Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 250/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť J. H., zastúpeného

advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20.

novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2014 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

Evou Pravdíkovou Bučkovou, Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako aj svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 20. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský

súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola sťažovateľovi

(ako žalovanému, pozn.) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (obchodnej spoločnosti T., s.

r. o.) sumu 10 941,94 € s príslušenstvom. Sťažovateľ namieta, že vydaniu napadnutého

rozsudku krajského súdu predchádzalo porušenie jeho procesných práv, ktoré „mali za

následok nespravodlivé súdne konanie porušujúce rovnosť účastníkov konania a viaceré

základné práva sťažovateľa“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Porušovateľ vo veci určil súdne pojednávanie na deň 20. 11. 2013, pričom

sťažovateľ poveril právnym zastúpením súčasného právneho zástupcu v predmetnej veci

dňa 19. 11. 2013, navyše v neprítomnosti. V deň udelenia poverenia nový právny zástupca

nedisponoval podstatnými listinami týkajúcimi sa prebiehajúceho konania, len ústnymi

informáciami od klienta o podstate sporu. Dôvodom bola aj skutočnosť, že sťažovateľ mal

v predmetom konaní pôvodne iného právneho zástupcu, ktorému skončilo zastúpenie

právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu. V následnom dovolacom konaní pôvodný

právny zástupca sťažovateľa už nezastupoval, dovolací súd komunikoval priamo

so sťažovateľom, o čom svedčí aj výzva Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29. 06. 2011

adresovaná priamo sťažovateľovi za účelom podania vyjadrenia k dovolaniu spoločnosti T.,

s. r. o. Predmetom žiadosti o odročenie pojednávania sťažovateľa bola okrem iného

žiadosť, aby odvolací súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa rozhodnutie o návrhu

na odročenie pojednávania v zmysle .

Napriek vyššie uvedenému, právnemu zástupcovi sťažovateľa rovnako ako sťažovateľovi

osobne nebolo zo strany porušovateľa oznámené, ako bola posúdená žiadosť o odročenie

pojednávania, ktorá bola podaná bezprostredne po získaní vedomosti o nemožnosti

zúčastnenia sa nariadeného pojednávania vzhľadom na nemožnosť riadnej prípravy

zastúpenia v predmetnej veci. Po telefonickom dopyte na nahliadnutie do spisu za účelom

zadováženia potrebných podkladov k veci, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa

oznámené, že porušovateľ konal v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a

dokonca vo veci rozhodol. Okrem toho, napadnuté rozhodnutie porušovateľa vydané v

neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu nebolo sťažovateľovi ani jeho

právnemu zástupcovi dodnes riadne doručené. V podaní zo dňa 19. 11. 2013 právny

zástupca sťažovateľa písomne upovedomil porušovateľa, že dňom 01. 12. 2013 dochádza k

zmene jeho sídla na novú adresu, ktorú právny zástupca sťažovateľa priamo uviedol spolu

so žiadosťou o doručovanie na túto novú adresu. Napriek tomu, porušovateľ, ktorý

vykonával doručenie napadnutého rozhodnutia prostredníctvom prvostupňového súdu -

Okresného súdu Bratislava V až v roku 2014, napadnuté rozhodnutie zaslal právnemu

zástupcovi na adresu, ktorá v tom čase už takmer dva mesiace nebola aktuálna, celkom

ignorujúc písomné oznámenie o zmene sídla právneho zástupcu sťažovateľa. Výlučne v

dôsledku zhody okolností sa právnemu zástupcovi sťažovateľa dostalo napadnuté

rozhodnutie porušovateľa do dispozície. Sťažovateľovi nebolo umožnené byť prítomný na

pojednávaní prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu a ani nebol

porušovateľom upovedomený o tom, ako posúdil žiadosť o odročení pojednávania.

Podotýkame, že Krajský súd v Bratislave mal povinnosť sťažovateľovi bezodkladne oznámiť,

ako posúdil jeho žiadosť o odročenie pojednávania, nakoľko tým, že tak neurobil, sa

sťažovateľ spoliehal na dôvodnosť svojej žiadosti a očakával, že jej bude vyhovené za

účelom prípravy riadnej obrany vo veci. Keďže Krajský súd v Bratislave nielenže včas

nevyhodnotil vznesenú žiadosť o odročenie pojednávania a dokonca vo veci s konečnou

platnosťou rozhodol, máme za to, že týmto postupom Krajského súdu v Bratislave, boli

porušené vyššie uvedené základné práva sťažovateľa.“

V súvislosti s dodržaním podmienky podania sťažnosti v zákonom ustanovenej

lehote vyplývajúcej s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súde“) sťažovateľ

uvádza:

