Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 81/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného

Erben & Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Námestie SNP 22, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Erbena, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2014 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, číslo konania -245

(správne má byť -245, pozn.), zo dňa 17. 10. 2013, zrušil súd Rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bankovej asociácie, so sídlom Rajská 15/A, 811 08

Bratislava, Komora pre rozhodovanie sporov z platobného styku, vedený pod spisovou

značkou I/2008-2 zo dňa 11. 10. 2010 v celom rozsahu.

Okresný súd rozhodoval vo veci po takmer 3-ročnej nečinnosti. Žaloba bola podaná

dňa 03. 11. 2010 a až do prvého a jediného pojednávania dňa 10. 10. 2013 bol súd nečinný.

Spôsobil tak prieťahy v trvaní 35 mesiacov.

Sťažovateľ žiadal súd o odstránenie prieťahov v konaní podaniami zo dňa

28. 12. 2011, ako aj 22. 01. 2013. Okresný súd vytýčil pojednávanie na 06. 06. 2013, avšak

termín bol zrušený z dôvodov PN konajúceho sudcu.

Svojou takmer 3-ročnou nečinnosťou súd porušil moje ústavné právo zakotvené

v článku 48 ods. 2 SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom číslo konania -245 (správne má

byť -245, pozn.) zo dňa 17. 10. 2013, zrušil vyššie uvedený rozhodcovský

rozsudok, na základe , Sám súd ďalej

v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa , ak zruší

rozhodcovský rozsudok podľa § 40 ods. 1 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe. Zákonom uloženú povinnosť – pokračovať v konaní – však

Okresný súd Bratislava I nesplnil.

Z citovanej dikcie zákona je možné vyvodiť, že súd postupuje v dvoch krokoch. Prvým

krokom je zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ten môže byť zrušený z viacerých dôvodov

(celkove 10), ktoré sú uvedené v Iba vo dvoch

z uvedených desiatich dôvodov súd po zrušení rozhodcovského rozsudku (v druhom kroku)

zo zákona pokračuje v konaní. Konkrétne ide o prípady uvedené v § 40 ods. 1 písm. a): „ak

rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského

konania“ a podľa § 40 ods. 1 písm. c): „ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania

popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy“.

Na str. 9 napadnutého rozsudku súd v odôvodnení svojho rozhodnutia expressis

verbis uvádza, že „... preukázaním dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ust.

a ..“ Je teda nepochybné, že okresný súd

zrušil rozhodcovský rozsudok na základe jedného z dôvodov uvedených v § 43 ods. 1

Zákona o rozhodcovskom konaní – konkrétne z dôvodu uvedeného pod písm. c). V zmysle

toho istého zákonného ustanovenia mal teda po zrušení rozhodcovského rozsudku ex lege

pokračovať v konaní a rozhodnúť v samostatnom merite veci, t. j. o žalobe, ktorá bola

podaná na rozhodcovský súd ešte dňa 12. 06. 2008 – o náhrade škody. Dikcia zákona (§ 43

ods. 1) je jednoznačná: „Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok... pokračuje v konaní

vo veci...“ Podľa uvedeného súd nemá inú možnosť, ako z úradnej povinnosti (t. j. bez

osobitného návrhu), pokračovať v konaní, t. j. sám rozhodnúť vo veci, v ktorej zrušil

rozhodcovský rozsudok. V danom prípade sa tak nestalo a súd mi tak zabránil v prístupe

k spravodlivosti.

Rozsudok OS Ba I o zrušení rozhodcovského rozsudku nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 05. 11. 2013. Po tomto dátume teda mal okresný súd nepochybnú vedomosť

o tom, že bol právoplatne splnený základný predpoklad pre pokračovanie v konaní

(právoplatné zrušenie rozhodcovského rozsudku) a podľa dikcie zákona (§ 43 ods. 1) mal ex

lege ďalej rozhodnúť o samotnom spore, ktorý bol prejednávaný na Stálom rozhodcovskom

súde Bankovej asociácie, č. k.: 1/2008, rozsudok ktorého právoplatne zrušil.»

