Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 707/2013
PDF · 210.46 KB
No categories available
I. ÚS 707/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho,
zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí senátu
5. februára 2014 v konaní o sťažnosti M. B., zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom
Dolobáčom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 takto
rozhodol:
Základné právo M. B. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013
doručená sťažnosť M. B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
Marcelom Dolobáčom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
24 Er 171/2009 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Dňa 28. 01. 2009 podal súdny exekútor
Mgr. Ing. Štefan Majchrák, so sídlom Sládkovičova 1, 811 06 Bratislava, na Okresný súd
Žilina návrh na zastavenie exekučného konania vo veci D. B. c/a J. P. z dôvodu nezloženia
preddavku na trovy exekúcie oprávneným D. B. v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Vec je vedená na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 24 Er 171/2009 (ďalej len „konanie“ alebo „napadnuté konanie“).
Dňa ... pôvodne oprávnený D. B., zomrel, pričom na základe osvedčenia o dedičstve
zo dňa ... vydaného JUDr. Ivonou Kohútovou, súdnou komisárkou, pod sp. zn.
46D/277/2011 Dnot 40/2011 (sp. zn. konania vedenom na Okresnom súde Bratislava II
46D/277/2011) sa sťažovateľ M. B. stal jediným dedičom, a teda aj právnym nástupcom v
napadnutom konaní pred okresným súdom. Sťažovateľ sa tak stal účastníkom konania (v
právnom postavení oprávneného).
Od podania návrhu uplynulo bezmála štyri a pol roka (takmer 53 mesiacov), napriek
tomu okresný súd do dnešného dňa neuskutočnil vo veci jediný relevantný úkon.
Celé konanie pred okresným súdom možno vyhodnotiť ako súvislý prieťah».
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 11. júna 2012 predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004
o súdoch v znení neskorších predpisov, ktorú predseda okresného súdu listom
sp. zn. 1SprS/464/2012 zo 4. júla 2012 vyhodnotil ako dôvodnú, pričom „vzniknuté
prieťahy zdôvodnil neúmerným zaťažením súdneho oddelenia a dlhodobo nedostatočným
personálnym obsadením, čo považoval za objektívne dôvody“. Podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu uvedenú argumentáciu predsedu okresného súdu podľa názoru sťažovateľa
nemožno akceptovať (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 156/02 I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02).
Sťažovateľ tiež uviedol, že „... odo dňa podania sťažnosti na prieťahy konajúci súd
v napadnutom konaní neuskutočnil žiadne relevantné úkony smerujúce k náprave“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu aplikovanú
pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní tiež uviedol, že „Pokiaľ ide o posúdenie
kritérium zložitosti veci, podľa názoru sťažovateľa ide o skutkovo jednoduchú vec, ktorá
nevyžaduje rozsiahle dokazovanie. Podstatou veci je právne posúdenie, či návrh exekútora
bol alebo nebol oprávnený, sťažovateľ nevidí v napadnutom konaní potrebu akéhokoľvek
iného dokazovania (okrem zistenia jeho právneho nástupníctva z dedičského konania).
Preto nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania, a to pred okresným
súdom, bola dĺžka konania viac ako 4 roky, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej
súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom vyšších
súdnych úradníkov a podobne.
Sťažovateľ bol súčinný a neprispel k neúmernej dĺžke súdneho konania. Okresný súd
vo veci neuskutočňuje žiadne úkony, a preto je výlučne zodpovedný za namietané prieťahy
v konaní“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 sa prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
ktoré je Okresný súd Žilina povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatností nálezu.
4. Okresný súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
na účet právneho zástupcu sťažovateľa, č. ú. ..., vo výške 331,13 € do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 551/2013 z 11. septembra 2013 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie
konanie.
Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu sa vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1SprS/616/2013 z 13. decembra 2013 doručeným ústavnému súdu 19. decembra
2013, v ktorom sa predseda okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom
zákonného sudcu v tejto veci, ktorý uviedol:
„Ústavnú sťažnosť M. B. považujem za neopodstatnenú z nasledovných dôvodov:
- Nie je účastníkom konania.
