Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 77/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Tatry mountain resorts, a. s., Demänovská

Dolina 72, Liptovský Milkuláš, a spoločnosti WEBIS, s. r. o., Nové Záhrady I. 13/A,

Bratislava, zastúpených advokátkou JUDr. Barborou Kubošiovou, Košická 32, Poprad, pre

namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 15. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Tatry mountain resorts, a. s., a spoločnosti WEBIS, s. r. o.

o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Tatry mountain resorts, a. s.,

Demänovská Dolina 72, Liptovský Milkuláš (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),

a spoločnosti WEBIS, s. r. o., Nové Záhrady I. 13/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Barborou Kubošiovou,

pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa spoločnosť

BAUKING, s. r. o., Farebná 15, Bratislava (ďalej len „žalobca“), domáhala proti

sťažovateľom (žalovaným) zaplatenia sumy 138 252,66 € s príslušenstvom s odôvodnením,

že sťažovateľ v 1. rade ako výlučný vlastník nebytového priestoru prenajal právnemu

predchodcovi žalobcu na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej

1. júna 2004 (ďalej len „zmluva o nájme“) bufet na vrcholovej stanici kabínkovej lanovky

Otupné v Demänovskej doline a na základe dodatku č. 1 k zmluve o nájme sociálne

zariadenie v lokalite Otupné – Brhliská. V zmysle dodatku č. 1 k zmluve o nájme bol

sťažovateľ v 1. rade ako prenajímateľ povinný zaplatiť pôvodnému žalobcovi (nájomcovi)

sumu 3 500 000 Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty ako náhradu za ním vynaložené

náklady na rekonštrukciu predmetu nájmu, ak dôjde k jeho skončeniu do 31. mája 2014

z dôvodov uvedených v a a o nájme

a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o nájme“), alebo na základe iného dôvodu, ktorý spôsobí prenajímateľ. K vypovedaniu

nájomnej zmluvy došlo zo strany sťažovateľa v 2. rade ako nového vlastníka stavby, kde sa

nachádzal predmet nájmu, 27. augusta 2009 a nájomný vzťah zanikol uplynutím

výpovednej doby 31. decembra 2009. Pôvodný žalobca po skončení nájmu požadoval

od sťažovateľa v 2. rade sumu 138 252,66 €.

Okresný súd uplatnenú finančnú náhradu právne posúdil ako zmluvnú pokutu,

keď považoval za preukázané, že ustanovenie čl. VIII bodu 3 písm. a) dodatku č. 1

k zmluve o nájme (ďalej aj „sporné ustanovenie zmluvy o nájme“) je svojím obsahom

najbližšie k zmluvnej pokute zabezpečujúcej hlavný záväzok (nájom), a keďže zo strany

sťažovateľa v 2. rade išlo o výkon práva prenajímateľa vypovedaním zmluvy ukončiť

nájomný vzťah, takéto dojednanie nemôže byť postihované zmluvnou pokutou pre rozpor

so zákonom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. decembra 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh žalobcu zamietol a sťažovateľom priznal náhradu trov

konania.

Žalobca podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, na základe ktorého krajský

súd rozsudok okresného súdu napadnutým rozhodnutím zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že „bolo namieste prikloniť sa k výkladu

zohľadňujúcemu záver, podľa ktorého záväzok vyplývajúci z čl. VIII. bod 3 písm. a.

Dodatku č. 1 k zmluve o nájme, ktorý charakterovo je zmluvnou pokutou... je sankciou za

porušenie zmluvnej povinnosti prenajímateľom zabezpečiť nájom na dohodnutú dobu, resp.

dodržať dohodnutú dobu nájmu, a nie pre výkon práva (výpoveď zo zmluvy o nájme)...“.

Sťažovatelia vyvodzujú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu pri rozhodovaní

o platnosti, resp. neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute upraveného v čl. VIII bode 3

písm. a) dodatku č. 1 k zmluvy o nájme.

