Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 704/2013
PDF · 280.9 KB
No categories available
IV. ÚS 704/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. Č., t. č. vo výkone trestu a väzby, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. T. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 43/2012 a jeho uznesením z 3. decembra 2012
a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 192/2012 a jeho
uznesením zo 6. decembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2013 doručená sťažnosť L. Č., t. č. vo výkone trestu a väzby (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. T. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.
1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 T 43/2012 a jeho uznesením z 3. decembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 192/2012 a jeho uznesením
zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania
pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
a § 189 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pričom je stíhaný väzobne od 17. januára
2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Dňa 13. júla 2012
podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave okresnému súdu v uvedenej trestnej veci na
sťažovateľa obžalobu, pričom vec bola elektronickou podateľňou pridelená sudcovi M. K.,
ktorý však oznámil skutočnosti zakladajúce dôvody na jeho vylúčenie z rozhodovania tejto
veci a požiadal, aby bol z rozhodovania trestnej veci sťažovateľa vylúčený. Následne bola
trestná vec sťažovateľa elektronickou podateľňou pridelená sudkyni JUDr. K. S. (ďalej len
„sudkyňa K. S.“) a je vedená pod sp. zn. 5 T 43/2012.
Základná lehota väzby sťažovateľovi plynula do 17. augusta 2012, pričom bolo
potrebné v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní
jeho väzby po podaní obžaloby ešte v čase do uplynutia základnej lehoty väzby. Keďže
sudkyňa K. S. čerpala dovolenku, vec bola z tohto dôvodu pridelená na rozhodnutie o väzbe
zastupujúcemu sudcovi JUDr. M. Ž. (ďalej len „sudca M. Ž.“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 43/2012 z 8. augusta 2012 (okresný súd
rozhodoval o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby v zmysle § 238 ods. 3 Trestného
poriadku, pozn.) rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň zamietol jeho návrh na prepustenie z väzby na
slobodu nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka; o väzbe
rozhodoval zastupujúci sudca M. Ž.
Uznesenie okresného súdu z 8. augusta 2012 napadol sťažovateľ sťažnosťou, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 110/2012 z 10. augusta 2012 tak, že ju
zamietol. Po rozhodnutí krajského súdu a vrátení spisu okresnému súdu (zákonná) sudkyňa
K. S. 20. augusta 2012 oznámila dôvody svojej zaujatosti v trestnej veci sťažovateľa, na
základe čoho bola uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 11/2012 z 11. septembra 2012
vylúčená z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Následne bola trestná vec sťažovateľa
pridelená elektronickou podateľňou sudcovi M. Ž.
Žiadosťou z 15. novembra 2012 sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby na
slobodu z dôvodu, že neexistuje zákonné rozhodnutie o jeho väzbe po podaní obžaloby,
keďže uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 43/2012 z 8. augusta 2012 podľa jeho tvrdenia
vydal vylúčený (nezákonný) sudca. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 43/2012
z 3. decembra 2012 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.
V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:
«Inštitút zákonného sudcu je jednak výslovne definovaný v ust. § 3 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, prvá veta, podľa ktorého je zákonným sudcom ten sudca, ktorý vykonáva funkciu
na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
o rozhodovanie o prejednávanej veci. Uvedený inštitút je ústavne zakotvený i v čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi.“ Výklad uvedeného základného práva občianskeho práva podal Ústavný súd
Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. II. ÚS 15/96, II. ÚS 87/01).
V uznesení zo dňa zo dňa 3. apríla 1996 sp. zn. II. ÚS 15/96 ústavný súd uviedol:
„Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno interpretovať natoľko
extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účel práva priznaného podľa čl. 48
ods. 1 sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie k súdu toho
stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť. Sudca pridelený na výkon
funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť je zákonným sudcom,
dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku, alebo podľa § 30 Trestného poriadku
nerozhodne o jeho vylúčení, alebo dokiaľ účastník konania pred ústavným súdom podľa
§ 28 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. sudcu
neodmietne pre zaujatosť. Zákonným sudcom sa v takom prípade stane sudca, určený podľa
§ 16 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa § 31 Trestného poriadku.“
Obdobne ústavný súd vo svojom uznesení zo dňa 20. januára 2010 sp. zn.
