Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 310/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Bytového družstva Humenné, Laborecká 1896/58,

Humenné, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Andrejcovou, Laborecká 1896/58,

Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozsudkami

Okresného súdu Humenné z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Prešove z 23. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2013 v

konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bytového družstva Humenné o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. februára 2014 doručená sťažnosť Bytového družstva Humenné (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) z 23. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 29. októbra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Dňa 12. 05. 2011 vydal Okresný súd

Humenné Medzitýmny rozsudok sp. zn. , ktorým rozhodol, že: Nárok žalobcu

J. B... na vyplatenie vyrovnacieho podielu pri zániku jeho členstva v Bytovom družstve

Humenné je opodstatnený.

Proti hore uvedenému rozsudku v zákonnej odvolacej lehote podal sťažovateľ

odvolanie..., s tým, že... žiadal odvolací súd v prípade, že sa stotožní s názorom

prvostupňového súdu, aby vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie

je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Krajský súd... Rozsudkom, sp. zn. zo dňa 23. 07. 2012, Medzitýmny

rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. zo dňa 12. 05. 2011 potvrdil, bez

toho, aby dovolanie pripustil.

Sťažovateľ podal voči Rozsudku Krajského súdu... dovolanie, ktoré Najvyšší súd...

Uznesením zo dňa 29. 10. 2013, sp. zn. odmietol z dôvodu, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa správnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Sťažovateľ porušenie svojich práv vidí v tom, že «Vo vyššie uvedenej právnej veci sa

žalobca... domáha výplaty vyrovnacieho podielu po zániku členstva v bytovom družstve na

základe ustanovení § a 234 .

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie, ktorým vyslovil, že nárok žalobcu J. B. je

opodstatnený, odôvodňuje tým, že úprava Stanov sťažovateľa absolútne vylučuje nárok

bývalého člena na vyplatenie vyrovnacieho podielu čo do základu, preto ju v tej časti

považuje za neplatnú.

Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok prvého stupňa odôvodnil

tým, že majetková účasť člena v družstve počas trvania členstva je majetkom družstva

a až so zánikom členstva za trvania družstva je spojený nárok na vyrovnací podiel, otázku

danosti tohto nároku rieši priamo zákon, preto medzitýmny rozsudok je v súlade

so zákonom.

Predmetný názor oboch súdov sťažovateľ považuje za nesprávny a to z nasledovných

dôvodov:

Podľa ust. pri zániku členstva za trvania

družstva má doterajší člen nárok na vyrovnací podiel.

Ustanovenia a stanovujú spôsob výpočtu

a splatnosť vyrovnacieho podielu, ods. 5 tohto ustanovenia výslovne zakotvuje, že § 233

ods. 2-4 má dispozitívnu povahu. Stanovy teda môžu odchylne od zákona ustanoviť spôsob

určenia vyrovnacieho zostatku.

Sťažovateľ sa nestotožňuje sa s názorom súdu, že v tomto prípade stanovy vylúčili

nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu...

Pri zániku členstva družstvo členovi vyplatí vyrovnací podiel, ktorým je jeho splatený

členský vklad, zhodnotený o výsledky činnosti družstva za obdobie trvania členstva.

Vzhľadom však na odlišnosť jednotlivých druhov družstiev a na rôzne účely ich

založenia a fungovania, zákon pripúšťa aj inú úpravu určenia vyrovnacieho podielu.

V prípade bytových družstiev, ktoré sú založené za účelom zabezpečovania bytových

potrieb svojich členov, je použitý celý splatený členský vklad člena (základný členský vklad

+ ďalší členský vklad = členský podiel) na financovanie výstavby bytu, ktorý družstvo

prideľuje členovi do nájmu a ktorý člen užíva, pričom mu prislúcha právo nadobudnúť

ho do svojho vlastníctva len za cenu nesplateného investičného úveru, ktorý je družstvo

povinné odviesť príslušnej banke. Ak je investičný úver splatený, ako to bolo aj v prípade

žalobcu, žalobca nadobúda predmetný byt do svojho vlastníctva bezplatne.

Preto bytové družstvá v zmysle ust. § 233 ods.5 Obchodného zák. vo svojich

stanovách upravili vyplácanie vyrovnacieho podielu iným spôsobom.

