Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 30/2014
PDF · 185.05 KB
No categories available
II. ÚS 30/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. A., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Alexander Farkašovský & JUDr. Ladislava Zátorský, Združenie
advokátov, Nerudova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn.
43 P 218/2012 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 7 CoP 257/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. P. A. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 43 P 218/2012 a Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 7 CoP 257/2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 C 76/05
z 10. februára 2006 bolo s právoplatnosťou dňom 1. marca 2006 rozvedené manželstvo
sťažovateľa s Mgr. J. A. (ďalej len „matka“). Maloleté dieťa P. A. (ďalej len „mal. dieťa“),
bolo zverené do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jeho
výživu mesačne sumou 1 000 Sk. Styk s mal. dieťaťom bol upravený tak, že sťažovateľ bol
oprávnený mať mal. dieťa u seba každý párny týždeň v mesiaci od piatku do nedele s tým,
že si ho mal prevziať pred bytom matky v piatok o 16.00 h a odovzdať ho matke v nedeľu
o 18.00 h pred svojím bytom.
Po rozvode manželstva matka uzavrela ďalšie manželstvo, z ktorého sa jej narodilo
ďalšie dieťa. Sťažovateľ taktiež uzavrel ďalšie manželstvo.
Po rozvode styk sťažovateľa s mal. dieťaťom neprebiehal vždy podľa súdneho
rozhodnutia. Matka častokrát nerešpektovala súdne rozhodnutie, a teda už vtedy boli
porušované sťažovateľove práva.
Zo správy o psychologickom vyšetrení mal. dieťaťa vypracovanej psychologičkou
Mgr. M. z D. v K. z 18. mája 2007 vyplýva, že emocionálna regulácia mal. dieťaťa bola
oslabená, úzkostná, obranne ladená, mal. dieťa muselo meniť viacero blízkych sociálnych
väzieb, preto sa u neho zaktivizoval výrazný strach zo straty primárnej väzby k matke, malo
obavu zo straty bezpečia a istoty, potrebovalo znova nadobudnúť vnútornú stabilitu
a opätovne získať dôveryhodnosť oboch rodičov a uistiť sa o nej. Ak by si matka v čase po
rozvode plnila povinnosť stanovenú v rozsudku (teda pripravila mal. dieťa a odovzdala ho
každý párny týždeň v piatok sťažovateľovi), mal. dieťa by neprežívalo v danom období také
emocionálne vypätie a malo by pocit bezpečia aj u sťažovateľa.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 P 145/2008 zo 14. januára 2009 bola zmenená
úprava styku sťažovateľa s mal. dieťaťom tak, že sťažovateľ bol oprávnený sa stýkať s mal.
dieťaťom každý párny týždeň v mesiaci od piatku od 17.00 h, keď si ho mal prevziať pred
bytom matky, do nedele do 18.00 h, keď ho mal odovzdať pred bytom matky. Rozsudok sa
stal právoplatným 19. februára 2009. Týmto rozsudkom bolo čiastočne vyhovené návrhu
matky.
Koncom roka 2008 matka sťažovateľovi oznámila, že jej manžel si chce mal. dieťa
osvojiť. Sťažovateľ sa preto pod vplyvom danej okolnosti prestal stretávať s mal. dieťaťom
a nekontaktoval ho. Prerušenie kontaktu znášal veľmi ťažko, ale konal tak v záujme mal.
dieťaťa. V marci 2009 udelil súhlas na osvojenie mal. dieťaťa v prospech manžela matky.
Súhlas na osvojenie udelil ústne, domnievajúc sa, že tento ústny súhlas postačuje
prezentovať pred príslušným orgánom, pričom si bol vedomý, že proces osvojenia je
zdĺhavým procesom. Po čase však zistil, že bol uvedený do omylu a nikto mu neoznámil, že
došlo k zmene postoja matky, resp. manžela matky v otázke osvojenia, hoci práve matka
bola iniciátorkou osvojenia. Je zrejmé, že matka iniciovaním osvojenia len chcela prerušiť
kontakt medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom, pričom vôbec nemala v úmysle, aby niekedy
k osvojeniu aj došlo. Uvedením sťažovateľa do omylu mu matka odoprela ústavné právo
rodiča na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu.
V roku 2011 matka podala na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného.
V dôsledku návrhu na zvýšenie výživného dospel sťažovateľ k záveru, že osvojenie je
neaktuálne. Za daných okolností sa preto rozhodol, že chce opätovne nadviazať kontakt
s mal. dieťaťom, keďže bol uvedený do omylu a k osvojeniu nedošlo.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 27 P 235/2011 zo 6. júna 2012 došlo k zvýšeniu
výživného.
