Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 708/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. R., B., zastúpeného advokátom

JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl.

47 ods. 3, a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2013 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. S. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2013 doručená sťažnosť Mgr. S. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

46 ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie zo 14. mája 2013“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 2. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok

z 2. novembra 2011“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa

a , za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody

na päť rokov a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti držať a nosiť strelnú zbraň

na dobu desať rokov. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 31. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 31. mája 2012“) odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2011 zamietol. Sťažovateľ podal

proti uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2012 dovolanie, ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu zo 14. mája 2013 odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa v priebehu celého konania v jeho veci postupom orgánov

činných v trestnom konaní, ako aj súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci boli

„viacnásobne porušené“ jeho základné práva. Sťažovateľ podaniami adresovanými

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúre v Prešove, Okresnej

prokuratúre Humenné i Okresnej prokuratúre Vranov nad Topľou, ako aj odvolaním proti

rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2011 a dovolaní proti rozsudku krajského súdu

z 31. mája 2012 na tieto porušenia jeho základných práv poukazoval, avšak bezvýsledne.

Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením najvyššieho súdu uvedeným v jeho uznesení

zo 14. mája 2013 vzťahujúcim sa na zachovanie práv obvineného v predmetnom konaní

a v tejto súvislosti poukázal na to, že najvyšší súd „nepostrehol, že obžaloba bola doručená

súdu dňa 11. 3. 2011 – piatok, a teda fakticky dňa 14. 3. 2011 v pondelok nemohla byť

doručená poštou do ÚVV Košice obvinenému, kde vykonával väzbu“. Vzhľadom na § 31

ods. 1 , ktorý obvinenému poskytuje právo od začiatku konania proti

jeho osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich sa sťažovateľ nestotožňuje ani s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

nedoručenie obžaloby v zákonom ustanovenej lehote okresným súdom nemohlo nijako

zásadne ovplyvniť postavenie sťažovateľa ako obvineného.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa neakceptoval jeho námietky, podľa ktorých vo veci

rozhodol nepríslušný súd, a v tejto súvislosti poukázal uvedený súd len na skutočnosť, že

o jeho námietke zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu z 27. augusta 2010 sa

právoplatne rozhodlo uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. septembra 2010,

avšak podľa sťažovateľa sa týmto uznesením rozhodlo o jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -18 z 27. augusta 2010 vo veci vykonania nariadeného

úkonu podľa , a nie o ním vznesenej námietke zaujatosti.

V predmetnom konaní sa podľa sťažovateľa dosiaľ nerozhodlo o námietke zaujatosti

z 27. augusta 2010 vznesenej priamo do zápisnice pri jeho výsluchu na okresnom súde.

Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci došlo podľa

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho základného práva na zákonného sudcu podľa .

Sťažovateľ sa domnieva, že ak orgán, ktorý vydal rozhodnutie v neskoršom období,

je nadriadeným orgánom označený na základe námietky zaujatosti za zaujatý a je mu odňatá

právomoc vykonávať zákonom ustanovenú činnosť, jeho predchádzajúce rozhodnutia

vo vzťahu k osobe, ktorá podala námietku zaujatosti, strácajú platnosť a účinnosť, ako to

zákonodarca predpokladá v právnej norme .

S ohľadom na uvedené najvyššiemu súdu podľa sťažovateľa muselo byť zrejmé, že

„uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 23. 8. 2010 proti obvinenému Mgr. S. R., ktorý

proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť nie je právoplatné, lebo uznesenie prokurátora

JUDr. M., ako prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, ktorým sťažnosť obvineného

zamietol ako nedôvodnú, stratilo svoju právoplatnosť dňom odňatia dozoru nad

zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní OP Humenné z vyššie uvedených dôvodov,

lebo nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon ( ). O tejto

sťažnosti mal opätovne rozhodnúť nový dozorujúci prokurátor, ten však tento stav ignoroval

a o sťažnosti nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľa takýmto konaním, respektíve

nekonaním OP Vranov nad Topľou došlo k porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa

.“. Ako najvyšší súd, tak ani krajský súd sa k uvedenej námietke

sťažovateľa týkajúcej sa právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia nevyjadrili napriek

tomu, že ide o rozhodujúci argument v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi, na

ktorý mali odpovedať, čím došlo ich postupom k porušeniu jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa .

Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že krajský súd rozhodol v jeho veci

v nezákonnom zložení, a to preto, lebo „sudca JUDr. F. M. mal byť na základe námietky

zaujatosti z rozhodovania senátu 2 To a vo veci sp. zn. z konania vylúčený.

Sťažovateľ sa plne opiera o argumenty uvedené v dovolaní uvedené na strane 3 až 6

dovolania zo dňa 29. 1. 2013. Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd SR si osvojil

argumentáciu odvolacieho ako aj sťažnostného senátu Krajského súdu Prešov, ktorá je však

v tomto prípade mylná a nerešpektujúca ústavné princípy na nezávislý a nestranný súd

podľa .“.

Najvyšší súd síce na jednej strane uznal, že vyšetrovateľ Policajného zboru vykonal

prehliadku osobného motorového vozidla „bez príkazu“ v rozpore s ustanovením § 101

ods. 1 , na druhej strane sa ale nezaoberal nezákonnou prehliadkou iných

priestorov, a síce „kancelárie s. f. E. s. r. o. (tiež kancelárie s. f. N. s. r. o.) a vôbec sa

nezaujíma ani o domovú prehliadku vykonanú dňa 23. 8. 2010 v rodinnom dome..., okres

H., kde policajti OR PZ Humenné vykonali domovú prehliadku bez príslušného príkazu

súdu“. Uvedeným nezákonným postupom orgánov činných v trestnom konaní sa súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nezaoberali napriek tomu, že tento postup bol

jednoznačne preukázaný prostredníctvom výpovede svedka.

Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej uviedol, že okresný

súd i krajský súd sa s touto otázkou vysporiadali, pretože okresný súd podľa neho „tieto

nezákonne vykonané prehliadky vykonal na hlavnom pojednávaní ako listinný dôkaz, teda

ich prečítal a vyhodnotil ich tak jednotlivo ako aj súhrne a v odôvodnení rozsudku ako aj

uznesení zamietnutia odvolania súdy neuvádzajú, že tieto dôkazy boli nezákonné a že na ne

neprihliadajú“. Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 stotožnil

s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého na uvedené úkony nebolo potrebné v predmetnom

konaní prihliadať, lebo sa pri ich vykonaní nenašli žiadne dôkazy, a uvedený záver je podľa

sťažovateľa porušením práva na spravodlivý súdny proces. Orgány činné v trestnom konaní

uvedeným postupom, resp. podľa sťažovateľa nezákonnými prehliadkami hrubo porušili

jeho základné právo na domovú slobodu podľa a súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci mali dôsledne preskúmať zákonnosť takýchto zásahov orgánov

činných v trestnom konaní, avšak neurobili tak, a tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu

jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na obhajobu

podľa .

Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci použili na hlavnom pojednávaní a aj v konaní o ním podanom odvolaní dôkaz, ktorý

nebol zabezpečený zákonným spôsobom (DVD – nosič obrazového záznamu záberov

z banky... z 23. augusta 2010). Pôvodný dôkaz (nosič DVD) bol zlomený, a preto dal

obhajca sťažovateľa k dispozícii súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci

jeho kópiu vyrobenú vyšetrovateľom Policajného zboru. Podľa sťažovateľa s ohľadom

na skutočnosť, že pôvodný dôkaz bol zničený, v predmetnom konaní nebolo možné preveriť

autentickosť záznamu či jeho prípadnú neskoršiu úpravu. Z uvedeného vyplýva, že v konaní

bola použitá kópia dôkazu, avšak jej zhodnosť s originálnym dôkazom nebola procesne

a technicky overená, čím došlo k porušeniu a .

