Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 217/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť T. U., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom,

Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 2. októbra

2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. novembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013

doručená sťažnosť T. U. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. októbra 2012

a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 12. mája 2011 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. novembra 2011 právoplatne uznaný vinným zo zločinu lúpeže

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov.

Sťažovateľ v uvedenej trestnej veci podal okresnému súdu 10. februára 2012 návrh

na povolenie obnovy konania, kde ako nové skutočnosti spĺňajúce podľa jeho názoru

podmienky povolenia obnovy konania označil výsluchy svedkov, ktorí mali predniesť

svedectvo v jeho prospech, a síce že v inkriminovaný deň spáchania skutku sa nachádzal

mimo mesta, kde bol skutok spáchaný.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2012 podľa § 399 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) návrh sťažovateľa zamietol, pretože nezistil podmienky na povolenie obnovy

konania podľa ustanovenia . O sťažnosti podanej sťažovateľom

proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 19. novembra 2012, ktorým sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje

za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, keďže podľa jeho názoru konajúci súd nepodal

„dostatočne jasné a presvedčivé odôvodnenie prečo daných svedkov nepovažuje za nové

dôkazy, ktoré by podmieňovali obnovu konania“. Sťažovateľ je toho názoru, že zmienené

výsluchy svedkov, ktoré v návrhu na povolenie obnovy konania ponúkol ako tzv. nový

dôkaz, „spĺňajú predpoklady opodstatneného argumentu, ktorý mal možnosť ovplyvniť

rozhodnutie prvostupňového súdu a teda obnova konania mala byť povolená“.

V uvedených skutočnostiach vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru

Svoju argumentáciu sťažovateľ dopĺňa tvrdeniami o nezákonnosti vykonanej

rekognície, ktorá podľa sťažovateľa bola jediným dôkazom, na základe ktorého bol

v pôvodnom konaní uznaný vinným. Sťažovateľ kvalifikuje označený dôkaz ako

rozporuplný a nezákonný a jeho vratkosť vidí v skutočnosti, že svedkyňa ako subjekt

rekognície „bola dokonca poškodenou“. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí:

„Znovupoznávanie páchateľa a teda priebeh rekognície bol uskutočnený v rozpore

s dodržaním základných taktických a metodických postupov pri uskutočňovaní rekognície

vyšetrovateľom PZ , keďže neboli splnené podmienky zachovania rovnakých objektívnych

a subjektívnych podmienok, aké boli v čase spáchania trestného činu. Stotožnenie páchateľa

len na základe pohľadu očí je neprípustné. Takto uvedenú argumentáciu v sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu, pokladáme za dostatočne relevantnú a spôsobilú zmeniť

rozhodnutie vo veci, napriek tomu ju Krajský súd odignoroval.“

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 19. novembra 2012

sp. zn. a uznesením okresného súdu z 2. októbra 2012 sp. zn. ,

predmetné rozhodnutia zrušil, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia sťažovateľom

označeného základného práva zaručeného a práva zaručeného ods.

1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2012.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného

súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného

prostriedku (sťažnosti) podľa a nasledujúcich . V tomto kontexte

bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa,

porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta. Právomoc ústavného súdu

je preto (s ohľadom na znenie ) bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2012 odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa ).

2. V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa

(uznesením sp. zn. z 19. novembra 2012) sú zlučiteľné s limitmi

vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených článkov a dohovoru.

Preskúmaním sťažnosti a príslušných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho

rozhodovanie:

Potom, ako bol sťažovateľ okresným súdom v spojení s rozhodnutím krajského súdu

právoplatne odsúdený za zločin lúpeže podľa a ,

podal na okresnom súde 10. februára 2012 návrh na povolenie obnovy konania, ktorý

odôvodnil tvrdením, že sa predmetného skutku dopustiť nemohol, pretože sa

v inkriminovanom čase skutku, teda 18. októbra 2009, nachádzal mimo mesta, kde bol

skutok spáchaný. Toto tvrdenie opieral o navrhované dôkazy – výsluchy svedkov, ktorých

výpovede mali túto okolnosť potvrdiť.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2012 návrh sťažovateľa

na obnovu konania podľa zamietol, pretože nezistil

podmienky na povolenie obnovy konania podľa . V odôvodnení

svojho rozhodnutia prezentoval okresný súdu túto argumentáciu:

«Odsúdený T. U. vo svojej výpovedi uviedol, že sa v čase spáchania predmetného

skutku sa na území Košíc nenachádzal a že túto skutočnosť mu vie potvrdiť aj R. S.

Skutočnosť, že predmetný skutok nespáchal mu vie taktiež potvrdiť aj ďalšia osoba, a to N.