„Napadnuté rozhodnutie - Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-256 zo dňa 20. 11. 2013 nebolo sťažovateľovi dosiaľ riadne doručené,

avšak sťažovateľ sa o jeho obsahu dozvedel dňa 22. 01. 2014, a teda lehota na podanie

ústavnej sťažnosti je zachovaná.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa , na súdnu ochranu podľa

, na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a na

vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -256 zo dňa

20. 11. 2013, porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -256 zo dňa 20. 11. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa uhradiť

trovy právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 557,16 € na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

V súlade s každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Niet pochýb o tom, že odňatie možnosti konať pred súdom predstavuje takú vadu

konania, ktorá má za následok porušenie základného práva účastníka konania na súdnu

ochranu podľa . Rovnako uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu

bez toho, aby účastníkovi konania bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania

a uplatňovať počas jeho priebehu svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti

konať pred súdom, a teda aj porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že mu nebolo umožnené byť prítomný na

pojednávaní prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, ako aj tým, že nebol

krajským súdom upovedomený o tom, ako posúdil jeho žiadosť o odročenie pojednávania,

čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil tieto

skutočnosti:

Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) zmenkovým platobným

rozkazom č. k. -19 z 5. februára 2010 (ďalej len „zmenkový platobný

rozkaz“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 19 541,94 €

s úrokom 6 % ročne od 16. júna 2009 do zaplatenia, odmenu 65,14 € a trovy konania

2 033,97 €. Na základe sťažovateľom podaných námietok proti zmenkovému platobnému

rozkazu okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu zo 7. júna 2010“) zmenkový platobný rozkaz

- zrušil v zmenkovej sume 8 600 €, v úroku 6 % ročne zo sumy 8 600 € od 16. júna

2009 do zaplatenia a v zmenkovej odmene 28,67 € a v tejto časti konanie zastavil (výrok I);

- zrušil v trovách konania 511,05 € (výrok II);

- ponechal v platnosti v zmenkovej sume 10 941,94 €, v úroku 6 % ročne zo sumy

10 941,94 € od 16. júna 2009 do zaplatenia, v odmene 36,47 € a v trovách konania

1 522,92 € (výrok III) a sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov konania o námietkach

v sume 661,04 € (výrok IV).

Proti rozsudku okresného súdu zo 7. júna 2010 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. februára 2011 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 23. februára 2011“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu zo 7. júna 2010 zmenil tak, že zmenkový platobný rozkaz zrušil v celom

rozsahu a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania o námietkach ho zmenil tak, že

žalobca je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov v sume 1 247,43 € (výrok I),

a zároveň zaviazal žalobcu zaplatiť trovy odvolacieho konania sťažovateľa (výrok II).

Proti rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 podal žalobca dovolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 23. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 23. augusta

2012“) tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 23. februára 2011 zrušil

v napadnutej časti výrokov I a II a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne

okresný súd doručil uznesenie najvyššieho súdu z 23. augusta 2012 právnemu zástupcovi

sťažovateľa — Advokátskej kancelárii BONA FIDE, s. r. o., Sládkovičova 604/41, Beluša

(ďalej len „advokátska kancelária BONA FIDE“), 24. septembra 2012.

Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie 9. júla 2013 nariadil pojednávanie na

20. november 2013, pričom predvolanie na toto pojednávanie doručil 17. júla 2013 aj

advokátskej kancelárii BONA FIDE, ktorá listom z 1. augusta 2013 krajskému súdu

oznámila, že právne zastupovanie sťažovateľa ukončila „právoplatným rozsudkom vo veci“,

pričom zdôraznila, že o tejto skutočnosti informovala aj okresný súd listami z 19. júna 2011

a 26. septembra 2012. Krajský súd následne 20. augusta 2013 vydal pokyn na doručenie

predvolania na pojednávanie nariadeného na 20. november 2013 priamo sťažovateľovi

(predvolanie mu bolo doručené 26. augusta 2013). Dňa 19. novembra 2013 (nová) právna

zástupkyňa sťažovateľa JUDr. Eva Pravdíková Bučková (ďalej len „právna zástupkyňa“)

e-mailom doručila krajskému súdu žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného

na 20. november 2013, pričom ju následne doplnila originálom listu označeným ako

„oznámenie a žiadosť o odročenie pojednávania“, prílohou ktorého bolo aj splnomocnenie

udelené právnej zástupkyni sťažovateľom z 19. novembra 2013 (originál listu bol krajskému

súdu doručený 20. novembra 2013, pozn.). Zo zápisnice z pojednávania, ktoré sa

uskutočnilo na krajskom súde 20. novembra 2013, vyplýva, že pojednávanie sa uskutočnilo

v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento rozsudok

okresného súdu zo 7. júna 2010 v napadnutej časti, ktorou bol ponechaný v platnosti

zmenkový platobný rozkaz, a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania potvrdil, sa

uvádza:

