhodol v jeho veci
v nezákonnom zložení, a to preto, lebo „sudca JUDr. F. M. mal byť na základe námietky
zaujatosti z rozhodovania senátu 2 To a vo veci sp. zn. 2 To 3/2012 z konania vylúčený.
Sťažovateľ sa plne opiera o argumenty uvedené v dovolaní uvedené na strane 3 až 6
dovolania zo dňa 29. 1. 2013. Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd SR si osvojil
argumentáciu odvolacieho ako aj sťažnostného senátu Krajského súdu Prešov, ktorá je však
v tomto prípade mylná a nerešpektujúca ústavné princípy na nezávislý a nestranný súd
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“.
Najvyšší súd síce na jednej strane uznal, že vyšetrovateľ Policajného zboru vykonal
prehliadku osobného motorového vozidla „bez príkazu“ v rozpore s ustanovením § 101
ods. 1 Trestného poriadku, na druhej strane sa ale nezaoberal nezákonnou prehliadkou iných
priestorov, a síce „kancelárie s. f. E. s. r. o. (tiež kancelárie s. f. N. s. r. o.) a vôbec sa
nezaujíma ani o domovú prehliadku vykonanú dňa 23. 8. 2010 v rodinnom dome..., okres
H., kde policajti OR PZ Humenné vykonali domovú prehliadku bez príslušného príkazu
súdu“. Uvedeným nezákonným postupom orgánov činných v trestnom konaní sa súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nezaoberali napriek tomu, že tento postup bol
jednoznačne preukázaný prostredníctvom výpovede svedka.
Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej uviedol, že okresný
súd i krajský súd sa s touto otázkou vysporiadali, pretože okresný súd podľa neho „tieto
nezákonne vykonané prehliadky vykonal na hlavnom pojednávaní ako listinný dôkaz, teda
ich prečítal a vyhodnotil ich tak jednotlivo ako aj súhrne a v odôvodnení rozsudku ako aj
uznesení zamietnutia odvolania súdy neuvádzajú, že tieto dôkazy boli nezákonné a že na ne
neprihliadajú“. Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 stotožnil
s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého na uvedené úkony nebolo potrebné v predmetnom
konaní prihliadať, lebo sa pri ich vykonaní nenašli žiadne dôkazy, a uvedený záver je podľa
sťažovateľa porušením práva na spravodlivý súdny proces. Orgány činné v trestnom konaní
uvedeným postupom, resp. podľa sťažovateľa nezákonnými prehliadkami hrubo porušili
jeho základné právo na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a súdy zúčastnené
na rozhodovaní v tejto veci mali dôsledne preskúmať zákonnosť takýchto zásahov orgánov
činných v trestnom konaní, avšak neurobili tak, a tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu
jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej
veci použili na hlavnom pojednávaní a aj v konaní o ním podanom odvolaní dôkaz, ktorý
nebol zabezpečený zákonným spôsobom (DVD – nosič obrazového záznamu záberov
z banky... z 23. augusta 2010). Pôvodný dôkaz (nosič DVD) bol zlomený, a preto dal
obhajca sťažovateľa k dispozícii súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci
jeho kópiu vyrobenú vyšetrovateľom Policajného zboru. Podľa sťažovateľa s ohľadom
na skutočnosť, že pôvodný dôkaz bol zničený, v predmetnom konaní nebolo možné preveriť
autentickosť záznamu či jeho prípadnú neskoršiu úpravu. Z uvedeného vyplýva, že v konaní
bola použitá kópia dôkazu, avšak jej zhodnosť s originálnym dôkazom nebola procesne
a technicky overená, čím došlo k porušeniu § 270 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.
Argumentáciu najvyššieho súdu, že tento záznam bol vyhotovený orgánmi činnými
v trestnom konaní na žiadosť obhajcu sťažovateľa, nie je podľa sťažovateľa postačujúca,
pretože nezaručuje objektívne zaznamenanie obrazových záznamov z Č., a. s., H., z 23.
augusta 2010. Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci
podľa sťažovateľa došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a podľa čl. 48 ods.
