Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 232/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Halvoňovou,

Advokátska kancelária, Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 2. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013

doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 2. mája 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. novembra 2012

uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) zákona

č. Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý bol podmienečne

odložený na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu šiestich rokov.

Na základe odvolania prokurátora podaného proti označenému rozsudku krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 2. mája 2013 podľa ustanovení § 321 ods. 1 písm. e)

a ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušil

a podľa ustanovení uložil sťažovateľovi nepodmienečný

trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu šiestich rokov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj predmetným rozhodnutím krajského súdu dôvodiac, že ho

považuje za „nezákonné, vzhľadom na rozpor so základnými princípmi trestného konania

ako i vzhľadom na neprimeranosť výmery a druhu trestu“.

Svoje námietky sťažovateľ opiera o túto argumentáciu:

«Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí absolútne ignoroval všetky poľahčujúce

okolnosti prípadu, ktoré nezákonne identifikoval ako „povinnosť obžalovaného“, a síce

ignoroval:

- Priebeh môjho doterajšieho života a moju bezúhonnosť.

- Správanie sa po skutku, kedy som sám a dobrovoľne inicioval vo vzťahu k rodine

poškodených pomoc.

- Prevzal som zodpovednosť za svoj čin a tento úprimne oľutoval a ľutujem dodnes.

- Nahradil som i celkovú škodu poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ako

i náklady na pohreb (príloha č.6).

- Bez vyzvania a dobrovoľne som inicioval odškodnenie pre pozostalých, pričom toto

som nahradil v peňažnej sume ako bola vyčíslená samotnými poškodenými - 21.700-eur

(príloha č. 7) v plnom rozsahu, pričom peňažné prostriedky slúžiace na odškodnenie

pochádzajú z pôžičky zo dňa 10.12.2010, uzatvorenej na tento účel (príloha č. 8).

Predmetom tohto odškodnenia bolo napr. úhrada štipendií pre vnukov zosnulej a pod.

- Písomne som sa ospravedlnil rodine poškodenej (príloha č. 9).

- Poškodení prijali moje ospravedlnenie, syn poškodenej RNDr. M. M. výslovne

uviedol: „Musím jednoznačne konštatovať, že k nepríjemnej udalosti v živote nás všetkých

ste sa postavili priamo, korektne a zodpovedne“, pričom mi zaželal všetko dobré, (prílohy

10,11).

- Od začiatku trestného stíhania som spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom

konaní, nemaril som vyšetrovanie, k skutku som sa od začiatku trestného konania v plnom

rozsahu priznal, a v súlade so zásadou efektívnosti a hospodárnosti trestného konania som

nenavrhoval žiadne doplnenie dokazovania, predovšetkým znaleckými posudkami, ktoré by

neúmerne zaťažili trestné konanie, nevyhýbal som sa trestnej zodpovednosti a tej sa,

samozrejme, nevyhýbam dodnes.

Taktiež si dovoľujem uviesť, že porušovateľ nezákonne identifikoval ako priťažujúcu

okolnosť porušenia (prekročenie rýchlosti ako i porušenie povinnosti

vodiča dať prednosť chodcovi na priechode pre chodcov).

Zdôrazňujem, že uvedené porušenia sú vyjadrené v kvalifikačnom znaku trestného

činu, ktorého som sa z nedbanlivosti dopustil, a teda sú zákonným znakom predmetného

trestného činu.

Podľa § 38 ods.1 ods. 2 Tr.zák.: „Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného

činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť,

ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby,

alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru

závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Obe skupiny týchto okolností

majú priamo zo zákona výrazný vplyv na výmeru trestu, keďže v dôsledku ich správneho

zistenia a určenia súdom bude dochádzať k zvyšovaniu alebo znižovaniu trestných sadzieb,

a to podľa toho, či bude prevažovať pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi,

alebo naopak.“

Dovoľujem si uviesť, že poľahčujúce a priťažujúce okolnosti sú dôležitým

prostriedkom individualizácie trestu a zároveň sú významné pre dosiahnutie účelu trestu,

lebo vyjadrujú možnosti nápravy páchateľa alebo pomery páchateľa, a tým v prospech

alebo neprospech páchateľa trestného činu ovplyvňujú druh a výmeru ukladaného trestu.

Mám za to, že súd nemôže svojvoľne určovať ktorú zákonne dokázanú skutočnosť

považuje za poľahčujúcu alebo priťažujúcu, keďže zákon uvádza taxatívny výpočet

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom sú koncipované podrobne. Podrobný

taxatívny výpočet poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, je potrebný najmä so zreteľom

na povinnosť súdu zakotvenú v § 38 ods. 2, t.j. prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a podľa určených pravidiel následne určiť druh

trestu a jeho výmeru.

Opätovne zdôrazňujem, že súd nemôže skutočnosti, ktoré sú v

taxatívne vymenované a určené ako poľahčujúce, svojvoľne určiť ako samozrejmosť

a povinnosť obžalovaného, tak, ako ich určil porušovateľ.

