Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 704/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. Č., t. č. vo výkone trestu a väzby, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. T. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a

a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. decembra 2012

a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 doručená sťažnosť L. Č., t. č. vo výkone trestu a väzby (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. T. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.

1, 2 a 5 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. decembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania

pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

a a , pričom je stíhaný väzobne od 17. januára

2012 z dôvodov podľa a . Dňa 13. júla 2012

podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave okresnému súdu v uvedenej trestnej veci na

sťažovateľa obžalobu, pričom vec bola elektronickou podateľňou pridelená sudcovi M. K.,

ktorý však oznámil skutočnosti zakladajúce dôvody na jeho vylúčenie z rozhodovania tejto

veci a požiadal, aby bol z rozhodovania trestnej veci sťažovateľa vylúčený. Následne bola

trestná vec sťažovateľa elektronickou podateľňou pridelená sudkyni JUDr. K. S. (ďalej len

„sudkyňa K. S.“) a je vedená pod sp. zn. .

Základná lehota väzby sťažovateľovi plynula do 17. augusta 2012, pričom bolo

potrebné v zmysle právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní

jeho väzby po podaní obžaloby ešte v čase do uplynutia základnej lehoty väzby. Keďže

sudkyňa K. S. čerpala dovolenku, vec bola z tohto dôvodu pridelená na rozhodnutie o väzbe

zastupujúcemu sudcovi JUDr. M. Ž. (ďalej len „sudca M. Ž.“).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. augusta 2012 (okresný súd

rozhodoval o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby v zmysle § 238 ods. 3 Trestného

poriadku, pozn.) rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) a zároveň zamietol jeho návrh na prepustenie z väzby na

slobodu nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka; o väzbe

rozhodoval zastupujúci sudca M. Ž.

Uznesenie okresného súdu z 8. augusta 2012 napadol sťažovateľ sťažnosťou, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 10. augusta 2012 tak, že ju

zamietol. Po rozhodnutí krajského súdu a vrátení spisu okresnému súdu (zákonná) sudkyňa

K. S. 20. augusta 2012 oznámila dôvody svojej zaujatosti v trestnej veci sťažovateľa, na

základe čoho bola uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. septembra 2012

vylúčená z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Následne bola trestná vec sťažovateľa

pridelená elektronickou podateľňou sudcovi M. Ž.

Žiadosťou z 15. novembra 2012 sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby na

slobodu z dôvodu, že neexistuje zákonné rozhodnutie o jeho väzbe po podaní obžaloby,

keďže uznesenie okresného súdu sp. zn. z 8. augusta 2012 podľa jeho tvrdenia

vydal vylúčený (nezákonný) sudca. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 3. decembra 2012 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Inštitút zákonného sudcu je jednak výslovne definovaný v ust. § 3 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, prvá veta, podľa ktorého je zákonným sudcom ten sudca, ktorý vykonáva funkciu

na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

o rozhodovanie o prejednávanej veci. Uvedený inštitút je ústavne zakotvený i v čl. 48 ods. 1

, podľa ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi.“ Výklad uvedeného základného práva občianskeho práva podal Ústavný súd

Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. , ).

V uznesení zo dňa zo dňa 3. apríla 1996 sp. zn. ústavný súd uviedol:

„Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno interpretovať natoľko

extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účel práva priznaného podľa čl. 48

ods. 1 sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie k súdu toho

stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť. Sudca pridelený na výkon

funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť je zákonným sudcom,

dokiaľ sa podľa , alebo podľa

nerozhodne o jeho vylúčení, alebo dokiaľ účastník konania pred ústavným súdom podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení sudcu

neodmietne pre zaujatosť. Zákonným sudcom sa v takom prípade stane sudca, určený podľa

alebo podľa .“

Obdobne ústavný súd vo svojom uznesení zo dňa 20. januára 2010 sp. zn.

