Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 90/2014
PDF · 179.23 KB
No categories available
II. ÚS 90/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia
zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 935/2009 a jeho uznesením z 11. mája 2012
a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
1 CoE 20/2013 a jeho uznesením z 29. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a namietaného
porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru
postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Er 935/2009 a jeho uznesením z 11. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 20/2013 a jeho
uznesením z 29. januára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo
v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie pred
zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok sa
tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie
exekučného konania.
V priebehu exekučného konania bolo označeným uznesením okresného súdu
v sťažovateľkou napadnutom konaní rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného
konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojim rozhodnutím potvrdil napadnuté
uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,
že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené
základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a v charte,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého
a prebiehajúceho exekučného konania došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako
súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto
rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,
pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský
rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo
ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako
aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy
v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“),
pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto
smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely
predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
V doplnení sťažnosti(í) doručenom ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených v ústave a práv
zaručených v dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné
zadosťučinenie, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,
ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a označeným uznesením okresného súdu, ako aj postupom a označeným uznesením
krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto
uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj
využila. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý
vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento
exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto
sťažovateľka namieta, že (2.3) hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali,
neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej
ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak
krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v danej veci pojednávanie tak, ako im
to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať
pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už
použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už
zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenej odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k.
II. ÚS 78/2013-16 zo 7. februára 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva
na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína toto:
Sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného
konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesenia okresného
súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne
aj povinný z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie
spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa
(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby
bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil
svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť
nemohlo.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014