Podľa názoru sťažovateľov síce uznesenie krajského súdu nemá povahu konečného

rozhodnutia vo veci samej, ale súčasne je právny názor vyslovený krajským súdom týkajúci

sa platnosti zmluvného dojednania žalobcu a sťažovateľov pre okresný súd záväzný

a predstavuje právny základ pre rozhodovanie o veci samej. Právne posúdenie v danej

právnej veci krajským súdom považujú sťažovatelia za arbitrárne a neodôvodnené, keďže

odvolací súd sa „absolútne odchýlil od znenia príslušných ustanovení aplikovateľných

právnych predpisov...“, pričom poprel ich účel a význam, v napadnutom rozhodnutí sa

dopustil svojvôle a svoj postoj nedostatočne odôvodnil. Krajský súd v rozpore s judikatúrou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu Českej

republiky i názormi Ústavného súdu Českej republiky (, )

„dospel k opačnému záveru ohľadne platnosti dojednania o zmluvnej pokute sankcionujúcej

výkon práva účastníka právneho vzťahu“, na základe čoho je možné jeho postup

a rozhodnutie považovať za porušujúce označené práva sťažovateľov.

S poukazom na uvedené sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:

(i) Výklad sporného ustanovenia zmluvy o nájme krajským súdom vychádzajúci

z princípu zmluvnej autonómie a prednosti výkladu zmlúv udržiavacom ich platnosť,

prikladá „veľmi iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán (sťažovateľov, pozn.) proti

strane druhej,“

(ii) Nájomný vzťah je charakteristický dočasnosťou vyplývajúcou z § 9 ods. 2 a 3

zákona o nájme, ktoré priamo zakotvuje právo účastníkov zmluvného vzťahu ukončiť

nájomný vzťah dojednaný na dobu určitú predčasne výpoveďou.

(iii) Povinnosť zaplatenia žalovanej pohľadávky bola dojednaná pre prípad skončenia

nájomného vzťahu výpoveďou zo strany sťažovateľa v 2. rade ako prenajímateľa, bola teda

viazaná na výkon práva, a preto nemôže byť sankcionovaná zmluvnou pokutou, ktorú je

dlžník povinný zaplatiť, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť, a nie v prípade, ak bude

realizovať svoje právo.

(iv) Dojednanie o zmluvnej pokute (ako bolo sporné ustanovenie posúdené okresným

súdom aj krajským súdom) je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom, pretože

podľa sa uplatnenie zmluvnej pokuty spája s porušením

zmluvnej povinnosti, a nie s uplatnením práva.

(v) Sporné dojednanie v zmluve o nájme v podstate vylučuje jednostranné ukončenie

zmluvy o nájme pod hrozbou vysokej peňažnej sankcie z uplatnenia práva túto zmluvu

uzatvorenú na dobu určitú vypovedať.

(vi) Sťažovateľ v 2. rade ako vlastník a súčasne prenajímateľ má právo vzdať sa

dočasne svojho práva predmet nájmu užívať, s čím korešponduje jeho právo aj pred

uplynutím dohodnutej doby ukončiť užívanie jeho majetku inou osobou.

(vii) Dojednanie o zmluvnej pokute v spornom ustanovení zmluvy o nájme nie je

dostatočne určité, pretože „absentuje povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta

zabezpečuje“.

(viii) „výkladom nemožno právny úkon dopĺňať a meniť,“

(ix) Keďže sťažovateľ podpísaním zmluvy o nájme k nej len pristúpil, pretože bola

koncipovaná druhou zmluvnou stranou, pri jej interpretácii je potrebné postupovať podľa

všeobecne platného princípu, že „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno

vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do

zmluvy uložil“. Dokazovaním v súdnom konaní vyšlo podľa sťažovateľov jednoznačne

najavo, že dodatok č. 1 pripravoval žalobca.

(x) „interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ

všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo

v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne...“.

(xi) nájom dojednaný na určitý čas je možné vypovedať iba z dôvodov taxatívne

vymedzených v § 9 ods. 2 a 3 zákona o nájme, a preto zmluvné strany nemôžu tieto dôvody

modifikovať ani meniť alebo vylúčiť. Ide o kogentnú právnu úpravu.

(xii) Ustanovenie o zmluvnej pokute má kogentnú

povahu.

Napriek uvedenému krajský súd posúdil sporné ustanovenie zmluvy o nájme ako

platné bez ohľadu na to, že „nespĺňa základné atribúty právneho úkonu z hľadiska jeho

určitosti..., keďže nárok na zmluvnú pokutu je viazaný na skončenie nájmu z nedostatočne

určito špecifikovaných dôvodov...“.