Právna úprava účastníctva a nástupníctva v exekučnom konaní je osobitným
spôsobom upravená v § 37 ods. 3-5 Exekučného poriadku (EP) a v prípade úmrtia
účastníka v priebehu exekučného konania nemožno súčasne ani primerane aplikovať
ustanovenia § 107 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Pri postupe podľa OSP
súd ex offo zisťuje nástupníctvo v prípade úmrtia účastníka a pokračuje v konaní s dedičmi
bez procesného rozhodnutia.
Pri postupe podľa EP musia byť splnené tieto skutočnosti v prípade úmrtia
účastníka:
- Účastník bez zbytočného odkladu oznámi (podá návrh na zmenu účastníkov) tieto
skutočnosti exekútorovi s listinou preukazujúcou prechod práv.
- Exekútor podá súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov.
- Súd rozhodne uznesením (bez významu či ide o oprávneného alebo oprávneného),
ak má preukázaný prechod práv (vlastníctvo pohľadávky). Je faktom, že dedičstvo
sa nadobúda smrťou poručiteľa, ale dedič preukáže prechod práv len dedičským
rozhodnutím, ktorým je dedičstvo vyporiadané.
Sťažovateľ (a následne exekútor) takýto postup nielenže doposiaľ neuskutočnili,
ale sťažovateľ taký postup aj odmieta. Domnienky o tom, ako by prejednanie dedičstva malo
skončiť, nepostačujú, je potrebné prechod práv preukázať. Ani vo vlastníckych konaniach
či už k hnuteľnostiam alebo nehnuteľnostiam) nie je možné vo veci rozhodnúť skôr,
než je vlastníctvo k veci prejednané v dedičstve.
Exekučné konanie je špecifické v tom, že postup nevyplýva z ex offo činnosti súdu
a dôležité je aj to, že ide o majetkovú vec a k zmene malo dôjsť na strane oprávneného.
- Otázku prechodu práv si nemôže exekučný súd vyriešiť ako predbežnú
(ako na to v exekúcii poukazuje v odvolaní sťažovateľ), pretože nie je kompetentný
na vyporiadanie dedičstva.
- Sťažovateľ v exekúcii (v odvolaní proti zastaveniu exekúcie) poukazuje na to,
že v inom konaní (57Er 811/2010, OS Bratislava II) vstúpil do exekúcie po poručiteľovi bez
prejednania pohľadávky v dedičstve. V inej veci však vystupoval poručiteľ ako povinný
a proti dedičovi sa možno domáhať pohľadávky v závislosti od veľkosti nadobudnutého
dedičstva (bez ohľadu, či dlh bol prejednávaný alebo nie). Ak aj súdy v iných veciach
nerozhodovali o procesnom nástupníctve, neznamená to, že ide o správny postup, skôr ide
o zľahčenie si postupu s ohľadom na množstvo vecí. Z 37 EP nevyplýva žiadna možnosť
v prípade úmrtia postupovať inak (výnimočne), je tam zahrnutý aj prevod aj prechod (a
teda aj úmrtie) a týka sa to účastníka (teda aj oprávneného aj povinného). Rozdiel je len v
tom, či je potrebné preukázať prechod práv listinou (v prípade oprávneného) alebo nie
(v prípade povinného v majetkových veciach zo zákona vyplýva možnosť pohľadávku
vymáhať od dedičov – § 470 OZ – prechod dlhov). Potreba procesného rozhodnutia je však
dôležitá – ak to oprávnený nenavrhne alebo do toho zahrnie len niektorých dedičov,
je to jeho dispozícia. Z toho vyplýva, že nemôže to za neho robiť súd.
- Nečinnosť sťažovateľa.
Ak je nečinný sťažovateľ nemôže sa sám dovolávať nečinnosti orgánu. Nový tvrdený
oprávnený sa nemôže stať účastníkom konania bez svojej aktivity a preukázania prechodu
pohľadávky (a nielen toho, že je dedičom poručiteľa) a nemôže sa preto sťažovať
na nečinnosť.
