Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 48/2014
PDF · 214.89 KB
No categories available
I. ÚS 48/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti AJPP., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. A.,
B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 290/2012-125
zo 17. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti AJPP., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
9. septembra 2013 faxom a 11. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť spoločnosti AJPP
(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)
č. k. 6 Co 290/2012-125 zo 17. júna 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako
navrhovateľka v I. rade (spolu s navrhovateľmi v II. a III. rade) žiadala, aby Okresný súd
Bratislava II (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom proti odporcom v I., II. a III. rade
rozhodol, že zmluva o prevode vlastníctva rozostavaného bytu (neskôr už dostavaného)
uzavretá medzi odporcom v I. rade a odporkyňou v II. rade, ako aj zmluva o zriadení
vecného bremena spočívajúceho v doživotnom spoločnom užívaní bytu uzavretá medzi
odporkyňou v II. rade a odporcom v III. rade sú neplatné. Okresný súd rozsudkom
č. k. 10 C 139/2011-76 z 15. marca 2012 pripustil zmenu petitu navrhovateľov, návrh
v celom rozsahu zamietol a odporcom v I., II. a III. rade náhradu trov konania nepriznal.
Na základe spoločného odvolania sťažovateľky a navrhovateľa v II. rade o veci rozhodoval
krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou pripustil späťvzatie návrhu
navrhovateľom v III. rade, zrušil rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bol návrh
navrhovateľa v III. rade zamietnutý a konanie o jeho návrhu zastavil, odporcom v I., II.
a III. rade náhradu trov konania voči navrhovateľovi v III. rade nepriznal, rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý návrh navrhovateľov v I. a II.
rade, a v časti náhrady trov konania potvrdil a odporcom v I., II. a III. rade náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
3. Sťažovateľka po opise uvedeného sledu rozhodnutí všeobecných súdov v sťažnosti
uviedla, že súdy jej návrh zamietli z dôvodu, že nepreukázala naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. Následne sťažovateľka v sťažnosti uviedla podstatné dôvody
rozhodnutí všeobecných súdov:
,,Navrhovatelia zdôvodnili svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavanému bytu (v súčasnosti už dostavanému
a zapísanému na LV) medzi odporcom v I. rade a odporkyňou v II. rade a zriadení vecného
bremena odporkyňou v II. rade v prospech odporcu v III. rade výlučne tým, že sú veriteľmi
odporcu v I. rade a v prípade, že by sa mu určením neplatnosti zmluvy navrátilo vlastníctvo
k bytu, ktorý bol predmetom napadnutej zmluvy, mohli by prostredníctvom jeho predaja
uspokojiť svoje splatné judikované i doposiaľ nejudikované pohľadávky.
Takéto zdôvodnenie naliehavosti právneho záujmu bolo pre okresný súd
neprijateľné. Určovacie žaloby je možné s úspechom uplatniť na súde len vtedy, ak
navrhovateľ preukáže naliehavý právny, nie akýkoľvek osobný (v prípade navrhovateľov
majetkový) záujem. Kladným rozhodnutím by musel navrhovateľ dosiahnuť zmenu vo
svojom právnom postavení. Na právnom postavení navrhovateľov by sa však v prípade ich
úspechu nič nezmenilo. Podmienka preukázania naliehavosti právneho záujmu z
procesného hľadiska zabezpečuje v existujúcich právnych vzťahoch stabilitu v tom, že
neumožňuje komukoľvek a kedykoľvek rozvrátiť právny status inej osoby, aj keď z hľadiska
hmotného práva môžu byť k tomu dané dôvody. Ak by súd žalobe navrhovateľov vyhovel,
odporcov v II. a III. rade by dostal do rovnakej situácie, v akej sú v súčasnosti
navrhovatelia, nakoľko aj odporcovia v II. a III. rade by mali pohľadávku voči odporcovi v
I. rade, hoci, nejudikovanú (ako poznamenal PZ navrhovateľov v I. a II. rade), lenže
nejudikovanú preto, lebo dôvod na zahájenie súdneho sporu by bol daný až týmto súdnym
rozhodnutím.
Právnu konštrukciu zdôvodnenia naliehavosti právneho záujmu navrhovateľov
nepovažuje tunajší súd za správnu, ani spravodlivú ani rovnovážnu z hľadiska postavenia
účastníkov tohto konania...
Navrhovateľ v 1. rade vedie voči odporcovi v prvom rade množstvo exekučných
konaní. Za tohto stavu je súdu jasné, že navrhovatelia sa snažia získať do majetkového
portfólia odporcu v I. rade akýkoľvek majetok, z ktorého by mohli aj len čiastočne vymôcť
svoje pohľadávky. K tomuto účelu však slúži najmä inštitút odporovateľnosti právnych
úkonov dlžníka, ktorý je však viazaný na splnenie ďalších podmienok vo vzťahu k tomu, kto
mal z odporovaného úkonu prospech. V tomto smere je voči odporcom v II. a III. rade
vedené na tunajšom súde konanie pod sp. zn. 6C/267/2009.
