Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 96/2014
PDF · 168.04 KB
No categories available
I. ÚS 96/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a Ľ. B., zastúpených advokátom JUDr. Lubomírom
Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, ktorou namietali porušenie svojho
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C/113/2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co/118//2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. a Ľ. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2013 doručená sťažnosť M. B. a Ľ. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C/113/2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co/118/2013.
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených listín vyplýva, že na základe návrhu J. J. (ďalej
len „navrhovateľka“) z 13. júla 2009 okresný súd uznesením sp. zn. 18 C/113/2008 z 5.
augusta 2009 pripustil, aby do konania vstúpili sťažovatelia na strane odporcov. Následne
okresný súd vykonal viacero súdnych pojednávaní a rozhodol rozsudkom v merite veci 19.
októbra 2011 tak, že žalobný návrh zamietol a o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok vo veci
samej nadobudol právoplatnosť 18. januára 2012. Okresný súd uznesením č. k. 18
C/113/2008-222 z 31. mája 2012 rozhodol o trovách konania, proti ktorému navrhovatelia
podali odvolanie. Sťažovatelia sa k odvolaniu vyjadrili 18. septembra 2012 a spis bol
postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní, ktorý ho zaevidoval pod sp.
zn. 19 Co/118/2013.
3. Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie ich práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote, prikázal krajskému súdu,
aby bez meškania prerokoval odvolanie navrhovateľov, priznal sťažovateľom primerané
zadosťučinenie každému po 2 000 € a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že predmetom sťažnosti je tvrdenie
sťažovateľov, podľa ktorého postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
8. Ústavný súd zo spisu a jeho príloh, ako aj z dopytu na krajskom súde zistil takýto
stav veci.
II.A
K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C/113/2008
9. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/113/2008 rozhodol vo veci samej
19. októbra 2011 a uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18. januára 2012.
O trovách konania okresný súd rozhodol uznesením č. k. 18 C/113/2008-222 z 31. mája
2012, proti ktorému bolo podané odvolanie a spis bol predložený krajskému súdu na
rozhodnutie o podanom odvolaní. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že majú vedomosť
o tom, že vec bola postúpená krajskému súdu, kde je evidovaná pod sp. zn. 19 Co/118/2013.
Okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o podanom odvolaní 18. marca
2013. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 24. septembra 2013.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú
zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo
porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02,
11. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom
rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho,
že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom
už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
12. Sťažovatelia namietali prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý v okamihu
podania sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal. Z toho vyplýva, že okresný súd
v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom
označené práva. Na základe uvedeného ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou
(podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto o ďalších uplatnených nárokoch
sťažovateľov už nerozhodoval.
II.B
K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Co/118/2013
13. Sťažovatelia namietali tiež prieťahy v konaní pred krajským súdom. Z obsahu
podanej sťažnosti a ani na základe dopytov ústavného súdu nebolo zistené/preukázané, že
sťažovatelia vo vzťahu ku krajskému súdu podali sťažnosť na prieťahy adresovanú
predsedovi súdu.
14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
15. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde
v danej veci vo vzťahu k namietaným prieťahom krajského súdu skúmal, či sú splnené
podmienky na konanie pred ním. V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal
sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“).
16. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa
zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Podľa názoru ústavného
súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne
považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia
so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez
zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho
prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť
sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu
zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1
citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom
vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.
V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý
vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.
Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený
vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení
na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči
zodpovedným osobám dôsledky.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že
vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
18. Postup sťažovateľov v okolnostiach prípadu je potrebné vykladať tak, že
vo vzťahu k namietaným prieťahom krajského súdu nepreukázali splnenie požiadavky
namietania prieťahov v konaní pred orgánom verejnej správy súdov. V nadväznosti na to
ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany
základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež
vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného
prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má
za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany
svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).
19. Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovatelia podali predsedovi krajského súdu
sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani
z obsahu sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľov
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že z obsahu
sťažnosti a priložených listín rovnako nevyplýva, že sťažovatelia podali sťažnosť
na prieťahy v konaní pred okresným súdom, a to do rúk jeho predsedu.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014