III. ÚS 26/2010 uvádza: „Judikatúra ústavného súdu definuje pojem zákonného sudcu tak,
že je ním sudca, ktorý spĺňa zákonom stanovené predpoklady na funkciu sudcu, bol
pridelený alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia
nezanikla a ktorý bol určený na prerokovanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce
(II. ÚS 15/96).“
Z uvedených citácií je zrejmé, že na základe konštantnej judikatúry ústavného súdu
možno vyvodiť iba ten záver, že sudkyňa JUDr. K. S. bola až do vydania uznesenia
Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 9. 2012 sp. zn. 2 Nto/11/2011, ktorým ju súd vylúčil z
vykonávania úkonov trestného konania, zákonnou sudkyňou (predsedníčkou senátu)
obžalovaného L. Č., nakoľko vykonávala svoju funkciu sudcu na miestne, vecne a funkčne
príslušnom súde a bola rozvrhom práce tunajšieho súdu na rok 2012 určená na
rozhodovanie o obžalobách podaných v trestných veciach vedených v súdnom registri „T“.
Rovnako sa tunajší súd nestotožnil s názorom obhajcu obžalovaného, že „súd rozhodol v
zložení, kde nebol prítomný náhradný sudca ale zastupujúci sudca, ktorý nesie rovnako ako
vylúčená sudkyňa status vylúčeného sudcu z rozhodovania.“ Je pravdou, že konajúci
predseda senátu nebol náhradným sudcom v zmysle § 246 Trestného poriadku, avšak týmto
tunajší súd v citovanom uznesení o väzbe nikdy neargumentoval. Nemožno však súhlasiť s
tým, že zastupujúci sudca nesie rovnako ako zastúpený sudca status vylúčeného sudcu. Zo
znenia ust. § 31 ods. 1 Trestného poriadku je nepochybné, že dôvody, ktoré zakladajú
vylúčenie sudcu (pomer k prejednávanej veci alebo zjednodušene pomer k osobám) sú
viazané práve na konkrétnu osobu sudcu, ktorý v takomto pomere ku konkrétnej veci alebo
ku konkrétnym osobám je. Úvahy o „prenesení statusu vylúčeného sudcu“ na zastupujúceho
sudcu nevyplývajú ani z gramatického, ani z logického výkladu tohto ustanovenia Trestného
poriadku.
Rovnako teda i JUDr. M. Ž., ktorý bol rozvrhom práce tunajšieho súdu na rok 2012
určený na zastupovanie sudkyne JUDr. K. S. bol zákonným sudcom obžalovaného, keď v
čase jej neprítomnosti v práci rozhodol o väzbe obžalovaného ako jej zastupujúci sudca.
Riadiac sa týmto právnym názorom, súd vyhodnotil argumenty podané obhajcom tak,
že tieto neodôvodňujú prepustenie obžalovaného z väzby, keď jediným dôvodom na takého
rozhodnutie súdu má byť neexistencia zákonného rozhodnutia o väzbe obžalovaného.
Pokiaľ ide o spôsob získania dôkazov v prípravnom konaní súd sa zaoberal
i námietkou obhajcu a konštatuje, že v rámci prípravného konania vydal dva príkazy
v zmysle § 116 ods. 2 Trestného poriadku i prom. právnik M. K., ktorý neskôr namietal
svoju zaujatosť vo vzťahu k stranám konania a pre túto bol vylúčený z prejednávania veci.
Dôkazy získané na základe takýchto príkazov však nie sú jedinými, ktoré odôvodňujú
podozrenie, že obžalovaný sa dopustil spáchania tej trestnej činnosti, pre ktorú je trestne
stíhaný. V terajšom štádiu súdneho konania nemožno prejudikovať rozhodnutie o vine
obžalovaného, keď takéto rozhodnutie bude možné uskutočniť až na základe vyhodnotenia
celého dokazovania vykonaného v štádiu konania pred súdom. Nateraz vykonané dôkazy na
hlavnom pojednávaní odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obžalovaným.
