Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 671/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval 10 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a

práva vlastniť majetok zaručeného v a v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

v spojení s porušením ustanovenia , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tiež práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 30.

marca 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 25. júna 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 30. decembra 2010 (sp. zn. ),

sp. zn. z 20. apríla 2011 (sp. zn. ), sp. zn.

z 22. júna 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 26. apríla 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn. zo 16.

februára 2011 (sp. zn. ) a sp. zn. z 22. júna 2012 (sp. zn.

), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29. novembra 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 29. novembra 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 21. novembra

2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 24. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

zo 14. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013

(sp. zn. ) a sp. zn. z 5. marca 2013 (sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. marca 2013

doručené 3 sťažnosti, 25. apríla 2013 ďalších 6 sťažností a 4. júna 2013 ešte 1 sťažnosť

obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru a tiež práva zaručeného v čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného

súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. marca 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 25. júna 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 30. decembra 2010 (sp. zn. ), sp. zn. z 20.

apríla 2011 (sp. zn. ), sp. zn. z 22. júna 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 26. apríla

2012 (sp. zn. ), sp. zn. zo 16. februára 2011 (sp. zn.

) a sp. zn. z 22. júna 2012 (sp. zn. ), ako aj

postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 29. novembra 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 21. novembra

2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 24. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

zo 14. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013

(sp. zn. ) a sp. zn. z 5. marca 2013 (sp. zn.

).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), alebo

na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili tam

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala

rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého

rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka

iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, čo v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napádanými uzneseniami

sp. zn. z 30. marca 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 25. júna 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 30. decembra 2010

(sp. zn. ), sp. zn. z 20. apríla 2011 (sp. zn. ),

sp. zn. z 22. júna 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 26. apríla 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

zo 16. februára 2011 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 22. júna 2012 (sp. zn. ) tieto exekučné konania ex offo zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam

okresného súdu tieto svojimi uzneseniami sp. zn. z 29. novembra 2012

(sp. zn. ), sp. zn. z 29. novembra 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 21. novembra 2012 (sp. zn. ),

sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 24. januára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. zo 14. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 5. marca 2013 (sp. zn. ) ako vecne správne potvrdil.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole

a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už

raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu

ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné

preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec

svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke

odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek

tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne

postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii

exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je

nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani

krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im

to ukladalo ustanovenie

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta

2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej

právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali

s tým, prečo buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie

splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice

o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky

súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému

súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné

zadosťučinenie v sume po 1 000 € (v prípadoch, kde bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, pozn.) alebo po 600 € (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska

zápisnica, pozn.), a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie , možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu

a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom

a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami

krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

okresného súdu

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. z 30. marca 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 25. júna 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 30. decembra 2010 (sp. zn. ), sp. zn.

z 20. apríla 2011 (sp. zn. ), sp. zn. z 22. júna 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 26. apríla 2012 (sp. zn. ), sp. zn. z 26. apríla

2012 (sp. zn. ), sp. zn. zo 16. februára 2011 (sp. zn.

) a sp. zn. z 22. júna 2012 (sp. zn. ), a to

podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva

zo samotných sťažností, aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaných odvolaní sa

krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach musel v podstate vysporiadať

s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka proti týmto

rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na ich prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto

exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky

a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom

práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) hoci krajský súd a tiež pred ním okresný

súd mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej

ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené

v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej

zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd

nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom

období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne

neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie č. k.

-16 zo 7. februára 2013 (v prípadoch, kde bol exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo na svoje identické rozhodnutie č. k. -13

zo 7. februára 2013 (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva

na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho

vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred

rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína toto:

Sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného

konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu,

proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj

povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie

spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa

(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby

bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických

prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so

sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre

sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového

a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,

dokonca i jeho zásah (napr. ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013