Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 120/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., zastúpeného advokátom

JUDr. Michalom Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci

namietaného porušenia a ,

ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2014 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“),

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 16. januára 2009 domáhal

zaplatenia sumy 8 470,53 € od žalovaného 1 a sumy 4 529,61 € od žalovaného 2

a žalovaného 3 spoločne a nerozdielne. Plnenia sa domáhal na základe bezdôvodného

obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností v období od 17. januára 2007

do 16. januára 2009, pričom výšku nároku vyčíslil na základe odborného vyjadrenia znalca,

podľa ktorého výška nájomného za rok 2007 predstavovala čiastku 8 165 € za m² pozemku.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) považoval za preukázané výlučné

vlastníctvo sťažovateľa k pozemkovým nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území S. s tým,

že tieto nadobudol kúpnou zmluvou z 2. augusta 2002 od Stavby, výrobné družstvo Prešov,

v zastúpení správcom konkurznej podstaty (ďalej len „právny predchodca“). Na uvedených

pozemkoch sa nachádzala jednak inžinierska stavba – cesta III. triedy, ako aj chodník. Cesta

bola postavená na základe stavebného povolenia zo 14. marca 1983. Zo zápisnice

z rokovania zo 6. novembra 1982 vo veci doriešenia vstupu na pozemky a zo záznamov

z 23. novembra 1982 a z 27. januára 1983 jednoznačne vyplýva, že stavba cesty bola štátom

realizovaná so súhlasom vtedajšieho vlastníka (právneho predchodcu). Rozsudkom

okresného súdu č. k. -278 z 12. septembra 2012 bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá s poukazom na ustanovenie .

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu

jeho práv. Vychádza z toho, že žalovaní sa obohatili o sumu, ktorú by sťažovateľ ako

vlastník pozemkov bol získal za ich prenájom. Odvoláva sa na judikatúru Najvyššieho súdu

Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej

republiky a ústavného súdu. Z judikatúry vyplýva, že pokiaľ žalovaný ovládal pozemok

žalobcu natoľko, že hoci nebol vlastníkom, bol to iba on, kto ho mohol využívať, potom bez

ohľadu na to, nakoľko intenzívne pozemok využíval, vznikol mu prospech spočívajúci

v tom, že jeho majetkový stav sa nezmenšil, lebo žiadnu úhradu zodpovedajúcu faktickému

uchopeniu pozemku vlastníkovi neposkytoval. Všeobecné súdy pochybili v tom, že svoje

právne závery, podľa ktorých sťažovateľ nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

neodôvodnili citáciou žiadneho zákona alebo iného ustanovenia všeobecne záväzného

právneho predpisu. Rozsudky teda nemajú všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia

. Pokiaľ krajský súd považuje sťažovateľov

nárok za rozporný s dobrými mravmi, sťažovateľ poukazuje na iný rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 11. decembra 2012, podľa ktorého rozpor s dobrými mravmi by

mohol prichádzať do úvahy iba, ak by žalobca vlastnícke právo zneužil, neprimerane

obmedzoval iných alebo škodil iným.

Napokon sťažovateľ upriamuje pozornosť na ústavné aspekty ochrany vlastníckeho

práva v zmysle , resp. listiny. Rozhodujúce miesto patrí čo

do obsahu vlastníckeho práva právu nakladať s vecou (ius disponendi). Pritom nikto

nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Ochrana vlastníctva spočíva v

tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke

právo nadobudnuté v súlade so zákonom nemožno obmedziť bez právneho dôvodu, pričom

musí byť poskytnutá primeraná náhrada.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským

súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok z 12. novembra 2013 zrušený

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 331,14 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -318 z 12. novembra 2013 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -278 z 12. septembra 2012.

