Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 34/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS –28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť R. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid Haulíkovou,

Advokátska kancelária, Záhorácka 100, Malacky, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 20. augusta 2013, a takto

rozhodol:

1. Základné práva R. K. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 20. augusta 2013

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 20. augusta 2013

z r u š u j e .

3. R. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom

dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e Krajský súd v Trnave

p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ingrid Haulíkovej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 22. januára 2014 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 20. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. júna 2010 odsúdený za zločin

sexuálneho násilia podľa , pokusu zločinu sexuálneho násilia

podľa a a prečinu usmrtenia podľa

ods. 1 a 2 písm. a) a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

6 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

s minimálnym stupňom stráženia.

Rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. zo 7. júna 2010 bol

vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušený rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2010. Odvolací súd odsúdil sťažovateľa na úhrnný

trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka nepodmienečne so zaradením na výkon trestu

odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolací súd svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľovi bolo potrebné uložiť trest v zmysle asperačnej

zásady podľa .

Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania z dôvodu,

že mu bol uložený trest s použitím asperačnej zásady podľa ,

o ktorej bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012

rozhodnuté, že jej časť (v slová v texte za bodkočiarkou „súd

uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“)

nie je v súlade s .

Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. júna 2013 vyhovel návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania a zároveň zrušil výrok o treste rozsudku

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2010. Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej

trestnej veci boli splnené podmienky na obnovu konania. Proti uzneseniu podal sťažnosť

prokurátor.

Krajský súd ako odvolací súd preskúmal uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 13. júna 2013 a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná,

a preto napadnutým uznesením rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 13. júna 2013, ktorým sa vyhovelo návrhu na povolenie obnovy

konania, a rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania sa zamieta.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2010 bol odsúdený na základe aplikácie asperačnej

zásady v jej pôvodnom znení podľa (pred prijatím nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012), pričom mu bol zvýšený

trest odňatia slobody z pôvodných 6 rokov na trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd aplikujúc protiústavný právny predpis pri rozhodovaní

o výške trestu odňatia slobody zvýšil nielen hornú hranicu trestu z pôvodných 10 rokov

o 1/3 (t. j. na 13 rokov a 4 mesiace), ale zvýšil aj dolnú hranicu trestu z pôvodných 5 rokov

na 9 rokov a 2 mesiace a sťažovateľovi vymeral trest vo výške 9 a pol roka. Sťažovateľ sa

domnieva, že ak by krajský súd aplikoval len ústavne konformnú časť ustanovenia § 41

ods. 2 , pri rozhodovaní o treste by mohol skúmať primeranosť trestu

a jeho individualizáciu v rámci trestnej sadzby 5 rokov až 13 rokov a štyri mesiace a nebol

by limitovaný uložením trestu nad úroveň zvýšenej spodnej sadzby 9 rokov a 2 mesiace.

Sťažovateľ zastáva názor, že aplikácia časti asperačnej zásady zakotvenej

v , o ktorej bolo nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 rozhodnuté, že nie je v súlade s , bola

jednoznačne v jeho neprospech, čo malo byť napravené povolením obnovy konania.

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv podľa , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nahradil mu trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

5. K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 144/14

z 28. marca 2014. Predseda krajského súdu zastáva názor, že postup odvolacieho súdu bol

realizovaný v súlade s uplatňovanou súdnou praxou, a zároveň doplnil, že uplatňovaná

súdna prax v tejto veci nebola jednotná a jej nejednotnosť pretrváva do súčasnosti. Ďalej

uviedol, že trest v trvaní 9 a pol roka uložený sťažovateľovi je trestom ukladaným v rámci

základnej trestnej sadzby v rozsahu 5 až 10 rokov. Takto uložený trest reflektuje závažnosť

trestných činov a osobné pomery sťažovateľa.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 7. júna 2010 odsúdený za trestný čin zločinu sexuálneho násilia

podľa , pokusu zločinu sexuálneho násilia podľa

a a prečinu usmrtenia podľa a

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov nepodmienečne

so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku sa odvolal sťažovateľ aj prokurátor. Prokurátor sa odvolaním

domáhal zrušenia rozsudku okresného súdu vo výroku o treste a následného uloženia trestu

s použitím (asperačná zásada). Krajský súd vyhodnotil

odvolanie prokurátora ako dôvodné a uviedol, že sťažovateľovi bolo potrebné uložiť trest

v zmysle asperačnej zásady. Krajský súd za použitia asperačnej zásady uložil sťažovateľovi

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka.