Súd samozrejme, z úradnej povinnosti uloženej mu v § 79 ods. 2 Trestného poriadku,
skúma v štádiu súdneho konania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. V tomto smere
nie sú nové skutočnosti, ktoré by niečo menili na dôvodoch, z ktorých súd vychádzal pri
svojom ostatnom rozhodnutí o väzbe obžalovaného.»
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 192/2012 zo 6. decembra 2012 tak, že ju
zamietol.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Ako vyplýva z č. l. 1704 spisu, po podaní obžaloby bola vec elektronickou
podateľňou pridelená na rozhodnutie sudcovi M. K., ktorý sa tak stal zákonným sudcom.
Tento sudca vzniesol námietku zaujatosti a podal žiadosť o vylúčenie z rozhodovania tejto
trestnej veci, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu Trnava zo dňa 23. 07.
2012 sp. zn. 3 Nto/10/2012, v zmysle ktorého, predseda senátu prom. práv. M. K. je
vylúčený z vykonávania úkonov a rozhodovania v tejto veci.
Po vylúčení predsedu senátu prom. práv. M. K. bola vec opäť elektronickou
podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie predsedníčke senátu JUDr. K. S.
Vzhľadom na čerpanie dovolenky bola predmetná vec postupne, v zmysle rozvrhu práce
Okresného súdu Trnava na rok 2012, prekladaná zastupujúcim sudcom v druhom až
štvrtom rade (JUDr. B., JUDr. P., JUDr. G.). Vzhľadom k tomu, že aj títo čerpali v
rozhodujúcom čase dovolenku, bola vec predložená zastupujúcemu sudcovi v piatom rade
JUDr. M. Ž.. Tento sudca, ako predseda senátu rozhodol o ponechaní obžalovaného vo
väzbe uznesením zo dňa 08. 08. 2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn.
5 Tos/110/2012 zo dňa 10. 08. 2012.
Až po rozhodnutí odvolacieho súdu o sťažnosti obžalovaného proti rozhodnutiu
Okresného súdu Trnava zo dňa 08. 08. 2012 a vrátení spisu na Okresný súd Trnava dňa
16. 08. 2012, vzniesla predsedníčka senátu JUDr. K. S. dňa 20. 08. 2012 námietku
zaujatosti, na základe ktorej bola uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 5 Nto/11/2012
zo dňa 11. 09. 2012 vylúčená z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci.
Následne bola vec elektronickou podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi JUDr. M. Ž.
Krajský súd v prejednávanej veci zastáva názor, že námietka obžalovaného, na ktorej
založil tak žiadosť o prepustenie z väzby ako aj sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nie je
dôvodná. Je pravdou, že v čase rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby
v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku bola zákonnou sudkyňou v tejto veci JUDr. K. S.,
ktorá však čerpala dovolenku. O ďalšom trvaní väzby bolo potrebné neodkladne rozhodnúť
v zmysle § 238 odsek 3 Trestného poriadku tak, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu o
väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v
prípravnom konaní.
V zmysle platného rozvrhu práce Okresného súdu v Trnave na rok 2012 vyplývala
povinnosť predložiť spis zastupujúcemu sudcovi podľa príslušného poradia tak, aby bolo
rozhodnuté v zákonnej lehote a nedošlo k jej márnemu uplynutiu.
Tento postup bol v prejednávanej veci dodržaný. V čase rozhodovania bol
zo zastupujúcich sudcov prítomný na pracovisku jedine zastupujúci sudca v tzv. v piatom
rade JUDr. M. Ž., ktorý, v súlade s rozvrhom práce aj so zákonom, o ďalšom trvaní väzby
po podaní obžaloby rozhodol uznesením zo dňa 08. 08. 2012, ktorého zákonnosť v súčasnej
dobe obžalovaný spochybňuje.
Krajský súd má za to, že sudca zastupujúci zákonného sudcu je sudcom zákonným
a to aj v prípade, že zákonný sudca, ktorému pripadla vec na vybavenie, bol neskôr
z vykonávania úkonov v tejto veci vylúčený.
