Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. A., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Alexander Farkašovský & JUDr. Ladislava Zátorský, Združenie

advokátov, Nerudova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

, ako aj a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn.

a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. P. A. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 10. februára 2006 bolo s právoplatnosťou dňom 1. marca 2006 rozvedené manželstvo

sťažovateľa s Mgr. J. A. (ďalej len „matka“). Maloleté dieťa P. A. (ďalej len „mal. dieťa“),

bolo zverené do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jeho

výživu mesačne sumou 1 000 Sk. Styk s mal. dieťaťom bol upravený tak, že sťažovateľ bol

oprávnený mať mal. dieťa u seba každý párny týždeň v mesiaci od piatku do nedele s tým,

že si ho mal prevziať pred bytom matky v piatok o 16.00 h a odovzdať ho matke v nedeľu

o 18.00 h pred svojím bytom.

Po rozvode manželstva matka uzavrela ďalšie manželstvo, z ktorého sa jej narodilo

ďalšie dieťa. Sťažovateľ taktiež uzavrel ďalšie manželstvo.

Po rozvode styk sťažovateľa s mal. dieťaťom neprebiehal vždy podľa súdneho

rozhodnutia. Matka častokrát nerešpektovala súdne rozhodnutie, a teda už vtedy boli

porušované sťažovateľove práva.

Zo správy o psychologickom vyšetrení mal. dieťaťa vypracovanej psychologičkou

Mgr. M. z D. v K. z 18. mája 2007 vyplýva, že emocionálna regulácia mal. dieťaťa bola

oslabená, úzkostná, obranne ladená, mal. dieťa muselo meniť viacero blízkych sociálnych

väzieb, preto sa u neho zaktivizoval výrazný strach zo straty primárnej väzby k matke, malo

obavu zo straty bezpečia a istoty, potrebovalo znova nadobudnúť vnútornú stabilitu

a opätovne získať dôveryhodnosť oboch rodičov a uistiť sa o nej. Ak by si matka v čase po

rozvode plnila povinnosť stanovenú v rozsudku (teda pripravila mal. dieťa a odovzdala ho

každý párny týždeň v piatok sťažovateľovi), mal. dieťa by neprežívalo v danom období také

emocionálne vypätie a malo by pocit bezpečia aj u sťažovateľa.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2009 bola zmenená

úprava styku sťažovateľa s mal. dieťaťom tak, že sťažovateľ bol oprávnený sa stýkať s mal.

dieťaťom každý párny týždeň v mesiaci od piatku od 17.00 h, keď si ho mal prevziať pred

bytom matky, do nedele do 18.00 h, keď ho mal odovzdať pred bytom matky. Rozsudok sa

stal právoplatným 19. februára 2009. Týmto rozsudkom bolo čiastočne vyhovené návrhu

matky.

Koncom roka 2008 matka sťažovateľovi oznámila, že jej manžel si chce mal. dieťa

osvojiť. Sťažovateľ sa preto pod vplyvom danej okolnosti prestal stretávať s mal. dieťaťom

a nekontaktoval ho. Prerušenie kontaktu znášal veľmi ťažko, ale konal tak v záujme mal.

dieťaťa. V marci 2009 udelil súhlas na osvojenie mal. dieťaťa v prospech manžela matky.

Súhlas na osvojenie udelil ústne, domnievajúc sa, že tento ústny súhlas postačuje

prezentovať pred príslušným orgánom, pričom si bol vedomý, že proces osvojenia je

zdĺhavým procesom. Po čase však zistil, že bol uvedený do omylu a nikto mu neoznámil, že

došlo k zmene postoja matky, resp. manžela matky v otázke osvojenia, hoci práve matka

bola iniciátorkou osvojenia. Je zrejmé, že matka iniciovaním osvojenia len chcela prerušiť

kontakt medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom, pričom vôbec nemala v úmysle, aby niekedy

k osvojeniu aj došlo. Uvedením sťažovateľa do omylu mu matka odoprela ústavné právo

rodiča na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu.

V roku 2011 matka podala na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného.

V dôsledku návrhu na zvýšenie výživného dospel sťažovateľ k záveru, že osvojenie je

neaktuálne. Za daných okolností sa preto rozhodol, že chce opätovne nadviazať kontakt

s mal. dieťaťom, keďže bol uvedený do omylu a k osvojeniu nedošlo.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2012 došlo k zvýšeniu

výživného.

