Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 232/2014
PDF · 213.67 KB
No categories available
III. ÚS 232/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Halvoňovou,
Advokátska kancelária, Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 35/2013
z 2. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013
doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 To 35/2013 z 2. mája 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 84/2012 z 13. novembra 2012
uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300 /2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu šiestich rokov.
Na základe odvolania prokurátora podaného proti označenému rozsudku krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 To 35/2013 z 2. mája 2013 podľa ustanovení § 321 ods. 1 písm. e)
a ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušil
a podľa ustanovení § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu šiestich rokov.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 ústavy predmetným rozhodnutím krajského súdu dôvodiac, že ho
považuje za „nezákonné, vzhľadom na rozpor so základnými princípmi trestného konania
ako i vzhľadom na neprimeranosť výmery a druhu trestu“.
Svoje námietky sťažovateľ opiera o túto argumentáciu:
«Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí absolútne ignoroval všetky poľahčujúce
okolnosti prípadu, ktoré nezákonne identifikoval ako „povinnosť obžalovaného“, a síce
ignoroval:
- Priebeh môjho doterajšieho života a moju bezúhonnosť.
- Správanie sa po skutku, kedy som sám a dobrovoľne inicioval vo vzťahu k rodine
poškodených pomoc.
- Prevzal som zodpovednosť za svoj čin a tento úprimne oľutoval a ľutujem dodnes.
- Nahradil som i celkovú škodu poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ako
i náklady na pohreb (príloha č.6).
- Bez vyzvania a dobrovoľne som inicioval odškodnenie pre pozostalých, pričom toto
som nahradil v peňažnej sume ako bola vyčíslená samotnými poškodenými - 21.700-eur
(príloha č. 7) v plnom rozsahu, pričom peňažné prostriedky slúžiace na odškodnenie
pochádzajú z pôžičky zo dňa 10.12.2010, uzatvorenej na tento účel (príloha č. 8).
Predmetom tohto odškodnenia bolo napr. úhrada štipendií pre vnukov zosnulej a pod.
- Písomne som sa ospravedlnil rodine poškodenej (príloha č. 9).
- Poškodení prijali moje ospravedlnenie, syn poškodenej RNDr. M. M. výslovne
uviedol: „Musím jednoznačne konštatovať, že k nepríjemnej udalosti v živote nás všetkých
ste sa postavili priamo, korektne a zodpovedne“, pričom mi zaželal všetko dobré, (prílohy
10,11).
- Od začiatku trestného stíhania som spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom
konaní, nemaril som vyšetrovanie, k skutku som sa od začiatku trestného konania v plnom
rozsahu priznal, a v súlade so zásadou efektívnosti a hospodárnosti trestného konania som
nenavrhoval žiadne doplnenie dokazovania, predovšetkým znaleckými posudkami, ktoré by
neúmerne zaťažili trestné konanie, nevyhýbal som sa trestnej zodpovednosti a tej sa,
samozrejme, nevyhýbam dodnes.
Taktiež si dovoľujem uviesť, že porušovateľ nezákonne identifikoval ako priťažujúcu
okolnosť porušenia zákona č. 8/2009 Z.z. (prekročenie rýchlosti ako i porušenie povinnosti
vodiča dať prednosť chodcovi na priechode pre chodcov).
Zdôrazňujem, že uvedené porušenia sú vyjadrené v kvalifikačnom znaku trestného
činu, ktorého som sa z nedbanlivosti dopustil, a teda sú zákonným znakom predmetného
trestného činu.
Podľa § 38 ods.1 ods. 2 Tr.zák.: „Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného
činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť,
ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby,
alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Obe skupiny týchto okolností
majú priamo zo zákona výrazný vplyv na výmeru trestu, keďže v dôsledku ich správneho
zistenia a určenia súdom bude dochádzať k zvyšovaniu alebo znižovaniu trestných sadzieb,
a to podľa toho, či bude prevažovať pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi,
alebo naopak.“
Dovoľujem si uviesť, že poľahčujúce a priťažujúce okolnosti sú dôležitým
prostriedkom individualizácie trestu a zároveň sú významné pre dosiahnutie účelu trestu,
lebo vyjadrujú možnosti nápravy páchateľa alebo pomery páchateľa, a tým v prospech
alebo neprospech páchateľa trestného činu ovplyvňujú druh a výmeru ukladaného trestu.
Mám za to, že súd nemôže svojvoľne určovať ktorú zákonne dokázanú skutočnosť
považuje za poľahčujúcu alebo priťažujúcu, keďže zákon uvádza taxatívny výpočet
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom sú koncipované podrobne. Podrobný
taxatívny výpočet poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, je potrebný najmä so zreteľom
na povinnosť súdu zakotvenú v § 38 ods. 2, t.j. prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a podľa určených pravidiel následne určiť druh
trestu a jeho výmeru.
Opätovne zdôrazňujem, že súd nemôže skutočnosti, ktoré sú v trestnom zákone
taxatívne vymenované a určené ako poľahčujúce, svojvoľne určiť ako samozrejmosť
a povinnosť obžalovaného, tak, ako ich určil porušovateľ.