Krajský súd v tomto smere poukazuje na vyčerpávajúce a správne odôvodnenie
napadnutého uznesenia s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň
poukazuje. Má za to, že obžalovaným podsúvaný jazykový výklad uznesenia Ústavného súdu
SR z 03. 04. 2006 a sp. zn. II. ÚS 15/96 nie je správny. Takýmto výkladom by bola v danej
veci zmarená aplikácia ustanovenia § 238 odsek 3 Trestného poriadku. V prejednávanej
veci niet žiadnej pochybnosti o tom, že tak zákonný sudca ako aj jednotliví zastupujúci
sudcovia boli pre danú vec určení v súlade s rozvrhom práce Okresného súdu Trnava na
rok 2012, ktorý upravuje spôsob zastupovania senátov, sudcov a predsedov senátu v súlade
s ustanovením § 50 ods. 2 písm. c/ zák. č. 757/2004 Z. z.
Nad rámec podanej žiadosti ako aj sťažnosti obžalovaného krajský súd v súlade
s ustanovením § 79 odsek 2 Trestného poriadku skúmal existenciu dôvodov väzby v zmysle
§ 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku trvajú u obžalovaného aj v súčasnej
dobe. V tomto smere poukazuje na dôvody predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe
obžalovaného, ktorými sa naďalej stotožňuje.“
Sťažovateľ argumentuje, že ak bola (zákonná) sudkyňa K. S. v predmetnej trestnej
veci vylúčená, nebolo ju možné považovať za zákonnú sudkyňu ani v čase rozhodovania
o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby, pričom rovnakým nedostatkom trpí aj
rozhodovanie zastupujúceho sudcu M. Ž., keďže konal ako zastupujúci sudca vylúčenej
zákonnej sudkyne. Z uvedených dôvodov mal byť na základe svojej žiadosti z 15. novembra
2012 prepustený z väzby na slobodu, pričom tvrdí, že ak okresný súd a krajský súd rozhodli
napadnutými uzneseniami inak, porušili jeho práva označené v sťažnosti.
Sťažovateľ tiež poukazuje na rozvrh práce Okresného súdu Trnava na rok 2012,
v ktorého časti „Pravidlá určenia zákonného sudcu“ sa v bode 5 uvádza: „Náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj
v prípade:
a/ dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému
bola vec pridelená,
b/ zmeny v obsadení súdu sudcami,
c/ výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov,
d/ ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený.“
Na základe uvedeného sťažovateľ dôvodí, že „v prípade vylúčenia zákonného sudcu
má byť vec pridelená náhodným výberom určenému sudcovi, ktorý jediný môže byť
považovaný za zákonného sudcu a teda zastupujúci sudca určený rozvrhom práce nie je
automaticky oprávnený konať a rozhodovať vo veci, v ktorej bol pôvodne pridelený sudca
vylúčený a nemožno ho považovať za zákonného sudcu. Na základe uvedeného nemožno
JUDr. Ž. považovať ani v súčasnosti za zákonného sudcu v trestnej veci L. Č., a preto ho
jednoznačne nebolo možné považovať za zákonného sudcu ani v čase rozhodovania o
ponechaní sťažovateľa vo väzbe.“.
Sťažovateľ v sťažnosti označuje sudcu M. Ž. ako „nezákonný sudca (neurčený
náhodným výberom)“.
Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy v jeho veci nesprávne interpretovali
obsah uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 15/96, keď vetu „sudca pridelený na výkon
funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť, je zákonným sudcom,
dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku, alebo podľa § 30 Trestného poriadku
nerozhodne o jeho vylúčení...“ vykladali tak, že sudkyňu K. S. (a teda aj jej zastupujúceho
sudcu M. Ž.) bolo potrebné považovať za zákonnú sudkyňu až do rozhodnutia krajského
súdu o jej vylúčení, a preto aj rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby vydané zastupujúcim
sudcom M. Ž. ešte pred rozhodnutím krajského súdu o vylúčení sudkyne K. S. treba
považovať za rozhodnutie vydané zákonným sudcom.
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali interpretovať slovné spojenie „dokiaľ sa...
nerozhodne o jeho vylúčení“ nie ako časový úsek, ale ako „ak sa... nerozhodne o jeho
vylúčení“, resp. „pokiaľ sa... nerozhodne o jeho vylúčení“.