Vzhľadom na rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2009,

podľa ktorého mal sťažovateľ právo stretávať sa s mal. dieťaťom, začal toto svoje právo

uplatňovať a opätovne sa snažil nadviazať kontakt s mal. dieťaťom v januári 2012. Pritom

vedel, že opätovné nadviazanie kontaktu s mal. dieťaťom po tak dlhej dobe nebude

jednoduché. Mal. dieťa však reagovalo na prípadné stretnutie so sťažovateľom odmietavo

s údajnými prejavmi strachu a úzkosti. Podľa názoru sťažovateľa matka mohla s ním viac

spolupracovať a pomôcť tak k opätovnému nadviazaniu kontaktu. Bola povinná pripraviť

mal. dieťa na styk so sťažovateľom v zmysle súdneho rozhodnutia, a to najmä po stránke

psychickej. Matka však, práve naopak, viackrát stretnutie odvolala pre dovolenku, chorobu,

sústredenie a pod.

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal 9. augusta 2012 návrh na

nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove mal. dieťaťa podľa § 272 Občianskeho súdneho

poriadku. Okresný súd 4. septembra 2012 doručil matke výzvu sp. zn.

z 23. augusta 2012 na podrobenie sa výkonu súdneho rozhodnutia. Hoci v zmysle rozsudku

sa mal styk uskutočniť v čase od 5. do 7. septembra 2012, matka sťažovateľovi oznámila, že

styk sa neuskutoční, pretože mal. dieťa si neželá stretnúť sa so sťažovateľom. Rovnako to

dopadlo aj v čase od 21. do 23. septembra 2012.

Matka návrhom z 12. septembra 2012 (v reakcii na výzvu okresného súdu

z 23. augusta 2012) požiadala o zmenu úpravy styku, pričom zároveň navrhla vydanie

predbežného opatrenia na obmedzenie styku sťažovateľa s mal. dieťaťom na dve hodiny

mesačne. V návrhu uviedla, že styk sťažovateľa s mal. dieťaťom bol od rozvodu sporadický

a ojedinelý z dôvodu nedostatočného záujmu sťažovateľa. Ide o nanajvýš zavádzajúce

tvrdenie, ktoré je v rozpore s tvrdením z roku 2008 v konaní o úprave styku, keď matka

tvrdila, že stretnutia prebiehali v poriadku, mal. dieťa sa na sťažovateľa tešilo, chcelo

k nemu chodiť a sťažovateľ sa o mal. dieťa príkladne staral. V skutočnosti k prerušeniu

styku došlo až v roku 2009 – 2011, aj to len v záujme mal. dieťaťa, keďže malo dôjsť k jeho

osvojeniu manželom matky. Z pohľadu sťažovateľa bolo zaujímavé aj to, že matka až

v návrhu na obmedzenie, resp. zákaz styku uviedla, že mal. dieťa trpí psychosomatickými

ťažkosťami, ktoré sú následkom strachu zo stretnutí so sťažovateľom. Nikdy predtým matka

netvrdila, že by dôvodom nemožnosti styku mali byť údajné psychické problémy, lebo vždy

ako dôvod uvádzala športové aktivity, chorobu či rodinnú dovolenku.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. októbra 2012 sa dočasne

obmedzil styk sťažovateľa s mal. dieťaťom tak, že sťažovateľ bol oprávnený stýkať sa

s mal. dieťaťom za prítomnosti matky každý párny týždeň v nedeľu od 14.00 h do 16. 00 h

v mieste bydliska matky, a to až do rozhodnutia vo veci samej.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. októbra 2012 bolo prerušené

konanie o výkone rozhodnutia, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. . Vôbec sa pritom neprihliadlo na to, že matka

návrh podala až potom, ako sa sťažovateľ intenzívne začal zaujímať o mal. dieťa, čo matke

dlhodobo manipulujúcej s mal. dieťaťom v snahe odcudziť ho sťažovateľovi, samozrejme,

nevyhovovalo. Robila tak s úplne evidentným zámerom dosiahnuť, aby mal. dieťa

považovalo za svojho otca manžela matky.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. decembra 2012 sa rozhodlo

o zvýšení výživného.