Vzhľadom na rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 P 145/2008 zo 14. januára 2009,
podľa ktorého mal sťažovateľ právo stretávať sa s mal. dieťaťom, začal toto svoje právo
uplatňovať a opätovne sa snažil nadviazať kontakt s mal. dieťaťom v januári 2012. Pritom
vedel, že opätovné nadviazanie kontaktu s mal. dieťaťom po tak dlhej dobe nebude
jednoduché. Mal. dieťa však reagovalo na prípadné stretnutie so sťažovateľom odmietavo
s údajnými prejavmi strachu a úzkosti. Podľa názoru sťažovateľa matka mohla s ním viac
spolupracovať a pomôcť tak k opätovnému nadviazaniu kontaktu. Bola povinná pripraviť
mal. dieťa na styk so sťažovateľom v zmysle súdneho rozhodnutia, a to najmä po stránke
psychickej. Matka však, práve naopak, viackrát stretnutie odvolala pre dovolenku, chorobu,
sústredenie a pod.
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal 9. augusta 2012 návrh na
nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove mal. dieťaťa podľa § 272 Občianskeho súdneho
poriadku. Okresný súd 4. septembra 2012 doručil matke výzvu sp. zn. 45 Em 2/2012
z 23. augusta 2012 na podrobenie sa výkonu súdneho rozhodnutia. Hoci v zmysle rozsudku
sa mal styk uskutočniť v čase od 5. do 7. septembra 2012, matka sťažovateľovi oznámila, že
styk sa neuskutoční, pretože mal. dieťa si neželá stretnúť sa so sťažovateľom. Rovnako to
dopadlo aj v čase od 21. do 23. septembra 2012.
Matka návrhom z 12. septembra 2012 (v reakcii na výzvu okresného súdu
z 23. augusta 2012) požiadala o zmenu úpravy styku, pričom zároveň navrhla vydanie
predbežného opatrenia na obmedzenie styku sťažovateľa s mal. dieťaťom na dve hodiny
mesačne. V návrhu uviedla, že styk sťažovateľa s mal. dieťaťom bol od rozvodu sporadický
a ojedinelý z dôvodu nedostatočného záujmu sťažovateľa. Ide o nanajvýš zavádzajúce
tvrdenie, ktoré je v rozpore s tvrdením z roku 2008 v konaní o úprave styku, keď matka
tvrdila, že stretnutia prebiehali v poriadku, mal. dieťa sa na sťažovateľa tešilo, chcelo
k nemu chodiť a sťažovateľ sa o mal. dieťa príkladne staral. V skutočnosti k prerušeniu
styku došlo až v roku 2009 – 2011, aj to len v záujme mal. dieťaťa, keďže malo dôjsť k jeho
osvojeniu manželom matky. Z pohľadu sťažovateľa bolo zaujímavé aj to, že matka až
v návrhu na obmedzenie, resp. zákaz styku uviedla, že mal. dieťa trpí psychosomatickými
ťažkosťami, ktoré sú následkom strachu zo stretnutí so sťažovateľom. Nikdy predtým matka
netvrdila, že by dôvodom nemožnosti styku mali byť údajné psychické problémy, lebo vždy
ako dôvod uvádzala športové aktivity, chorobu či rodinnú dovolenku.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 43 P 218/2012 z 8. októbra 2012 sa dočasne
obmedzil styk sťažovateľa s mal. dieťaťom tak, že sťažovateľ bol oprávnený stýkať sa
s mal. dieťaťom za prítomnosti matky každý párny týždeň v nedeľu od 14.00 h do 16. 00 h
v mieste bydliska matky, a to až do rozhodnutia vo veci samej.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 45 Em 2/2012 z 22. októbra 2012 bolo prerušené
konanie o výkone rozhodnutia, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 43 P 218/2012. Vôbec sa pritom neprihliadlo na to, že matka
návrh podala až potom, ako sa sťažovateľ intenzívne začal zaujímať o mal. dieťa, čo matke
dlhodobo manipulujúcej s mal. dieťaťom v snahe odcudziť ho sťažovateľovi, samozrejme,
nevyhovovalo. Robila tak s úplne evidentným zámerom dosiahnuť, aby mal. dieťa
považovalo za svojho otca manžela matky.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 237/2012 z 21. decembra 2012 sa rozhodlo
o zvýšení výživného.
