Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti AJPP., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. A.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -125

zo 17. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti AJPP., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

9. septembra 2013 faxom a 11. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť spoločnosti AJPP

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len ,a“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

č. k. -125 zo 17. júna 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako

navrhovateľka v I. rade (spolu s navrhovateľmi v II. a III. rade) žiadala, aby Okresný súd

Bratislava II (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom proti odporcom v I., II. a III. rade

rozhodol, že zmluva o prevode vlastníctva rozostavaného bytu (neskôr už dostavaného)

uzavretá medzi odporcom v I. rade a odporkyňou v II. rade, ako aj zmluva o zriadení

vecného bremena spočívajúceho v doživotnom spoločnom užívaní bytu uzavretá medzi

odporkyňou v II. rade a odporcom v III. rade sú neplatné. Okresný súd rozsudkom

č. k. -76 z 15. marca 2012 pripustil zmenu petitu navrhovateľov, návrh

v celom rozsahu zamietol a odporcom v I., II. a III. rade náhradu trov konania nepriznal.

Na základe spoločného odvolania sťažovateľky a navrhovateľa v II. rade o veci rozhodoval

krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou pripustil späťvzatie návrhu

navrhovateľom v III. rade, zrušil rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bol návrh

navrhovateľa v III. rade zamietnutý a konanie o jeho návrhu zastavil, odporcom v I., II.

a III. rade náhradu trov konania voči navrhovateľovi v III. rade nepriznal, rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý návrh navrhovateľov v I. a II.

rade, a v časti náhrady trov konania potvrdil a odporcom v I., II. a III. rade náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľka po opise uvedeného sledu rozhodnutí všeobecných súdov v sťažnosti

uviedla, že súdy jej návrh zamietli z dôvodu, že nepreukázala naliehavý právny záujem

na požadovanom určení. Následne sťažovateľka v sťažnosti uviedla podstatné dôvody

rozhodnutí všeobecných súdov:

,,Navrhovatelia zdôvodnili svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavanému bytu (v súčasnosti už dostavanému

a zapísanému na LV) medzi odporcom v I. rade a odporkyňou v II. rade a zriadení vecného

bremena odporkyňou v II. rade v prospech odporcu v III. rade výlučne tým, že sú veriteľmi

odporcu v I. rade a v prípade, že by sa mu určením neplatnosti zmluvy navrátilo vlastníctvo

k bytu, ktorý bol predmetom napadnutej zmluvy, mohli by prostredníctvom jeho predaja

uspokojiť svoje splatné judikované i doposiaľ nejudikované pohľadávky.

Takéto zdôvodnenie naliehavosti právneho záujmu bolo pre okresný súd

neprijateľné. Určovacie žaloby je možné s úspechom uplatniť na súde len vtedy, ak

navrhovateľ preukáže naliehavý právny, nie akýkoľvek osobný (v prípade navrhovateľov

majetkový) záujem. Kladným rozhodnutím by musel navrhovateľ dosiahnuť zmenu vo

svojom právnom postavení. Na právnom postavení navrhovateľov by sa však v prípade ich

úspechu nič nezmenilo. Podmienka preukázania naliehavosti právneho záujmu z

procesného hľadiska zabezpečuje v existujúcich právnych vzťahoch stabilitu v tom, že

neumožňuje komukoľvek a kedykoľvek rozvrátiť právny status inej osoby, aj keď z hľadiska

hmotného práva môžu byť k tomu dané dôvody. Ak by súd žalobe navrhovateľov vyhovel,

odporcov v II. a III. rade by dostal do rovnakej situácie, v akej sú v súčasnosti

navrhovatelia, nakoľko aj odporcovia v II. a III. rade by mali pohľadávku voči odporcovi v

I. rade, hoci, nejudikovanú (ako poznamenal PZ navrhovateľov v I. a II. rade), lenže

nejudikovanú preto, lebo dôvod na zahájenie súdneho sporu by bol daný až týmto súdnym

rozhodnutím.

Právnu konštrukciu zdôvodnenia naliehavosti právneho záujmu navrhovateľov

nepovažuje tunajší súd za správnu, ani spravodlivú ani rovnovážnu z hľadiska postavenia

účastníkov tohto konania...

Navrhovateľ v 1. rade vedie voči odporcovi v prvom rade množstvo exekučných

konaní. Za tohto stavu je súdu jasné, že navrhovatelia sa snažia získať do majetkového

portfólia odporcu v I. rade akýkoľvek majetok, z ktorého by mohli aj len čiastočne vymôcť

svoje pohľadávky. K tomuto účelu však slúži najmä inštitút odporovateľnosti právnych

úkonov dlžníka, ktorý je však viazaný na splnenie ďalších podmienok vo vzťahu k tomu, kto

mal z odporovaného úkonu prospech. V tomto smere je voči odporcom v II. a III. rade

vedené na tunajšom súde konanie pod sp. zn. .