V. K tomu, prečo nenavrhol výsluch týchto svedkov už v prípravnom, ako aj prvostupňovom,

resp. v odvolacom konaní, nakoľko ide o svedkov, ktorých výpovede by boli potencionálne

spôsobilé dokázať jeho nevinu, sa však vyjadriť nevedel. K konaní na súde prvého stupňa

bola jeho obhajoba postavená v hlavnej miere na výpovedi svedka H., ktorý mu mal

potvrdiť alibi. Na výpoveď toho svedka bol teda fixovaný, a z toho titulu teda nepovažoval

za potrebné uvádzať aj iné okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť jeho nevinu.

Z výpovede svedka R. S. vyplynulo, že dňa 08. 10. 2009 mal spolu s odsúdeným U.

hlavné pojednávania na súde, kde bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorým bol T. U.

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Odsúdený sa bál nástupu výkonu trestu

odňatia slobody, a preto sa rozhodol sa, že sa výkonu tohto trestu bude vyhýbať. Nakoľko

on mal onedlho odcestovať za prácou, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj odsúdeného. Išli

smerom na západ cez mestá Liptovský Mikuláš, Zvolen, Banská Bystrica, Námestovo,

Bratislava. Pracovali po celý čas brigádnicky pre firmu s názvom M. T., s ktorou tieto

mestá navštívili. Prácu ukončili v novembri 2009. Bližšiu adresu uvedenej firmy, kde mali

spolu s odsúdeným pracovať uviesť nevedel. Taktiež nevedel uviesť ani mená ďalších

zamestnancov uvedenej firmy. S uvedenou firmou mali obaja uzavretú dohodu o vykonaní

práce (ústnou formou), pričom k dispozícii mali byť nonstop. Bývali spolu s ďalšími

zamestnancami tejto firmy v karavanoch. Prečo ho odsúdený neuviedol vypočuť ako svedka

v pôvodnom konaní, vysvetliť nevedel. V tejto súvislosti len podotkol, že on pracoval

v Českej Republike v „Š.“ a ani nevedel, že je T. U. trestne stíhaný za lúpež. Naposledy

odsúdeného videl v roku 2009, keď ukončili svoju činnosť vo firme M. T. S.

Svedkyňa N. V. vo svojej výpovedi uviedla, že odsúdeného pozná ako svojho

spolužiaka počas ich spoločného štúdia na strednej škole. O tom, že po ňom bolo vyhlásené

celoštátne pátranie sa dozvedela z plagátov. O trestnom čine lúpeže, ktorý mal odsúdený

spáchať, nemá žiadnu vedomosť. Taktiež zároveň nemá vedomosť ani o spáchaní iného

trestného činu lúpeže, prípadne o jeho páchateľoch. K osobe odsúdeného uviedla, že ho

pozná ako nekonfliktného a pokojného človeka.

Svedok M. K. v rámci výsluchu na verejnom zasadnutí uviedol, že má vedomosť

o tom, že predmetný skutok (za ktorý bol T. U. odsúdený) spáchala iná osoba. Touto osobou

mal byť bližšie nešpecifikovaný M. F., prezývaný „F.“, bytom... O tom, že tento skutok

spáchal F. sa dozvedel koncom minulého roka, a to od T. B. a M. U.

Svedkyňa M. S. k veci vypovedala, že má vedomosť o tom, že jej syn R. S. pracoval vo

firme M. T. S. s „nejakým“ T. K trestnej činnosti spáchanej odsúdeným sa vyjadriť

nevedela. So svojím synom mala komplikovaný vzťah, mala značné problémy s jeho

výchovou.

Poškodená D. K. na verejnom zasadnutí uviedla, že trvá na svojej výpovedi

z prípravného konania, ako aj z hlavného pojednávania. Jednoznačne opoznáva

odsúdeného T. U. ako osobu, ktorá ju dňa 18. 10. 2009 lúpežne prepadla. Tento pred ňu

v kritický deň najprv predstúpil, pričom v tomto okamihu s ním mala na krátky okamih očný

kontakt a videla mu teda do tváre. Až potom jej nastriekal sprej do očí. Osobu s menom M.

F. - ktorého podoba jej bola na verejnom zasadnutí prostredníctvom fotografie predložená,

nespoznáva a nikdy predtým ho nevidela. Uvedená osoba ju v kritický deň lúpežne

neprepadla.

Na verejnom zasadnutí boli taktiež oboznámené aj listinné dôkazy, a síce rozsudok

Okresného súdu Košice II, sp. zn. , zo dňa 12. 05. 2011, ktorým bol T. U.

uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2, písm. c) Trestného

zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, pričom na výkon tohto

trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom

stráženia.