Taktiež na okolnosti, ktoré sú zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť

ako na priťažujúce, alebo ako na okolnosti, ktoré podmieňujú prísnejší druh a výmeru

trestu, tak ako ich nezákonne určil porušovateľ.

Dovoľujem si vysloviť záver, že nesprávne určenie priťažujúcich a poľahčujúcich

okolností, je výrazným porušením ustanovenia o poľahčujúcich

a priťažujúcich okolnostiach, a tým i porušením základných zásad ukladania sankcií!

Porušovateľ taktiež nesprávne a nezákonne uviedol ako priťažujúcu okolnosť

priestupky z evidenčnej karty vodiča z rokov 1998-2010, na základe ktorých ma označil

za tzv. „cestného piráta“.

Dovoľujem si uviesť, že pri väčšine mojich doterajších priestupkov tieto neboli

spáchané závažnejším spôsobom (1x), pričom priestupku porušenia rýchlosti jazdy som sa

v priebehu 12 rokov dopustil len 3 krát. Taktiež si dovoľujem uviesť, že vzhľadom na moje

zamestnanie som ročne autom najazdil rádovo 65.000 km, pričom držiteľom vodičského

oprávnenia som od roku 1995 tzn. že celkový počet najazdených kilometrov predstavuje asi

750.000 km.

Vzhľadom na uvedené mám za to, že počet a závažnosť priestupkov sú v mojom

prípade vo výraznom nepomere s počtom najazdených kilometrov.

Taktiež mám za to, že porušovateľ ani nemohol poukázať na moje doterajšie

priestupky, keďže mám za to, že v čase keď na nich porušovateľ poukazoval, boli všetky

zahladené.

Jediný zákon, ktorý upravuje inštitút zahladenia sankcií je , a to v

a § 93. Podľa § 93 ods. 1 Tr.zák. ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako

keby nebol odsúdený. Podľa § 92 ods. 2 tr.zák. ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32

písm. b) až k), k zahladeniu dochádza ich vykonaním. Zdôrazňujem, že medzi uvedené tresty

patrí aj peňažný trest (písm. d).

Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o priestupkoch inštitút zahladenia neupravuje,

mám za to, že pri použití prísnejšieho zákona, a síce per analógiám, sa

peňažná sankcia zahladzuje jej vykonaním, a teda i v tomto prípade sa na priestupcu hľadí,

ako by priestupok nespáchal.

Dovoľujem si zdôrazniť, že v prípade, že porušovateľ považoval zohľadnenie

záznamov v evidenčnej karte vodiča za zákonné, mali byť primárne vyjadrené v treste

zákazu činnosti.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr.zák: „Trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa

odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania

alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej

podmienku výkonu upravuje osobitný predpis. Trest zákazu činnosti môže súd uložiť

na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto

činnosťou.“

Zdôrazňujem, že porušovateľ nezohľadnil moje priestupky v treste zákazu činnosti,

ale odôvodnil nimi uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podporne si tiež dovoľujem poukázať na dikciu

o cestnej premávke, podľa ktorého: „Ak držiteľ vodičského oprávnenia v posledných

dvanástich mesiacoch ako vodič motorového vozidla trikrát závažným spôsobom poruší

pravidlá cestnej premávky, za ktoré mu bola uložená pokuta vo výške 60 eur a viac, orgán

Policajného zboru rozhodne o

a) povinnosti podrobiť sa doškoľovaciemu kurzu,

b) preskúšaní odbornej spôsobilosti podľa § 79 ods. 2,

c) preskúmaní zdravotnej spôsobilosti a o

d) preskúmaní psychickej spôsobilosti“

V tejto súvislosti si dovoľujem dať do pozornosti Ústavného súdu, že za dobu 15

rokov, čo som držiteľom vodičského oprávnenia som závažným spôsobom porušil pravidlá

cestnej premávky len 1 x.

Dovoľuje si vysloviť záver, že použitie zahladených priestupkov pri výmere a druhu

trestu, ako i odôvodňovanie trestu odňatia slobody priestupkami, bez ich vplyvu na výšku

trestu zákazu činnosti, je opätovne výrazným porušením základných zásad ukladania sankcii

v trestnom konaní!

Predovšetkým si však dovoľujem zdôrazniť, že Krajský súd v Bratislave hrubo porušil

trestnoprávnu zásadu individualizácie trestu, ako i základnú trestnoprávnu zásadu

ukladania trestu.»

Citujúc zásady ukladania trestov obsiahnuté v ustanoveniach

vyjadruje sťažovateľ názor, že „porušovateľ konal v priamom rozpore s predmetnými

trestnoprávnymi zásadami“.

V závere svojej argumentácie sťažovateľ navyše predostiera názor o porušení

princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu v jeho prípade,

čo odôvodňuje poukazom na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých

pri právnej kvalifikácii skutkov totožnej s právnou kvalifikáciou prípadu sťažovateľa boli

odsúdeným uložené tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu trestu.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a rozhodnutím krajského

súdu sp. zn. z 2. mája 2013, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46

, ako aj porušenie rozsudkom krajského súdu, ktoré vidí v nezákonnom

postupe krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa pri svojom rozhodovaní

nerešpektoval základné zásady ukladania trestov zakotvené v .