Odporca v I. rade má množinu veriteľov, preto každý z nich by sa podľa právnej

konštrukcie navrhovateľov mohol domáhať voči odporcom neplatnosti prevodnej zmluvy,

ktorú uzavreli s odporcom v I. rade. Ako už bolo vyššie zdôvodnenej pokiaľ by sa tejto

neplatnosti domáhali len z dôvodu, aby mohli uspokojiť svoje pohľadávky, nesplnili by

podmienku preukázania naliehavého právneho záujmu na takomto určení...

Odvolací súd mal rovnako ako súd prvého stupňa za to, že v prejednávanej veci

navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a ani v odvolacom konaní nepreukázali, že by

existovala niektorá z uvedených skutočností odôvodňujúca ich naliehavý právny záujem

na požadovanom určení... Záujem navrhovateľov v 1. a 2. rade v prípade úspechu v konaní

uspokojiť svoje pohľadávky voči odporcovi v 1. rade v exekučnom konaní aj z

nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy, o určenie neplatnosti ktorej v prejednávanej

veci ide, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za naliehavý právny záujem,

aký má na mysli ust. V tomto prípade ide totiž vyslovene iba o

majetkový záujem ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Majetkový záujem a právny záujem pritom podľa odvolacieho súdu nemožno stotožňovať, a

preto v tomto smere neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku

s právnymi závermi všeobecných súdov, odvoláva sa na všeobecné závery ústavného súdu

v iných veciach a poukazuje aj na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky, ktorých aplikácie sa neúspešne domáhala v konaní pred všeobecnými súdmi.

V týchto súvislostiach sťažovateľka v podstatnom uviedla:

,,Sťažovateľ úvodom poukazuje na tú skutočnosť, ktorá v konaní ani nebola sporná,

že jeho dlžník - odporca v 1. rade je prakticky nemajetný a že z majetku, ktorý je formálne

vedený ako vlastníctvo odporcu v 1. rade nie je možné uspokojiť pohľadávky, ktoré má voči

odporcovi v 1. rade a ktoré mu boli potvrdené právoplatnými rozhodnutiami súdov SR.

Je teda zrejmé, že na uspokojenie pohľadávok sťažovateľa, pre ktoré sú vedené aj

exekučné konania, bude nevyhnutné využiť aj ďalší majetok odporcu v 1. rade. Takýmto

majetkom je vzhľadom na neplatnosť napadnutej prevodnej zmluvy aj predmetný byt

a podiel na nebytovom priestore. Pre uskutočnenie exekúcie predajom predmetného bytu

(resp. podielu na nebytovom priestore) ale treba správe katastra preukázať, že vlastníkom

je odporca v 1. rade. Bez právoplatného rozsudku určujúceho neplatnosť prevodnej zmluvy,

to však nie je možné...

Všeobecné súdy v podstate vyššie uvedené skutočnosti akceptovali a uznali, avšak

v odôvodnení rozsudku túto zmenu považovali súdy za zmenu v majetkovom stave,

resp. záujem označili za výlučne majetkový, nie právny. Tento názor je nesprávny a je aj

v rozpore s ustálenou súdnou praxou.

Pojem právne postavenie má podstatne širší význam než ten, aký prezentovali

všeobecné súdy v prejednávanej veci vo svojich rozhodnutiach. Rovnako súdy zrejme

opomenuli, že majetkový záujem je už z povahy veci záujmom právnym, nemožno totiž

vlastniť majetok bez toho, aby k nemu jeho vlastníkovi svedčilo vlastnícke právo...

Sťažovateľ poukazuje na to, že existenciu naliehavého právneho záujmu veriteľa,

ktorého uspokojenie bolo neplatným právny úkonom (aspoň sčasti) znemožnené,

predpokladal už samotný zákonodarca. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že medzi

ustanovenia bol zaradený aj inštitút odporovateľnosti právnych úkonov. Odporovať

možno právnemu úkonu, ktorým bolo uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi

ukrátená. Podmienkou odporovateľnosti však je, aby bol odporovaný právny úkon platný.