Sťažovateľ poukazuje na to, že hoci on rešpektoval každé právoplatné súdne

rozhodnutie, matka si svoje povinnosti opakovane neplnila. V mesiacoch január až jún 2013

z možných 12 stretnutí prebehli len 3, avšak ani tie nie v rozsahu dvoch hodín, ako to

vyplývalo z predbežného opatrenia.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2013 bol sťažovateľovi

styk s mal. dieťaťom zakázaný. Sťažovateľ je presvedčený, že sa vychádzalo len z tvrdení

matky a záverov znaleckého posudku PhDr. H. (ďalej len „znalkyňa“), čím došlo

k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci na úkor sťažovateľa. Okresný súd vôbec

neprihliadol na tvrdenia a vyjadrenia sťažovateľa, ale ani na závery predtým vykonaných

psychologických vyšetrení iných psychológov. Neprihliadlo sa ani na to, že odmietavý

postoj mal. dieťa bol spôsobený aj správaním matky, ktorá si neplnila povinnosť uloženú jej

rozhodnutím súdu tým, že mal. dieťa nepripravila po psychickej a fyzickej stránke na styk

so sťažovateľom a viackrát mu umožnila, aby sa so sťažovateľom stretnúť nemuselo.

Namiesto toho, aby okresný súd hľadal riešenie v podobe postupného obnovovania dôvery

mal. dieťaťa k sťažovateľovi, pristúpil k tomuto pre sťažovateľa necitlivému rozhodnutiu,

ktoré upiera jeho ústavné práva. Pritom jeden z už spomínaných posudkov hovorí o tom, že

dôvodom odmietania sťažovateľa mal. dieťaťom je dlhodobé prerušenie kontaktu

so sťažovateľom, o čo sa svojím konaním pričinila aj matka. Zo správ Mgr. B.

o psychologickom vyšetrení z 13. januára 2011 a z 30. januára 2012 vyplýva, že obnovenie

vzťahu medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom je možné s tým, že je potrebné mal. dieťa

na styk postupne pripraviť a spočiatku zabezpečiť stretávanie len v prítomnosti matky. O to

viac je nepochopiteľný rozsudok okresného súdu. Je totiž neprijateľné, aby súdy nekonali

proti závadovému správaniu rodiča, ktorý obmedzuje kontakt dieťaťa s druhým rodičom, ale

práve naopak, blokáciu rodiča ešte podporili a potvrdili rozsudkom.

Matka tvrdí, že sťažovateľ chce obnoviť styk s mal. dieťaťom len preto, že požiadala

o zvýšenie výživného, a preto považuje konanie sťažovateľa za účelové, a nie za úprimné.

Skôr účelové tu vyznieva konanie matky, keď sa v maximálnej možnej miere snaží zúžiť

sťažovateľovi výkon jeho rodičovských práv a na druhej strane rozširuje sťažovateľovi

rodičovské povinnosti, pokiaľ ide o výživné.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2013 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený, a tým aj krajský súd prispieva k protiústavnému stavu,

keď sťažovateľ nemôže vykonávať svoje rodičovské práva.

Sťažovateľ nemôže realizovať svoje práva aj napriek vynaloženej veľkej snahe

a napriek tomu, že si riadne plní vyživovaciu povinnosť. To zároveň nepochybne dokazuje,

že sťažovateľovi záleží na mal. dieťati. Treba tiež podotknúť, že sťažovateľ sa nikdy

nedopustil závažného konania voči mal. dieťaťu, napr. vo forme týrania či zneužívania.

Všeobecné súdy rozhodli v prospech matky na základe posudku znalkyne tvrdiacej, že

najbližšie 2 – 3 roky nebude možné obnovenie vzťahu medzi sťažovateľom a mal.

dieťaťom. Všeobecné súdy vôbec nevzali do úvahy, že znalkyňa zároveň tvrdila, že je

potrebné, aby rodičia našli určitý spôsob vyriešenia vzájomných problémov

a spolupracovali na obnovení vzťahu medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom. Znalkyňa

tvrdila, že obdobie 2 – 3 rokov bude primerané na zákaz styku. Sťažovateľ však nemá

istotu, že po tomto období bude možné obnoviť vzťah bez akýchkoľvek problémov práve

v období, keď mal. dieťa bude v pubertálnom veku. Obnovenie citových väzieb bude o 2 – 3

roky omnoho komplikovanejšie než v súčasnosti.

