Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 320/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť S. T. a T. T., zastúpených JUDr. Zuzanou Lapárovou,

Advokátska kancelária, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky

sp. zn. z 10. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. T. a T. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014

doručená sťažnosť S. T. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a T. T. (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“); (ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia podľa (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. októbra

2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami

konania o zapretie otcovstva, a to na strane odporcu, vedeného na základe návrhu podaného

okresnému súdu 11. júna 2013.

Sťažovateľky v sťažnosti predkladajú túto argumentáciu:

«... 2. Sťažovateľka v 1. rade sa narodila 15.8.1992, a to počas trvania manželstva

navrhovateľa a sťažovateľky v 2.rade, teda jeho otcovstvo bolo určené v súlade

s ustanovením (nie ako sa uvádza v návrhu, teda podľa

ods. 1 ).

3. Navrhovateľ vo svojom návrhu oprávnenosť podania návrhu opiera o tvrdenie, že

s poukazom na Nález Ústavného súdu SR z 20.4.2010, ktorým tento súd

rozhodol, že ustanovenie o rodine a o zmene a doplnení

neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v súčasnosti nie je zákonom vymedzená lehota,

po uplynutí ktorej by nebolo možné domáhať sa na súde zapretia otcovstva, preto on môže

tento návrh podať.

4. Podľa mohol manžel matky dieťaťa zaprieť otcovstvo

na súde do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa.

Keďže navrhovateľ sa o narodení sťažovateľky v 1. rade dozvedel v deň jej narodenia,

lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva mu uplynula 15.2.1993. 6-mesačná lehota

je lehota prekluzívna.

5. Podľa na plynutie lehôt, ktoré neskončili do 1.4.2005

sa použije tento zákon. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ lehota skončila pred týmto dňom,

táto lehota už nemôže plynúť znova, teda nemôže „obživnúť“. S poukazom na uvedené mal

súd návrh bez ďalšieho dokazovania zamietnuť.

6. Okresný súd Nové Zámky však vo veci koná a uznesením -30

z 10.10.2013 ustanovil vo veci znalca z odboru genetika, odvetvie analýza DNA a takto nás

núti podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu - genetickej skúške. Pretože my sa voči tomuto

rozhodnutiu súdu nemáme ako inak brániť, podávame túto ústavnú sťažnosť.

7. Podľa : „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“. Z SR, z

Zák. č. 99/63 Zb. ako aj zo

Z. z., nepochybne vyplýva, že súd môže zasiahnuť do nedotknuteľnosti osoby len vtedy, ak je

to v súlade so zákonom. Súd nemôže nariadiť vykonanie dôkazu, tobôž nie takého závažného

akým je vykonanie genetickej skúšky v prípade, keď výsledok tohto dokazovania je

pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Súd takto neprípustné zasahuje do nedotknuteľnosti

osoby a jej súkromia sťažovateliek.

8. Poukazujeme aj na to, že skutočnosť, že náš parlament dodnes neurčil lehotu

na zapretie otcovstva v takýchto prípadoch, nemôže mať napríklad za následok, že dieťa

nemôže podávať žalobu o prípustnosť zapretia otcovstva podľa § 96 ods. 1 Zák. o rodine,

pretože nemôže byť splnená podmienka podľa § 96 ods. 1 „ak rodičom uplynula lehota

ustanovená na zapretie otcovstva“. Zákon sám teda existenciu lehoty na podanie návrhu

na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa v ustanovení § 96 ods. 1 Zák. o rodine

predpokladá. V tejto súvislosti poukazujeme aj na odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu SR

z 20.4.2010, z ktorého okrem iného vyplýva, že nie existencia lehoty a jej

dĺžka ale určenie začiatku jej plynutia boli podkladom vyslovenia tohto nálezu. Okrem toho

v prípade, ak dieťa mieni podať žalobu o zapretie otcovstva, musí najprv podať žalobu

o prípustnosť zapretia otcovstva, kedy súd skúma okrem iného aj to, či je to potrebné

v záujme dieťaťa. Naproti tomu otázka záujmu dieťaťa sa neskúma v konaní o zapretie

otcovstva kde návrh podal manžel matky dieťaťa. Je tiež otázne, na základe akého

ustanovenia zákona za súčasného právneho stavu, keď ustanovenie § 86 ods. 1

je neplatné a neúčinné, môže manžel matky dieťaťa podávať žalobu

o zapretie otcovstva.»

Sťažovateľky na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie

ich základných práv podľa a a dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 10. októbra 2013, označené uznesenie

okresného súdu zrušil, priznal sťažovateľke v 1. rade primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 €, sťažovateľke v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €,

ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 300,16 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľky v podanej sťažnosti namietajú, že uznesením okresného súdu, ktorým

bolo nariadené znalecké dokazovanie prostredníctvom analýzy DNA, došlo

k neprípustnému zásahu do ich práva na súkromie, keď súd v konaní o návrhu na zapretie

otcovstva podaného právnym otcom sťažovateľky v 1. rade nariadil znalecké dokazovanie

napriek skutočnosti, že mu prekluzívna lehota na podanie návrhu podľa názoru

sťažovateliek dávno predtým uplynula. V postupe okresného súdu prezentujúc vlastnú

interpretáciu relevantnej právnej úpravy vidia sťažovateľky porušenie základných práv

zaručených a a tiež dohovoru.

Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje každému právu, ktoré je

v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným

postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah

práva na súdnu a inú právnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky, keďže konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

Rámec povinností štátnych orgánov, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú

právnu ochranu, upravuje , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé

konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy. Postup

všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, treba

považovať za porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis ).

Ústavný súd pri posúdení námietky sťažovateliek v intenciách prezentovanej

judikatúry sústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu, a teda na zodpovedanie

otázky, či postup okresného súdu, ktorý v konaní o návrhu na zapretie otcovstva

iniciovaného právnym otcom sťažovateľky v 1. rade nariadil znalecké dokazovanie znalcom

z odboru genetiky, odvetvia analýzy DNA, mal dostatočnú oporu v relevantnej právnej

úprave.

V náleze sp. zn. z 20. apríla 2011, ktorým bol vyslovený nesúlad

ustanovenia o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s čl. 6 ods. 1 a čl. 8

ods. 1 dohovoru, ústavný súd okrem iného konštatoval, že pri rozhodovaní o návrhu

na zapretie otcovstva je aplikovateľné ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine (upravujúce

zapieracie právo právneho otca, ktorého otcovstvo bolo určené na základe domnienky

otcovstva svedčiacej manželovi matky a podmienky plynutia lehoty pre podanie tohto

návrhu), nie ustanovenie predchádzajúceho o rodine

v znení neskorších predpisov [«Právo na zapretie otcovstva manželom matky, ktoré

s výnimkou dĺžky lehoty je identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch, je bez

akýchkoľvek pochybností tým právom, ktoré sa z uvedeného rámca obsahu

rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa jednoznačne vymyká. Toto právo síce v určitej

potenciálnej rovine existuje, ale rozhodne nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by

bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“ z rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa. Tu skôr

možno hovoriť o určitej podobe tzv. žalobného práva, ktoré však, ak je uplatnené

za účinnosti , treba posudzovať podľa tohto nového zákona.»].

V zmysle záverov označeného nálezu ústavného súdu právnou úpravou potenciálne

aplikovateľnou v prípade sťažovateliek upravujúcou lehotu na podanie tzv. zapieracej

žaloby a podmienky plynutia tejto lehoty bol teda zákon o rodine, resp. ustanovenie § 86

ods. 1 zákona o rodine.

V zmysle , keďže Národná rada Slovenskej republiky

po konštatovaní nesúladu predmetného ustanovenia s príslušnými čl. dohovoru ho neuviedla

do súladu s dohovorom, stratilo toto ustanovenie po šiestich mesiacoch od vyhlásenia

nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Vecná legitimácia

manžela ako právneho otca podať zapieraciu žalobu vzhľadom na ustanovenie § 88

v spojitosti s § 87 zákona o rodine ostala zachovaná.

Z uvedeného vyplýva, že v porovnaní s minulosťou, keď zákonom ustanovená

prekluzívna lehota a jej plynutie bolo jednou z prvých skúmaných skutočností v konaní

a zmeškanie lehoty znamenalo zamietnutie návrhu bez meritórneho rozhodovania, platná

právna úprava podanie zapieracej žaloby aktuálne nelimituje žiadnou lehotou, ktorá

okolnosť je z pohľadu argumentácie sťažnosti okolnosťou ťažiskovou.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností,

na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca.

Podľa účastníkovi, prípadne i niekomu inému môže súd uložiť, aby

sa ustanovil k znalcovi, predložil mu potrebné predmety, podal mu potrebné vysvetlenia,

podrobil sa lekárskemu vyšetreniu, prípadne krvnej skúške, alebo aby niečo vykonal alebo

znášal, ak je to na podanie znaleckého posudku potrebné.

Okresný súd v namietanom uznesení postup podľa citovaných ustanovení

odôvodnil poukazom na potrebu „analýzy ľudského

genetického materiálu DNA za účelom zistenia biologického otcovstva a to u navrhovateľa

voči odporkyni v 1. rade s tým, že ľudský genetický materiál DNA je potrebné analyzovať

u navrhovateľa, odporkyne v 1. rade a odporkyne v 2. rade, ktorá je matkou odporkyne

v 1. rade“.

Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených základných práv

sťažovateliek zaručených , ani dohovoru postupom a uznesením okresného

súdu v posudzovanom konaní, pretože je zrejmé, že okresný súd aplikoval platnú a účinnú

právnu úpravu (platný zákon o rodine a ), a postupoval teda

zákonným spôsobom v súlade s relevantnými ustanoveniami príslušných právnych

predpisov, keď splnenie podmienok na ustanovenie znalca a odobratie genetického

materiálu u sťažovateliek vo svojom rozhodnutí aj náležite vysvetlil.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateliek je potrebné odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateliek sa už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014