Podľa názoru krajského súdu pre rozhodnutie vo veci má zásadný význam vyriešenie

právnej otázky, či uplatňovanie vydania bezdôvodného obohatenia v danej veci je v rozpore

s dobrými mravmi. Podľa výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zásadný

význam má zistenie, aký bol vzťah vlastníka pozemku k vybudovaniu pozemnej

komunikácie na pozemku v čase začatia výstavby a aké práva si vlastník pozemku v tom

čase uplatňoval, napr. s akým obmedzením svojho vlastníckeho práva súhlasil. Medzi

účastníkmi nebolo sporné, že ku dňu vydania kolaudačného rozhodnutia týkajúceho sa

stavby pozemnej komunikácie (12. februára 1992) bol ako vlastník pozemku evidovaný

právny predchodca. Rovnako sa nespochybňovalo ani to, že sťažovateľ nadobudol

vlastnícke právo k pozemku kúpnou zmluvou, a to z majetku právneho predchodcu ako

úpadcu. Za neoprávnenú stavbu z hľadiska občianskoprávnej úpravy treba považovať

stavbu postavenú na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu tam zriadiť

( , pozn.). Od takto postavenej neoprávnenej stavby,

pri ktorej chýba občianskoprávny titul na jej zriadenie, treba odlišovať stavbu nepovolenú

podľa príslušných administratívnych predpisov, teda tzv. čiernu stavbu. Ide o stavbu bez

stavebného povolenia, prípadne o stavbu postavenú v rozpore so stavebným povolením.

Právnym dôvodom oprávnenia stavebníka postaviť na cudzom pozemku stavbu

vo vlastníctve stavebníka môže byť aj súhlas vlastníka pozemku s takouto stavbou.

Oprávnenosť stavby pritom treba posudzovať podľa právnej úpravy, ktorá platila v dobe

vzniku stavby, zatiaľ čo vyporiadanie medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, na ktorom

je stavba umiestnená, prebieha podľa právnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu

o neoprávnenej stavbe. To platí aj pre stavby zriadené pred 1. januárom 1992 socialistickou

organizáciou. Ako vyplýva zo záznamu z rokovaní z 23. novembra 1982 a z 27. januára

1983 právny predchodca výslovne súhlasil s riešením podľa projektovej dokumentácie.

Navyše, pri rokovaní 20. apríla 1983 a 24. mája 1983 došlo k dohode medzi právnym

predchodcom a okresnou správou ciest nielen na tom, že investor predloží užívateľovi

(právnemu predchodcovi) na odsúhlasenie všetky stupne projektovej dokumentácie a že

užívateľ sa zúčastní aj preberacieho a kolaudačného konania, ale aj na tom, že právny

predchodca prevedie v dôsledku stavby cesty pozemok do správy investora (okresnej správy

ciest) bezplatne, a to na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku.

Vzhľadom na to, že pozemok bol družstevným vlastníctvom, nemohla byť uzavretá zmluva

podľa § 70 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorej by došlo k bezodplatnému odovzdaniu

pozemku do trvalého užívania iného subjektu. Zo spisu nie je zistiteľné, konkrétne akú

hospodársku zmluvu mienili tieto subjekty vlastne uzavrieť. Vzhľadom na to, že za platnosti

Hospodárskeho zákonníka sa zmluvy zásadne uzatvárali v písomnej forme pod sankciou

neplatnosti, v dôsledku chýbajúceho dôkazu o uzavretí takejto zmluvy možno konštatovať

len to, že sa zmluvné strany nepochybne dohodli na tom, že vlastník stavby pozemnej

komunikácie má právo na bezodplatné užívanie pozemku, a to na dobu neurčitú.

Nepochybná dobromyseľnosť stavebníka mala okrem iného za dôsledok začatie plynutia

vydržacej doby pre vznik vecného bremena výkonom práva (vydržaním) za podmienok

upravených v ustanovení § 134 v spojení s ustanovením § 151n a § 151o Občianskeho

zákonníka. V každom prípade z vykonaných dôkazov možno konštatovať, že vlastník

stavby pozemnej komunikácie od začiatku jej výstavby užíva pozemok oprávnene

a dobromyseľne. To isté sa vzťahuje aj na bezodplatnosť tohto užívania. Zo spisu nie je

zistiteľné, že by za celé užívanie pozemku si vlastník pozemku uplatňoval voči vlastníkovi

stavby nejaké náhrady spojené s užívaním pozemku. Za tohto stavu je potom na mieste

záver, že vlastník pozemku súhlasil s bezplatným užívaním pozemku na dobu neurčitú.