Sťažovateľ poukazuje na to, že hoci on rešpektoval každé právoplatné súdne
rozhodnutie, matka si svoje povinnosti opakovane neplnila. V mesiacoch január až jún 2013
z možných 12 stretnutí prebehli len 3, avšak ani tie nie v rozsahu dvoch hodín, ako to
vyplývalo z predbežného opatrenia.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 43 P 218/2012 z 21. júna 2013 bol sťažovateľovi
styk s mal. dieťaťom zakázaný. Sťažovateľ je presvedčený, že sa vychádzalo len z tvrdení
matky a záverov znaleckého posudku PhDr. H. (ďalej len „znalkyňa“), čím došlo
k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci na úkor sťažovateľa. Okresný súd vôbec
neprihliadol na tvrdenia a vyjadrenia sťažovateľa, ale ani na závery predtým vykonaných
psychologických vyšetrení iných psychológov. Neprihliadlo sa ani na to, že odmietavý
postoj mal. dieťa bol spôsobený aj správaním matky, ktorá si neplnila povinnosť uloženú jej
rozhodnutím súdu tým, že mal. dieťa nepripravila po psychickej a fyzickej stránke na styk
so sťažovateľom a viackrát mu umožnila, aby sa so sťažovateľom stretnúť nemuselo.
Namiesto toho, aby okresný súd hľadal riešenie v podobe postupného obnovovania dôvery
mal. dieťaťa k sťažovateľovi, pristúpil k tomuto pre sťažovateľa necitlivému rozhodnutiu,
ktoré upiera jeho ústavné práva. Pritom jeden z už spomínaných posudkov hovorí o tom, že
dôvodom odmietania sťažovateľa mal. dieťaťom je dlhodobé prerušenie kontaktu
so sťažovateľom, o čo sa svojím konaním pričinila aj matka. Zo správ Mgr. B.
o psychologickom vyšetrení z 13. januára 2011 a z 30. januára 2012 vyplýva, že obnovenie
vzťahu medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom je možné s tým, že je potrebné mal. dieťa
na styk postupne pripraviť a spočiatku zabezpečiť stretávanie len v prítomnosti matky. O to
viac je nepochopiteľný rozsudok okresného súdu. Je totiž neprijateľné, aby súdy nekonali
proti závadovému správaniu rodiča, ktorý obmedzuje kontakt dieťaťa s druhým rodičom, ale
práve naopak, blokáciu rodiča ešte podporili a potvrdili rozsudkom.
Matka tvrdí, že sťažovateľ chce obnoviť styk s mal. dieťaťom len preto, že požiadala
o zvýšenie výživného, a preto považuje konanie sťažovateľa za účelové, a nie za úprimné.
Skôr účelové tu vyznieva konanie matky, keď sa v maximálnej možnej miere snaží zúžiť
sťažovateľovi výkon jeho rodičovských práv a na druhej strane rozširuje sťažovateľovi
rodičovské povinnosti, pokiaľ ide o výživné.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cop 257/2013 z 30. septembra 2013 bol
rozsudok okresného súdu potvrdený, a tým aj krajský súd prispieva k protiústavnému stavu,
keď sťažovateľ nemôže vykonávať svoje rodičovské práva.
Sťažovateľ nemôže realizovať svoje práva aj napriek vynaloženej veľkej snahe
a napriek tomu, že si riadne plní vyživovaciu povinnosť. To zároveň nepochybne dokazuje,
že sťažovateľovi záleží na mal. dieťati. Treba tiež podotknúť, že sťažovateľ sa nikdy
nedopustil závažného konania voči mal. dieťaťu, napr. vo forme týrania či zneužívania.
Všeobecné súdy rozhodli v prospech matky na základe posudku znalkyne tvrdiacej, že
najbližšie 2 – 3 roky nebude možné obnovenie vzťahu medzi sťažovateľom a mal.
dieťaťom. Všeobecné súdy vôbec nevzali do úvahy, že znalkyňa zároveň tvrdila, že je
potrebné, aby rodičia našli určitý spôsob vyriešenia vzájomných problémov
a spolupracovali na obnovení vzťahu medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom. Znalkyňa
tvrdila, že obdobie 2 – 3 rokov bude primerané na zákaz styku. Sťažovateľ však nemá
istotu, že po tomto období bude možné obnoviť vzťah bez akýchkoľvek problémov práve
v období, keď mal. dieťa bude v pubertálnom veku. Obnovenie citových väzieb bude o 2 – 3
roky omnoho komplikovanejšie než v súčasnosti.