uvádza: „Judikatúra ústavného súdu definuje pojem zákonného sudcu tak,

že je ním sudca, ktorý spĺňa zákonom stanovené predpoklady na funkciu sudcu, bol

pridelený alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia

nezanikla a ktorý bol určený na prerokovanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce

().“

Z uvedených citácií je zrejmé, že na základe konštantnej judikatúry ústavného súdu

možno vyvodiť iba ten záver, že sudkyňa JUDr. K. S. bola až do vydania uznesenia

Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 9. 2012 sp. zn. , ktorým ju súd vylúčil z

vykonávania úkonov trestného konania, zákonnou sudkyňou (predsedníčkou senátu)

obžalovaného L. Č., nakoľko vykonávala svoju funkciu sudcu na miestne, vecne a funkčne

príslušnom súde a bola rozvrhom práce tunajšieho súdu na rok 2012 určená na

rozhodovanie o obžalobách podaných v trestných veciach vedených v súdnom registri „T“.

Rovnako sa tunajší súd nestotožnil s názorom obhajcu obžalovaného, že „súd rozhodol v

zložení, kde nebol prítomný náhradný sudca ale zastupujúci sudca, ktorý nesie rovnako ako

vylúčená sudkyňa status vylúčeného sudcu z rozhodovania.“ Je pravdou, že konajúci

predseda senátu nebol náhradným sudcom v zmysle , avšak týmto

tunajší súd v citovanom uznesení o väzbe nikdy neargumentoval. Nemožno však súhlasiť s

tým, že zastupujúci sudca nesie rovnako ako zastúpený sudca status vylúčeného sudcu. Zo

znenia ust. je nepochybné, že dôvody, ktoré zakladajú

vylúčenie sudcu (pomer k prejednávanej veci alebo zjednodušene pomer k osobám) sú

viazané práve na konkrétnu osobu sudcu, ktorý v takomto pomere ku konkrétnej veci alebo

ku konkrétnym osobám je. Úvahy o „prenesení statusu vylúčeného sudcu“ na zastupujúceho

sudcu nevyplývajú ani z gramatického, ani z logického výkladu tohto ustanovenia Trestného

poriadku.

Rovnako teda i JUDr. M. Ž., ktorý bol rozvrhom práce tunajšieho súdu na rok 2012

určený na zastupovanie sudkyne JUDr. K. S. bol zákonným sudcom obžalovaného, keď v

čase jej neprítomnosti v práci rozhodol o väzbe obžalovaného ako jej zastupujúci sudca.

Riadiac sa týmto právnym názorom, súd vyhodnotil argumenty podané obhajcom tak,

že tieto neodôvodňujú prepustenie obžalovaného z väzby, keď jediným dôvodom na takého

rozhodnutie súdu má byť neexistencia zákonného rozhodnutia o väzbe obžalovaného.

Pokiaľ ide o spôsob získania dôkazov v prípravnom konaní súd sa zaoberal

i námietkou obhajcu a konštatuje, že v rámci prípravného konania vydal dva príkazy

v zmysle i prom. právnik M. K., ktorý neskôr namietal

svoju zaujatosť vo vzťahu k stranám konania a pre túto bol vylúčený z prejednávania veci.

Dôkazy získané na základe takýchto príkazov však nie sú jedinými, ktoré odôvodňujú

podozrenie, že obžalovaný sa dopustil spáchania tej trestnej činnosti, pre ktorú je trestne

stíhaný. V terajšom štádiu súdneho konania nemožno prejudikovať rozhodnutie o vine

obžalovaného, keď takéto rozhodnutie bude možné uskutočniť až na základe vyhodnotenia

celého dokazovania vykonaného v štádiu konania pred súdom. Nateraz vykonané dôkazy na

hlavnom pojednávaní odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obžalovaným.

Súd samozrejme, z úradnej povinnosti uloženej mu v ,

skúma v štádiu súdneho konania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. V tomto smere

nie sú nové skutočnosti, ktoré by niečo menili na dôvodoch, z ktorých súd vychádzal pri

svojom ostatnom rozhodnutí o väzbe obžalovaného.»