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa v intenciách uvedenej judikatúry, kde

jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či bol trest uložený sťažovateľovi primeraný

alebo neprimeraný, ale posúdiť, či krajským súdom ustálené skutkové a právne závery majú

dostatočnú oporu v náležitom odôvodnení jeho rozhodnutia korešpondujúcom zmyslu

a podstate aplikovanej právnej úpravy.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že po preskúmaní skutočností

rozhodných pre uloženie trestu dospel k záveru, že prvostupňový súd „nedocenil závažnosť

následku, ale najmä spôsob a skutočnosti za akých došlo k spáchaniu tohto prečinu

usmrtenia“. Krajský súd poukázal na obsah znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že

pri spáchaní skutku sa sťažovateľ s motorovým vozidlom pohyboval po vozovke

charakteristickej veľkou frekvenciou chodcov a maximálne povolenú rýchlosť 50 km/h

prekročil takmer dvojnásobne. Pred stretom s poškodenou sa pohyboval rýchlosťou

96 km/h. Označenú okolnosť považoval krajský súd za hrubé porušenie dôležitých

povinností vodiča vyplývajúcich zo o cestnej premávke a o zmene

a doplnení niektorých zákonov. Za takéto hrubé porušenie zákonných povinností vodiča

považoval krajský súd aj skutočnosť, že sťažovateľ poškodenej nedal prednosť ako

chodkyni pohybujúcej sa po prechode pre chodcov, a to napriek tomu, že mu túto

skutočnosť signalizovalo vozidlo mestskej hromadnej dopravy jazdiace vo vedľajšom pruhu

dávajúce poškodenej prednosť. Krajský súd ako nezanedbateľnú skutočnosť majúcu vplyv

na výšku ukladaného trestu vyhodnotil aj početnejšie záznamy sťažovateľa v jeho karte

vodiča (8 záznamov vrátane záznamov o prekročení povolenej rýchlosti) svedčiace podľa

názoru krajského súdu o tom, že je nedisciplinovaným vodičom, u ktorého sankcie v rámci

blokových pokút nesplnili svoj účel. Krajský súd skutočnosti, ktoré zohľadnil okresný súd

rozhodujúci o treste v prvom stupni, uznal ako hodné zreteľa, nie však takej váhy, aby

prevýšili intenzitu spomenutých okolností vytýkaných sťažovateľovi zo strany krajského

súdu.

Právna úprava regulujúca rozhodovaciu činnosť súdov pri ukladaní trestov je

obsiahnutá predovšetkým v ustanoveniach , ktoré zakotvujú princíp

zákonnosti a princíp individualizácie trestov. Základné kritéria určenia druhu a výšky trestu

sú zakotvené v ustanoveniach , podľa ktorých pri určovaní

druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,

zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,

jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa na okolnosť,

ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu

okolnosť alebo priťažujúcu okolnosť.

Podmienky na povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody

upravujú ustanovenia , podľa ktorých môže súd podmienečne

odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak

a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život

a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že

na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie

je nevyhnutný, alebo

b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto

záruku ponúkol, má za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu usmrtenia podľa § 149

ods. 1 a 2 písm. a) , kde znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa

odseku 2 je spáchanie činu závažnejším spôsobom konania. Podľa ustanovenia § 138

písm. h) sa závažnejším spôsobom konania rozumie spáchanie trestného

činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia

alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Z obsahu rozsudku vyplýva, že v prípade

sťažovateľa porušením tejto zákonnej povinnosti bola predovšetkým neprimeraná rýchlosť

jazdy. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neprimeranú rýchlosť jazdy

sťažovateľa neprezentoval ako priťažujúcu okolnosť, ale pri hodnotení relevantného kritéria

– spôsobu spáchania trestného činu zdôraznil, že táto neprimeraná rýchlosť bola v prípade

sťažovateľa extrémna (dvojnásobné prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti)

a kumulovala sa s porušením ďalšej zákonnej povinnosti - nedanie prednosti chodkyni

na prechode pre chodcov. Tieto závažné okolnosti nemohli podľa názoru krajského súdu

zmierniť ani poľahčujúce okolnosti na strane sťažovateľa. Krajský súd pri rozhodovaní

o treste vyhodnocoval aj splnenie podmienok na povolenie podmienečného odkladu výkonu

trestu odňatia slobody, kde zohľadnil okolnosti spojené s osobou sťažovateľa relevantné

pre určenie možnosti jeho nápravy (predchádzajúce početné sankcie uložené sťažovateľovi

ako vodičovi), ktoré ho viedli k záveru, že výkon trestu v záujme nápravy sťažovateľa je

nevyhnutný.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny

záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu právu sťažovateľa garantovanému

čl. 46 ods. 1 dohovoru.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie

je v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopiera zmysel aplikovaných právnych

noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich

skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu

skutkových okolností prípadu a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného .

Obsah rozsudok krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje súladnosť rozsudku s obsahom .

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014