- Súd už vec rozhodol a exekúciu zastavil.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 20. januára 2014, v ktorom uviedol:
«Navzdory vyslovenému právnemu názoru okresným súdom v jeho vyjadrení
k ústavnej sťažnosti ako i v uznesení o zastavení exekúcie sp. zn. 24 Er/171/2009 z 11. júla
2013 (uznesenie okresného súdu) sťažovateľ je naďalej presvedčený, že je účastníkom
predmetného konania v právnom postavení oprávneného, keďže je jediným dedičom
po pôvodnom oprávnenom D. B., ktorý dňa ... zomrel. Pre úplnosť iba opakujeme, že
uvedená skutočnosť je preukázaná osvedčením o dedičstve zo dňa ... vydanom JUDr. Ivonou
Kohútovou, súdnou komisárkou, pod sp. zn. 46D/277/2011 Dnot 40/2011, ktoré je súčasťou
spisového materiálu.
Podrobnú argumentáciu sťažovateľ predostrel vo svojom odvolaní k uzneseniu
okresného súdu z 7. 8. 2013, ktoré zároveň pripájame k tomuto stanovisku.
Nad rámec odôvodnenia predmetného odvolania sťažovateľa voči uzneseniu
okresného súdu dopĺňame, že o správnosti záveru sťažovateľa svedčia nepriamo i ďalšie
skutočnosti. Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť na prieťahy podľa zákona
o súdoch č. k. 1SprS/464/2012 z 4. júla 2012 vyhodnotil sťažnosť (na podanie ktorej
je oprávnený len účastník konania alebo strana v konaní) podanú sťažovateľom za dôvodnú.
V predmetnom podaní sa ďalej predseda okresného súdu vyjadril, že okresný súd
v napadnutom konaní požiadal Okresný súd Bratislava II. o zaslanie príslušného
dedičského rozhodnutia po zosnulom D. B. a po pripojení predmetného dedičského spisu,
okresný súd vyrieši otázku účastníctva a následne zvolí ďalší procesný postup. Z uvedeného
je zrejmé, že okresný súd sa sám v predmetnom období považoval za kompetentného vyriešiť
otázku prechodu práv na sťažovateľa ako predbežnú, a to pravdepodobne najmä v zmysle
argumentácie a contrario vyplývajúcej z ustanovenia § 135 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) nadväzujúceho na § 135 ods. 1 OSP...
K okresným súdom uvedenej nečinnosti sťažovateľa uvádzame, že ním uskutočnené
podanie sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 o súdoch v znení neskorších
predpisov k rukám predsedovi okresného súdu bolo v priebehu napadnutého konania
v zásade jediným možným procesným úkonom smerujúcim k ochrane jeho základných práv
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ túto svoju možnosť využil, navyše predseda okresného súdu uznal
dôvodnosť sťažnosti. Iné možnosti na ochranu uvedených základných práv sťažovateľ
nemal, a preto v tomto kontexte ani nemožno hovoriť o jeho nečinnosti.
Inak sťažovateľovi nebola doručená žiadna výzva a ani iné podanie zo strany
konajúceho súdu, ku ktorému by sa mal možnosť vyjadriť, a preto sťažovateľ nemohol
svojim konaním (či namietanou nečinnosťou) žiadnym spôsobom prispieť k prieťahom
v konaní.
K zastaveniu exekúcie vyššie uvedeným uznesením okresného súdu sťažovateľ
len dodáva, že vzhľadom na ním podané odvolanie napadnuté konanie nie je do dnešného
dňa právoplatne skončené.
Z ústavnoprávneho hľadiska je zároveň relevantná tá skutočnosť, že k rozhodnutiu
okresného súdu došlo až po podaní ústavnej sťažnosti».
Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za vypracovanie uvedeného
stanoviska v sume 170,45 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 do 28. februára
2014 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení predseda senátu Milan Ľalík a sudkyňa
Marianna Mochnáčová a sudca Peter Brňák. Na základe podaného oznámenia sudcu Milana
Ľalíka o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci,
bol uznesením sp. zn. II. ÚS 471/2013 z 26. septembra 2013 Milan Ľalík vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci. Z uvedených dôvodov v zmysle čl. III platného rozvrhu
práce ústavného súdu rozhodoval vo veci samej senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto
nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich
základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,
ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta
porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v exekučnom konaní
vedenom na návrh oprávneného neb. D. B. proti povinnému J. P. na základe právoplatného
a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 273/1997 zo 16. júna 2008.
Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, zo súdneho spisu predloženého okresným
súdom, ako aj z vyjadrenia okresného súdu zistil, že počas napadnutého konania oprávnený
D. B. zomrel (...). Dedičské konanie po poručiteľovi D. B. bolo skončené osvedčením o
dedičstve č. k. 46 D 277/2011-166, Dnot 40/2011 z ..., z ktorého obsahu vyplýva, že
pohľadávka oprávneného vymáhaná v rámci napadnutého exekučného konania nebola
predmetom dedičského konania.
Listom okresného súdu z 29. apríla 2013 bol sťažovateľ ako jediný dedič
oprávneného v zmysle právoplatného osvedčenia o dedičstve sp. zn. 46 D 277/2011 z ...
vyzvaný na predloženie návrhu na začatie konania vo veci prejednania novoobjaveného
majetku podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorým je
pohľadávka vymáhaná v napadnutom konaní. Súčasne bol sťažovateľ upozornený, že
v prípade predloženia požadovaného návrhu okresný súd podľa výsledku iniciovaného
dedičského konania rozhodne o pripustení vstupu sťažovateľa do konania ako účastníka na
strane oprávneného. V opačnom prípade okresný súd napadnuté exekučné konanie zastaví.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom okresnému súdu 13. júna 2013 s uvedeným
postupom okresného súdu nesúhlasil považujúc sa za veriteľa z exekučného titulu v danej
veci v súlade s § 460 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ex lege vstúpil do všetkých
práv a povinností svojho predchodcu, teda oprávneného, čo podľa jeho názoru súčasne
vylučuje rozhodovanie okresného súdu o zmene účastníkov konania. Sťažovateľ okresnému
súdu nepredložil okresným súdom požadovaný návrh na začatie konania.
Z dôvodu existencie prekážky postupu konania v zmysle § 104 ods. 2 OSP, ktorú
okresný súd vyhodnotil ako prekážku spôsobilosti byť účastníkom konania na strane
oprávneného z dôvodu nepreukázaného právneho nástupníctva vo vzťahu k vymáhanej
pohľadávke, okresný súd uznesením sp. zn. 24 Er 171/2009 z 11. júla 2013 konanie zastavil.
Sťažovateľ predmetné uznesenie napadol odvolaním, o ktorom dosiaľ nebolo odvolacím
súdom rozhodnuté.
Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ okresný súd vydal
uznesenie o zastavení konania, je týmto svojím uznesením viazaný a k jeho zrušeniu môže
dôjsť len zákonným spôsobom. Ak potom sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu
odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté odvolacím súdom, nie je možné v súčasnosti
zo strany ústavného súdu zodpovedať otázku, či sťažovateľ je účastníkom sťažnosťou
napadnutého konania.
Pokiaľ sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazoval na vyjadrenie predsedu
okresného súdu sp. zn. 1SprS/464/2012 zo 4. júla 2012, ktorým bola jeho sťažnosť
na prieťahy v napadnutom konaní posúdená ako dôvodná, ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že vybavovanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedom príslušného súdu
je postupom administratívneho charakteru upraveným v § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý
nie je pre rozhodovanie ústavného súdu pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov
v napadnutom konaní záväzný.
Keďže sťažovateľ v napadnutom konaní dosiaľ nevystupoval ako účastník konania
a jeho účastníctvo na strane oprávneného je sporné, uvedené zistenia viedli ústavný súd
k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľom je v zmysle čl. 127
ods. 3 ústavy podmienené vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia
základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej
zmluve).
O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade rozhodovania
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia), či bola sťažnosť dôvodná, teda
či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených
v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.
Keďže v uvedenom prípade ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel,
uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
Ústavný súd v závere pripomína, že vzhľadom na dôvod nevyhovenia sťažnosti toto
rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré
vyznie v prospech sťažovateľa, ak vo veci bude opätovne konať okresný súd a sťažovateľ
zotrvá na stanovisku, že jeho postupom dochádza k zbytočným prieťahom, predložil
ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014