Ako biologický otec má sťažovateľ úprimný a oprávnený záujem na pravidelnom
styku s mal. dieťaťom a na obnovení citovej väzby. Chce sa podieľať na výchove mal.
dieťaťa, na jeho zdravom telesnom a duševnom vývoji. Právo na styk rodiča s maloletým
dieťaťom je špeciálnou zložkou rodičovských práv a povinností vychádzajúcich z čl. 41
ods. 4 ústavy. Zákon o rodine nepíše nič o materstve alebo otcovstve, ale naopak, píše
o rodičovstve. Nemožno tiež opomenúť konštatovanie Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorého možnosť byť spolu je pre rodiča a pre jeho dieťa základným prvkom
rodinného života vyplývajúceho z čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Všeobecné súdy svojím rozhodnutím rozhodli len v prospech matky, bez ohľadu na
to, ako intenzívne sa snažil obnoviť vzťah s mal. dieťaťom a ako intenzívne mu matka
odpierala právo styku s mal. dieťaťom. Rodič, ktorý nemá mal. dieťaťa zverené do osobnej
starostlivosti, resp. s ním nežije v spoločnej domácnosti, je v prevažnej miere vylúčený
zo sústavného výkonu rodičovských práv a povinností. Realizáciou styku s maloletým
dieťaťom však dochádza k ich výkonu, a preto je styk rodiča s maloletým dieťaťom
významným faktorom ovplyvňujúcim jeho ďalší život. Záujem maloletého dieťaťa spravidla
vyžaduje, aby sa na jeho výchove podieľali obaja rodičia a nielen jeden z rodičov, teda ten,
ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, keďže jeho výchovné predpoklady
majú zahrňovať aj to, aby uznal rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote maloletého
dieťaťa. Druhý z rodičov má totiž tiež nezastupiteľné právo podieľať sa postupne na jeho
vyvíjajúcej sa životnej orientácii.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
43 P 218/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 257/2013 s tým, aby boli rozsudky
okresného súdu z 21. júna 2013 a krajského súdu z 30. septembra 2013 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho
zastúpenia vo výške 331,13 €.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 CoP 257/2013-161 z 30. septembra 2013 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 43 P 218/2012-139 z 21. júna 2013.
Podľa názoru krajského súdu právo stretávania sa s dieťaťom (právo styku) zaručuje
oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto
a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas toho času
pôsobiť a právo na náhradu za čas strávenia, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré
nespočívali v osobe oprávneného. Zásahy do riadnej realizácie týchto čiastkových
oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných
ustanovením § 25 ods. 3 zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti
dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby
bolo dočasne stretávanie s jedným z rodičov obmedzené alebo úplne zakázané. Ide
o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže
byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že
ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Tak ako má rodič
právo starostlivosti o dieťa, má aj dieťa právo na starostlivosť svojich rodičov a pravidelný
kontakt s rodičmi, ako aj blízkymi osobami. Z hľadiska dieťaťa je potrebné zvýrazniť, že
ide o právo, a nie povinnosť stýkať sa s rodičom, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej
starostlivosti. Vo všetkých veciach týkajúcich sa maloletých detí, a teda pri rozhodovaní
vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, na ktorý musí súd
pri svojom rozhodovaní vždy prihliadať. Záujmom dieťaťa je predovšetkým jeho zdravý
psychický a fyzický vývoj, a teda zabezpečenie jeho riadnej výchovy. Záujem dieťaťa však
nie je možné stotožňovať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného
pôsobenia.
V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že doterajšia úprava styku
sťažovateľa s maloletým dieťaťom nie je v záujme maloletého dieťaťa, pretože mal. dieťa
sťažovateľa v dôsledku dlhodobej absencie stretnutí a nevhodného (neempatického)
správania sa sťažovateľa odmieta a v prípade núteného styku so sťažovateľom má
psychosomatické ťažkosti. Odmietanie mal. dieťaťa však nebolo spôsobené zámerným
nevhodným ovplyvňovaním zo strany matky, prípadne jej blízkych osôb, ale práve naopak,
negatívny vzťah k sťažovateľovi si mal. dieťa vytvorilo práve v dôsledku správania sa
sťažovateľa, ktoré bolo pre mal. dieťa výrazným sklamaním, spôsobilo jeho nedôveru voči
sťažovateľovi a spôsobuje mu emočný chaos vo vzťahu k rodine, v ktorej je vychovávané.
