Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 25/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. B., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a podľa , , a Listiny

základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenie a 2 a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013

doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 3, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 1

Protokolu č. 7 k dohovoru, ako aj porušenie a 2 a postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To

118/2012 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2012 uznaný za vinného

z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, a za použitia

spáchaného v spolupáchateľstve podľa , za čo mu

bol uložený (okrem iného) ďalší trest odňatia slobody na 11 rokov a 8 mesiacov so

zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ (ako aj spoluobvinený

Karol Paul) odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 5. novembra 2012 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že k neprípustnému zásahu do ním označených základných práv

podľa a listiny a práv podľa dohovoru došlo postupom krajského súdu, ktorý o jeho

odvolaní rozhodol na verejnom zasadnutí konanom 5. novembra 2012 v jeho neprítomnosti,

keďže sa uspokojil s vyjadrením náhradného obhajcu Mgr. B. M. (ďalej len „náhradný

obhajca“), ktorý uviedol, že „súhlasí s prejednaním veci a uvádza, že dnes ráno sa

telefonicky spojil s obž. B., ktorý mu oznámil, že súhlasí s konaním VZ v jeho

neprítomnosti.“, pričom toto tvrdenie náhradného obhajcu nijako nepreveril. Napriek tomu

krajský súd verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti sťažovateľa, aj keď na to podľa

jeho tvrdenia neboli splnené zákonné predpoklady uvedené v § 293 ods. 1 a 3 Trestného

poriadku, čím mu znemožnil uvádzať argumenty na svoju obhajobu a vyjadrovať sa ku

všetkým skutočnostiam a dôkazom.

Sťažovateľ nepopiera, že predvolanie na verejné zasadnutie prevzal 3. októbra 2012,

avšak zároveň poukazuje na skutočnosť, že ním zvolený obhajca JUDr. P. M. (ďalej len

„zvolený advokát“) sa verejného zasadnutia nezúčastnil z dôvodu práceneschopnosti, o čom

krajskému súdu zaslal príslušné lekárske správy. Sťažovateľ tvrdí, že zvolený advokát mu

prisľúbil, že bude žiadať o odročenie verejného zasadnutia. Sťažovateľ poukazuje tiež na to,

že medzi ním a zvoleným advokátom došlo k „narušeniu“ vzťahu najmä od času, keď bol

ustanovený náhradný obhajca. Sťažovateľ zároveň uvádza, že pred náhradným obhajcom sa

nikdy nevyjadril tak, že súhlasí s vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti,

pričom náhradný obhajca s ním v daný deň vôbec nehovoril. Sťažovateľ zastáva názor, že

bolo povinnosťou krajského súdu vyjadrenie náhradného obhajcu o tom, že súhlasí

s prerokovaním veci bez jeho prítomnosti, preveriť.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie, pričom

v tejto súvislosti poukazuje na „judikát Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR“

č. Tpj 46/2008 z 1. decembra 2008, v zmysle ktorého je lex

specialis vo vzťahu k , a preto je povinnosťou obvineného

v prípade, ak chce dovolanie podať, aby si na tento procesný úkon obhajcu zvolil sám.

Keďže sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia nemá finančné prostriedky na zvolenie obhajcu,

nemohol s poukazom na označené stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie podať.

Na tomto základe sťažovateľ zastáva názor, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k neprípustnému zásahu do ním označených

práv, a zároveň sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie jeho

veci na ďalšie konanie.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Podstata argumentácie sťažovateľa je založená na námietke, v zmysle ktorej krajský

súd rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa na verejnom pojednávaní

v jeho neprítomnosti, hoci na takýto postup boli splnené zákonom ustanovené podmienky.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na znenie § 370

ods. 1 a .

Podľa ak sa dovolanie podáva v neprospech

obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu

prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch

rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj

jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo

vykonané najneskôr.

Podľa dovolanie možno podať, ak hlavné

pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na

to neboli splnené zákonné podmienky.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ mal a stále má

( druhá veta ) právo podať proti napadnutému rozsudku

krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa ,

o ktorom je oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu

rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd vo vzťahu k argumentácii

sťažovateľa o reálnej nemožnosti zvoliť advokáta na účely podania dovolania vzhľadom

na nedostatok finančných prostriedkov poukazujúcej na stanoviska trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 46/2008 z 1. decembra 2008 (z označeného stanoviska

v zásade vyplývalo, súd nemôže obvinenému ustanoviť v dovolacom konaní obhajcu ani

vtedy, ak nemá finančné prostriedky na jeho zvolenie, pozn.) konštatuje, že z neho

vyplývajúce závery boli „prelomené“ nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza: «Jeho pochybenie

spočíva podľa názoru ústavného súdu v tom, že najvyšší súd akceptoval skutočnosť, že

napriek požiadavke sťažovateľa o ustanovenie obhajcu pre podanie dovolania okresný súd,

vykonávajúci úkony súvisiace s dovolaním, o jeho požiadavke (o ustanovenie obhajcu)

nerozhodoval ani nerozhodol a v konečnom dôsledku iba predložil spis najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie, ktorý „dovolanie“ odmietol z dôvodu nesplnenia podmienky povinného

zastúpenia obhajcom a podania dovolania jeho prostredníctvom. Takýto postup odporuje

povinnosti poskytnúť nemajetnému obvinenému bezplatnú právnu pomoc v prípadoch,

v ktorých ju musí mať. Napokon ústavný súd k tejto časti problematiky uvádza, že záver

vyplývajúci z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorého „obvinený si... na

podanie dovolania musí obhajcu zvoliť a tento mu nemôže byť za účelom podania dovolania

ustanovený“, t. j. ani prvostupňovým súdom, nie je presvedčivý a ústavný súd ho

s prihliadnutím na všetky už uvedené skutočnosti považuje za ústavne nesúladný.

Takýto výklad nevykazuje známky ústavnej konformity ani z dôvodu, že za jeho

použitia by dochádzalo k vylúčeniu nemajetných osôb z možnosti domáhania sa ochrany

svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie.»

V nadväznosti na citovaný právny názor ústavného súdu došlo aj zo strany najvyššieho súdu

k zmene rozhodovacej praxe.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014