V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci neexistujú
materiálne dôvody väzby, s poukazom na to, že neexistujú dostatočné dôkazy nasvedčujúce
podozreniu, že sa dopustil konania kladeného mu za vinu, keďže hlavný dôkaz – záznamy
telekomunikačnej prevádzky, je potrebné považovať za nezákonný dôkaz, pretože bol
vyhotovený na základe príkazu vydaného sudcom M. K., ktorý bol neskôr vylúčený z
rozhodovania tejto trestnej veci.
Pokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,
sťažovateľ zastáva názor, že zo skutočnosti, že sa dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho
bydliska a zdržiaval sa v Thajsku, nemožno vyvodiť, že by sa pokúšal o útek alebo
skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného stíhania. Podľa jeho názoru tento záver nemožno
vyvodiť ani z hrozby vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí.
V súvislosti s väzobnými dôvodmi podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľ uvádza, že nebol nikdy v minulosti trestaný a že súdy nijakým relevantným
spôsobom neodôvodnili obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2012, sp. zn.
5 T 43/2012 v spojení s postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa
06. 12. 2012, sp. zn. 3 Tos/192/2012 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva
a základné slobody a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2012, sp. zn. 5 T 43/2012,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 3 Tos/192/2012
sa zrušujú.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu Trnava, aby
sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi L. Č..., primerané finančné zadosťučinenie v
sume 6 000,00 € (slovom šesťtisíc eur).
5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré
sú povinní zaplatiť porušovatelia spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia
tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj
práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného
súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48
ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť
(čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského
súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného
súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48
ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podstata kľúčovej námietky sťažovateľa je založená na tvrdení, že predseda senátu
okresného súdu sudca M. Ž., ktorý rozhodoval o jeho väzbe, nebol zákonným sudcom,
keďže rozhodoval ako zastupujúci sudca vylúčenej (zákonnej) sudkyne K. S., čím malo
dôjsť k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu. Navyše sťažovateľ
argumentuje tým, že sudca M. Ž. rozhodoval o jeho väzbe ako zastupujúci sudca, a nie ako
sudca určený náhodným výberom elektronickou podateľňou tak, ako to predpokladá rozvrh
práce Okresného súdu Trnava na rok 2012, v časti „Pravidlá určenia zákonného sudcu“
v bode 5 písm. d).
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné
v prvom rade poukázať na skutočnosť, že sťažnosťou sú napadnuté rozhodnutia okresného
súdu a krajského súdu vydané v spojitosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu z 15. novembra 2012. Okresný súd o nej rozhodol uznesením sp. zn.
5 T 43/2012 z 3. decembra 2012 a krajský súd po podaní sťažnosti proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa uznesením sp. zn. 3 Tos 192/2012 zo 6. decembra 2012.
Rozhodovanie o väzbe (resp. jej ďalšom trvaní) sťažovateľa po podaní obžaloby,
o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 T 43/2012 z 8. augusta 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 110/2012 z 10. augusta 2012, nemôže byť
vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde predmetom ústavného prieskumu v tomto
konaní, keďže sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, označené
uznesenia touto sťažnosťou nenapadol (a ani žiadnou inou sťažnosťou sťažovateľa
doručenou ústavnému súdu v ostatnom období, pozn.). Z uvedeného dôvodu sú námietky
sťažovateľa smerujúce proti rozhodovaniu o jeho väzbe po podaní obžaloby celkom
irelevantné.