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. decembra 2012 tak, že ju

zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z č. l. 1704 spisu, po podaní obžaloby bola vec elektronickou

podateľňou pridelená na rozhodnutie sudcovi M. K., ktorý sa tak stal zákonným sudcom.

Tento sudca vzniesol námietku zaujatosti a podal žiadosť o vylúčenie z rozhodovania tejto

trestnej veci, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu Trnava zo dňa 23. 07.

2012 sp. zn. , v zmysle ktorého, predseda senátu prom. práv. M. K. je

vylúčený z vykonávania úkonov a rozhodovania v tejto veci.

Po vylúčení predsedu senátu prom. práv. M. K. bola vec opäť elektronickou

podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie predsedníčke senátu JUDr. K. S.

Vzhľadom na čerpanie dovolenky bola predmetná vec postupne, v zmysle rozvrhu práce

Okresného súdu Trnava na rok 2012, prekladaná zastupujúcim sudcom v druhom až

štvrtom rade (JUDr. B., JUDr. P., JUDr. G.). Vzhľadom k tomu, že aj títo čerpali v

rozhodujúcom čase dovolenku, bola vec predložená zastupujúcemu sudcovi v piatom rade

JUDr. M. Ž.. Tento sudca, ako predseda senátu rozhodol o ponechaní obžalovaného vo

väzbe uznesením zo dňa 08. 08. 2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 10. 08. 2012.

Až po rozhodnutí odvolacieho súdu o sťažnosti obžalovaného proti rozhodnutiu

Okresného súdu Trnava zo dňa 08. 08. 2012 a vrátení spisu na Okresný súd Trnava dňa

16. 08. 2012, vzniesla predsedníčka senátu JUDr. K. S. dňa 20. 08. 2012 námietku

zaujatosti, na základe ktorej bola uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 11. 09. 2012 vylúčená z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci.

Následne bola vec elektronickou podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie

sudcovi JUDr. M. Ž.

Krajský súd v prejednávanej veci zastáva názor, že námietka obžalovaného, na ktorej

založil tak žiadosť o prepustenie z väzby ako aj sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nie je

dôvodná. Je pravdou, že v čase rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby

v zmysle bola zákonnou sudkyňou v tejto veci JUDr. K. S.,

ktorá však čerpala dovolenku. O ďalšom trvaní väzby bolo potrebné neodkladne rozhodnúť

v zmysle tak, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu o

väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v

prípravnom konaní.

V zmysle platného rozvrhu práce Okresného súdu v Trnave na rok 2012 vyplývala

povinnosť predložiť spis zastupujúcemu sudcovi podľa príslušného poradia tak, aby bolo

rozhodnuté v zákonnej lehote a nedošlo k jej márnemu uplynutiu.

Tento postup bol v prejednávanej veci dodržaný. V čase rozhodovania bol

zo zastupujúcich sudcov prítomný na pracovisku jedine zastupujúci sudca v tzv. v piatom

rade JUDr. M. Ž., ktorý, v súlade s rozvrhom práce aj so zákonom, o ďalšom trvaní väzby

po podaní obžaloby rozhodol uznesením zo dňa 08. 08. 2012, ktorého zákonnosť v súčasnej

dobe obžalovaný spochybňuje.

Krajský súd má za to, že sudca zastupujúci zákonného sudcu je sudcom zákonným

a to aj v prípade, že zákonný sudca, ktorému pripadla vec na vybavenie, bol neskôr

z vykonávania úkonov v tejto veci vylúčený.