Argumentáciu najvyššieho súdu, že tento záznam bol vyhotovený orgánmi činnými

v trestnom konaní na žiadosť obhajcu sťažovateľa, nie je podľa sťažovateľa postačujúca,

pretože nezaručuje objektívne zaznamenanie obrazových záznamov z Č., a. s., H., z 23.

augusta 2010. Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci

podľa sťažovateľa došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a podľa čl. 48 ods.

2 .

Podľa sťažovateľa v predmetnej veci existovali „jednoznačné a objektívne dôvody“,

pre ktoré mal najvyšší súd ním podané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

z 31. mája 2012 prijať na ďalšie konanie. Postupom najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa bez meritórneho zaoberania sa jeho dôvodmi podľa § 382 písm. c)

, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že:

„Konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnej veci sťažovateľa vedenej

na Okresnom súde v Humennom v súvislosti s rozsudkom pod č. k. zo dňa 2. 11. 2011

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 31. 5. 2012

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

14. 5. 2013 a v konaniach, ktoré im predchádzalo základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa

, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa

a základné právo na obhajobu podľa porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky

- Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 14. 5. 2013 a k nemu naväzujúce rozhodnutia

- Prikazuje Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vec prerokovať a vo veci

rozhodnúť

- Priznáva sťažovateľovi podľa finančné zadosťučinenie

vo výške 1 Euro (slovom jedno Euro).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv

podľa , , a uznesením najvyššieho

súdu zo 14. mája 2013 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv

malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- najvyšší súd nesprávne konštatoval, že obžaloba bola sťažovateľovi doručená už

14. marca 2011 (obžaloba bola okresnému súdu doručená 11. marca 2011, a preto k jej

doručeniu sťažovateľovi v piatok do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody nemohlo dôjsť

už 14. marca 2011), a následne z toho vyvodil, že nedoručenie obžaloby sťažovateľovi

v zákonom ustanovenej lehote nemohlo zásadne ovplyvniť jeho postavenie obvineného,

- v uvedenej veci rozhodol nepríslušný súd, pretože dosiaľ nebolo rozhodnuté

o sťažovateľovej námietke zaujatosti z 27. augusta 2010 vznesenej proti všetkým sudcom

okresného súdu,

- krajský súd rozhodol v jeho veci v nezákonnom zložení, pretože sudca JUDr. F. M.

mal byť na základe sťažovateľom podanej námietky zaujatosti v predmetnom konaní

vylúčený,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali dostatočne jeho

argumentáciou, podľa ktorej uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu nenadobudlo

právoplatnosť, pretože sťažnosť proti nemu preskúmaval a rozhodoval o nej prokurátor

Okresnej prokuratúry Humenné, ktorej bol dozor nad zachovávaním zákonnosti

v predmetnej veci odňatý, keďže v danom prípade nešlo o neodkladný a neopakovateľný

úkon, sťažnosť sťažovateľa mala byť opätovne preskúmaná prokurátorom Okresnej

prokuratúry Vranov nad Topľou,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali konštatovať nezákonnosť

dôkazov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní vykonaním nezákonných

prehliadok,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci použili ako podklad pre svoje

rozhodnutie dôkaz, ktorý nebol zabezpečený zákonným spôsobom, a síce DVD nosič

predložený jeho obhajcom, ktorého autenticita s originálom nebola v súlade s § 270

riadne overená.

Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v odôvodnení

uznesenia zo 14. mája 2013 nedostatočne vysporiadal s jeho už uvedenou argumentáciou,

ktorú v tomto konaní predložil.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia zo 14. mája 2013, ako aj obsah

spisového materiálu okresného súdu sp. zn. a k nemu pripojeného

vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-44/OVK-VT-2011.

K sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa nenadobudnutia právoplatnosti uznesenia

o vznesení obvinenia proti nemu v dôsledku toho, že o sťažnosti proti tomuto uzneseniu

rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné, ktorej bola predmetná vec následne

odňatá, t. j. zaujatý prokurátor, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013

uviedol: „Pokiaľ sa týka námietok obvineného smerujúcich voči konajúcim prokurátorom,

zvlášť voči konajúcemu prokurátorovi Okresnej prokurátorovi Humenné, ani tieto námietky

nemožno považovať za relevantné. Jednak JUDr. M. sa necítil byť v danej veci zaujatý a o

vznesenej námietke obvineného voči konajúcemu prokurátorovi bolo aj rozhodnuté

Krajskou prokuratúrou v Prešove uznesením z 30. novembra 2010, sp. zn. 1/2 KPt 897/10-

14. Táto síce odňala vec Okresnej prokuratúre v Humennom a prikázala ju Okresnej

prokuratúre Vranov nad Topľou, nie však preto, že by zistila zaujatosť JUDr. M., ale len a

len preto, že obvinený pôsobil ako policajt Okresného riaditeľstva PZ v Humennom, väčšina

prokurátorov pôsobiacich na Okresnej prokuratúre Humenné sa preto s ním poznala a bolo

vhodnejšie, aby vec dozorovala Okresná prokuratúra vo Vranove nad Topľou, o čom

svedčia už citované rozhodnutia krajskej prokuratúry vrátane uznesenia Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky z 26. októbra 2010, sp. zn. IV/1 GPt 497/10-4, týkajúceho

sa nevylúčenia prokurátorov krajskej prokuratúry z konania, ktoré si Najvyšší súd

Slovenskej republiky pred svojim rozhodnutím zaobstaral.

Naviac najvyšší súd k uvedenému dodáva, že v konaní pred súdom má prokurátor

postavenie strany a nemôže zásadne uplatňovať iné právo ako iná strana v konaní, t. j.

obvinený. Okrem skutočnosti, že obvinený pracoval ako policajt a podieľal sa na stíhaní

prokurátora JUDr. G., ktorý bol nadriadený súčasným prokurátorom Okresnej prokuratúry

Humenné nebola produkovaná žiadna iná skutočnosť, ktorá by svedčila o objektívnej

zaujatosti toho ktorého prokurátora tejto okresnej prokuratúry.

Koniec-koncov určenie konkrétneho nezaujatého prokurátora pre zastupovanie

v konaní pred súdom je záležitosťou prokuratúry a nie súdu.“

Ústavný súd konštatuje, že k uvedenej námietke sťažovateľa poskytol najvyšší súd

v uznesení zo 14. mája 2013 vyčerpávajúcu odpoveď, ktorú objektívne odôvodnil

poukazom na spisový materiál v predmetnej veci, resp. konkrétne rozhodnutia príslušných

orgánov verejnej moci, z ktorých vyplýva, že v predmetnej veci rozhodoval nezaujatý

prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý v čase vydania svojho rozhodnutia disponoval

právomocou rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa. Samotný nesúhlas, resp. nespokojnosť

sťažovateľa s týmto záverom najvyššieho súdu neodôvodňuje vyslovenie porušenia ním

označených práv.

Vo vzťahu k jeho námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho procesných

práv v dôsledku toho, že mu nebola v zákonnej lehote doručená obžaloba a v jeho veci

rozhodoval nepríslušný súd, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 uviedol:

„Pokiaľ sa týka dovolacích dôvodov uvedených a uplatnených obvineným podľa

, , , , ich obsahom, ako je zrejmé z odôvodnenia

dovolania, sú predovšetkým námietky zaujatosti, ktoré obvinený vznášal v priebehu

trestného konania opakovane a v podstate z tých istých dôvodov na sudcov okresného

a krajského súdu, ktoré rozhodovali v jeho trestnej veci ako aj prokurátorov okresnej

a krajskej prokuratúry a príslušníkov policajného zboru, z čoho napokon vyvodil záver

o tom, že jemu vznesené obvinenie za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/

nenadobudlo nikdy právoplatnosť, a teda celé konanie voči nemu je vykonané

nezákonne.