Ako biologický otec má sťažovateľ úprimný a oprávnený záujem na pravidelnom

styku s mal. dieťaťom a na obnovení citovej väzby. Chce sa podieľať na výchove mal.

dieťaťa, na jeho zdravom telesnom a duševnom vývoji. Právo na styk rodiča s maloletým

dieťaťom je špeciálnou zložkou rodičovských práv a povinností vychádzajúcich z čl. 41

ods. 4 . Zákon o rodine nepíše nič o materstve alebo otcovstve, ale naopak, píše

o rodičovstve. Nemožno tiež opomenúť konštatovanie Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorého možnosť byť spolu je pre rodiča a pre jeho dieťa základným prvkom

rodinného života vyplývajúceho z čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Všeobecné súdy svojím rozhodnutím rozhodli len v prospech matky, bez ohľadu na

to, ako intenzívne sa snažil obnoviť vzťah s mal. dieťaťom a ako intenzívne mu matka

odpierala právo styku s mal. dieťaťom. Rodič, ktorý nemá mal. dieťaťa zverené do osobnej

starostlivosti, resp. s ním nežije v spoločnej domácnosti, je v prevažnej miere vylúčený

zo sústavného výkonu rodičovských práv a povinností. Realizáciou styku s maloletým

dieťaťom však dochádza k ich výkonu, a preto je styk rodiča s maloletým dieťaťom

významným faktorom ovplyvňujúcim jeho ďalší život. Záujem maloletého dieťaťa spravidla

vyžaduje, aby sa na jeho výchove podieľali obaja rodičia a nielen jeden z rodičov, teda ten,

ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, keďže jeho výchovné predpoklady

majú zahrňovať aj to, aby uznal rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote maloletého

dieťaťa. Druhý z rodičov má totiž tiež nezastupiteľné právo podieľať sa postupne na jeho

vyvíjajúcej sa životnej orientácii.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

okresného súdu z 21. júna 2013 a krajského súdu z 30. septembra 2013 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho

zastúpenia vo výške 331,13 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -161 z 30. septembra 2013 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -139 z 21. júna 2013.

Podľa názoru krajského súdu právo stretávania sa s dieťaťom (právo styku) zaručuje

oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto

a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas toho času

pôsobiť a právo na náhradu za čas strávenia, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré

nespočívali v osobe oprávneného. Zásahy do riadnej realizácie týchto čiastkových

oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných

ustanovením § 25 ods. 3 zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti

dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby

bolo dočasne stretávanie s jedným z rodičov obmedzené alebo úplne zakázané. Ide

o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže

byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že

ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Tak ako má rodič

právo starostlivosti o dieťa, má aj dieťa právo na starostlivosť svojich rodičov a pravidelný

kontakt s rodičmi, ako aj blízkymi osobami. Z hľadiska dieťaťa je potrebné zvýrazniť, že

ide o právo, a nie povinnosť stýkať sa s rodičom, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej

starostlivosti. Vo všetkých veciach týkajúcich sa maloletých detí, a teda pri rozhodovaní

vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, na ktorý musí súd

pri svojom rozhodovaní vždy prihliadať. Záujmom dieťaťa je predovšetkým jeho zdravý

psychický a fyzický vývoj, a teda zabezpečenie jeho riadnej výchovy. Záujem dieťaťa však

nie je možné stotožňovať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného

pôsobenia.

V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že doterajšia úprava styku

sťažovateľa s maloletým dieťaťom nie je v záujme maloletého dieťaťa, pretože mal. dieťa

sťažovateľa v dôsledku dlhodobej absencie stretnutí a nevhodného (neempatického)

správania sa sťažovateľa odmieta a v prípade núteného styku so sťažovateľom má

psychosomatické ťažkosti. Odmietanie mal. dieťaťa však nebolo spôsobené zámerným

nevhodným ovplyvňovaním zo strany matky, prípadne jej blízkych osôb, ale práve naopak,

negatívny vzťah k sťažovateľovi si mal. dieťa vytvorilo práve v dôsledku správania sa

sťažovateľa, ktoré bolo pre mal. dieťa výrazným sklamaním, spôsobilo jeho nedôveru voči

sťažovateľovi a spôsobuje mu emočný chaos vo vzťahu k rodine, v ktorej je vychovávané.

Uvedené závery jednoznačne vyplynuli zo znaleckého posudku znalkyne, sú vnútorne

logické a presvedčivé. Okresný súd správne postupoval, keď na odstránenie rozporov

vo výpovediach oboch rodičov týkajúcich sa vzťahu mal. dieťaťa k sťažovateľovi nariadil

znalecké dokazovanie so zameraním na zistenie vzťahu mal. dieťaťa k sťažovateľovi

a naopak, zistenie osobnostného profilu sťažovateľa a zistenie vplyvu matky, prípadne

iných osôb pri výchove maloletého dieťaťa, ktoré by mohli mať za následok odmietavý

postoj k sťažovateľovi. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že sťažovateľ v odvolaní

neuviedol žiadne konkrétne a relevantné námietky, ktoré by spochybňovali závery znalkyne.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že závery znalkyne sú v rozpore so správami

o psychologických vyšetreniach realizovaných Mgr. B., treba zdôrazniť, že od

psychologického vyšetrenia mal. dieťaťa do znaleckého dokazovania uplynula pomerne

dlhá doba (viac ako jeden rok, pozn.), počas ktorej sa psychický vývoj mal. dieťaťa zmenil,