Napriek uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že v čase rozhodovania okresného
súdu o väzbe sťažovateľa nebola vznesená námietka zaujatosti proti sudkyni K. S. (a teda
ani nebolo o nej rozhodnuté), a preto nebol dôvod na pridelenie veci elektronickou
podateľňou inému sudcovi. Keďže sudkyňa K. S. čerpala v čase rozhodovania okresného
súdu o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby dovolenku, bol určený v zmysle rozvrhu
práce zastupujúci sudca M. Ž., ktorého bolo potrebné v tomto čase považovať za zákonného
sudcu. Tento postup vyplýva z bodu 6 rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na rok 2012,
konkrétne z jeho časti označenej nadpisom „Pravidlá určenia zákonného sudcu“, kde je
uvedené: „Ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni zákonnému sudcovi, ktorému bola vec
pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť týždňov, koná
a rozhoduje vo veci sudca určený rozvrhom práce na zastupovanie zákonného sudcu. Za
náhlu prekážku v práci sa považuje aj čerpanie dovolenky.“
Za daných okolností bola podľa názoru ústavného súdu príslušná časť rozvrhu práce
Okresného súdu Trnava na rok 2012 interpretovaná správne, keď o väzbe sťažovateľa
rozhodol sudca M. Ž. ako sudca zastupujúci v prípade náhlej prekážky (a teda aj dovolenky)
sudkyňu K. S., vo vzťahu ku ktorej v tom čase ešte nebola vznesená námietka zaujatosti
a ani ona sama svoju zaujatosť nenamietala.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemá žiadnu (logickú) oporu názor
sťažovateľa, podľa ktorého pre rozhodovanie o jeho väzbe po podaní obžaloby mal byť
určený sudca náhodným výberom elektronickou podateľňou, keďže v tom čase zaujatosť
(zákonnej) sudkyne K. S. nikto nenamietal a ani ona sama sa v tom čase nedomáhala
vylúčenia z rozhodovania o väzbe sťažovateľa. Sudkyňa K. S. sa domáhala svojho
vylúčenia z rozhodovania sťažovateľovej veci až 20. augusta 2012 (dá sa dôvodne
predpokladať, že po návrate z dovolenky a zistenia, že trestná vec sťažovateľa jej bola
pridelená, pozn.), pričom krajský súd rozhodol o jej vylúčení až uznesením sp. zn.
5 Nto 11/2012 z 11. septembra 2012.
Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený
v napadnutom uznesení okresného súdu, podľa ktorého dôvody vylúčenia sudcu sú viazané
na osobu konkrétneho sudcu a nemôžu byť prenášané na sudcu iného.
V záujme objektívneho posúdenia všetkých okolností uvádzaných sťažovateľom si
ústavný súd vyžiadal potvrdenie z elektronickej podateľne okresného súdu, z ktorého
vyplýva, že trestná vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. 5 T 43/2012 bola
25. septembra 2012 v čase o 14.04.14 h pridelená do oddelenia Trestné veci – obžaloby
sudcovi M. Ž. Z tohto potvrdenia celkom zjavne vyplýva, že v čase rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 15. novembra 2012, o ktorej rozhodol
okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 43/2012 z 3. decembra 2012, bol sudca M. Ž. zákonným
sudcom v trestnej veci sťažovateľa a rozhodoval nie ako zastupujúci sudca, ale ako zákonný
sudca, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom prostredníctvom elektronickej
podateľne tak, ako to vyplýva z bodu 5 písm. d) rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na
rok 2012.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd argumentáciu sťažovateľa, na základe
ktorej sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na zákonného sudcu,
za nedôvodnú, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej.
K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa väzobných dôvodov, ako aj materiálnych
dôvodov väzby ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktoré v tejto časti odkazuje na dôvody väzby uvedené v ostatnom rozhodnutí o jeho
väzbe, a osobitne zdôrazňuje, že bez ohľadu na zákonnosť či nezákonnosť záznamov
telekomunikačnej prevádzky sa v uznesení okresného súdu poukazuje aj na skutočnosť, že
podozrenie zo spáchania žalovaného skutku vyplýva aj z iných dôkazov, a to z výpovede
poškodeného B., svedkov J. M., M. H., V. Z. a Ing. J. B.
Odôvodnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tým, že
sťažovateľ sa dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho bydliska a zdržiaval sa dlhšie obdobie
v Thajsku, v spojitosti s hrozbou vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi v prípade uznania
viny hrozí, považuje ústavný súd za dostatočné a z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Rovnako za ústavne akceptovateľné ústavný súd považuje aj odôvodnenie
napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu v častiach týkajúcich sa existencie
dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Aj podľa názoru ústavného
súdu totiž spôsob páchania trestnej činnosti po dlhší čas, ktorý sa sťažovateľovi kladie za
vinu, stupňujúca sa intenzita nátlaku v spojení s absenciou legálneho zdroju príjmov
relevantným spôsobom odôvodňujú obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013