„Odvolací súd po nadobudnutí právoplatnosti dovolacieho uznesenia nariadil

pojednávanie na deň 20. 11. 2013 na opätovné prejednanie odvolania žalovaného v 2. rade

proti rozsudku súdu prvého stupňa. Upovedomenie o nariadenom termíne pojednávania

prevzal právny zástupca žalovaného v 2. rade AK BONA FIDE, s. r. o. Beluša dňa

17. 07. 2013 a podaním zo dňa 06. 08. 2013 oznámil odvolaciemu súdu, že žalovaného už

nezastupuje, a preto vracia predvolanie. Odvolací súd preto opakoval doručenie

o nariadenom termíne priamo žalovanému v 2. rade. Z doručenky založenej v súdnom spise

je preukázané, že predvolanie prevzal dňa 26. 08. 2013 na nariadený termín 20. 11. 2013.

Odvolateľ sa z nariadeného termínu prostredníctvom svojej novej právnej zástupkyne, ktorú

poveril dňa 19. 11. 2013 (teda 1 deň pred pojednávaním) ospravedlnil a žiadal o odročenie

z dôvodu, že nemá možnosť naštudovať spis a pripraviť riadne zastúpenie pred termínom

pojednávania. S návrhom na odročenie pojednávania nesúhlasil žalobca z dôvodu, že

nedostatok času na oboznámenie sa so spisom nie je bez ďalšieho dôvodom na vyhovenie

žiadosti o odročenie pojednávania. Zdôraznil, že JUDr. Eva Pravdíková Bučková, ktorú

žalovaný v 2. rade splnomocnil, tohto zastupuje aj v ďalších konaniach o zaplatenie

zmenkovej sumy s príslušenstvom voči žalobcovi. Odvolací súd po preskúmaní dôvodnosti

návrhu na odročenie pojednávania zistil že žalovaného v 2. rade zastupovala advokátska

kancelária BONA FIDE, s. r. o., ktorá podaním zo dňa 22. 06. 2011 oznámila súdu prvého

stupňa ako odpoveď na výzvu o vyjadrenie k dovolaniu, že právne zastupovanie skončili

právoplatným rozsudkom vo veci. Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom

odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 05. 05. 2011. Po zrušení rozsudku

odvolacieho súdu AK BONA FIDE, s. r. o. prevzala dňa 24. 09. 2012 zrušujúce uznesenie

NS SR v predmetnej veci, keďže zrejme po zrušení právoplatného rozsudku odpadol dôvod,

pre ktorý skončila zastupovanie, AK vrátila súdu až predvolanie na odvolacie pojednávanie.

Ako prílohu k sprievodnému listu priložila list, ktorým vrátila dovolanie a ktoré je v spise

založené na l. č. 197a, ale podanie datované dňa 26. 09. 2012, ktorým podľa jej tvrdenia

vrátila uznesenie NS SR, doručené dňa 24. 09. 2012, sa v spise nenachádza. AK nepriložila

žiadny dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia, že súdu predmetné uznesenie vrátila.

Odvolací súd neakceptoval ospravedlnenie žalovaného v 2. rade, resp. jeho právnej

zástupkyne so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu krátkosti času na prípravu,

a to vzhľadom k tomu, že žalovaný v 2. rade prevzal osobne predvolanie na nariadený

termín pojednávania, ako vyplýva z doručenky dňa 26. 08. 2013 a mal do 20. 11. 2013

(takmer 3 mesiace) dostatočný časový priestor zvoliť si nového právneho zástupcu, keď už

nebol zastúpený pôvodným PZ. Odvolací súd mal za to, že svojím konaním žalovaný

v 2. rade účelovo predlžuje súdne konanie a naviac zmenkové konanie, t. j. právo vzniknuté

zo zmenkového vzťahu. Keďže dôvod žiadosti o odročenie pojednávania nemožno

kvalifikovať ako dôležitý, pretože žalovaný v 2. rade mal dostatok času poveriť nového

právneho zástupcu, odvolací súd pojednával a rozhodol v zmysle bez

prítomnosti žalovaného v 2. rade.“

V súlade s (ďalej len „OSP“) súd

pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví

na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať

v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané

dôkazy.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého bráni

absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať procesne relevantným spôsobom

pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo akceptované, potom by sa súdne

konanie prostredníctvom sústavného využívania opakovaných žiadostí o odročenie

pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania,

a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť

nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch.

Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného

pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je nastolenie stavu právnej

istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet sporu. Prirodzene, takto

formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj možnosť neakceptovať žiadosť účastníka

konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to obzvlášť v prípadoch, keď doterajší

priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí o odročovanie pojednávaní pre

účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľný je potom postup všeobecného

súdu spočívajúci v uskutočnení pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania. Takto

zvolený postup je však všeobecný súd povinný dostatočným spôsobom zdôvodniť

().