Uvedené závery jednoznačne vyplynuli zo znaleckého posudku znalkyne, sú vnútorne
logické a presvedčivé. Okresný súd správne postupoval, keď na odstránenie rozporov
vo výpovediach oboch rodičov týkajúcich sa vzťahu mal. dieťaťa k sťažovateľovi nariadil
znalecké dokazovanie so zameraním na zistenie vzťahu mal. dieťaťa k sťažovateľovi
a naopak, zistenie osobnostného profilu sťažovateľa a zistenie vplyvu matky, prípadne
iných osôb pri výchove maloletého dieťaťa, ktoré by mohli mať za následok odmietavý
postoj k sťažovateľovi. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že sťažovateľ v odvolaní
neuviedol žiadne konkrétne a relevantné námietky, ktoré by spochybňovali závery znalkyne.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že závery znalkyne sú v rozpore so správami
o psychologických vyšetreniach realizovaných Mgr. B., treba zdôrazniť, že od
psychologického vyšetrenia mal. dieťaťa do znaleckého dokazovania uplynula pomerne
dlhá doba (viac ako jeden rok, pozn.), počas ktorej sa psychický vývoj mal. dieťaťa zmenil,
čo je dané jeho vekom, v ktorom dochádza k formovaniu osobnosti. Navyše, Mgr. B.
nevyšetrovala rodičov, predovšetkým sťažovateľa, a preto nie je možné závery jej vyšetrení
a závery znalkyne z uvedeného pohľadu porovnávať, a teda ani konštatovať, že by boli
vo vzájomnom rozpore. Rovnako je potrebné podotknúť, že na základe psychologických
vyšetrení mal. dieťaťa Mgr. B. došlo k dočasnému obmedzeniu styku mal. dieťaťa
so sťažovateľom, pričom vyšetrenie u znalkyne sa vykonalo až po nariadení predbežného
opatrenia s tým, že znalkyňa na pojednávaní 31. mája 2013 skonštatovala, že predbežné
opatrenie sa míňa účinkom, pretože aj takéto stretnutia boli pre mal. dieťa traumatizujúce.
Podľa znalkyne v štádiu, v ktorom sa mal. dieťa momentálne nachádza, nie je možné
obnovenie vzťahu so sťažovateľom, a to ani za pomoci psychológa. Vo vzťahu k odvolacej
námietke, podľa ktorej sa okresný súd nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými
v záverečnom stanovisku sťažovateľa doručenom 6. júna 2013, treba konštatovať, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Navyše, toto podanie bolo urobené
po tom, ako účastníkom bolo umožnené zhrnúť závery, vyjadriť sa k dokazovaniu
a k právnej stránke veci a po vyhlásení dokazovania za skončené. Zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplýva, že by súd mal prihliadať na záverečné stanovisko účastníka podané
po vyhlásení dokazovania za skončené a odročení pojednávania na účely vyhlásenia
rozsudku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 43 P 218/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 43 P 218/2012-139 z 21. júna 2003 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci
odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Treba tiež dodať, že sťažovateľ využil možnosť podať proti rozsudku okresného súdu
odvolanie.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 257/2013. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľa, že neboli splnené zákonné podmienky
na to, aby mu bol styk s mal. dieťaťom celkom zakázaný, pretože prednosť mali opatrenia,
ktoré by vo svojich dôsledkoch mohli vzájomný vzťah medzi ním a mal. dieťaťom postupne
zlepšovať.
Z pohľadu ústavného súdu sa závery všeobecných súdov javia ako úplné
a presvedčivé, nemajú teda známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť,
že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie
označených práv.
Za najpodstatnejšiu skutočnosť treba považovať to, že sťažovateľ sa na základe
svojho vlastného slobodného rozhodnutia celkom prestal s mal. dieťaťom stýkať, a to
v reakcii na úmysel matky dať dieťa osvojiť iným mužom. Z dokazovania vyplýva ďalej aj
to, že sťažovateľ toto svoje rozhodnutie mal. dieťaťu oznámil, a to podľa všetkého
spôsobom, ktorý vyvolal u mal. dieťaťa veľmi nepriaznivú reakciu. Absencia styku medzi
sťažovateľom a mal. dieťaťom z dôvodu údajne prebiehajúceho konania o osvojenie trvala,
ako sa zdá, po dobu viac ako dvoch rokov. Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii,
nie je jasné a jednoznačné, prečo napokon k osvojeniu nedošlo, resp. z viny koho sa tak
nestalo. V každom prípade, v momente, keď sa sťažovateľ dozvedel, že matka žiada zvýšiť
výživné na mal. dieťa, dospel k presvedčeniu, že v skutočnosti k osvojeniu nedôjde
a obnovil svoj záujem o mal. dieťa. Záujem prejavil aj tým, že sa svojho práva na styk
s mal. dieťaťom domáhal prostredníctvom výkonu rozhodnutia. Z dôkazov, ktoré mali
všeobecné súdy k dispozícii, a to najmä zo znaleckého posudku znalkyne, je zrejmé, že
vzťah mal. dieťaťa k sťažovateľovi bol už natoľko negatívny a odmietavý, že vynucovanie
styku proti vôli mal. dieťaťa by už nebolo únosné.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014