S uvedenými námietkami a závermi obvineného však nie je možné súhlasiť.

Oba konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí /zvlášť odvolací súd/ sa námietkam

v uvedenom smere podrobne venovali a dôsledne ich rozviedli s poukazom na podstatu veci

vo svojich rozhodnutiach. Najvyšší súd preto na tieto podrobné a správne závery konajúcich

súdov môže v ďalšom len poukázať.“

Zo spisu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že pri rozhodovaní okresného súdu

o vzatí sťažovateľa do väzby 27. augusta 2011 sťažovateľ do zápisnice o jeho výsluchu

uviedol: „... obv. Rada vznáša námietku zaujatosti konajúceho sudcu pre prípravné konanie

a súčasne vznáša námietku zaujatosti celého okresného súdu, resp. sudcov Okresného súdu

Humenné. Týmto žiadam, aby vec bola tomuto súdu odňatá a prikázaná inému súdu.

Namietam súd preto, že pri svojej detektívnej činnosti v prípade D. H., ktorý bol súdený

Okresným súdom Humenné som zistil, že nielen orgány prípravného konania, ale aj súd

nesprávne posúdil dôkazy, dopustil sa pochybenia a nesprávne uznal môjho klienta

za vinného. Následne som spracoval návrh na obnovu konania, ktorý podala potom jeho

matka, okresný súd tomuto návrhu vyhovel, no v dôsledku sťažnosti prokurátora sa spis

nachádza na odvolacom súde. Takisto ohľadne môjho ďalšieho klienta M. P. súd podľa

môjho názoru nesprávne tohto odsúdil pre ťažkú ujmu na zdraví na trest odňatia slobody vo

výmere 18 mesiacov nepodmienečne, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený. Aj

tomuto som spracoval návrh na obnovu konania, v ktorom som požiadal o spracovanie

nového nezávislého znaleckého posudku z odboru psychológie...“

Najvyšší súd vo svojom uznesení zo 14. mája 2013 odkázal na predchádzajúce

rozhodnutia krajského súdu v predmetnej veci, v ktorých sa tieto súdy námietkam

sťažovateľa podrobne venovali. Napriek tomu sťažovateľ uvedenú námietku zopakoval aj

v rámci argumentácie pred ústavným súdom, ktorý v tejto súvislosti považuje za potrebné

poukázať na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 9. septembra 2010,

ktorým krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -18 z 27. augusta 2010 (o vykonaní nariadeného úkonu) a v ktorom v rámci

jeho odôvodnenia tento súd uviedol: „Už len na okraj považuje krajský súd za potrebné

uviesť, že vychádzajúc zo znenia ust. a v trestnom

konaní je možné účinne namietať zaujatosť sudcu len v prípade, ak možno mať pochybnosti

o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon

týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému

orgánu činnému v trestnom konaní. Pokiaľ strana v konaní namieta len procesný postup

v prejednávanej alebo inej veci, o námietke zaujatosti s takýmto obsahom sa nekoná a teda

ani nerozhoduje.

Sudca pre prípravné konanie teda postupoval správne, keď o námietke svojej

zaujatosti, vznesenej obvineným, osobitným výrokom nerozhodoval, keďže vznesenú

námietku zaujatosti konajúceho sudcu obvinený oprel len o nesprávny procesný postup