Z vecných dôkazov boli na verejnom zasadnutí boli oboznámené fotografia M.

F. a fotografia pracovného odevu, v ktorom mal odsúdený spolu so svedkom R. S. pracovať

v uvedenej firme.

Verejné zasadnutie, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu odsúdeného T.

U. (podaného prostredníctvom jeho obhajcov) na povolenie obnovy konania prebiehalo za

dôslednej realizácie základných zásad trestného konania zakotvených v ustanovení § 2

(konkrétne tých základných zásad trestného konania vzťahujúcich sa,

resp. sa uplatňujúcich v konaní o povolení obnovy konania). Súd po vyhodnotení všetkých

vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že

podmienky na povolenie obnovy konania neboli zistené.

V zmysle , obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený

trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený

druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pod termínom „nový“ dôkaz, je potrebné rozumieť dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom

konaní obsiahnutý v spise, uplatnený niektorou procesnou stranou, resp. bol uplatnený

v pôvodnom konaní, ale nebol vykonaný.

Súd môže v konaní o povolení obnovy konania vykonávať dokazovanie len v rozsahu

pre potreby povolenia obnovy konania v tom zmysle, či v danom prípade ide o taký dôkaz,

ktorý odôvodňuje zásah do právoplatného rozhodnutia. Predmetom dokazovania je teda

zjednodušene povedané posúdenie toho, či dôkaz navrhovaný procesnou stranou má

charakter „nového“ dôkazu, či by bol teda tento dôkaz potencionálne spôsobilý odôvodniť

iné rozhodnutie o vine, resp. o treste - iné, ako v právoplatnom rozhodnutí.

Odsúdený postavil dôvodnosť svojho návrhu na povolenie obnovy konania na

skutočnosti, že v kritický deň, keď malo z jeho strany dôjsť k predmetnej lúpeží, za ktorú bol

odsúdený, sa nenachádzal na území Košíc, predmetný skutok teda spáchať nemohol.

Túto skutočnosť sa mu však na verejnom zasadnutí preukázať nepodarilo.

Skutočnosť, že sa predmetného skutku nedopustil mali potvrdiť výpovede R. S., ako aj

N. V. Prečo nenavrhol výsluch týchto osôb už v pôvodnom, konaní odsúdený súdu vysvetliť

nevedel. Súd ma v tejto súvislosti za to, že ide o svedkov „vykonštruovaných“ odsúdeným,

ktorých výpovede by mu mali umelo vytvoriť alibi.

Podľa právnych úvah súdu je vo vysokej miere pravdepodobné, že keby výpovede

týchto osôb boli spôsobilé dokázať nevinu odsúdeného, ten by oboch týchto svedkov navrhol

vypočuť už v pôvodnom konaní.

Taktiež tvrdenie odsúdeného, že v pôvodnom konaní bol primárne fixovaný

na výpoveď svedka H. pred súdom neobstojí. Tento svedok totiž v prípravnom konaní

vypovedal úplne protichodne v porovnaní s hlavným pojednávaním.

Výpoveď svedka R. S. súd vyhodnotil ako nedôveryhodnú a neurčitú. Svedok nevedel

bližšie špecifikovať adresu firmy, v ktorej mali spolu s odsúdeným v kritickom čase

pracovať. Taktiež nevedel uviesť ani mená ďalších zamestnancov predmetnej firmy.

Taktiež výpovede svedkyne V. a svedka M. K. nemali charakter „nového“ dôkazu.

Svedkyňa V. totiž jasne vypovedala, že nemá v žiadnom prípade poznatky o zločine lúpeže

a o jeho páchateľoch. Svedok K. síce vypovedal, že má poznatky o tom, že predmetného

skutku, za ktorý bol odsúdený T. U., sa dopustil niekto iný a síce M. F., pričom túto

informáciu má od T. B. a M. U., účasť týchto dvoch osôb na verejnom zasadnutí sa ale

obhajobe zabezpečiť nepodarilo. Opodstatnenosť tvrdenia svedka K. tak preukázaná

nebola.

Z výpovede M. S. neboli zistené žiadne skutočnosti dôležité pre trestné konanie.

Protikladom k všetkým vyššie uvedeným dôkazom bola výpoveď svedkyne -

poškodenej D. K., ktorú možno vyhodnotiť ako dôkaz určitý, jednoznačný a vo vysokej miere

relevantný pre trestné konanie. Poškodená s istotou (opätovne, ako vo všetkých

predchádzajúcich štádiách trestného konania) uviedla, že v kritický deň ju lúpežne prepadol

odsúdený T. U. Osobu M. F. (ktorého podoba jej bola predložená na fotografii) neopoznala,

nikdy predtým ho nevidela.