V prípade zániku členstva po prevode vlastníctva bytu bol v skutočnosti vyrovnací

podiel doterajšiemu členovi vyplatený v hodnote prevedeného bytu, pričom trhová hodnota

bytu v súčasnosti je mnohonásobne vyššia ako zaplatený členský vklad. V ostatných

prípadoch, ak doterajší člen družstva užíva pridelený družstevný byt ako jeho nájomca, sa

mu vypláca vyrovnací podiel za podmienky odovzdania družstevného bytu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ust. , ktoré

upravuje spôsob vyplatenia vyrovnacieho podielu v prípade, ak členský vklad spočíval

v prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na družstvo.

V tomto prípade môže člen žiadať vyporiadanie vrátením tejto nehnuteľnosti a to

v hodnote, ktorá je evidovaná v majetku družstva v čase zániku jeho členstva. Ak je výška

vyrovnacieho podielu menšia, než je hodnota vrátenej nehnuteľnosti, je nadobúdajúci člen

povinný uhradiť družstvu rozdiel v peniazoch.

Podľa názoru sťažovateľa je v tomto smere možná analógia, pretože byt ako

nehnuteľnosť nadobudlo do vlastníctva družstvo na základe členom splateného členského

vkladu (základný členský vklad + ďalší členský vklad), pričom nárok člena žiadať ako

vyporiadanie vyrovnacieho podielu vrátenie nehnuteľnosti v našom prípade predstavuje

prevod bytu do jeho vlastníctva. Čo sa týka hodnoty nehnuteľnosti, táto je v súčasnej dobe

nepomerne vyššia, ako je hodnota evidovaná v majetku družstva.

Zákon výslovne zakotvuje, že § 233 ods. 2-4 má dispozitívnu povahu. Stanovy teda

môžu odchylne od zákona ustanoviť spôsob určenia vyrovnacieho zostatku, pričom úprava

Stanov sťažovateľa sa nemôže považovať za úplné vylúčenie vyplatenia vyrovnacieho

podielu, pretože ten bol členovi pri prevode vlastníctva bytu vyplatený aj s poukazom

na ust. , odseku 6, v ktorom je v poslednej vete uvedené :

„Prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká nárok člena družstva na vrátenie

členského podielu.“

V komentári k tomuto ustanoveniu sa uvádza : „Člen družstva prevodom vlastníctva

bytu prestáva byť členom družstva, pretože do ceny bytu sa mu započítava aj základný

členský vklad. Tento sa mu do ceny bytu započítal už v dobe, keď mu bol byt pridelený.

To znamená, že ak vlastník bytu sa chce stať opäť členom družstva musí uhradiť základný

členský vklad vo výške, ktorú určujú stanovy družstva. V súlade s § 223 ods. 3 Obchodného

zákonníka je podmienkou vzniku členstva v družstve splatenie Členského vkladu určeného

stanovami. Ide o základný Členský vklad. To znamená, že ak sa základný členský vklad

započítal do ceny bytu, vlastník bytu nespĺňa základnú podmienku byť členom družstva.“

Zánik nároku na vrátenie členského podielu upravuje aj Zákonné opatrenie

Predsedníctva FZ č. , ktorým sa dopĺňa z. č. o úprave

majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách, a to v ust. § 28a

ods. 5, podľa ktorého „Prevodom družstevného bytu zaniká nárok na vrátenie členského

podielu.“

I v prípade žalobcu J. B. prevodom predmetného bytu do jeho vlastníctva jeho

majetková účasť v družstve zanikla, keďže v hodnote bytu je zahrnutý splatený členský

vklad. Od nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu, t. j. od 30. 07. 2001 až do zániku

členstva žalobca J. B. splatený členský vklad v bytovom družstve nemal.

Ustanovenie § 233 ods. 2 Obch. zák., ktoré určuje spôsob výpočtu vyrovnacieho

podielu, predpokladá u doterajšieho člena existenciu splateného členského vkladu. V tomto

prípade však žalobca J. B. splatený členský vklad v družstve nemá. Ak by sťažovateľ

postupoval pri výpočte vyrovnacieho podielu podľa § 233 ods. 2 Obch. zák., ktorý vychádza

z výšky splateného členského vkladu, u žalobcu J. B. je splatený členský vklad nula, preto

bude v čitateli zlomku nula a aj výsledok výpočtu vyrovnacieho podielu sa bude rovnať

nule.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ má za to, že bolo nevyhnutné

inak upraviť spôsob určenia vyrovnacieho podielu, že sťažovateľova úprava vyplácania

vyrovnacieho podielu, schválená v stanovách najvyšším orgánom družstva, nevylúčila

nárok člena družstva na výplatu vyrovnacieho podielu a je platná. Nakoľko ide o vec

zásadného významu, pretože takúto úpravu vyrovnacieho podielu má v stanovách väčšina

družstiev na Slovensku, odvolací súd svojim postupom, ktorým nespravodlivo rozhodol a

nepripustil voči svojmu rozhodnutiu možnosť dovolania, zamedzil možnosť, aby sa touto

vecou zaoberal Najvyšší súd SR, z tohto dôvodu sťažovateľovi nebola poskytnutá súdna

ochrana podľa , ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods.1 Dohovoru.».