Taktiež na okolnosti, ktoré sú zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť
ako na priťažujúce, alebo ako na okolnosti, ktoré podmieňujú prísnejší druh a výmeru
trestu, tak ako ich nezákonne určil porušovateľ.
Dovoľujem si vysloviť záver, že nesprávne určenie priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností, je výrazným porušením ustanovenia Trestného zákona o poľahčujúcich
a priťažujúcich okolnostiach, a tým i porušením základných zásad ukladania sankcií!
Porušovateľ taktiež nesprávne a nezákonne uviedol ako priťažujúcu okolnosť
priestupky z evidenčnej karty vodiča z rokov 1998-2010, na základe ktorých ma označil
za tzv. „cestného piráta“.
Dovoľujem si uviesť, že pri väčšine mojich doterajších priestupkov tieto neboli
spáchané závažnejším spôsobom (1x), pričom priestupku porušenia rýchlosti jazdy som sa
v priebehu 12 rokov dopustil len 3 krát. Taktiež si dovoľujem uviesť, že vzhľadom na moje
zamestnanie som ročne autom najazdil rádovo 65.000 km, pričom držiteľom vodičského
oprávnenia som od roku 1995 tzn. že celkový počet najazdených kilometrov predstavuje asi
750.000 km.
Vzhľadom na uvedené mám za to, že počet a závažnosť priestupkov sú v mojom
prípade vo výraznom nepomere s počtom najazdených kilometrov.
Taktiež mám za to, že porušovateľ ani nemohol poukázať na moje doterajšie
priestupky, keďže mám za to, že v čase keď na nich porušovateľ poukazoval, boli všetky
zahladené.
Jediný zákon, ktorý upravuje inštitút zahladenia sankcií je Trestný zákon, a to v § 92
a § 93. Podľa § 93 ods. 1 Tr.zák. ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako
keby nebol odsúdený. Podľa § 92 ods. 2 tr.zák. ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32
písm. b) až k), k zahladeniu dochádza ich vykonaním. Zdôrazňujem, že medzi uvedené tresty
patrí aj peňažný trest (písm. d).
Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o priestupkoch inštitút zahladenia neupravuje,
mám za to, že pri použití prísnejšieho zákona, a síce Trestného zákona per analógiám, sa
peňažná sankcia zahladzuje jej vykonaním, a teda i v tomto prípade sa na priestupcu hľadí,
ako by priestupok nespáchal.
Dovoľujem si zdôrazniť, že v prípade, že porušovateľ považoval zohľadnenie
záznamov v evidenčnej karte vodiča za zákonné, mali byť primárne vyjadrené v treste
zákazu činnosti.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr.zák: „Trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa
odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania
alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej
podmienku výkonu upravuje osobitný predpis. Trest zákazu činnosti môže súd uložiť
na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto
činnosťou.“
Zdôrazňujem, že porušovateľ nezohľadnil moje priestupky v treste zákazu činnosti,
ale odôvodnil nimi uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Podporne si tiež dovoľujem poukázať na dikciu § 91 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, podľa ktorého: „Ak držiteľ vodičského oprávnenia v posledných
dvanástich mesiacoch ako vodič motorového vozidla trikrát závažným spôsobom poruší
pravidlá cestnej premávky, za ktoré mu bola uložená pokuta vo výške 60 eur a viac, orgán
Policajného zboru rozhodne o
a) povinnosti podrobiť sa doškoľovaciemu kurzu,
b) preskúšaní odbornej spôsobilosti podľa § 79 ods. 2,
c) preskúmaní zdravotnej spôsobilosti a o
d) preskúmaní psychickej spôsobilosti“
V tejto súvislosti si dovoľujem dať do pozornosti Ústavného súdu, že za dobu 15
rokov, čo som držiteľom vodičského oprávnenia som závažným spôsobom porušil pravidlá
cestnej premávky len 1 x.
Dovoľuje si vysloviť záver, že použitie zahladených priestupkov pri výmere a druhu
trestu, ako i odôvodňovanie trestu odňatia slobody priestupkami, bez ich vplyvu na výšku
trestu zákazu činnosti, je opätovne výrazným porušením základných zásad ukladania sankcii
v trestnom konaní!
Predovšetkým si však dovoľujem zdôrazniť, že Krajský súd v Bratislave hrubo porušil
trestnoprávnu zásadu individualizácie trestu, ako i základnú trestnoprávnu zásadu
ukladania trestu.»
Citujúc zásady ukladania trestov obsiahnuté v ustanoveniach § 34 Trestného zákona
vyjadruje sťažovateľ názor, že „porušovateľ konal v priamom rozpore s predmetnými
trestnoprávnymi zásadami“.