Krajský súd v tomto smere poukazuje na vyčerpávajúce a správne odôvodnenie

napadnutého uznesenia s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň

poukazuje. Má za to, že obžalovaným podsúvaný jazykový výklad uznesenia Ústavného súdu

SR z 03. 04. 2006 a sp. zn. nie je správny. Takýmto výkladom by bola v danej

veci zmarená aplikácia ustanovenia . V prejednávanej

veci niet žiadnej pochybnosti o tom, že tak zákonný sudca ako aj jednotliví zastupujúci

sudcovia boli pre danú vec určení v súlade s rozvrhom práce Okresného súdu Trnava na

rok 2012, ktorý upravuje spôsob zastupovania senátov, sudcov a predsedov senátu v súlade

s ustanovením

Nad rámec podanej žiadosti ako aj sťažnosti obžalovaného krajský súd v súlade

s ustanovením skúmal existenciu dôvodov väzby v zmysle

, trvajú u obžalovaného aj v súčasnej

dobe. V tomto smere poukazuje na dôvody predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe

obžalovaného, ktorými sa naďalej stotožňuje.“

Sťažovateľ argumentuje, že ak bola (zákonná) sudkyňa K. S. v predmetnej trestnej

veci vylúčená, nebolo ju možné považovať za zákonnú sudkyňu ani v čase rozhodovania

o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby, pričom rovnakým nedostatkom trpí aj

rozhodovanie zastupujúceho sudcu M. Ž., keďže konal ako zastupujúci sudca vylúčenej

zákonnej sudkyne. Z uvedených dôvodov mal byť na základe svojej žiadosti z 15. novembra

2012 prepustený z väzby na slobodu, pričom tvrdí, že ak okresný súd a krajský súd rozhodli

napadnutými uzneseniami inak, porušili jeho práva označené v sťažnosti.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozvrh práce Okresného súdu Trnava na rok 2012,

v ktorého časti „Pravidlá určenia zákonného sudcu“ sa v bode 5 uvádza: „Náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj

v prípade:

a/ dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b/ zmeny v obsadení súdu sudcami,

c/ výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov,

d/ ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.“

Na základe uvedeného sťažovateľ dôvodí, že „v prípade vylúčenia zákonného sudcu

má byť vec pridelená náhodným výberom určenému sudcovi, ktorý jediný môže byť

považovaný za zákonného sudcu a teda zastupujúci sudca určený rozvrhom práce nie je

automaticky oprávnený konať a rozhodovať vo veci, v ktorej bol pôvodne pridelený sudca

vylúčený a nemožno ho považovať za zákonného sudcu. Na základe uvedeného nemožno

JUDr. Ž. považovať ani v súčasnosti za zákonného sudcu v trestnej veci L. Č., a preto ho

jednoznačne nebolo možné považovať za zákonného sudcu ani v čase rozhodovania o

ponechaní sťažovateľa vo väzbe.“.

Sťažovateľ v sťažnosti označuje sudcu M. Ž. ako „nezákonný sudca (neurčený

náhodným výberom)“.

Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy v jeho veci nesprávne interpretovali

obsah uznesenia ústavného súdu sp. zn. , keď vetu „sudca pridelený na výkon

funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť, je zákonným sudcom,

dokiaľ sa podľa , alebo podľa

nerozhodne o jeho vylúčení...“ vykladali tak, že sudkyňu K. S. (a teda aj jej zastupujúceho

sudcu M. Ž.) bolo potrebné považovať za zákonnú sudkyňu až do rozhodnutia krajského

súdu o jej vylúčení, a preto aj rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby vydané zastupujúcim

sudcom M. Ž. ešte pred rozhodnutím krajského súdu o vylúčení sudkyne K. S. treba

považovať za rozhodnutie vydané zákonným sudcom.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali interpretovať slovné spojenie „dokiaľ sa...

nerozhodne o jeho vylúčení“ nie ako časový úsek, ale ako „ak sa... nerozhodne o jeho

vylúčení“, resp. „pokiaľ sa... nerozhodne o jeho vylúčení“.

V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci neexistujú

materiálne dôvody väzby, s poukazom na to, že neexistujú dostatočné dôkazy nasvedčujúce

podozreniu, že sa dopustil konania kladeného mu za vinu, keďže hlavný dôkaz – záznamy

telekomunikačnej prevádzky, je potrebné považovať za nezákonný dôkaz, pretože bol

vyhotovený na základe príkazu vydaného sudcom M. K., ktorý bol neskôr vylúčený z

rozhodovania tejto trestnej veci.