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd... v konaní vedenom pod č. k. , Krajský súd...

v konaní vedenom pod a Okresný súd... v konaní vedenom pod

porušili základné právo Bytového družstva Humenné..., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... a podľa Dohovoru...

... Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. zo dňa

12. 05. 2011, Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

23. 07. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2013, sp. zn.

a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

... Bytovému družstvu Humenné..., priznáva náhradu trov konania v sume

284,08 Eur, ktoré je Najvyšší súd... povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

JUDr. Tatiany Andrejcovej..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem toho sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) „rozhodol o odklade vykonateľnosti

napadnutého právoplatného Rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 23. 07. 2012, nakoľko ide o medzitýmny rozsudok a v zmysle jeho výroku bude

prvostupňový súd pokračovať v predmetnom konaní, čím môže spôsobiť sťažovateľovi vážnu

ujmu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa medzitýmnym

rozsudkom okresného súdu z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi

ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2012

Sťažovateľ sťažnosťou namieta taktiež porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie

uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. z 25. marca 2013,

ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože

lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je

v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená

v počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu.

Jadrom námietok sťažovateľa je nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorý je podľa neho nesprávny, porušujúci jeho označené práva.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia krajského súdu dospel k záveru,

že rozsudok, ktorým sa krajský súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa

vo svojom výroku pri konštatovaní, že „Nárok žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu

pri zániku jeho členstva v Bytovom družstve Humenné je opodstatnený“, je dostatočným

spôsobom odôvodnený, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil svoje úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a jeho právne závery, na ktorých je založený, nemožno

hodnotiť ako arbitrárne, a preto z tohto dôvodu je sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu

zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku po opísaní právnych záverov okresného

súdu, vyjadrenia sťažovateľa ako žalovaného jasne a zrozumiteľne reagoval na námietku

sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci a jeho právny názor

na strane 3 až strane 5 v žiadnom prípade nemožno považovať ako svojvoľný. Krajský súd

uviedol, že okresný súd sa správne vysporiadal s ustanovením „§ 17 ods. 7 zákona o bytoch

v spojení s “, a jeho následná právna argumentácia

k nárokom žalobcu je podľa názoru ústavného súdu dostatočná. V danom prípade niet teda

ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný právny názor a s napadnutým rozsudkom

krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľa.

Ani skutočnosť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že podľa neho „ide

o vec zásadného významu“ a krajský súd nespravodlivo rozhodol, ak nepripustil proti

svojmu rozhodnutiu možnosť podať dovolanie, čím malo dôjsť k porušeniu jeho

označených práv podľa a dohovoru, nemá ústavnoprávny

rozmer a iba samotné tvrdenie sťažovateľa nie je ešte dôkazom o neústavnosti postupu

krajského súdu.

K tomu ústavný súd dodáva, že je na úvahe odvolacieho súdu, či túto možnosť danú

zákonom využije alebo nie. Predmet sporu a rozhodnutie o ňom rozsudkom podľa § 152

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“), krajský súd nepovažoval za otázku po právnej stránke zásadného

významu, a tento jeho záver ústavný súd nie je ani oprávnený preskúmavať (obdobne

). Pritom ústavný súd už nad rámec odôvodnenia poukazuje na prax

všeobecných súdov pri aplikácii ustanovenia , ktoré zastávajú názor,

že pripustenie dovolania odvolacím súdom nie je viazané na návrh účastníka konania

a odvolací súd v prípade existencie takéhoto návrhu nie je ním viazaný (rozsudok

najvyššieho súdu z 20. marca 2003 sp. zn. Obdo V 79/2000).

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. júla 2012 odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2013

Sťažovateľ (v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) v petite

sťažnosti namietal aj porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, ale

v odôvodnení sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, v čom vidí porušenie svojich

označených práv predmetným uznesením najvyššieho súdu, teda odôvodnenie sťažnosti,

ktorá je základnou zákonnou náležitosťou na jej podanie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde), nie je v zhode s petitom sťažnosti ( ), preto

sa touto časťou sťažnosti ústavný súd nezaoberal a sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho

súdu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (obdobne. , ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014