Okresného súdu Humenné, ktorého je sudca pre prípravné konanie sudcom, v iných

s prejednávanou vecou nesúvisiacich veciach, čo nie je dôvod vyplývajúci z ust. § 31 ods. 1

a preto sa o ňom podľa nekoná.“

Z uvedeného je zrejmé, že o námietke sťažovateľa, ktorou namietal zaujatosť

všetkých sudcov okresného súdu v predmetnom konaní, skutočne nebolo rozhodnuté, avšak

v dôsledku aplikácie okresným súdom, ktorý mu umožňoval

o námietke zaujatosti predloženou stranou v konaní nekonať aj v prípade, ak je táto

námietka odôvodnená len procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo

súdu v konaní. Vzhľadom na to, že okresný súd postupoval pri rozhodovaní o námietke

zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu, predloženej sťažovateľom 27. augusta

2010 zákonným spôsobom, ústavný súd argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení

o tom, že v danej veci rozhodol nepríslušný súd, posúdil ako nepodloženú a irelevantnú.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 vo vzťahu k argumentácii

sťažovateľa týkajúcej sa ukrátenia jeho práva na obhajobu v súvislosti s nedoručením

obžaloby v zákonnej lehote uviedol: „Pokiaľ sa týka námietok obvineného podľa § 371

ods. 1 písm. a/ je treba uviesť, že okresný súd nariadil predbežné prerokovanie

obžaloby a 14. marca 2011 žiadal obvineného o predloženie návrhov na doplnenie

dokazovania. Na verejnom zasadnutí, ako to vyplýva zo zápisnice o úkone, obvinený

súhlasil so skrátením lehoty a nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania ani

nenamietal skutočnosť, že mu obžaloba nebola doručená. Zo spisového materiálu síce nie je

zistiteľné, či obvinenému spolu s výzvou na doplnenie dokazovania bola doručovaná aj

obžaloba, ale pokiaľ by tomu tak aj nebolo, toto pochybenie okresného súdu nijako zásadne

nemohlo ovplyvniť postavenie obvineného, ktorý jednak vedel za aký skutok je trestne

stíhaný, bol vyzvaný na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania a z predvolania na

verejné zasadnutie je zrejmé, že súd túto otázku (predbežné prejedanie obžaloby) bude

riešiť a zo zápisnice o verejnom zasadnutí je zrejmé, že postup súdu ani nenamietal, bol s

ním uzrozumený pričom súd v zmysle správne rozhodol v senáte

(č. l. 428).“

Zo spisového materiálu v predmetnej veci, predovšetkým zo zápisnice o verejnom

zasadnutí okresného súdu z 18. marca 2011, ktorého predmetom bolo predbežné

prerokovanie obžaloby, vyplýva, že ako sťažovateľ, tak i jeho obhajca súhlasili so skrátením

lehoty na prípravu verejného zasadnutia a žiadali, aby sa vykonalo napriek nedodržaniu

zákonnej lehoty piatich pracovných dní na ich prípravu, a nedoručenie obžaloby

na uvedenom zasadnutí vôbec nenamietali.

Ústavný súd sa plne stotožňuje s odôvodnením najvyššieho súdu v uznesení

zo 14. mája 2013, ktoré rešpektuje prvá a druhá veta ,

a nad rámec tejto argumentácie, podľa ktorej takýmto postupom nebol sťažovateľ

ako obvinený ukrátený na svojich právach, resp. nebolo ovplyvnené jeho postavenie

obvineného, poukazuje navyše aj na skutočnosť, že zo spisového materiálu v predmetnej

veci je zrejmé, že pred konaním verejného zasadnutia okresného súdu z 18. marca 2011

bolo sťažovateľovi umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu po skončení vyšetrovania

v zmysle 22. februára 2011, 23. februára 2011, 25. februára

2011 a 28. februára 2011 a mal možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.

Z uvedeného vyplýva, že postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu bola

sťažovateľovi objektívne poskytnutá možnosť uplatniť jeho procesné práva, no ten ich

z vlastného rozhodnutia nevyužil v plnom rozsahu, a s ohľadom na túto skutočnosť podľa

ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že uvedeným postupom súdov zúčastnených

na rozhodovaní v jeho veci došlo k porušeniu ním označených práv.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevylúčenia sudcu krajského súdu JUDr. F. M.

z rozhodovania jeho veci najvyšší súd v uznesení zo 14. mája 2013 uviedol: „Pokiaľ sa týka

dôvodov dovolania podľa dovolací súd iba konštatuje, že o

námietke zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Prešove, konajúcom o odvolaní

obvineného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, t. j. JUDr. F. M. krajský súd

právoplatne rozhodol a JUDr. F. M. nevylúčil z rozhodovania v predmetnej trestnej veci.