Pokiaľ sa jedná o dôkaz a síce pracovnú uniformu firmy M. T. S., táto sama o sebe

„novým“ dôkazom taktiež byť nemôže, nakoľko pomocou nej samotnej sa relevantne nedá

preukázať skutočnosť, že odsúdený v kritickom čase v uvedenej firme naozaj pracoval.»

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorú proti prvostupňovému rozhodnutiu podal, prezentoval

svoj nesúhlas so závermi prvostupňového súdu, ktorý sťažovateľom prezentované

skutočnosti a ponúknuté svedectvá nepovažoval za také, ktoré by spĺňali parametre nového

dôkazu predvídaného ustanoveniami upravujúceho

podmienky na povolenie obnovy konania. Rozhodnutie okresného súdu považoval

sťažovateľ za nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené, znemožňujúce obhajobe

možnosť obrany. Krajský súd podrobne popisujúc priebeh konania v znení

korešpondujúcom s obsahom odôvodnenia prvostupňového súdu skonštatoval, že okresným

súdom boli v predmetnom konaní realizované všetky dostupné dôkazy, ktorých posúdenie

sa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom odôvodnení obsahujúcom právne úvahy, ktorými sa

okresný súd po vykonaní dokazovania spravoval. Krajský súd tak kvalifikoval rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne a zákonné, pričom jeho odôvodnenie považoval

za jednoznačné.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

V intenciách uvedenej judikatúry pristúpil ústavný súd k preskúmaniu namietaného

uznesenia krajského súdu, pričom jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či obnova

konania vo veci sťažovateľa mala alebo nemala byť povolená, ale jeho úloha spočívala

v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na

obnovu konania opieral o náležité prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu

a podstate použitej právnej úpravy.

Citujúc relevantné ustanovenia trestnoprocesného kódexu, a síce § 394 ods. 1 a § 399

ods. 2 , posúdil krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového

súdu, ktorý citované ustanovenia aplikoval, ako vecne správny a zákonný.

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia je ústavný súd

v prvom rade toho názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného

poriadku konajúce súdy sťažovateľovi jasne vysvetlili podmienky na povolenie obnovy

konania, teda pojem nového dôkazu a s ním súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci

konania o návrhu na povolenie obnovy konania.

V konaní o povolení obnovy konania nebolo povinnosťou konajúcich súdov a priori

prijať sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu

sťažovateľa, povinnosť konajúcich súdov sa obmedzovala na posúdenie závažnosti,

resp. kvality týchto dôkazov a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy súdy

nepovažovali za také, ktoré by spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného

ustanovením .

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že zreteľné odôvodnenie

v tomto smere v rozhodnutí krajského súdu (ako aj v rozhodnutí okresného súdu, s ktorým

sa odvolací súd stotožnil) absentuje. Odôvodnenie rozhodnutí konajúcich súdov obsahuje

dostatočne podrobnú a zároveň logickú právnu úvahu vychádzajúcu z hmatateľných faktov,

v rámci ktorej bola svedecká výpoveď prvého zo sťažovateľom navrhovaných svedkov

vyhodnotená ako neurčitá a v konečnom dôsledku nedôveryhodná. Rovnako regulárne bolo

konajúcimi súdmi vyhodnotené aj nepriame svedectvo ďalšieho sťažovateľom ponúknutého

svedka, ktorého váhu konajúce súdu konfrontovali so zásadne relevantným (jednoznačným

a dôveryhodným) priamym svedectvom svedkyne poškodenej, kde táto konfrontácia

vylúčila kvalitu tohto dôkazu.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o údajnej nezákonnosti vykonanej rekognície

ako ťažiskového dôkazu pôvodného konania ústavný súd poznamenáva, že preskúmanie

zákonnosti vykonaného dôkazu nie je subsumovateľné do rámca prieskumnej právomoci

súdu v konaní o povolení obnovy konania a námietky tohto charakteru sa z hľadiska

skúmania podmienok na povolenie obnovy konania od počiatku javia ako irelevantné.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím, s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným stotožnil, obsahuje

vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení týkajúcich

podmienok na povolenie obnovy konania, s ktorou korešponduje logické a náležité

odôvodnenie rozhodnutia prezentované v rámci právnych úvah konajúcich súdov a ktoré

kvalifikuje ústavný súd ako dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysel a podstatu

použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu výroku prijatého rozhodnutia.

Uznesenie krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom a

ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014