Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 21/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

B., zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1

z 28. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“), predmetom

ktorého je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne

súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Vzhľadom

na uvedené sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spor bude

prikázaný inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

S prihliadnutím na skutočnosti uvedené sťažovateľkou v žalobnom návrhu okresný

súd uznesením sp. zn. z 23. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku

zaujatosti. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, podstatou ktorého bolo jej

tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutým uznesením potvrdil

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutým uznesením krajský

súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhu podaného sťažovateľkou ako námietky zaujatosti, hoci toto

podanie nebolo dostatočne určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené

v v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejav vôle sťažovateľky

obsiahnutý v podanej žalobe vyhodnotili ako námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,

ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého

stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu,

zruší toto uznesenie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

uznesením.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorými potvrdil

uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku

zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa a dohovoru,

pretože, ako vyplýva podľa nej vyplýva z písomného podania v konaní pred okresným

súdom, ako aj z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, sťažovateľka námietku

zaujatosti nevzniesla.

Okresný súd svojím rozhodnutím uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala,

pričom okrem iného uviedla: „.... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce

fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho

sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania

a sú teda vo veci zaujatí ( ).“ Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla zrušiť

uznesenie okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd jej však nevyhovel a odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný

súd nesprávne posúdil jej žalobný návrh, ktorého súčasťou bolo aj upovedomenie

o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať

a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke

škodu, pričom jej upovedomenie nemožno posúdiť ako námietku zaujatosti pre nesplnenie

náležitostí vyplývajúcich z . Podľa sťažovateľky tým, že krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, porušil jej v petite

sťažnosti označené základné práva podľa a právo podľa dohovoru.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sú podľa názoru ústavného

súdu jasné a zrozumiteľné a krajský súd v ňom primerane reagoval na námietky

sťažovateľky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Okresný súd určili výšku

súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne

právne posúdil podľa príslušných ustanovení

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto

konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu jednotlivých

krajských súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,

keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je

ústavne akceptovateľné a jeho odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46

ods. 1 a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ,

, ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z jeho

odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecný súd

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014