Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 206/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj podľa čl. 7 a čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach ustanoveniami § 20 ods. 2 a § 21 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vydáva

Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2014

doručené podanie R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl.

127 ods. 1 “, ktoré ústavný súd nielen podľa označenia, ale aj

podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa

(ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl.

19 ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj podľa čl. 7 a čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) ustanoveniami § 20

ods. 2 a § 21 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 500/2013

Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len

„napadnutá vyhláška“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -526 z 13. júla 2007 odsúdený na „Doživotný trest odňatia slobody

s výrokom súdu, že podmienečné prepustenie s tohto trestu nie je prípustné...“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že po oboznámení sa s napadnutou

vyhláškou «... som sa dozvedel, že ustanovenia § 20 ods. 2; taktiež ustanovenia § 21 ods. 2

mi bránia k postupu v resocializácii, ktorú považujem za právo odsúdeného.

Môžem sa správať akokoľvek dobre, priam vynikajúco... a akékoľvek výnimočné

zlepšenie nie je mi daná šanca do iných zmiernených diferenčných podskupín v rámci môjho

zaradenia do „maximálneho stupňa stráženia.“».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ cituje v záhlaví uvedené ustanovenia ,

dohovoru a medzinárodného paktu a poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva z ostatného obdobia, ktorá je podľa jeho názoru aplikovateľná na jeho vec

(Vinter a spol. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 66069/09, rozsudok Veľkej komory

z 9. 7. 2013). Podľa sťažovateľa sú ustanovenia § 20 ods. 2 a § 21 ods. 2 napadnutej

vyhlášky v rozpore s označenými ustanoveniami , dohovoru a medzinárodného paktu,

a tým dochádza aj k porušovaniu jeho základných práv vyplývajúcich z , resp. práv

vyplývajúcich z kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

„... všeobecne záväzný právny predpis vydaný Ministerstvom spravodlivosti –

z 19. decembra 2013, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MS SR

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody... a to

v ustanoveniach ; nie je v súlade s článkom 16 ods. 2 SR

v súlade s článkom 3 Dohovoru... s článkom 7 Paktu...

Zároveň nie je v súlade s článkom 10 ods. 1 ods. 3 Paktu...

Ústavný súd SR vyslovuje, že vyhláškou... bolo porušené právo sťažovateľa... podľa

článku 19 ods. 1 SR a podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru... A bolo porušené práv...

podľa SR, podľa článku 3 Dohovoru... a podľa článku 6 Paktu...

... Ústavný súd SR zrušuje účinnosť vyhlášky... v ustanoveniach § 20 ods. 1;

21 ods. 2...

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi... (... podľa voľnej úvahy ÚS SR finančné

zadosťučinenie), ktoré je povinné zaplatiť MS SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru, ako aj podľa

a čl. 10 ods. 1 a 3 medzinárodného paktu ustanoveniami § 20 ods. 2 a § 21 ods. 2

napadnutej vyhlášky.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení vlády,

všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.

Z vyplýva, že sťažnosť podľa

môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že „právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody“.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vychádza z takej interpretácie čl. 127 ods. 1

v spojení s , podľa ktorej ich text neumožňuje namietať

porušenie základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ku ktorému malo dôjsť priamo zákonom, príp.

iným právnym predpisom nižšieho stupňa právnej sily, teda v prípade sťažovateľa ani

napadnutou vyhláškou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo svojej podstate domáha sťažnosťou podľa

uplatnenia právomoci ústavného súdu podľa

, t. j. právomoci, ktorú môže uplatňovať len v konaní o súlade právnych predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej

judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na

návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu

konania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná

úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom“ (, tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má

nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to

ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (porovnaj ).

Ak sa sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa uplatnenia takej

právomoci ústavného súdu, ktorú v tomto type konania nemožno uplatniť, ústavný súd

takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Na základe uvedeného ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak by podanie

sťažovateľa kvalifikoval ako návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

[v predmetnej veci konkrétne konanie podľa ], musel by ho

odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Z § 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

môžu podať len subjekty vymedzené v až f) ,

t. j. a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, b) prezident

Slovenskej republiky, c) vláda Slovenskej republiky, d) súd, v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou, e) generálny prokurátor Slovenskej republiky a f) verejný

ochranca práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014