Krajský súd svoje rozhodnutie podrobne a vecne správne odôvodnil a ani najvyšší súd po

preskúmaní rozhodnutia žiadne pochybenie krajského súdu v uvedenom smere nezistil a v

dôsledku tohto nie sú splnené ani dôvody dovolania podľa “

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že o sťažovateľovej

námietke zaujatosti proti sudcovi krajského súdu JUDr. F. M. bolo rozhodnuté uznesením

krajského súdu č. k. -591 z 27. marca 2011, v ktorom krajský súd s poukazom

na okolnosti tohto prípadu, judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúcu sa subjektívnej a objektívnej nestrannosti sudcu v odôvodnení tohto uznesenia vo

vzťahu k subjektívnej stránke nezaujatosti sudcu uviedol, že krajský súd považoval za

rozhodujúce, že «... JUDr. F. M. a obžalovaný sa síce osobne poznajú, nikdy sa však

nestretávali mimo plnenia povinností vyplývajúcich z ich povolaní, ich vzájomný vzťah

neprekročil hranice profesionálneho vzťahu medzi dozorujúcim prokurátorom a

vyšetrovateľom a to ani pokiaľ ide o spôsob vyvodenia zodpovednosti za zistené neplnenie

povinností zo strany policajta, ktorý obžalovaný subjektívne vnímal ako „ostrý osobný

konflikt“. Z týchto dôvodov dospel krajský súd k záveru, že aj so zreteľom na základné

povinnosti sudcu, obžalovaným oznámené skutočnosti nepreukazujú subjektívnu zaujatosť

JUDr. F. M., čo napokon vyplýva aj z jeho vyjadrenia, podľa ktorého sa on sám necíti byť v

posudzovanej veci zaujatý.».

Vo vzťahu k objektívnej stránke hodnotenia nezaujatosti sudcu v uvedenom uznesení

krajský súd uviedol: „... aj pri uplatnení tohto kritéria platí, že pri rozhodovaní o tom, či je

v konkrétnom prípade daný legitímny dôvod k obavám, že niektorý sudca nie je nestranný,

môže byť stanovisko obžalovaného síce dôležité, ale nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim je to,

či takáto obava môže byť považovaná za objektívne oprávnenú... Objektívnu nestrannosť

pritom však nemožno chápať tak, že by snáď čokoľvek, čo môže vrhnúť, čo i len tieň

pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučovalo ako zaujatého. Sudca nie je

automat na rozhodovanie oslobodený od akéhokoľvek svetonázoru, subjektívnych pocitov,

ale je súčasťou určitého sociálneho prostredia, od ktorého nie je a nemôže byť úplne

izolovaný...

Spravujúc sa týmito všeobecnými východiskami dospel krajský súd k záveru, že

v námietke zaujatosti uvádzané tvrdenia vychádzajúce zo subjektívneho hodnotenia

správania JUDr. F. M. obžalovaným, ktoré je nepochybne podmienené i tým, že obžalovaný

ako vyšetrovateľ bol vo vzťahu k nemu v procesne podriadenom postavení, nie sú spôsobilé

vyvolať objektívne oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti ako zákonného sudcu.“

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 27. marca 2012 bola zamietnutá uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľa dôsledne zaoberal a oboznámil sa aj s obsahom dozorového spisu vo veci,

v ktorej mal sťažovateľ ako policajt dôjsť do konfliktu so sudcom, proti ktorému smeruje

námietka zaujatosti, ktorý v tom čase vystupoval v pozícii prokurátora.