2 ústavy.
Podľa sťažovateľa v predmetnej veci existovali „jednoznačné a objektívne dôvody“,
pre ktoré mal najvyšší súd ním podané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
z 31. mája 2012 prijať na ďalšie konanie. Postupom najvyššieho súdu, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľa bez meritórneho zaoberania sa jeho dôvodmi podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že:
„Konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnej veci sťažovateľa vedenej
na Okresnom súde v Humennom v súvislosti s rozsudkom pod č. k. 4 T 31 zo dňa 2. 11. 2011
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 To 3/2012 zo dňa 31. 5. 2012
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 T do 13/2013 zo dňa
14. 5. 2013 a v konaniach, ktoré im predchádzalo základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy a základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky
- Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 T do 13/2013
zo dňa 14. 5. 2013 a k nemu naväzujúce rozhodnutia
- Prikazuje Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vec prerokovať a vo veci
rozhodnúť
- Priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy finančné zadosťučinenie
vo výške 1 Euro (slovom jedno Euro).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho
súdu zo 14. mája 2013 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv
malo dôjsť v dôsledku toho, že:
- najvyšší súd nesprávne konštatoval, že obžaloba bola sťažovateľovi doručená už
14. marca 2011 (obžaloba bola okresnému súdu doručená 11. marca 2011, a preto k jej
doručeniu sťažovateľovi v piatok do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody nemohlo dôjsť
už 14. marca 2011), a následne z toho vyvodil, že nedoručenie obžaloby sťažovateľovi
v zákonom ustanovenej lehote nemohlo zásadne ovplyvniť jeho postavenie obvineného,
- v uvedenej veci rozhodol nepríslušný súd, pretože dosiaľ nebolo rozhodnuté
o sťažovateľovej námietke zaujatosti z 27. augusta 2010 vznesenej proti všetkým sudcom
okresného súdu,
- krajský súd rozhodol v jeho veci v nezákonnom zložení, pretože sudca JUDr. F. M.
mal byť na základe sťažovateľom podanej námietky zaujatosti v predmetnom konaní
vylúčený,
- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali dostatočne jeho
argumentáciou, podľa ktorej uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu nenadobudlo
právoplatnosť, pretože sťažnosť proti nemu preskúmaval a rozhodoval o nej prokurátor
Okresnej prokuratúry Humenné, ktorej bol dozor nad zachovávaním zákonnosti
v predmetnej veci odňatý, keďže v danom prípade nešlo o neodkladný a neopakovateľný
úkon, sťažnosť sťažovateľa mala byť opätovne preskúmaná prokurátorom Okresnej
prokuratúry Vranov nad Topľou,
- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali konštatovať nezákonnosť
dôkazov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní vykonaním nezákonných
prehliadok,
- súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci použili ako podklad pre svoje
rozhodnutie dôkaz, ktorý nebol zabezpečený zákonným spôsobom, a síce DVD nosič
predložený jeho obhajcom, ktorého autenticita s originálom nebola v súlade s § 270
Trestného poriadku riadne overená.
Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v odôvodnení
uznesenia zo 14. mája 2013 nedostatočne vysporiadal s jeho už uvedenou argumentáciou,
ktorú v tomto konaní predložil.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia zo 14. mája 2013, ako aj obsah
spisového materiálu okresného súdu sp. zn. 4 T 31/2011 a k nemu pripojeného
vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-44/OVK-VT-2011.
K sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa nenadobudnutia právoplatnosti uznesenia
o vznesení obvinenia proti nemu v dôsledku toho, že o sťažnosti proti tomuto uzneseniu
rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné, ktorej bola predmetná vec následne
odňatá, t. j. zaujatý prokurátor, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013
uviedol: „Pokiaľ sa týka námietok obvineného smerujúcich voči konajúcim prokurátorom,
zvlášť voči konajúcemu prokurátorovi Okresnej prokurátorovi Humenné, ani tieto námietky
nemožno považovať za relevantné. Jednak JUDr. M. sa necítil byť v danej veci zaujatý a o
vznesenej námietke obvineného voči konajúcemu prokurátorovi bolo aj rozhodnuté
Krajskou prokuratúrou v Prešove uznesením z 30. novembra 2010, sp. zn. 1/2 KPt 897/10-
14. Táto síce odňala vec Okresnej prokuratúre v Humennom a prikázala ju Okresnej
prokuratúre Vranov nad Topľou, nie však preto, že by zistila zaujatosť JUDr. M., ale len a
len preto, že obvinený pôsobil ako policajt Okresného riaditeľstva PZ v Humennom, väčšina
prokurátorov pôsobiacich na Okresnej prokuratúre Humenné sa preto s ním poznala a bolo
vhodnejšie, aby vec dozorovala Okresná prokuratúra vo Vranove nad Topľou, o čom
svedčia už citované rozhodnutia krajskej prokuratúry vrátane uznesenia Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky z 26. októbra 2010, sp. zn. IV/1 GPt 497/10-4, týkajúceho
sa nevylúčenia prokurátorov krajskej prokuratúry z konania, ktoré si Najvyšší súd
Slovenskej republiky pred svojim rozhodnutím zaobstaral.
Naviac najvyšší súd k uvedenému dodáva, že v konaní pred súdom má prokurátor
postavenie strany a nemôže zásadne uplatňovať iné právo ako iná strana v konaní, t. j.
obvinený. Okrem skutočnosti, že obvinený pracoval ako policajt a podieľal sa na stíhaní
prokurátora JUDr. G., ktorý bol nadriadený súčasným prokurátorom Okresnej prokuratúry
Humenné nebola produkovaná žiadna iná skutočnosť, ktorá by svedčila o objektívnej
zaujatosti toho ktorého prokurátora tejto okresnej prokuratúry.
Koniec-koncov určenie konkrétneho nezaujatého prokurátora pre zastupovanie
v konaní pred súdom je záležitosťou prokuratúry a nie súdu.“
Ústavný súd konštatuje, že k uvedenej námietke sťažovateľa poskytol najvyšší súd
v uznesení zo 14. mája 2013 vyčerpávajúcu odpoveď, ktorú objektívne odôvodnil
poukazom na spisový materiál v predmetnej veci, resp. konkrétne rozhodnutia príslušných
orgánov verejnej moci, z ktorých vyplýva, že v predmetnej veci rozhodoval nezaujatý
prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý v čase vydania svojho rozhodnutia disponoval
právomocou rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa. Samotný nesúhlas, resp. nespokojnosť
sťažovateľa s týmto záverom najvyššieho súdu neodôvodňuje vyslovenie porušenia ním
označených práv.
Vo vzťahu k jeho námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho procesných
práv v dôsledku toho, že mu nebola v zákonnej lehote doručená obžaloba a v jeho veci
rozhodoval nepríslušný súd, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 uviedol:
„Pokiaľ sa týka dovolacích dôvodov uvedených a uplatnených obvineným podľa
§ 371 ods. 1 písm. a/, b/, c/, c/ Tr. por., ich obsahom, ako je zrejmé z odôvodnenia
dovolania, sú predovšetkým námietky zaujatosti, ktoré obvinený vznášal v priebehu
trestného konania opakovane a v podstate z tých istých dôvodov na sudcov okresného
a krajského súdu, ktoré rozhodovali v jeho trestnej veci ako aj prokurátorov okresnej
a krajskej prokuratúry a príslušníkov policajného zboru, z čoho napokon vyvodil záver
o tom, že jemu vznesené obvinenie za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/
Tr. por. nenadobudlo nikdy právoplatnosť, a teda celé konanie voči nemu je vykonané
nezákonne.
S uvedenými námietkami a závermi obvineného však nie je možné súhlasiť.