Takéto dobromyseľné užívanie pozemku po dobu asi 18 rokov malo za následok vydržanie

práva vecného bremena bezodplatne pozemok užívať zo strany vlastníka stavby pozemnej

komunikácie. Tieto skutočnosti museli byť sťažovateľovi známe už pri uzatváraní kúpno-

predajnej zmluvy, ktorou pozemok nadobudol. Vo veci nie je možné rozhodnúť v zmysle

, pretože nejde o stavbu na cudzom pozemku, na zriadenie

ktorej stavebník nemal právo. Sťažovateľovi muselo byť už pri uzatváraní kúpno-predajnej

zmluvy známe, že pozemok nebude môcť nikdy v budúcnosti užívať inak ako bežný

užívateľ stavby pozemnej komunikácie. Ako to sám sťažovateľ potvrdil, pozemok

nekupoval na účely toho, aby ho mohol iným spôsobom užívať, ale na účely získania

náhrady za nemožnosť užívania nehnuteľnosti. Sťažovateľ nemôže úspešne žiadať

o vydanie plnenia, ktorého sa dobrovoľne vzdal právny predchodca v čase zriadenia

pozemnej komunikácie. Práva sťažovateľa nie sú porovnateľné s právami iných vlastníkov

pozemkov, ktoré boli zastavané bez vyžiadania súhlasu, či dokonca proti vôli vlastníka

pozemku. Vlastnícke právo je obmedzené predovšetkým právami ostatných vlastníkov.

Výkon vlastníckeho práva nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do výkonu práv

ostatných vlastníkov a ostatných osôb. Článok 11 ods. 3 listiny výslovne zakazuje zneužitie

vlastníckeho práva a umožňuje za určitých podmienok jeho vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie (čl. 11 ods. 4 listiny). Hranice výkonu vlastníckeho práva sú dané aj

, a to normami susedského práva () a vecnými právami

k veci cudzej (§ 151 a nasl.). Medze výkonu vlastníckeho práva sú dané aj v zákonoch

verejnoprávnej povahy. Súčasná spoločnosť sa bez takýchto obmedzení nezaobíde. Rozsah

takýchto obmedzení sa postupne zvyšuje. Spočívajú spravidla v povinnosti vlastníka

niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť, poprípade aj niečo konať. Náhrada za obmedzenie

vlastníckeho práva je vlastníkovi priznávaná spravidla v prípadoch, keď ide o trvalé

obmedzenie vlastníckeho práva tým spôsobom, že okrem vlastníka môžu vec užívať aj iné

osoby bez jeho súhlasu. Ide spravidla o užívanie pozemkov zodpovedajúce ich účelovému

určeniu vopred neobmedzeným okruhom užívateľov. Tak ako bolo konštatované, treba

rozlišovať medzi prípadmi zriadenia pozemnej komunikácie bez súhlasu vlastníka pozemku,

či proti jeho vôli, a medzi zriadením takejto pozemnej komunikácie so súhlasom vlastníka

pozemku, pričom dôjde k dohode, hoci neformálnej, vlastníka pozemku s vlastníkom stavby

o bezodplatnom užívaní takéhoto pozemku na dobu neurčitú. V takom prípade nový

vlastník pozemku nemôže nadobudnúť k takémuto pozemku viac práv, ako mal

predchádzajúci vlastník. V žiadnom prípade nedošlo k zriadeniu neoprávnenej stavby

protiprávnym konaním stavebníka. Za tohto stavu prestavuje uplatnenie náhrady za užívanie

takéhoto pozemku zneužitie výkonu práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle

. Jeho cieľom nie je dosiahnutie realizácie práv vlastníka

pozemku v rozsahu, v akom toto právo prislúchalo jeho právnemu predchodcovi, ale jeho

účelom je využitie odlišného vlastníctva pozemku a vlastníctva stavby k vymáhaniu plnenia

označovaného za bezdôvodné obohatenie. Možno súhlasiť s názorom, že nie je právne

významné, akým spôsobom žalovaní v rozhodnom období pozemok užívali, či mali z neho

nejaký príjem alebo len výdavky. V neprospech uplatňovaného nároku sťažovateľa svedčí

napokon skutočnosť, že o podobnom jeho nároku, len za iné obdobie, bolo už rozhodované

rozsudkom okresného súdu č. k. -138 z 5. novembra 2008 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. júna 2009. Týmito rozsudkami bola

zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie pozemku za obdobie od 17. januára

2005 do 16. januára 2007. Aj v tejto veci boli uplatnené nároky zamietnuté pre rozpor

s ustanovením . Právny názor vyslovený v tejto veci, ktorý

posudzuje tie isté skutkové okolnosti týkajúce sa len iného časového obdobia, je takým

názorom, z ktorého treba vychádzať, aj keď ním nie sú súdy rozhodujúce o ďalších

nárokoch za iné časové obdobie viazané.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že žalovaní získali bezdôvodné obohatenie, a preto mali

byť zaviazaní toho obohatenie mu vydať.

Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za vyčerpávajúce

a presvedčivé. V žiadnom prípade nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor na právne posúdenie veci, nemôže sama osebe

zakladať porušenie označených práv.

Treba predovšetkým zdôrazniť, že krajský súd nespochybnil vznik obohatenia

na strane žalovaných, ktorí skutočne počas žalovaného obdobia mohli pozemok sťažovateľa

užívať bezodplatne. Rozsudok je založený na ustanovení ,

teda na rozpore uplatneného nároku sťažovateľa s dobrými mravmi, keďže podľa záverov

krajského súdu ide o zneužitie vlastníckeho práva. Uvedený záver sa opiera o to závažné

skutkové zistenie, podľa ktorého v čase začatia výstavby cestnej komunikácie stavebník sa

neformálne dohodol s právnym predchodcom o bezodplatnom užívaní pozemku na dobu

neurčitú.

Okrem toho krajský súd dospel aj k záveru, podľa ktorého po dobu viac ako 10 rokov

vlastník pozemku nijako nespochybňoval právo stavebníka na bezodplatné užívanie

pozemku, keďže žiadnu náhradu od neho nepožadoval. Tým došlo vydržaním

k nadobudnutiu práva bezodplatne užívať pozemok zo strany stavebníka.

Práve v uvedených rozhodujúcich skutočnostiach vidí krajský súd rozpor

uplatneného nároku s dobrými mravmi, keďže sťažovateľ po právnom predchodcovi chce

získať viac práv voči stavebníkovi, než koľko ich mal právny predchodca na základe

dohody so stavebníkom. Okrem toho navyše vznik vecného bremena užívať pozemok

sťažovateľa bezodplatne taktiež vylučuje povinnosť žalovaných platiť úhradu za užívanie

pozemku.

K dosiaľ uvedenému treba osobitne zdôrazniť, že sťažovateľ nijako nenapáda

správnosť uvedených rozhodujúcich skutkových záverov krajského súdu o existencii

neformálnej dohody medzi pôvodným vlastníkom pozemku a stavebníkom, ako aj

o dlhodobom dobromyseľnom bezodplatnom užívaní pozemku stavebníkom a následným

vydržaním tohto práva ako vecného bremena. V súvislosti s aplikáciou § 3 ods. 1

teda v podanej sťažnosti neuplatnil žiadne také námietky, ktorými

by spochybnil skutkový základ, z ktorého krajský súd odvodil názor o rozpore uplatneného

nároku sťažovateľa s dobrými mravmi. Argumentáciu sťažovateľa preto nemožno

považovať za dostatočnú a presvedčivú.

Osobitne treba uviesť, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého krajský súd neuviedol zákonné ustanovenie, na základe ktorého žalobu zamietol.

Z rozsudku je totiž evidentné, že sa výrok opiera o ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné uviesť, že sťažovateľ je v rámci výkonu

svojich vlastníckych práv k pozemku dosť výrazne obmedzený, pretože z troch obsahových

zložiek vlastníckeho práva mu zostalo zachované iba právo nakladať s vecou (ius

disponendi), nemôže však pozemok užívať (ius utendi), ale ani brať z neho úžitky (ius

fruendi). Takýto stav existoval už v čase, keď sťažovateľ vlastnícke právo nadobudol, a to

vďaka dohode, ktorú uzavrel právny predchodca so stavebníkom. Sťažovateľ sa do tejto

situácie dostal vedome a na základe vlastného slobodného rozhodnutia. Nejde teda o stav,

ktorý má na mysli , resp. listiny, teda o nútené obmedzenie

vlastníckeho práva. K tomuto obmedzeniu došlo totiž s vedomím a súhlasom sťažovateľa.

Napokon treba uviesť, že judikatúra, na ktorú sťažovateľ poukazuje, nie je v tejto

veci bezozvyšku aplikovateľná, a to buď preto, že sa v súdených prípadoch neskúmal

vzájomný vzťah medzi bezdôvodným obohatením a ustanovením § 3 Občianskeho

zákonníka, alebo preto, že v súdených veciach neboli konštatované skutkové okolnosti,

ktoré by bolo možné považovať za zneužitie práva.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014