Ústavný súd dospel aj v súvislosti s touto námietkou k záveru, že najvyšší súd

sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal odkazom na závery uznesenia

krajského súdu č. k. -591 z 27. marca 2011, ktoré možno považovať

za dostatočné, a samotná skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi súdov zúčastnených

na rozhodovaní v jeho veci nie je spokojný, nemôže byť dôvodom vyslovenia porušenia ním

označených práv.

Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

mali konštatovať nezákonnosť dôkazov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní

vykonaním nezákonných prehliadok. Vo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa najvyšší

súd v uznesení zo 14. mája 2013 uviedol: „Rovnako najvyšší súd nezistil ani dôvody

dovolania podľa

Je síce pravda, že vyšetrovateľ vykonal prehliadku iných priestorov – konkrétne

prehliadku osobného motorového vozidla... bez príkazu v rozpore s ustanovením § 101 ods.

1 S touto otázkou sa však vysporiadali oba konajúce súdy a jej výsledky nepoužili a

nevyhodnocovali ako dôkaz, v predmetnej trestnej veci.“

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ochranu svojich práv v predmetnom konaní

dosiahol tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nezákonne získané dôkazy

nepoužili na ustálenie jeho viny, resp. nepoužili ako podklad pre svoje rozhodnutie o vine

sťažovateľa, avšak sumár zostávajúcich dôkazov predložených v uvedenom konaní, ktoré

boli získané zákonným spôsobom, považovali za dostatočný na vyslovenie jeho viny.

Skutočnosť, že sťažovateľ napriek konštatácii nezákonnosti časti v konaní predložených

dôkazov v predmetnom konaní nebol súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci

oslobodený, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivý

proces.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej

veci použili ako podklad pre svoje rozhodnutie dôkaz, ktorý nebol zabezpečený zákonným

spôsobom, a síce DVD nosič predložený jeho obhajcom, ktorého autenticita s originálom

nebola v súlade s riadne overená, najvyšší súd v uznesení

zo 14. mája 2013 uviedol, že „sa nemôže stotožniť ani s námietkou dovolateľa podľa § 371

ods. 1 písm. g/ Senát konajúcich súdov nemal dôvod vylúčiť z konania ako dôkaz

DVD, ktoré predložil súdu sám obhajca obvineného a ako z dôkazov založených v spise

vyplýva, tento na základe svojej žiadosti mu bol vyhotovený orgánmi činnými v trestnom

konaní (č. l. 373).“.

Sťažovateľ namietal, že v danom prípade išlo o nezákonne získaný dôkaz, ktorý

svoju nezákonnosť preniesol aj na z neho prameniaci obrazový záznam. Ústavný súd v tejto

považuje za potrebné poznamenať, že nosič obrazovo-zvukového záznamu, t. j. DVD, sám

osebe nie je dôkazom, ale je len prameňom dôkazu, resp. nositeľom dôkazu a za dôkaz

možno považovať až následné informácie získané z neho.

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že prvotne bol nosič DVD, resp. obrazovo-

zvukový záznam získaný v spolupráci s poškodenou bankou, ktorá si sama monitorovala

vlastné priestory prostredníctvom priemyselných kamier, t. j. nebol získaný neoprávneným

zásahom do práv iných osôb, ale v súlade s ako vec dôležitá pre

trestné konanie. Obhajca sťažovateľa požiadal o vyhotovenie kópie uvedeného záznamu,

ktorý mu bol orgánmi činnými v trestnom konaní poskytnutý, resp. odovzdaný

11. februára 2011 (č. l. 379), preto ani obrazovo-zvukový záznam získaný z tejto kópie

DVD netrpí vadou nezákonnosti, ktorá by sa na neho mohla preniesť len z nezákonne

získaného nosiča DVD. S ohľadom na uvedené ústavný súd považuje uvedenú námietku

sťažovateľa za právne irelevantnú.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013