Pokiaľ ide o dôvody väzby podľa ,

sťažovateľ zastáva názor, že zo skutočnosti, že sa dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho

bydliska a zdržiaval sa v Thajsku, nemožno vyvodiť, že by sa pokúšal o útek alebo

skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného stíhania. Podľa jeho názoru tento záver nemožno

vyvodiť ani z hrozby vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí.

V súvislosti s väzobnými dôvodmi podľa

sťažovateľ uvádza, že nebol nikdy v minulosti trestaný a že súdy nijakým relevantným

spôsobom neodôvodnili obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2012, sp. zn.

v spojení s postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa

06. 12. 2012, sp. zn. boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa

podľa , 2 a 5 a a ľudské práva

a základné slobody a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2012, sp. zn. ,

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn.

sa zrušujú.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu Trnava, aby

sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi L. Č..., primerané finančné zadosťučinenie v

sume 6 000,00 € (slovom šesťtisíc eur).

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré

sú povinní zaplatiť porušovatelia spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia

tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite namieta

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 a , ako aj

práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48

ods. 1 , ako aj práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48

ods. 1 , ako aj práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podstata kľúčovej námietky sťažovateľa je založená na tvrdení, že predseda senátu

okresného súdu sudca M. Ž., ktorý rozhodoval o jeho väzbe, nebol zákonným sudcom,

keďže rozhodoval ako zastupujúci sudca vylúčenej (zákonnej) sudkyne K. S., čím malo

dôjsť k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu. Navyše sťažovateľ

argumentuje tým, že sudca M. Ž. rozhodoval o jeho väzbe ako zastupujúci sudca, a nie ako

sudca určený náhodným výberom elektronickou podateľňou tak, ako to predpokladá rozvrh

práce Okresného súdu Trnava na rok 2012, v časti „Pravidlá určenia zákonného sudcu“

v bode 5 písm. d).

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné

v prvom rade poukázať na skutočnosť, že sťažnosťou sú napadnuté rozhodnutia okresného

súdu a krajského súdu vydané v spojitosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu z 15. novembra 2012. Okresný súd o nej rozhodol uznesením sp. zn.

z 3. decembra 2012 a krajský súd po podaní sťažnosti proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa uznesením sp. zn. zo 6. decembra 2012.

Rozhodovanie o väzbe (resp. jej ďalšom trvaní) sťažovateľa po podaní obžaloby,

o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 8. augusta 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. augusta 2012, nemôže byť

vzhľadom na predmetom ústavného prieskumu v tomto

konaní, keďže sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, označené

uznesenia touto sťažnosťou nenapadol (a ani žiadnou inou sťažnosťou sťažovateľa

doručenou ústavnému súdu v ostatnom období, pozn.). Z uvedeného dôvodu sú námietky

sťažovateľa smerujúce proti rozhodovaniu o jeho väzbe po podaní obžaloby celkom

irelevantné.

Napriek uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že v čase rozhodovania okresného

súdu o väzbe sťažovateľa nebola vznesená námietka zaujatosti proti sudkyni K. S. (a teda

ani nebolo o nej rozhodnuté), a preto nebol dôvod na pridelenie veci elektronickou

podateľňou inému sudcovi. Keďže sudkyňa K. S. čerpala v čase rozhodovania okresného

súdu o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby dovolenku, bol určený v zmysle rozvrhu

práce zastupujúci sudca M. Ž., ktorého bolo potrebné v tomto čase považovať za zákonného

sudcu. Tento postup vyplýva z bodu 6 rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na rok 2012,

konkrétne z jeho časti označenej nadpisom „Pravidlá určenia zákonného sudcu“, kde je

uvedené: „Ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni zákonnému sudcovi, ktorému bola vec

pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť týždňov, koná

a rozhoduje vo veci sudca určený rozvrhom práce na zastupovanie zákonného sudcu. Za

náhlu prekážku v práci sa považuje aj čerpanie dovolenky.“

Za daných okolností bola podľa názoru ústavného súdu príslušná časť rozvrhu práce