Oba konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí /zvlášť odvolací súd/ sa námietkam
v uvedenom smere podrobne venovali a dôsledne ich rozviedli s poukazom na podstatu veci
vo svojich rozhodnutiach. Najvyšší súd preto na tieto podrobné a správne závery konajúcich
súdov môže v ďalšom len poukázať.“
Zo spisu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že pri rozhodovaní okresného súdu
o vzatí sťažovateľa do väzby 27. augusta 2011 sťažovateľ do zápisnice o jeho výsluchu
uviedol: „... obv. Rada vznáša námietku zaujatosti konajúceho sudcu pre prípravné konanie
a súčasne vznáša námietku zaujatosti celého okresného súdu, resp. sudcov Okresného súdu
Humenné. Týmto žiadam, aby vec bola tomuto súdu odňatá a prikázaná inému súdu.
Namietam súd preto, že pri svojej detektívnej činnosti v prípade D. H., ktorý bol súdený
Okresným súdom Humenné som zistil, že nielen orgány prípravného konania, ale aj súd
nesprávne posúdil dôkazy, dopustil sa pochybenia a nesprávne uznal môjho klienta
za vinného. Následne som spracoval návrh na obnovu konania, ktorý podala potom jeho
matka, okresný súd tomuto návrhu vyhovel, no v dôsledku sťažnosti prokurátora sa spis
nachádza na odvolacom súde. Takisto ohľadne môjho ďalšieho klienta M. P. súd podľa
môjho názoru nesprávne tohto odsúdil pre ťažkú ujmu na zdraví na trest odňatia slobody vo
výmere 18 mesiacov nepodmienečne, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený. Aj
tomuto som spracoval návrh na obnovu konania, v ktorom som požiadal o spracovanie
nového nezávislého znaleckého posudku z odboru psychológie...“
Najvyšší súd vo svojom uznesení zo 14. mája 2013 odkázal na predchádzajúce
rozhodnutia krajského súdu v predmetnej veci, v ktorých sa tieto súdy námietkam
sťažovateľa podrobne venovali. Napriek tomu sťažovateľ uvedenú námietku zopakoval aj
v rámci argumentácie pred ústavným súdom, ktorý v tejto súvislosti považuje za potrebné
poukázať na uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 27/10 z 9. septembra 2010,
ktorým krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 0 Tp 44/10-18 z 27. augusta 2010 (o vykonaní nariadeného úkonu) a v ktorom v rámci
jeho odôvodnenia tento súd uviedol: „Už len na okraj považuje krajský súd za potrebné
uviesť, že vychádzajúc zo znenia ust. § 31 ods. 1 Tr. por. a § 32 ods. 6 Tr. por. v trestnom
konaní je možné účinne namietať zaujatosť sudcu len v prípade, ak možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon
týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému
orgánu činnému v trestnom konaní. Pokiaľ strana v konaní namieta len procesný postup
v prejednávanej alebo inej veci, o námietke zaujatosti s takýmto obsahom sa nekoná a teda
ani nerozhoduje.