Po prijatí nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012,

ktorým ústavný súd rozhodol, že v slová v texte

za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s , sťažovateľ podal na okresnom súde

návrh na povolenie obnovy konania. Okresný súd návrhu sťažovateľa uznesením

sp. zn. vyhovel. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť prokurátor, ktorý

uviedol, že zrušenie asperačnej zásady je síce novou skutočnosťou, ktorá nastala

po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, no nepodmienečný trest bol sťažovateľovi

uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1

(trestná sadzba 5 – 10 rokov, uložený trest odňatia slobody vo výmere

9 a pol roka). Sťažovateľovi uložený trest je teda vzhľadom na okolnosti prípadu

primeraným.

9. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a vo vzťahu

k okolnostiam prípadu zdôrazňuje dve skutočnosti.

10. Základná trestná sadzba pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1

je v rozpätí od 5 do 10 rokov. Okresný súd uložil sťažovateľovi trest

odňatia slobody v trvaní 6 rokov, teda trest blížiaci sa k dolnej hranici uvedenej trestnej

sadzby.

Na základe odvolania prokurátora rozhodol krajský súd o treste s použitím asperačnej

zásady. Trestná sadza pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného

zákona za použitia asperačnej zásady je v rozpätí od 110 mesiacov (9 rokov a 2 mesiace)

do 160 mesiacov (13 rokov a 4 mesiace). Sťažovateľovi bol krajským súdom uložený trest

v trvaní 9 a pol roka, čo znamená trest blížiaci sa k dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby.

Sťažovateľovi bol uložený trest blížiaci sa k dolnej hranici trestnej sadzby, čo je

potrebné vnímať vo vzájomnom vzťahu so skutočnosťou, že trestná sadzba pre zločin

sexuálneho násilia podľa je bez použitia asperačnej zásady

k sťažovateľovi (výrazne) zhovievavejšia. Možno teda aspoň teoreticky uvažovať, že

v prípade neexistencie ustanovenia by odvolací súd zvážil aj

uloženie trestu kratšieho trvania.

11. Je potrebné poukázať aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z prerokovávaného

prípadu. Sťažovateľovi bol rozhodnutím okresného súdu uložený trest v trvaní 6 rokov.

Proti rozhodnutiu okresného súdu sa odvolal prokurátor, a to z dôvodu, že pri výpočte trestu

nebola použitá asperačná zásada. Krajský súd následne uložil sťažovateľovi trest s použitím

asperačnej zásady v trvaní 9 a pol roka. Ak teda bolo o časti asperačnej zásady rozhodnuté,

že nie je v súlade s (v slová v texte za bodkočiarkou

„súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“ nie sú v súlade s ) a zároveň v prípade sťažovateľa bola asperačná

zásada dôvodom, pre ktorý krajský súd ako súd odvolací uložil sťažovateľovi trest v trvaní

9 a pol roka (v porovnaní s pôvodným trestom v trvaní 6 rokov), je logické, že sťažovateľ

má pochybnosti o tom, či jemu uložený trest je primeraný (závažnosti činu alebo pomerom

páchateľa) a že sa domáha povolenia obnovy konania.

Inými slovami, ak by krajský súd pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste

vychádzal iba z prvej časti prvej vety , ukladal by

sťažovateľovi trest v rámci trestnej sadzby od 5 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov (a nie

od 9 rokov a dvoch mesiacov do 13 rokov a 4 mesiacov). Okresný súd, ktorý § 41 ods. 2

neaplikoval, uložil sťažovateľovi trest v trvaní 6 rokov. Na základe toho

je možné usúdiť, že aplikácia asperačnej zásady v prípade sťažovateľa vyznela v jeho

neprospech. Existuje teda pochybnosť, či trest uložený sťažovateľovi nie je zjavne

neprimeraný závažnosti činu alebo pomerom páchateľa.

12. Keďže krajský súd v napadnutom uznesení uvedené skutočnosti nezohľadnil,

napadnutým rozhodnutím a svojím postupom v tomto konaní porušil sťažovateľove práva

podľa , listiny a dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia

porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 7,81 € predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

Občianskeho súdneho priadku).

15. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014