Sťažovateľ napokon uvádza, že „Súd na jeho zákonnú povinnosť, uloženú v § 43

ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, upozornil splnomocnený zástupca sťažovateľa

v osobitnom podaní zo dňa 22. 11. 2013.

Okresný súd na hore uvedené podanie (žiadosť o pokračovanie v konaní) nijako

nereagoval. Z uvedeného dôvodu sa právny zástupca sťažovateľa dňa 09. 01. 2014

dožadoval nahliadnutia do súdneho spisu s cieľom zistiť, aké kroky podnikol zákonný sudca

v nadväznosti na podanie z 22. 11. 2013. Kancelária súdu však na vznesenú požiadavku

reagovala oznámením, že spis už bol uložený do archívu – vzhľadom na to, že vec bola

skončená. Na podanie môjho právneho zástupcu zo dňa 22. 11. 2013 súd nereagoval

vôbec.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

„1. Vyhovel sťažnosti o porušenie mojich základných práv, vyplývajúcich z čl. 46

ods. 1 a .

2. Prikázal Okresnému súdu Bratislava I, aby ďalej – v zmysle § 43 ods. 1 Zákona

č. v platnom znení – pokračoval v konaní č. a rozhodol

o žalobe podanej na Stály rozhodcovský súd Bankovej asociácie pod č. k. I/2008 zo dňa

11. 10. 2010.

3. Priznal mi za zbytočné 35 mesiacov trvajúce prieťahy v konaní Okresného súdu

Bratislava I č. k. primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.000, EUR.“.

Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul

nedostatky a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti. V petite sťažnosti sa

sťažovateľ okrem porušenie základného práva podľa domáha aj

vyslovenia porušenia základného práva podľa , pričom z obsahu

odôvodnenia je nepochybne zrejmé, že sťažovateľ poukazuje na nečinnosť okresného súdu,

z čoho vyplýva, že navrhuje vysloviť porušenie základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

1. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ústavný súd

konštatuje, že skutkovým stavom, z ktorého sťažovateľ odvodzuje porušenie

označeného práva, je celková nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní

vrátane nečinnosti spôsobenej nepokračovaním v konaní po zrušení

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bankovej asociácie z 11.

októbra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). V systematike sú

primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , a nie základného práva podľa .

Okresný súd sa neodmietol zaoberať návrhom sťažovateľa, ktorým sa domáhal

zrušenia rozhodcovského rozsudku. Napriek tomu, že v napadnutom konaní nemožno

vylúčiť zbytočné prieťahy, jeho doterajší priebeh ani jeho doterajšia dĺžka zatiaľ

nesignalizujú možnosť prijatia záveru, že by v danom prípade mohlo ísť o denegatio

iustitiae.

Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov nespadá pod ochranu , ibaže by namietané porušenie tohto

základného práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne

okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo

možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti,

v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa ,

je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde“).

2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ústavný súd upriamuje pozornosť na , podľa

ktorého sťažnosť podľa nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa

spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť

až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje

až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. , ) je

aj právny názor, že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať

sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa a a nasl.

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil

nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou

nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie

základného práva podľa , koná iba za predpokladu, že sťažovateľ

preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2

), avšak ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného

porušenia označeného práva.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľ v zmysle § 62

a nasl. zákona o súdoch uplatnil sťažnosť na orgáne štátnej správy okresného súdu, čím by

mu poskytol priestor na odstránenie nečinnosti v napadnutom konaní. Za jej kvalifikované

uplatnenie nemožno považovať podanie sťažovateľa doručené okresnému súdu

22. novembra 2013, pretože nebolo adresované predsedovi okresného súdu.

Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa

§ 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ,

). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi

v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje

za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. ,

) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona

o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď

dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie

zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho

názoru bez ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpený,

avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy

okresného súdu neuplatnil. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že

by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť v tejto

časti odmietol ako neprípustnú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný súd na záver pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci

za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným

prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014