Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 48/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

H., zastúpeného JUDr. Petrom Schmidlom, Advokátska kancelária, Malé

námestie 5402/1A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 110/11 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2013 doručená sťažnosť L. Š., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. XV/2 Pz 110/11.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva že sťažovateľ bol subjektom trestného

konania v pozícii poškodeného, a to v rámci trestného stíhania vedeného pre trestný čin

ublíženia na zdraví podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), kde bolo obvinenému vznesené obvinenie

uznesením zo 14. augusta 2008. Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky (ďalej len

„okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn. zo 6. februára 2012 podľa § 215

ods. 1 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na trestné stíhanie

zastavil s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom. O sťažnosti podanej proti

uvedenému uzneseniu rozhodol prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len

„krajská prokuratúra“) svojím rozhodnutím z 23. marca 2012 tak, že uznesenie okresnej

prokuratúry zrušil a vrátil jej vec na nové konanie a rozhodnutie. Prokurátor okresnej

prokuratúry uznesením z 22. júna 2012 trestné stíhanie obvineného podľa § 215 ods. 1

písm. b) s poukazom na opätovne zastavil

s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom. Sťažnosť podanú proti tomuto uzneseniu

prokurátor krajskej prokuratúry svojím rozhodnutím zo 14. júla 2012 ako nedôvodnú

zamietol. Sťažovateľ následne predložil generálnej prokuratúre podnet na zrušenie

právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasledujúcich Trestného

poriadku, na ktorý táto reagovala listom sp. zn. XV/2 Pz 110/11 z 20. novembra 2012,

v ktorom sťažovateľovi oznámila, že jeho návrhu vyhovené nebolo.

V postupe generálnej prokuratúry ako poslednej inštancie príslušnej na poskytnutie

ochrany vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru a v sťažnosti argumentuje: „Napriek rozsiahlej a jednoznačnej dôkaznej

situácii vo veci ťažkej ujmy na zdraví s trvalými následkami spôsobené strelným poranením

sťažovateľa Okresná prokuratúra Malacky ako i Krajská prokuratúra Bratislava a napokon

i Generálna prokuratúra SR ako posledný štátny orgán zo sústavy orgánov prokuratúry,

ktorý je príslušný na poskytnutie práva na inú právnu ochranu, tým, že chráni práva

a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb rozhodli o nevine páchateľa

v rozpore s ako i s SR, ktorý len súdu dáva právo

rozhodovať o vine a treste za trestné činy.

OČTK svojim postupom bez dostatočného vysvetlenia ignorovali zistené dôkazy,

ktoré sú dôležité pre objektívne posúdenie veci, a tiež tento svoj postup dostatočne

neobhájili vo svojich rozhodnutiach, najmä v uznesení o zastavení trestného stíhania

Okresnou prokuratúrou Malacky -71 ktorého odôvodnenie neobsahuje všetky

skutočnosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie .“

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci

rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného a práva zaručeného dohovoru postupom

generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 110/11, zrušil uznesenie

okresnej prokuratúry sp. zn. z 22. júna 2012 a vrátil jej vec na nové konanie

a rozhodnutie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

generálnej prokuratúry, ktorá nevyhovela jeho návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia

o zastavení trestného stíhania, bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp.

ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ich

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , ).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

V liste, resp. v upovedomení sp. zn. XV/2 Pz 110/11 z 20. novembra 2012 generálna

prokuratúra uviedla, že posúdením konaní, ktoré predchádzali prijatiu právoplatného

rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, nezistila porušenie zákona, ktoré by

odôvodňovalo uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasledujúcich

(„zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“). Uznesenie

tak okresnej prokuratúry, ako aj krajskej prokuratúry, ktorými bolo trestné stíhanie

obvineného právoplatne zastavené, kvalifikovala generálna prokuratúra ako správne

a zákonné, keďže považovala priebeh prípravného konania za zodpovedajúci zásade

náležitého zistenia skutkového stavu a prijaté rozhodnutie za súladné so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov. Generálna prokuratúra vo svojom liste konštatovala: „Bolo

preukázané že konanie obvineného B. R., ktorý sa bránil útoku poškodeného L. Š. tak, ako je

uvedené vo výroku uznesenia sp.zn. z 22. júna 2012, splnilo podmienky nutnej

obrany podľa , čím sa nedopustil trestného činu napriek

tomu, že jeho konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa

.“ Generálna prokuratúra odôvodnenie uznesenia okresnej

prokuratúry o zastavení trestného stíhania považovala za vyhovujúce požiadavkám

ustanovení , keďže obsahovalo podľa jej názoru úplné

a zreteľné označenie dôkazov, na základe ktorých došlo k ustáleniu skutkového stavu, ako

aj prezentáciu úvah spojených s vyhodnotením dôkazov v kontexte ustanovení § 25

o nutnej obrane. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o neúplnosti

vykonaného dokazovania a k výhradám sťažovateľa týkajúcim sa spôsobu vyhodnoteniu

dôkazov generálna prokuratúra opätovne poukázala na spomenuté zásady trestného konania,

ktoré predstavujú všeobecné limity dokazovania a ktoré boli podľa jej záverov dodržané.

Podľa generálny prokurátor zruší právoplatné

rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému

predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,

ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa ak generálny prokurátor po preskúmaní veci

na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie

napadnutého rozhodnutia, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

Právna úprava zakotvujúca inštitút zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom

konaní ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov predstavujúcich zásah

do stability právoplatných rozhodnutí orgánov prípravného konania reguluje jeho aplikáciu

stanovením jasných hraníc, keď jeho použitie podmieňuje existenciou iba takého

podstatného pochybenia, ktoré predstavuje porušenie zákona. Podľa ustálenej praxe sa

za porušenie zákona prijatým rozhodnutím považuje podstatný nesúlad medzi rozhodnutím

a použitím všeobecne záväzného právneho predpisu a za konanie porušujúce zákon

spravidla závažné a neakceptovateľné porušenie procesnoprávnych predpisov.

Generálna prokuratúra v rámci svojho postupu skonštatovala, že existenciu takéhoto

závažného excesu ako podmienku na aplikáciu inštitútu označeného mimoriadneho

opravného prostriedku nezistila. Subjektívne stanovisko sťažovateľa o neúplnosti

vykonaného dokazovania a o nesprávnosti jeho vyhodnotenia považovala generálna

prokuratúra za neopodstatnené, poukazujúc pritom na dodržanie v tomto smere

relevantných zásad trestného konania.

Podľa názoru ústavného súdu je postup generálnej prokuratúry ústavnoprávne

akceptovateľný a konformný s obsahom príslušného článku dohovoru, pretože právny záver

generálnej prokuratúry opierajúci sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešponduje

skutkovému podkladu, z ktorého vychádzala a ktorý zároveň prezentovala jasným

a náležitým odôvodnením.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej

generálnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014