Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 19/2014
PDF · 156.44 KB
No categories available
III. ÚS 19/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. Á. a E. Á., zastúpených advokátkou JUDr. Angelikou
Bužek, Björnsonova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Á. a E. Á. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2013 doručená sťažnosť J. Á. a E. Á. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 29. mája 2001 podaním návrhu
sťažovateľov na Okresnom súde Bratislava II, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom č. k.
17 C/4/2002-226 z 24. mája 2007. Na základe odvolania odporkyne krajský súd rozsudok
prvého stupňa zmenil tak, že návrh sťažovateľov rozsudkom č. k. 4 Co 385/07-250
z 26. novembra 2008 zamietol. Na základe dovolania sťažovateľov proti rozsudku krajského
súdu podanému 18. februára 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 163/2011 z 22. marca 2012 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“) rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 385/07-250 z 26. novembra 2008
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú všetky úkony, ktoré mal vo veci
v prvostupňovom konaní okresný súd vykonať a ktoré mal v odvolacom konaní vykonať
krajský súd, a na viacerých miestach poukazujú na svoje žiadosti (výzvy) konajúcim súdom,
aby realizovali svoj ďalší postup bez zbytočných prieťahov, ako aj na svoje sťažnosti
adresované predsedom konajúcich súdov na vykonanie opatrení proti vzniku zbytočných
prieťahov v konaní. Osobitne vo vzťahu ku konaniu krajského súdu v ich veci sťažovatelia
poukazujú aj na list podpredsedníčky krajského súdu z 11. septembra 2013, v ktorom mala
byť uznaná dôvodnosť ich sťažnosti práve v časti, v ktorej sa sťažovali na prieťahy
v konaní.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovatelia uvádzajú, že „neexistuje
žiadna taká okolnosť, na základe ktorej by mohlo byť napadnuté konanie posúdené ako
zložité. Sťažovateľ má za to, že ide o vec, ktorá po právnej a skutkovej stránke patrí k
štandardnej agende všeobecných súdov.
Sťažovateľ návrh na konanie viackrát dopĺňal a bližšie špecifikoval, v konaní bez
zbytočného odkladu využíval prípustné prostriedky procesnoprávnej ochrany. Jeho reakcie
na podnety súdu a ostatných účastníkov konania boli vždy promtné, takže tieto okolnosti
nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa a ani nemali rozhodujúci vplyv na predĺženie
priebehu konania.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd uznal opodstatnenosť sťažností ako aj prieťahy
v konaní.
Vzhľadom na uvedenú nečinnosť Krajského súdu v Bratislave máme za to, že v
konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním
účastníkov konania, ale postupom predmetných súdov. Vec nebola vybavená v primeranej
lehote.“.
Žiadanú výšku finančného zadosťučinenia (3 300 €) sťažovatelia odôvodňujú
dlhodobou stresovou situáciou a právnou neistotou, ktorá zhoršuje ich zdravotný stav.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:
1. Základné právo J. Á. a p. E. Á. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012
bolo porušené.
2. J. Á. a p. E. Á. priznáva finančné zadosťučinenie 3.300,- Eur (slovom Tritisíc tristo
euro) ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia
tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť J. Á. a p. E. Á. trovy právneho
zastúpenia 257,96 Eur... na účet ich právneho zástupcu JUDr. Angeliky Bužek...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola...
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).
Ústavný súd z obsahu odpovede krajského súdu sp. zn. Spr. 2259/2013
z 11. septembra 2013 na sťažnosť sťažovateľov podanú predsedovi krajského súdu v zmysle
§ 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zistil, že krajský súd vo veci vedenej po vydaní
uznesenia najvyššieho súdu pod sp. zn. 6 Co 261/2012 meritórne rozhodol už 13. mája 2013
uznesením, ktorým rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uvedené bolo ústavnému súdu potvrdené aj dopytom na krajskom súde učinenom
v súvislosti s prípravou prerokovania sťažnosti a súčasne bolo zistené, že spis bol spolu
s vydaným rozhodnutím vrátený okresnému súdu 18. júna 2013.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza
k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho,
že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej
moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Vzhľadom na skončenie odvolacieho konania pred krajským súdom vydaním
rozhodnutia a vrátením spisu okresnému súdu ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
(teda pred 19. novembrom 2013) už v čase podania sťažnosti zo strany označeného
porušovateľa (krajského súdu) nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. svojím
obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané
porušenie označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 261/2012 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014