čo je dané jeho vekom, v ktorom dochádza k formovaniu osobnosti. Navyše, Mgr. B.

nevyšetrovala rodičov, predovšetkým sťažovateľa, a preto nie je možné závery jej vyšetrení

a závery znalkyne z uvedeného pohľadu porovnávať, a teda ani konštatovať, že by boli

vo vzájomnom rozpore. Rovnako je potrebné podotknúť, že na základe psychologických

vyšetrení mal. dieťaťa Mgr. B. došlo k dočasnému obmedzeniu styku mal. dieťaťa

so sťažovateľom, pričom vyšetrenie u znalkyne sa vykonalo až po nariadení predbežného

opatrenia s tým, že znalkyňa na pojednávaní 31. mája 2013 skonštatovala, že predbežné

opatrenie sa míňa účinkom, pretože aj takéto stretnutia boli pre mal. dieťa traumatizujúce.

Podľa znalkyne v štádiu, v ktorom sa mal. dieťa momentálne nachádza, nie je možné

obnovenie vzťahu so sťažovateľom, a to ani za pomoci psychológa. Vo vzťahu k odvolacej

námietke, podľa ktorej sa okresný súd nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými

v záverečnom stanovisku sťažovateľa doručenom 6. júna 2013, treba konštatovať, že do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Navyše, toto podanie bolo urobené

po tom, ako účastníkom bolo umožnené zhrnúť závery, vyjadriť sa k dokazovaniu

a k právnej stránke veci a po vyhlásení dokazovania za skončené. Zo žiadneho zákonného

ustanovenia nevyplýva, že by súd mal prihliadať na záverečné stanovisko účastníka podané

po vyhlásení dokazovania za skončené a odročení pojednávania na účely vyhlásenia

rozsudku.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -139 z 21. júna 2003 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci

odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba tiež dodať, že sťažovateľ využil možnosť podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľa, že neboli splnené zákonné podmienky

na to, aby mu bol styk s mal. dieťaťom celkom zakázaný, pretože prednosť mali opatrenia,

ktoré by vo svojich dôsledkoch mohli vzájomný vzťah medzi ním a mal. dieťaťom postupne

zlepšovať.

Z pohľadu ústavného súdu sa závery všeobecných súdov javia ako úplné

a presvedčivé, nemajú teda známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť,

že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie

označených práv.

Za najpodstatnejšiu skutočnosť treba považovať to, že sťažovateľ sa na základe

svojho vlastného slobodného rozhodnutia celkom prestal s mal. dieťaťom stýkať, a to

v reakcii na úmysel matky dať dieťa osvojiť iným mužom. Z dokazovania vyplýva ďalej aj

to, že sťažovateľ toto svoje rozhodnutie mal. dieťaťu oznámil, a to podľa všetkého

spôsobom, ktorý vyvolal u mal. dieťaťa veľmi nepriaznivú reakciu. Absencia styku medzi

sťažovateľom a mal. dieťaťom z dôvodu údajne prebiehajúceho konania o osvojenie trvala,

ako sa zdá, po dobu viac ako dvoch rokov. Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii,

nie je jasné a jednoznačné, prečo napokon k osvojeniu nedošlo, resp. z viny koho sa tak

nestalo. V každom prípade, v momente, keď sa sťažovateľ dozvedel, že matka žiada zvýšiť

výživné na mal. dieťa, dospel k presvedčeniu, že v skutočnosti k osvojeniu nedôjde

a obnovil svoj záujem o mal. dieťa. Záujem prejavil aj tým, že sa svojho práva na styk

s mal. dieťaťom domáhal prostredníctvom výkonu rozhodnutia. Z dôkazov, ktoré mali

všeobecné súdy k dispozícii, a to najmä zo znaleckého posudku znalkyne, je zrejmé, že

vzťah mal. dieťaťa k sťažovateľovi bol už natoľko negatívny a odmietavý, že vynucovanie

styku proti vôli mal. dieťaťa by už nebolo únosné.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014