Okresného súdu Trnava na rok 2012 interpretovaná správne, keď o väzbe sťažovateľa

rozhodol sudca M. Ž. ako sudca zastupujúci v prípade náhlej prekážky (a teda aj dovolenky)

sudkyňu K. S., vo vzťahu ku ktorej v tom čase ešte nebola vznesená námietka zaujatosti

a ani ona sama svoju zaujatosť nenamietala.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemá žiadnu (logickú) oporu názor

sťažovateľa, podľa ktorého pre rozhodovanie o jeho väzbe po podaní obžaloby mal byť

určený sudca náhodným výberom elektronickou podateľňou, keďže v tom čase zaujatosť

(zákonnej) sudkyne K. S. nikto nenamietal a ani ona sama sa v tom čase nedomáhala

vylúčenia z rozhodovania o väzbe sťažovateľa. Sudkyňa K. S. sa domáhala svojho

vylúčenia z rozhodovania sťažovateľovej veci až 20. augusta 2012 (dá sa dôvodne

predpokladať, že po návrate z dovolenky a zistenia, že trestná vec sťažovateľa jej bola

pridelená, pozn.), pričom krajský súd rozhodol o jej vylúčení až uznesením sp. zn.

z 11. septembra 2012.

Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený

v napadnutom uznesení okresného súdu, podľa ktorého dôvody vylúčenia sudcu sú viazané

na osobu konkrétneho sudcu a nemôžu byť prenášané na sudcu iného.

V záujme objektívneho posúdenia všetkých okolností uvádzaných sťažovateľom si

ústavný súd vyžiadal potvrdenie z elektronickej podateľne okresného súdu, z ktorého

vyplýva, že trestná vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. bola

25. septembra 2012 v čase o 14.04.14 h pridelená do oddelenia Trestné veci – obžaloby

sudcovi M. Ž. Z tohto potvrdenia celkom zjavne vyplýva, že v čase rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 15. novembra 2012, o ktorej rozhodol

okresný súd uznesením sp. zn. z 3. decembra 2012, bol sudca M. Ž. zákonným

sudcom v trestnej veci sťažovateľa a rozhodoval nie ako zastupujúci sudca, ale ako zákonný

sudca, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom prostredníctvom elektronickej

podateľne tak, ako to vyplýva z bodu 5 písm. d) rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na

rok 2012.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd argumentáciu sťažovateľa, na základe

ktorej sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na zákonného sudcu,

za nedôvodnú, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa väzobných dôvodov, ako aj materiálnych

dôvodov väzby ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktoré v tejto časti odkazuje na dôvody väzby uvedené v ostatnom rozhodnutí o jeho

väzbe, a osobitne zdôrazňuje, že bez ohľadu na zákonnosť či nezákonnosť záznamov

telekomunikačnej prevádzky sa v uznesení okresného súdu poukazuje aj na skutočnosť, že

podozrenie zo spáchania žalovaného skutku vyplýva aj z iných dôkazov, a to z výpovede

poškodeného B., svedkov J. M., M. H., V. Z. a Ing. J. B.

Odôvodnenie dôvodu väzby podľa tým, že

sťažovateľ sa dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho bydliska a zdržiaval sa dlhšie obdobie

v Thajsku, v spojitosti s hrozbou vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi v prípade uznania

viny hrozí, považuje ústavný súd za dostatočné a z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Rovnako za ústavne akceptovateľné ústavný súd považuje aj odôvodnenie

napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu v častiach týkajúcich sa existencie

dôvodov väzby podľa . Aj podľa názoru ústavného

súdu totiž spôsob páchania trestnej činnosti po dlhší čas, ktorý sa sťažovateľovi kladie za

vinu, stupňujúca sa intenzita nátlaku v spojení s absenciou legálneho zdroju príjmov

relevantným spôsobom odôvodňujú obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013