V nadväznosti na posudzovaný právny problém ústavný súd poukazuje aj na právne

názory vyslovené v judikatúre najvyššieho súdu, podľa ktorých dôležitý dôvod v zmysle

môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu

k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky

okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho

konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná

(všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo

neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce

príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca

účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu,

ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101

ods. 2 ), posudzuje všeobecný súd podľa okolností posudzovaného prípadu (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. augusta 2012).

Najvyšší súd už vyslovil aj právny názor, podľa ktorého zmena právneho zastúpenia

(vykonaná po veľmi dlhom čase) a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novým

právnym zástupcom môže byť dôvodom odročenia pojednávania v zmysle

len výnimočne. Výnimočnosť situácie je pritom potrebné vnímať cez konkrétne okolnosti

prípadu dané napr. aj časovým priestorom, ktorým disponoval samotný účastník konania

na účely zvolenia si právneho zástupcu, a schopnosťou právneho zástupcu oboznámiť sa

v relevantnom čase zostávajúcom do nariadeného pojednávania so spisom, ako aj jeho

možnosťou zúčastniť sa pojednávania (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. augusta 2012).

Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka konania na požadovanej

úrovni ide na ujmu účastníka konania alebo advokáta, nie všeobecného súdu (porovnaj napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2010).

Ústavný súd akceptuje uvedené právne názory najvyššieho súdu a konštatuje, že sú

aplikovateľné aj na vec sťažovateľa. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ústavný súd zastáva

názor, že ak na základe už opísaných skutkových okolností v posudzovanej veci krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne,

tak išlo o ústavne konformný postup, prostredníctvom ktorého nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

ani jeho práva podľa dohovoru. Ústavný súd v plnom rozsahu akceptuje

argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej bol sťažovateľovi poskytnutý dostatočný

priestor na realizáciu jeho procesných práv (takmer 3 mesiace), ku ktorým nepochybne patrí

aj voľba kvalifikovaného právneho zastúpenia. Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci nebolo možné sťažovateľom uvádzaný dôvod odročenia

pojednávania nariadeného na 20. november 2013 kvalifikovať ako dôležitý, keďže ho

nebolo možné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu vyvodzovať zo skutočností,

ktoré by boli nepredvídateľné, prípadne neodvrátiteľné či náhle (keďže predvolanie na

pojednávanie nariadené na 20. november 2013 bolo sťažovateľovi doručené 26. augusta

2013, uvedená doba bola dostatočná na to, aby si sťažovateľ právneho zástupcu zvolil aj

skôr, ako deň pred nariadeným pojednávaním).

Sťažovateľ súčasne namieta, že krajský súd „včas nevyhodnotil vznesenú žiadosť

o odročenie pojednávania a dokonca vo veci s konečnou platnosťou rozhodol“.

Podľa účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu

oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom

dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky

okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä:

a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode

dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré

súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Z vyplýva pre všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na odročenie

pojednávania povinnosť súdu bezodkladne oznámiť, ako návrh posúdil. V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje, že splnenie povinnosti bezodkladne oznámiť posúdenie návrhu na

odročenie pojednávania je potrebné vnímať cez konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým

je nevyhnutné v konkrétnych okolnostiach prihliadať na skutočnosť, že sťažovateľ

prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne návrh odročenia pojednávania doručil

krajskému súdu deň pred samotným pojednávaním. Za týchto okolností je podľa názoru

ústavného súdu ústavne udržateľné, ak sa krajský súd vysporiadal s návrhom sťažovateľa na

odročenie pojednávania v rámci napadnutého rozsudku s uvedením dôvodov svojho

rozhodnutia.

Nad rámec odôvodnenia sťažnosti už len pre úplnosť ústavný súd dodáva, že

s prihliadnutím na jeho zistenia je zrejmé, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol

doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 22. januára 2014, teda v súlade s § 158 ods. 2

, podľa ktorého rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom,

prípadne ich zástupcom do vlastných rúk. Pritom je bez právneho významu skutočnosť, že

písomnosť bola zo strany krajského súdu doručovaná na adresu právnej zástupkyne, ktorá

bola „neaktuálna“, a teda v rozpore s oznámením o zmene sídla právnej zástupkyne.

Skutočnosťou dôležitou pre posúdenie splnenia formálnej podmienky riadneho doručovania

je doručenie rozsudku účastníkovi konania, prípadne jeho právnemu zástupcovi do

vlastných rúk, pričom táto podmienka bola nepochybne splnená.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali

ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom

označenými právami podľa a dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014