Odporca v I. rade má množinu veriteľov, preto každý z nich by sa podľa právnej
konštrukcie navrhovateľov mohol domáhať voči odporcom neplatnosti prevodnej zmluvy,
ktorú uzavreli s odporcom v I. rade. Ako už bolo vyššie zdôvodnenej pokiaľ by sa tejto
neplatnosti domáhali len z dôvodu, aby mohli uspokojiť svoje pohľadávky, nesplnili by
podmienku preukázania naliehavého právneho záujmu na takomto určení...
Odvolací súd mal rovnako ako súd prvého stupňa za to, že v prejednávanej veci
navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a ani v odvolacom konaní nepreukázali, že by
existovala niektorá z uvedených skutočností odôvodňujúca ich naliehavý právny záujem
na požadovanom určení... Záujem navrhovateľov v 1. a 2. rade v prípade úspechu v konaní
uspokojiť svoje pohľadávky voči odporcovi v 1. rade v exekučnom konaní aj z
nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy, o určenie neplatnosti ktorej v prejednávanej
veci ide, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za naliehavý právny záujem,
aký má na mysli ust. § 80 písm. c/ O.s.p. V tomto prípade ide totiž vyslovene iba o
majetkový záujem ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.
Majetkový záujem a právny záujem pritom podľa odvolacieho súdu nemožno stotožňovať, a
preto v tomto smere neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov.“
4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku
s právnymi závermi všeobecných súdov, odvoláva sa na všeobecné závery ústavného súdu
v iných veciach a poukazuje aj na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorých aplikácie sa neúspešne domáhala v konaní pred všeobecnými súdmi.
V týchto súvislostiach sťažovateľka v podstatnom uviedla:
,,Sťažovateľ úvodom poukazuje na tú skutočnosť, ktorá v konaní ani nebola sporná,
že jeho dlžník - odporca v 1. rade je prakticky nemajetný a že z majetku, ktorý je formálne
vedený ako vlastníctvo odporcu v 1. rade nie je možné uspokojiť pohľadávky, ktoré má voči
odporcovi v 1. rade a ktoré mu boli potvrdené právoplatnými rozhodnutiami súdov SR.
Je teda zrejmé, že na uspokojenie pohľadávok sťažovateľa, pre ktoré sú vedené aj
exekučné konania, bude nevyhnutné využiť aj ďalší majetok odporcu v 1. rade. Takýmto
majetkom je vzhľadom na neplatnosť napadnutej prevodnej zmluvy aj predmetný byt
a podiel na nebytovom priestore. Pre uskutočnenie exekúcie predajom predmetného bytu
(resp. podielu na nebytovom priestore) ale treba správe katastra preukázať, že vlastníkom
je odporca v 1. rade. Bez právoplatného rozsudku určujúceho neplatnosť prevodnej zmluvy,
to však nie je možné...
Všeobecné súdy v podstate vyššie uvedené skutočnosti akceptovali a uznali, avšak
v odôvodnení rozsudku túto zmenu považovali súdy za zmenu v majetkovom stave,
resp. záujem označili za výlučne majetkový, nie právny. Tento názor je nesprávny a je aj
v rozpore s ustálenou súdnou praxou.
Pojem právne postavenie má podstatne širší význam než ten, aký prezentovali
všeobecné súdy v prejednávanej veci vo svojich rozhodnutiach. Rovnako súdy zrejme
opomenuli, že majetkový záujem je už z povahy veci záujmom právnym, nemožno totiž
vlastniť majetok bez toho, aby k nemu jeho vlastníkovi svedčilo vlastnícke právo...
Sťažovateľ poukazuje na to, že existenciu naliehavého právneho záujmu veriteľa,
ktorého uspokojenie bolo neplatným právny úkonom (aspoň sčasti) znemožnené,
predpokladal už samotný zákonodarca. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že medzi
ustanovenia OZ bol zaradený aj inštitút odporovateľnosti právnych úkonov. Odporovať
možno právnemu úkonu, ktorým bolo uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
ukrátená. Podmienkou odporovateľnosti však je, aby bol odporovaný právny úkon platný.
Ak takýto úkon platný nie je, nemožno mu s úspechom odporovať.