V závere svojej argumentácie sťažovateľ navyše predostiera názor o porušení
princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu v jeho prípade,
čo odôvodňuje poukazom na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých
pri právnej kvalifikácii skutkov totožnej s právnou kvalifikáciou prípadu sťažovateľa boli
odsúdeným uložené tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu trestu.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ústavy rozhodnutím krajského
súdu sp. zn. 2 To/35/2013 z 2. mája 2013, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46
ústavy, ako aj porušenie čl. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ktoré vidí v nezákonnom
postupe krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa pri svojom rozhodovaní
nerešpektoval základné zásady ukladania trestov zakotvené v Trestnom zákone.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa v intenciách uvedenej judikatúry, kde
jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či bol trest uložený sťažovateľovi primeraný
alebo neprimeraný, ale posúdiť, či krajským súdom ustálené skutkové a právne závery majú
dostatočnú oporu v náležitom odôvodnení jeho rozhodnutia korešpondujúcom zmyslu
a podstate aplikovanej právnej úpravy.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že po preskúmaní skutočností
rozhodných pre uloženie trestu dospel k záveru, že prvostupňový súd „nedocenil závažnosť
následku, ale najmä spôsob a skutočnosti za akých došlo k spáchaniu tohto prečinu
usmrtenia“. Krajský súd poukázal na obsah znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že
pri spáchaní skutku sa sťažovateľ s motorovým vozidlom pohyboval po vozovke
charakteristickej veľkou frekvenciou chodcov a maximálne povolenú rýchlosť 50 km/h
prekročil takmer dvojnásobne. Pred stretom s poškodenou sa pohyboval rýchlosťou
96 km/h. Označenú okolnosť považoval krajský súd za hrubé porušenie dôležitých
povinností vodiča vyplývajúcich zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Za takéto hrubé porušenie zákonných povinností vodiča
považoval krajský súd aj skutočnosť, že sťažovateľ poškodenej nedal prednosť ako
chodkyni pohybujúcej sa po prechode pre chodcov, a to napriek tomu, že mu túto
skutočnosť signalizovalo vozidlo mestskej hromadnej dopravy jazdiace vo vedľajšom pruhu
dávajúce poškodenej prednosť. Krajský súd ako nezanedbateľnú skutočnosť majúcu vplyv
na výšku ukladaného trestu vyhodnotil aj početnejšie záznamy sťažovateľa v jeho karte
vodiča (8 záznamov vrátane záznamov o prekročení povolenej rýchlosti) svedčiace podľa
názoru krajského súdu o tom, že je nedisciplinovaným vodičom, u ktorého sankcie v rámci
blokových pokút nesplnili svoj účel. Krajský súd skutočnosti, ktoré zohľadnil okresný súd
rozhodujúci o treste v prvom stupni, uznal ako hodné zreteľa, nie však takej váhy, aby
prevýšili intenzitu spomenutých okolností vytýkaných sťažovateľovi zo strany krajského
súdu.
Právna úprava regulujúca rozhodovaciu činnosť súdov pri ukladaní trestov je
obsiahnutá predovšetkým v ustanoveniach § 34 Trestného zákona, ktoré zakotvujú princíp
zákonnosti a princíp individualizácie trestov. Základné kritéria určenia druhu a výšky trestu
sú zakotvené v ustanoveniach § 34 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorých pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 38 ods. 1 Trestného zákona na okolnosť,
ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu
okolnosť alebo priťažujúcu okolnosť.
Podmienky na povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody
upravujú ustanovenia § 49 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorých môže súd podmienečne
odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že
na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie
je nevyhnutný, alebo
b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto
záruku ponúkol, má za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.
Sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu usmrtenia podľa § 149
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, kde znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa
odseku 2 je spáchanie činu závažnejším spôsobom konania. Podľa ustanovenia § 138
písm. h) Trestného zákona sa závažnejším spôsobom konania rozumie spáchanie trestného
činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia
alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Z obsahu rozsudku vyplýva, že v prípade
sťažovateľa porušením tejto zákonnej povinnosti bola predovšetkým neprimeraná rýchlosť
jazdy. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neprimeranú rýchlosť jazdy
sťažovateľa neprezentoval ako priťažujúcu okolnosť, ale pri hodnotení relevantného kritéria
– spôsobu spáchania trestného činu zdôraznil, že táto neprimeraná rýchlosť bola v prípade
sťažovateľa extrémna (dvojnásobné prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti)
a kumulovala sa s porušením ďalšej zákonnej povinnosti - nedanie prednosti chodkyni
na prechode pre chodcov. Tieto závažné okolnosti nemohli podľa názoru krajského súdu
zmierniť ani poľahčujúce okolnosti na strane sťažovateľa. Krajský súd pri rozhodovaní
o treste vyhodnocoval aj splnenie podmienok na povolenie podmienečného odkladu výkonu
trestu odňatia slobody, kde zohľadnil okolnosti spojené s osobou sťažovateľa relevantné
pre určenie možnosti jeho nápravy (predchádzajúce početné sankcie uložené sťažovateľovi
ako vodičovi), ktoré ho viedli k záveru, že výkon trestu v záujme nápravy sťažovateľa je
nevyhnutný.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne
a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny
záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu právu sťažovateľa garantovanému
čl. 46 ods. 1 dohovoru.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie
je v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopiera zmysel aplikovaných právnych
noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich
skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani
oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.
V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu
skutkových okolností prípadu a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť
k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah rozsudok krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd
preto konštatuje súladnosť rozsudku s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2014