Podľa názoru sťažovateľov „Zo všetkých týchto dôvodov nemôžu závery Krajského

súdu v Žiline obsiahnuté v uznesení sp. zn. ako ústavne konformné obstáť,

keďže v každom ohľade takéto závery porušujú právo sťažovateľov na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, práve tým, že Krajský súd v Žiline svojimi závermi... popiera účel

a zmysel tak ustanovenia v znení

neskorších predpisov, keďže vznik nároku na zmluvnú pokutu je v danom prípade viazaný

na výkon práva, ako aj ustanovenia o nájme a podnájme

nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktoré uznesenie je v tomto smere

arbitrárne a neodôvodnené, vo svojej samotnej podstate rozporné“, v rozpore s uvedenými

kogentnými právnymi normami, konštantnou judikatúrou, popierajúce zásadu

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako jedného z hlavných atribútov právneho štátu.

Na základe uvedeného sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. značka zo dňa 15. 10. 2013

porušil právo sťažovateľa v 1. rade v 2. rade na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie zaručené a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. značka zo dňa 15. 10.

2013 sa zrušuje a vec sa vracia ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľovi v 2. rade sa priznáva náhrada trov

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v postavení žalovaných v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie sumy 138 252,66 €

s príslušenstvom, ktorá predstavuje žalobcom (nájomcom) uplatnenú pohľadávku

vyplývajúcu zo sporného ustanovenia zmluvy o nájme, na základe ktorého sa pôvodný

žalobca a žalovaný v 1. rade (pôvodný vlastník a prenajímateľ) dohodli, že v prípade, ak

dôjde k skončeniu nájmu z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 a 3 písm. b) a c) zákona

o nájme alebo na základe iného dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo ktorý spôsobí

prenajímateľ, zaväzuje sa tento uhradiť nájomcovi žalobcom uplatnenú pohľadávku ako

náhradu nákladov, ktoré vynaložil nájomca na rekonštrukciu predmetu nájmu. Právne

posúdenie nároku bolo ponechané na okresnom súde.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sporné ustanovenie zmluvy

o nájme je zmluvnou pokutou zabezpečujúcou splnenie hlavného záväzku – nájmu a sú

v ňom uvedené dôvody, pre ktoré v prípade skončenia nájmu pred uplynutím dohodnutej

doby vzniká povinnosť a tomu zodpovedajúce právo na zmluvnú pokutu. Okresný súd

súčasne ustálil, že pokiaľ je výpoveď zo zmluvy o nájme platná, je uplatnením práva

prenajímateľa (sťažovateľa v 2. rade), a preto nemôže byť sankcionovaná zmluvnou

pokutou pre rozpor so zákonom.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Krajský súd napadnutým

rozhodnutím rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

vyslovil právny záver, že sporné ustanovenie zmluvy o nájme je charakterovo zmluvnou

pokutou, ktorá je sankciou porušenia zmluvnej povinnosti prenajímateľa dodržať dohodnutú

dobu nájmu, a nie je viazané na výkon jeho práva vypovedať zmluvu o nájme, a preto nie je

správny záver okresného súdu o neplatnosti tohto ustanovenia pre rozpor s § 39

.

Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s uznesením krajského súdu, ktorý

je podľa ich názoru arbitrárny a neodôvodnený, vykazuje znaky svojvôle pri aplikácii na

vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, keďže popiera ich zmysel a účel, a preto jeho

právne závery „porušujú právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.

Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Z rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu, ako už bolo konštatované,

vyplýva, že zrušil rozhodnutie okresného súdu (ako prvostupňového súdu) a vec vrátil

na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím

sa konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde

o konečné rozhodnutie vo veci, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci,

prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Krajský súd neodmietol sťažovateľom poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal

a rozhodol o nej. Sťažovatelia budú mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným

súdom uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej

a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok

ochrany týchto práv, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne

konanie v súčasnosti nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý

bude v súlade s názorom odvolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie

skutkového stavu a náležite sa zaoberať obranou sťažovateľov najmä vo vzťahu

k namietanej neplatnosti sporného ustanovenia zmluvy o nájme s dobrými mravmi, ako aj

s poctivým obchodným stykom. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovatelia budú môcť

v konaní pred okresným súdom vyjadriť a rovnako navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov

na podporu svojich tvrdení.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľov podľa (aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014