Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 81/2014
PDF · 211.24 KB
No categories available
IV. ÚS 81/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného
Erben & Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Námestie SNP 22, Bratislava, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Erbena, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 232/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2014 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 32 Cb 232/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, číslo konania 32 Cb 232/2012-245
(správne má byť 32 Cb 232/2010-245, pozn.), zo dňa 17. 10. 2013, zrušil súd Rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bankovej asociácie, so sídlom Rajská 15/A, 811 08
Bratislava, Komora pre rozhodovanie sporov z platobného styku, vedený pod spisovou
značkou I/2008-2 zo dňa 11. 10. 2010 v celom rozsahu.
Okresný súd rozhodoval vo veci po takmer 3-ročnej nečinnosti. Žaloba bola podaná
dňa 03. 11. 2010 a až do prvého a jediného pojednávania dňa 10. 10. 2013 bol súd nečinný.
Spôsobil tak prieťahy v trvaní 35 mesiacov.
Sťažovateľ žiadal súd o odstránenie prieťahov v konaní podaniami zo dňa
28. 12. 2011, ako aj 22. 01. 2013. Okresný súd vytýčil pojednávanie na 06. 06. 2013, avšak
termín bol zrušený z dôvodov PN konajúceho sudcu.
Svojou takmer 3-ročnou nečinnosťou súd porušil moje ústavné právo zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom číslo konania 32 Cb 232/2012-245 (správne má
byť 32 Cb 232/2010-245, pozn.) zo dňa 17. 10. 2013, zrušil vyššie uvedený rozhodcovský
rozsudok, na základe § 40 ods. 1 písm. c), f) Zákona č. 244/2002 Z. z. Sám súd ďalej
v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa § 43 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., ak zruší
rozhodcovský rozsudok podľa § 40 ods. 1 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe. Zákonom uloženú povinnosť – pokračovať v konaní – však
Okresný súd Bratislava I nesplnil.
Z citovanej dikcie zákona je možné vyvodiť, že súd postupuje v dvoch krokoch. Prvým
krokom je zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ten môže byť zrušený z viacerých dôvodov
(celkove 10), ktoré sú uvedené v § 40 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. Iba vo dvoch
z uvedených desiatich dôvodov súd po zrušení rozhodcovského rozsudku (v druhom kroku)
zo zákona pokračuje v konaní. Konkrétne ide o prípady uvedené v § 40 ods. 1 písm. a): „ak
rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania“ a podľa § 40 ods. 1 písm. c): „ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania
popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy“.
Na str. 9 napadnutého rozsudku súd v odôvodnení svojho rozhodnutia expressis
verbis uvádza, že „... preukázaním dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ust.
§ 40 ods. 1 písm. c) a f) Zákona č. 244/2002 Z. z...“ Je teda nepochybné, že okresný súd
zrušil rozhodcovský rozsudok na základe jedného z dôvodov uvedených v § 43 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní – konkrétne z dôvodu uvedeného pod písm. c). V zmysle
toho istého zákonného ustanovenia mal teda po zrušení rozhodcovského rozsudku ex lege
pokračovať v konaní a rozhodnúť v samostatnom merite veci, t. j. o žalobe, ktorá bola
podaná na rozhodcovský súd ešte dňa 12. 06. 2008 – o náhrade škody. Dikcia zákona (§ 43
ods. 1) je jednoznačná: „Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok... pokračuje v konaní
vo veci...“ Podľa uvedeného súd nemá inú možnosť, ako z úradnej povinnosti (t. j. bez
osobitného návrhu), pokračovať v konaní, t. j. sám rozhodnúť vo veci, v ktorej zrušil
rozhodcovský rozsudok. V danom prípade sa tak nestalo a súd mi tak zabránil v prístupe
k spravodlivosti.