Sudca pre prípravné konanie teda postupoval správne, keď o námietke svojej
zaujatosti, vznesenej obvineným, osobitným výrokom nerozhodoval, keďže vznesenú
námietku zaujatosti konajúceho sudcu obvinený oprel len o nesprávny procesný postup
Okresného súdu Humenné, ktorého je sudca pre prípravné konanie sudcom, v iných
s prejednávanou vecou nesúvisiacich veciach, čo nie je dôvod vyplývajúci z ust. § 31 ods. 1
Tr. por. a preto sa o ňom podľa § 32 ods. 6 Tr. por. nekoná.“
Z uvedeného je zrejmé, že o námietke sťažovateľa, ktorou namietal zaujatosť
všetkých sudcov okresného súdu v predmetnom konaní, skutočne nebolo rozhodnuté, avšak
v dôsledku aplikácie § 32 ods. 6 Trestného poriadku okresným súdom, ktorý mu umožňoval
o námietke zaujatosti predloženou stranou v konaní nekonať aj v prípade, ak je táto
námietka odôvodnená len procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo
súdu v konaní. Vzhľadom na to, že okresný súd postupoval pri rozhodovaní o námietke
zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu, predloženej sťažovateľom 27. augusta
2010 zákonným spôsobom, ústavný súd argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení
o tom, že v danej veci rozhodol nepríslušný súd, posúdil ako nepodloženú a irelevantnú.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 vo vzťahu k argumentácii
sťažovateľa týkajúcej sa ukrátenia jeho práva na obhajobu v súvislosti s nedoručením
obžaloby v zákonnej lehote uviedol: „Pokiaľ sa týka námietok obvineného podľa § 371
ods. 1 písm. a/ Tr. por. je treba uviesť, že okresný súd nariadil predbežné prerokovanie
obžaloby a 14. marca 2011 žiadal obvineného o predloženie návrhov na doplnenie
dokazovania. Na verejnom zasadnutí, ako to vyplýva zo zápisnice o úkone, obvinený
súhlasil so skrátením lehoty a nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania ani
nenamietal skutočnosť, že mu obžaloba nebola doručená. Zo spisového materiálu síce nie je
zistiteľné, či obvinenému spolu s výzvou na doplnenie dokazovania bola doručovaná aj
obžaloba, ale pokiaľ by tomu tak aj nebolo, toto pochybenie okresného súdu nijako zásadne
nemohlo ovplyvniť postavenie obvineného, ktorý jednak vedel za aký skutok je trestne
stíhaný, bol vyzvaný na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania a z predvolania na
verejné zasadnutie je zrejmé, že súd túto otázku (predbežné prejedanie obžaloby) bude
riešiť a zo zápisnice o verejnom zasadnutí je zrejmé, že postup súdu ani nenamietal, bol s
ním uzrozumený pričom súd v zmysle § 243 ods. 1 Tr. por. správne rozhodol v senáte
(č. l. 428).“
Zo spisového materiálu v predmetnej veci, predovšetkým zo zápisnice o verejnom
zasadnutí okresného súdu z 18. marca 2011, ktorého predmetom bolo predbežné
prerokovanie obžaloby, vyplýva, že ako sťažovateľ, tak i jeho obhajca súhlasili so skrátením
lehoty na prípravu verejného zasadnutia a žiadali, aby sa vykonalo napriek nedodržaniu
zákonnej lehoty piatich pracovných dní na ich prípravu, a nedoručenie obžaloby
na uvedenom zasadnutí vôbec nenamietali.
Ústavný súd sa plne stotožňuje s odôvodnením najvyššieho súdu v uznesení
zo 14. mája 2013, ktoré rešpektuje § 247 ods. 1 prvá a druhá veta Trestného poriadku,
a nad rámec tejto argumentácie, podľa ktorej takýmto postupom nebol sťažovateľ
ako obvinený ukrátený na svojich právach, resp. nebolo ovplyvnené jeho postavenie
obvineného, poukazuje navyše aj na skutočnosť, že zo spisového materiálu v predmetnej
veci je zrejmé, že pred konaním verejného zasadnutia okresného súdu z 18. marca 2011
bolo sťažovateľovi umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu po skončení vyšetrovania
v zmysle § 208 ods. 1 Trestného poriadku 22. februára 2011, 23. februára 2011, 25. februára
2011 a 28. februára 2011 a mal možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.
Z uvedeného vyplýva, že postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu bola
sťažovateľovi objektívne poskytnutá možnosť uplatniť jeho procesné práva, no ten ich
z vlastného rozhodnutia nevyužil v plnom rozsahu, a s ohľadom na túto skutočnosť podľa
ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že uvedeným postupom súdov zúčastnených
na rozhodovaní v jeho veci došlo k porušeniu ním označených práv.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevylúčenia sudcu krajského súdu JUDr. F. M.
z rozhodovania jeho veci najvyšší súd v uznesení zo 14. mája 2013 uviedol: „Pokiaľ sa týka
dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. dovolací súd iba konštatuje, že o
námietke zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Prešove, konajúcom o odvolaní
obvineného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, t. j. JUDr. F. M. krajský súd
právoplatne rozhodol a JUDr. F. M. nevylúčil z rozhodovania v predmetnej trestnej veci.
