Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 319/2014
PDF · 158.04 KB
No categories available
III. ÚS 319/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Furčákom,
Advokátska kancelária, Námestie sv. Egídia 44, Poprad, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 13, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Košice – okolie č. k. 12 Er 458/2003-22 zo 7. januára 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 18. marca 2014
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných
práv podľa čl. 12, čl. 13, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 12 Er 458/2003-22 zo 7. januára 2014.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Proti právoplatnému a na odvolanie neprípustnému rozhodnutiu OS Košice –
okolie, ktoré sťažovateľ prevzal 22.1.2014 podávame ústavnú sťažnosť, pretože: Exekúciu
možno vykonať len podľa § 62 Exekučného poriadku a za takú predmetnú exekúciu
nemožno považovať, keďže:
- exekútor zaslal v r. 2003 upovedomenie o začatí exekúcie na nesprávnu adresu,
a teda ju právne a účinne nedoručil,
- napriek jeho pochybeniu si vyúčtoval takmer 200% trov konania, hoci sťažovateľ
o exekúcii nevedel, nemohol sa nijako brániť, ani dobrovoľne plniť a zamedziť
ani vysokým trovám. Toto pochybenie exekútora nemôže ísť na vrub sťažovateľa,
- po 9 rokoch a desiatich mesiacoch si exekútor so spätnou účinnosťou svojvoľne
a neprípustne svoju chybu „napravil“ a skombinoval tak, že považoval exekúciu
za začatú od r. 2003, a to aj pokiaľ ide o trovy konania. Súd sa v napadnutom
rozhodnutí s týmito chybami exekútora nezaoberal a zmätočne rozhodol
v zásadnom rozpore s exekučným poriadkom.
Pretože v predmetnej veci vyšli najavo nové skutočnosti, podal sťažovateľ návrh
na obnovu konania s priloženou prílohou zo dňa 9.2.2014. Zároveň podal na GP SR podnet
na mimoriadne dovolanie. Jeho podnet bol prijatý, čo potvrdzuje priložený list GP SR
zo dňa 9.2.2014. Sťažovateľovi bolo už v inom konaní doručené nezákonné rozhodnutie, kde
je rovnako exekúcia, tiež podal na tom istom súde návrh na obnovu konania, no ten istý súd
je vo veci nečinný už 23 mesiacov a vec je riešená sťažnosťou na ÚS SR.
Keďže sťažovateľ už vyčerpal všetky možnosti a nápravy sa nedočkal, pričom je
napadnuté rozhodnutie v zásadnom rozpore s hmotným právom, nie je zrušené a je
spôsobilé privodiť mu veľmi vážnu ujmu a na súčasnú situáciu je preňho aj likvidačné,
žiadame, aby Ústavný súd rozhodol takto:
Základné práva JUDr. J. M., vyjadrené v čl. 12, 13, 46, 47, 48 Ústavy SR porušené
boli.
Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušuje a predmetnú exekúciu zastavuje.
JUDr. J. M., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur, ktoré je
Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť menovanému do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
JUDr. J. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, výška ktorých bude
vyčíslená v rozhodnutí Ústavného súdu SR.
Kancelárii Ústavného súdu SR ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia AK
JUDr. Furčák Jozef, Námestie sv. Egídia 44, 058 01 Poprad.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na
začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti
neurčitý, nepresný a neúplný.
V petite predloženej sťažnosti sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, opomenul spisovou značkou označiť rozhodnutie, ktorým malo dôjsť
k porušeniu jeho uvedených práv. Sťažovateľ tiež v petite svojej sťažnosti neoznačil
porušovateľa ním uvedených základných práv. Takto formulovaný petit sťažnosti ústavný
súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne stanoviť predmet tohto
konania, ale predovšetkým ide o petit, ktorý je z uvedených dôvodov nevykonateľný.
Nevykonateľný je tiež návrh sťažovateľa v druhej vete petitu, ktorým navrhuje ústavnému
súdu zjavne nad rámec jeho právomoci zastaviť „predmetnú exekúciu“. Takýto návrh
nespĺňa náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1, ale predovšetkým v § 50 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Zmätočnou je tiež tretia veta petitu, v ktorej navrhuje zaviazať zaplatením
primeraného finančného zadosťučinenia „Krajský súd v Košiciach“, avšak z celého obsahu
sťažnosti nie je možné zistiť, akým spôsobom mal tento zasiahnuť do sťažovateľom
označených základných práv a sťažovateľ ho za porušovateľa svojich základných práv
v sťažnosti ani neoznačil. Napokon sťažovateľ v rozpore s § 36 zákona o ústavnom súde
navrhuje, aby trovy tohto konania nahradil jeho právnemu zástupcovi ústavný súd
prostredníctvom Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Rovnako odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje označenie rozhodnutia,
ktorým malo dôjsť k zásahu do sťažovateľom označených základných práv. Sťažovateľ
rozhodnutie, ktoré sťažnosťou napáda, označil iba v záhlaví svojej sťažnosti, pričom aj
v tomto prípade uviedol spisovú značku nesprávne. Rovnako závažným obsahovým
nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celom jej odôvodnení sa nenachádza čo i len
jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala
svedčať v prospech záveru o porušení niektorého z označených základných práv alebo
slobôd podľa ústavy a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
povolaný. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.
Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého
vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania
skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu
o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda
vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností
svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením,
procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej
moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie
takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje a samotný subjektívny názor
sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť
k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto
záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže sťažnosť, ktorá bola
doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú
zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Napokon ústavný súd zistil aj nedostatky v splnomocnení udelenom sťažovateľom
advokátovi pre konanie pred ústavným súdom, keďže toto je vymedzené „na podanie
ústavnej sťažnosti v právnej veci porušenia ústavného práva na prerokovanie veci bez
prieťahov“, pričom predmetná sťažnosť zjavne z obsahového hľadiska tento rozsah
splnomocnenia presahuje.
Ústavný súd stabilne judikuje, že povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať
tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí
pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným
súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu
za následok záver, že ani prípadná výzva adresovaná sťažovateľovi na účel doplnenia
predloženého podania by nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž
s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ žiada
od ústavného súdu vysloviť, nezameniteľné určenie zásahu, ktorým mali byť v prípade
sťažovateľa porušené jeho základné práva a slobody, ako ani relevantné odôvodnenie ako
východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci
samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia,
návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014