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by boli závery súdov v prejednávanej veci správne,
účel ustanovení o odporovateľnosti by sa minul účinkom. Veriteľ by totiž mohol bez
najmenších problémov „ukryť" svoj majetok pred veriteľmi tým, že by ho „previedol"
na tretie osoby neplatnými právnymi úkonmi. Pokiaľ by sa veritelia nemohli takejto
neplatnosti domáhať, bol by takýto majetok absolútne nedotknuteľný, a to už z toho dôvodu,
že samotný dlžník by nad týmto majetkom mal v podstate stále kontrolu, nakoľko jeho
žalobe by naliehavý právny záujem nebolo možné uprieť. Je celkom zrejmé že nastolenie
takéhoto pre dlžníka ideálneho, no veriteľov hrubo poškodzujúceho stavu nebolo úmyslom
zákonodarcu.“
5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej
označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu porušené, rozsudok krajského súdu
navrhuje zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov
konania v sume 275,94 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
9. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberal bližšie
otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým
pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu
do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa
mal dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania
a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok
okresného súdu pre absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
neplatnosti ňou označených právnych úkonov. Sťažovateľka zároveň namietala, že krajský
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol jasné a presvedčivé odpovede
na nastolené podstatné otázky. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým
predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských
orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu
z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd
najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu (bližšie aj v bode 3 odôvodnenia
tohto uznesenia), odôvodnenie odvolania sťažovateľky (a navrhovateľa v II. rade), aby
následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:
,,Žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. možno okrem iného uplatniť, aby sa rozhodlo
o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem. Ako vyplýva aj zo samotného znenia cit. ust. právny záujem, ktorý je podmienkou
procesnej prípustnosti určovacieho návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca
v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti
a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem žalobcu
na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním
určovacieho návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia...
Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno a ani v odvolacom konaní nepreukázali, že by existovala niektorá z uvedených
skutočností odôvodňujúca ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Žalobcovia svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení vo svojom odvolaní
odôvodňovali tým, že dlžník - žalovaný 1/ je prakticky nemajetný a že z majetku, ktorý je
formálne vedený ako vlastníctvo žalovaného 1/ nie je možné uspokojiť ich pohľadávky, ktoré
majú voči žalovanému 1/... Žalobcovia 1/ a 2/ existenciu svojho naliehavého právneho
záujmu opierali aj o skutočnosť, že veriteľ, pokiaľ má súdom priznanú pohľadávku voči
svojmu dlžníkovi, má bez ďalšieho naliehavý právny záujem na žalovaní vlastníckeho práva
dlžníka k nehnuteľnosti (resp. inej veci), ktorá bola z majetku dlžníka prevedená neplatnou
prevodnou zmluvou. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že
uvedené skutočnosti nepreukazujú naliehavý právny záujem žalobcov 1/ a 2/
na požadovanom určení. Už zo samotného označenia tohto záujmu vyplýva, že žalobcovia
musia mať právny záujem, pričom z odôvodnenia záujmu žalobcov na požadovanom určení
je zrejmé, že podanou žalobou sledujú svoje majetkové záujmy. Výsledok konania o určenie
neplatnosti predmetnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva a zmluvy o zriadení vecného
bremena totiž neovplyvní právne postavenie žalobcov; bez požadovaného určenia nebude
ohrozené ich právo a ani ich právne postavenie sa nestane neistým. Záujem žalobcov 1/ a 2/
v prípade úspechu v konaní uspokojiť svoje pohľadávky voči žalovanému 1/ v exekučnom
konaní aj z nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy, o určenie neplatnosti ktorej
v prejednávanej veci ide, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za naliehavý
právny záujem, aký má na mysli ust. § 80 písm. c/ O.s.p. V tomto prípade ide totiž vyslovene
iba o majetkový záujem ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.
Majetkový záujem a právny záujem pritom podľa odvolacieho súdu nemožno stotožňovať,
a preto v tomto smere neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/
vo svojom odvolaní prirovnávajú naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.
k právnemu záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku konania v zmysle § 93 ods. 1 O.s.p,,
odvolací súd uvádza, že už z označenia týchto dvoch pojmov vyplýva zásadný rozdiel,
ktorým je naliehavosť vyžadovaná iba pri právnom záujme v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.
Kým v prípade žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutný naliehavý právny záujem
na požadovanom určení vo vyššie naznačenom zmysle, v prípade vedľajšieho účastníctva
ide o právny záujem vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie
vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Zároveň
odvolací súd pre úplnosť poukazuje na skutočnosť, ktorú judikoval aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 140/2005 (70/2006 ZSP), že aj v prípade
vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku
sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový, a preto aj na uvedené sa viažuce
odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ sú neopodstatnené.“
13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či
rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že
popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa
všeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených
práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený
nebol.
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti právnych úkonov.
Ako je z uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd
sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď
na to, prečo jej záujem na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov nespadá
pod obsah pojmu naliehavý právny záujem a prečo v dôsledku uvedeného nie je jej
určovacia žaloba procesne prípustná. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba
na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj
rozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.
15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu
za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok
preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok
krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku,
nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd
rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,
v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti
s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv
sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
16. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,
náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014