Krajský súd svoje rozhodnutie podrobne a vecne správne odôvodnil a ani najvyšší súd po
preskúmaní rozhodnutia žiadne pochybenie krajského súdu v uvedenom smere nezistil a v
dôsledku tohto nie sú splnené ani dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por.“
Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že o sťažovateľovej
námietke zaujatosti proti sudcovi krajského súdu JUDr. F. M. bolo rozhodnuté uznesením
krajského súdu č. k. 2 To 3/2012-591 z 27. marca 2011, v ktorom krajský súd s poukazom
na okolnosti tohto prípadu, judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva
týkajúcu sa subjektívnej a objektívnej nestrannosti sudcu v odôvodnení tohto uznesenia vo
vzťahu k subjektívnej stránke nezaujatosti sudcu uviedol, že krajský súd považoval za
rozhodujúce, že «... JUDr. F. M. a obžalovaný sa síce osobne poznajú, nikdy sa však
nestretávali mimo plnenia povinností vyplývajúcich z ich povolaní, ich vzájomný vzťah
neprekročil hranice profesionálneho vzťahu medzi dozorujúcim prokurátorom a
vyšetrovateľom a to ani pokiaľ ide o spôsob vyvodenia zodpovednosti za zistené neplnenie
povinností zo strany policajta, ktorý obžalovaný subjektívne vnímal ako „ostrý osobný
konflikt“. Z týchto dôvodov dospel krajský súd k záveru, že aj so zreteľom na základné
povinnosti sudcu, obžalovaným oznámené skutočnosti nepreukazujú subjektívnu zaujatosť
JUDr. F. M., čo napokon vyplýva aj z jeho vyjadrenia, podľa ktorého sa on sám necíti byť v
posudzovanej veci zaujatý.».
Vo vzťahu k objektívnej stránke hodnotenia nezaujatosti sudcu v uvedenom uznesení
krajský súd uviedol: „... aj pri uplatnení tohto kritéria platí, že pri rozhodovaní o tom, či je
v konkrétnom prípade daný legitímny dôvod k obavám, že niektorý sudca nie je nestranný,
môže byť stanovisko obžalovaného síce dôležité, ale nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim je to,
či takáto obava môže byť považovaná za objektívne oprávnenú... Objektívnu nestrannosť
pritom však nemožno chápať tak, že by snáď čokoľvek, čo môže vrhnúť, čo i len tieň
pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučovalo ako zaujatého. Sudca nie je
automat na rozhodovanie oslobodený od akéhokoľvek svetonázoru, subjektívnych pocitov,
ale je súčasťou určitého sociálneho prostredia, od ktorého nie je a nemôže byť úplne
izolovaný...
Spravujúc sa týmito všeobecnými východiskami dospel krajský súd k záveru, že
v námietke zaujatosti uvádzané tvrdenia vychádzajúce zo subjektívneho hodnotenia
správania JUDr. F. M. obžalovaným, ktoré je nepochybne podmienené i tým, že obžalovaný
ako vyšetrovateľ bol vo vzťahu k nemu v procesne podriadenom postavení, nie sú spôsobilé
vyvolať objektívne oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti ako zákonného sudcu.“
Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 3/2012
z 27. marca 2012 bola zamietnutá uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 13/2012
z 18. apríla 2012, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že krajský súd sa námietkami
sťažovateľa dôsledne zaoberal a oboznámil sa aj s obsahom dozorového spisu vo veci,
v ktorej mal sťažovateľ ako policajt dôjsť do konfliktu so sudcom, proti ktorému smeruje
námietka zaujatosti, ktorý v tom čase vystupoval v pozícii prokurátora.