Ak takýto úkon platný nie je, nemožno mu s úspechom odporovať.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by boli závery súdov v prejednávanej veci správne,

účel ustanovení o odporovateľnosti by sa minul účinkom. Veriteľ by totiž mohol bez

najmenších problémov „ukryť" svoj majetok pred veriteľmi tým, že by ho „previedol"

na tretie osoby neplatnými právnymi úkonmi. Pokiaľ by sa veritelia nemohli takejto

neplatnosti domáhať, bol by takýto majetok absolútne nedotknuteľný, a to už z toho dôvodu,

že samotný dlžník by nad týmto majetkom mal v podstate stále kontrolu, nakoľko jeho

žalobe by naliehavý právny záujem nebolo možné uprieť. Je celkom zrejmé že nastolenie

takéhoto pre dlžníka ideálneho, no veriteľov hrubo poškodzujúceho stavu nebolo úmyslom

zákonodarcu.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej

označené základné práva podľa a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu porušené, rozsudok krajského súdu

navrhuje zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov

konania v sume 275,94 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

9. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberal bližšie

otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým

pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu

do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa

mal dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania

a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok

okresného súdu pre absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

neplatnosti ňou označených právnych úkonov. Sťažovateľka zároveň namietala, že krajský

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol jasné a presvedčivé odpovede

na nastolené podstatné otázky. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým

predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských

orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu

z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd

najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu (bližšie aj v bode 3 odôvodnenia

tohto uznesenia), odôvodnenie odvolania sťažovateľky (a navrhovateľa v II. rade), aby

následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

,,Žalobou podľa možno okrem iného uplatniť, aby sa rozhodlo

o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem. Ako vyplýva aj zo samotného znenia cit. ust. právny záujem, ktorý je podmienkou

procesnej prípustnosti určovacieho návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca

v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti

a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem žalobcu

na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním

určovacieho návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia...

Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci žalobcovia neuniesli dôkazné

bremeno a ani v odvolacom konaní nepreukázali, že by existovala niektorá z uvedených

skutočností odôvodňujúca ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Žalobcovia svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení vo svojom odvolaní

odôvodňovali tým, že dlžník - žalovaný 1/ je prakticky nemajetný a že z majetku, ktorý je

formálne vedený ako vlastníctvo žalovaného 1/ nie je možné uspokojiť ich pohľadávky, ktoré

majú voči žalovanému 1/... Žalobcovia 1/ a 2/ existenciu svojho naliehavého právneho

záujmu opierali aj o skutočnosť, že veriteľ, pokiaľ má súdom priznanú pohľadávku voči

svojmu dlžníkovi, má bez ďalšieho naliehavý právny záujem na žalovaní vlastníckeho práva

dlžníka k nehnuteľnosti (resp. inej veci), ktorá bola z majetku dlžníka prevedená neplatnou

prevodnou zmluvou. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že

uvedené skutočnosti nepreukazujú naliehavý právny záujem žalobcov 1/ a 2/

na požadovanom určení. Už zo samotného označenia tohto záujmu vyplýva, že žalobcovia

musia mať právny záujem, pričom z odôvodnenia záujmu žalobcov na požadovanom určení

je zrejmé, že podanou žalobou sledujú svoje majetkové záujmy. Výsledok konania o určenie

neplatnosti predmetnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva a zmluvy o zriadení vecného

bremena totiž neovplyvní právne postavenie žalobcov; bez požadovaného určenia nebude

ohrozené ich právo a ani ich právne postavenie sa nestane neistým. Záujem žalobcov 1/ a 2/

v prípade úspechu v konaní uspokojiť svoje pohľadávky voči žalovanému 1/ v exekučnom

konaní aj z nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy, o určenie neplatnosti ktorej

v prejednávanej veci ide, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za naliehavý

právny záujem, aký má na mysli ust. V tomto prípade ide totiž vyslovene

iba o majetkový záujem ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Majetkový záujem a právny záujem pritom podľa odvolacieho súdu nemožno stotožňovať,

a preto v tomto smere neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/

vo svojom odvolaní prirovnávajú naliehavý právny záujem v zmysle

k právnemu záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku konania v zmysle § 93 ods. 1 O.s.p,,

odvolací súd uvádza, že už z označenia týchto dvoch pojmov vyplýva zásadný rozdiel,

ktorým je naliehavosť vyžadovaná iba pri právnom záujme v zmysle

Kým v prípade žalôb podľa je nevyhnutný naliehavý právny záujem

na požadovanom určení vo vyššie naznačenom zmysle, v prípade vedľajšieho účastníctva

ide o právny záujem vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie

vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Zároveň

odvolací súd pre úplnosť poukazuje na skutočnosť, ktorú judikoval aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. (70/2006 ZSP), že aj v prípade

vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku

sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový, a preto aj na uvedené sa viažuce

odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ sú neopodstatnené.“

13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či

rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ). Svojvôľa

všeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených

práv zaručených a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený

nebol.

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti právnych úkonov.

Ako je z uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd

sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď

na to, prečo jej záujem na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov nespadá

pod obsah pojmu naliehavý právny záujem a prečo v dôsledku uvedeného nie je jej

určovacia žaloba procesne prípustná. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba

na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj

rozsudok zákonným spôsobom ( ) odôvodnil.

15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu

za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok

preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. ,

). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok

krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku,

nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd

rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,

v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti

s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základných

práv podľa a listiny a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv

sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

16. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014