Rozsudok OS Ba I o zrušení rozhodcovského rozsudku nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 05. 11. 2013. Po tomto dátume teda mal okresný súd nepochybnú vedomosť
o tom, že bol právoplatne splnený základný predpoklad pre pokračovanie v konaní
(právoplatné zrušenie rozhodcovského rozsudku) a podľa dikcie zákona (§ 43 ods. 1) mal ex
lege ďalej rozhodnúť o samotnom spore, ktorý bol prejednávaný na Stálom rozhodcovskom
súde Bankovej asociácie, č. k.: 1/2008, rozsudok ktorého právoplatne zrušil.»
Sťažovateľ napokon uvádza, že „Súd na jeho zákonnú povinnosť, uloženú v § 43
ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, upozornil splnomocnený zástupca sťažovateľa
v osobitnom podaní zo dňa 22. 11. 2013.
Okresný súd na hore uvedené podanie (žiadosť o pokračovanie v konaní) nijako
nereagoval. Z uvedeného dôvodu sa právny zástupca sťažovateľa dňa 09. 01. 2014
dožadoval nahliadnutia do súdneho spisu s cieľom zistiť, aké kroky podnikol zákonný sudca
v nadväznosti na podanie z 22. 11. 2013. Kancelária súdu však na vznesenú požiadavku
reagovala oznámením, že spis už bol uložený do archívu – vzhľadom na to, že vec bola
skončená. Na podanie môjho právneho zástupcu zo dňa 22. 11. 2013 súd nereagoval
vôbec.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
„1. Vyhovel sťažnosti o porušenie mojich základných práv, vyplývajúcich z čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Prikázal Okresnému súdu Bratislava I, aby ďalej – v zmysle § 43 ods. 1 Zákona
č. 242/2002 Z. z. v platnom znení – pokračoval v konaní č. 32 Cb 232/2010 a rozhodol
o žalobe podanej na Stály rozhodcovský súd Bankovej asociácie pod č. k. I/2008 zo dňa
11. 10. 2010.
3. Priznal mi za zbytočné 35 mesiacov trvajúce prieťahy v konaní Okresného súdu
Bratislava I č. k. 32 Cb 232/2010 primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3.000, EUR.“.
Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul
nedostatky a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti. V petite sťažnosti sa
sťažovateľ okrem porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáha aj
vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom z obsahu
odôvodnenia je nepochybne zrejmé, že sťažovateľ poukazuje na nečinnosť okresného súdu,
z čoho vyplýva, že navrhuje vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
1. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd
konštatuje, že skutkovým stavom, z ktorého sťažovateľ odvodzuje porušenie
označeného práva, je celková nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní
vrátane nečinnosti spôsobenej nepokračovaním v konaní po zrušení
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bankovej asociácie z 11.
októbra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). V systematike ústavy sú
primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Okresný súd sa neodmietol zaoberať návrhom sťažovateľa, ktorým sa domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Napriek tomu, že v napadnutom konaní nemožno
vylúčiť zbytočné prieťahy, jeho doterajší priebeh ani jeho doterajšia dĺžka zatiaľ
nesignalizujú možnosť prijatia záveru, že by v danom prípade mohlo ísť o denegatio
iustitiae.
Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie tohto
základného práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne
okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo
možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde“).
2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť
až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) je
aj právny názor, že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať
sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil
nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou
nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde), avšak ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného
porušenia označeného práva.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľ v zmysle § 62
a nasl. zákona o súdoch uplatnil sťažnosť na orgáne štátnej správy okresného súdu, čím by
mu poskytol priestor na odstránenie nečinnosti v napadnutom konaní. Za jej kvalifikované
uplatnenie nemožno považovať podanie sťažovateľa doručené okresnému súdu
22. novembra 2013, pretože nebolo adresované predsedovi okresného súdu.
Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa
§ 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012,
IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona
o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď
dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie
zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho
názoru bez ďalšieho konštatovať.
Sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpený,
avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy
okresného súdu neuplatnil. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že
by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť v tejto
časti odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
Ústavný súd na záver pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2014