Ústavný súd dospel aj v súvislosti s touto námietkou k záveru, že najvyšší súd
sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal odkazom na závery uznesenia
krajského súdu č. k. 2 To 3/2012-591 z 27. marca 2011, ktoré možno považovať
za dostatočné, a samotná skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi súdov zúčastnených
na rozhodovaní v jeho veci nie je spokojný, nemôže byť dôvodom vyslovenia porušenia ním
označených práv.
Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
mali konštatovať nezákonnosť dôkazov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní
vykonaním nezákonných prehliadok. Vo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa najvyšší
súd v uznesení zo 14. mája 2013 uviedol: „Rovnako najvyšší súd nezistil ani dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Je síce pravda, že vyšetrovateľ vykonal prehliadku iných priestorov – konkrétne
prehliadku osobného motorového vozidla... bez príkazu v rozpore s ustanovením § 101 ods.
1 Tr. por. S touto otázkou sa však vysporiadali oba konajúce súdy a jej výsledky nepoužili a
nevyhodnocovali ako dôkaz, v predmetnej trestnej veci.“
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ochranu svojich práv v predmetnom konaní
dosiahol tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nezákonne získané dôkazy
nepoužili na ustálenie jeho viny, resp. nepoužili ako podklad pre svoje rozhodnutie o vine
sťažovateľa, avšak sumár zostávajúcich dôkazov predložených v uvedenom konaní, ktoré
boli získané zákonným spôsobom, považovali za dostatočný na vyslovenie jeho viny.
Skutočnosť, že sťažovateľ napriek konštatácii nezákonnosti časti v konaní predložených
dôkazov v predmetnom konaní nebol súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci
oslobodený, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivý
proces.
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej
veci použili ako podklad pre svoje rozhodnutie dôkaz, ktorý nebol zabezpečený zákonným
spôsobom, a síce DVD nosič predložený jeho obhajcom, ktorého autenticita s originálom
nebola v súlade s § 270 Trestného poriadku riadne overená, najvyšší súd v uznesení
zo 14. mája 2013 uviedol, že „sa nemôže stotožniť ani s námietkou dovolateľa podľa § 371
ods. 1 písm. g/ Tr. por. Senát konajúcich súdov nemal dôvod vylúčiť z konania ako dôkaz
DVD, ktoré predložil súdu sám obhajca obvineného a ako z dôkazov založených v spise
vyplýva, tento na základe svojej žiadosti mu bol vyhotovený orgánmi činnými v trestnom
konaní (č. l. 373).“.
Sťažovateľ namietal, že v danom prípade išlo o nezákonne získaný dôkaz, ktorý
svoju nezákonnosť preniesol aj na z neho prameniaci obrazový záznam. Ústavný súd v tejto
považuje za potrebné poznamenať, že nosič obrazovo-zvukového záznamu, t. j. DVD, sám
osebe nie je dôkazom, ale je len prameňom dôkazu, resp. nositeľom dôkazu a za dôkaz
možno považovať až následné informácie získané z neho.
Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že prvotne bol nosič DVD, resp. obrazovo-
zvukový záznam získaný v spolupráci s poškodenou bankou, ktorá si sama monitorovala
vlastné priestory prostredníctvom priemyselných kamier, t. j. nebol získaný neoprávneným
zásahom do práv iných osôb, ale v súlade s § 89 Trestného poriadku ako vec dôležitá pre
trestné konanie. Obhajca sťažovateľa požiadal o vyhotovenie kópie uvedeného záznamu,
ktorý mu bol orgánmi činnými v trestnom konaní poskytnutý, resp. odovzdaný
11. februára 2011 (č. l. 379), preto ani obrazovo-zvukový záznam získaný z tejto kópie
DVD netrpí vadou nezákonnosti, ktorá by sa na neho mohla preniesť len z nezákonne
získaného nosiča DVD. S ohľadom na uvedené ústavný súd považuje uvedenú námietku
sťažovateľa za právne irelevantnú.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013