Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 264/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť L. G., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,

Advokátska kancelária, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. januára

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2014 doručená sťažnosť L. G. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. januára 2014 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím

Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru č. KRP-168-

1/DI-1-2003 z 5. januára 2004 v spojitosti s rozhodnutím Okresného dopravného

inšpektorátu Košice-okolie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie (ďalej

len „správne orgány“) č. ORP-P-106/DI-SK-2003 z 24. októbra 2003 (ďalej len

„rozhodnutia správnych orgánov“) uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22

ods. 1 písm. j) o priestupkoch v znení neskorších predpisov

so sankciou peňažnej pokuty vo výške 4 000 Sk a zákazu činnosti viesť motorové vozidlo

po dobu 4 mesiacov. Okresný súd Košice I svojím rozsudkom č. k. -311

z 8. februára 2013 zamietol sťažovateľom podanú žalobu, ktorou sa domáhal v rámci

správneho súdnictva preskúmania uvedených rozhodnutí správnych orgánov. Krajský súd

na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. z 29. januára 2014 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti. V ostatnom podal sťažovateľ

na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu predovšetkým

do sféry skutkových zistení a hodnotí právne závery všeobecných súdov, s ktorými

nesúhlasí a domáha sa iného, preň priaznivejšieho posúdenia jeho právnej veci.

Východiskom jeho úvah, ako sám uvádza, je „Základná skutočnosť, ktorú som v konaní

namietal, no súdy sa s touto mojou námietkou nezaoberali bolo, že znalecké posudky,

o ktoré súdy opreli svoje rozhodnutie vychádzajú z nesprávne spracovaného protokolu

o dopravnej nehode, od ktorého sa následne odvíja nesprávne vyhodnotenie nehodového

deja. Z protokolu o dopravnej nehode je zrejmé, že tento neobsahuje základné informácie

a údaje, na základe ktorých je možné vierohodne posúdiť priebeh nehodového deja

a následne vyvodiť správny právny záver a rozhodnúť v rámci priestupkového konania.

Na základe... zle označeného miesta zrážky, boli nepresne a nesprávne vyhotovené znalecké

posudky.“. Sťažovateľ teda zastáva názor, z ktorého vyplýva, že „... správny orgán

nepostupoval v súlade s... ustanoveniami zákona o správnom konaní, keďže nezistil presne

a úplne skutočný stav veci, jeho rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci

a preto je nezákonné. Správny orgán vôbec neakceptoval moje návrhy na vykonanie

dokazovania a riadne a zákonné dôkazy - čestné prehlásenia svedkov považoval bezdôvodne

za účelové. Mám za to, že súdy oboch stupňov porušili moje ústavné právo na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že tento postup správnych orgánov považovali

za súladný so zákonom bez toho, aby sa riadne vysporiadali so vznesenými námietkami.“.

V závere sťažovateľ uzatvára, že „Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

vidím v tom, že súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako zákonné a to napriek viacerým

závažným pochybeniam v správnom konaní, ktoré boli nezlučiteľné so spravodlivým

prejednaním veci a spravodlivým procesom, nakoľko dôkazy boli preukázateľne

zmanipulované, dodatočne upravené a doplnené odôvodnenie rozhodnutia

nepreskúmateľné.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach, sp. zn. -338 zo dňa 29. januára 2014 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -338 zo dňa 29. januára

2014 zrušuje a vec sa vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 340,90 Eur... “

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v súhrne dôvodí, že „Rozhodnutie odvolacieho

súdu považujeme za neobjektívne a neodôvodnené, ktoré nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní a nepredstavuje logické vyvrcholenie činnosti súdu pri vydaní rozsudku. Pri

určení základu súdneho rozhodnutia sa vychádza z principiálnych zásad ovládajúcich celé

konanie. Jednou zo základných zásad je zásada materiálnej pravdy, podľa ktorej základom

rozhodnutia sa môže stať len skutočný stav veci. Súd tieto základné zásady nerešpektoval,

nerozhodol na základe materiálnej pravdy, ani na základe skutočného stavu veci. Ak tak súd

nekonal, konal v rozpore zo základnými princípmi .“.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.

6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 29. januára 2014 uviedol:

„Odvolací súd preskúmal odvolanie žalobcu zo dňa 8. 2. 2013 podľa ust. § 214

ods. 1 , a zistil, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Preto rozhodnutie súdu

potvrdil podľa ust.

Žalobca rozsudok tohto súdu nepovažoval za zákonný z nasledovných dôvodov:

- nebol náležité zistený skutkový stav, z dôvodov námietky proti znaleckému posudku

Ing. B.,

- prvostupňový súd nevysvetlil, prečo vychádzal iba z ďalšieho kontrolného posudku

- Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, s poukazom na výpočet rýchlosti jazdy motorového

vozidla Honda Civic,

- neakceptácia videonahrávky TV Moldava, s poukazom na zmanipulovanie výpovede

svedkov V. a H.,

- kópia spisu nie je totožná so spisom, ktorý mal súd k dispozícii,

- bola zvýšená pokuta pre žalobcu, bez náležitého odôvodnenia.

Súd vo veci rozhodol podľa ust. , v nadväznosti na ust.

ods. 2 .

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti a dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobca sa súdi vyše 10 rokov pre jednoduchú dopravnú nehodu, pri ktorej správny

orgán zistil zavinenie aj zo strany žalobcu, čo bolo jednoznačne a nepochybne potvrdené

všetkými tromi znaleckými posudkami, teda nielen tým posudkom, ktorý si dal vypracovať

sám žalobca /posudok Ing. M. V., č. 036/2004, str. 13/; v ktorom aj tento znalec potvrdzuje,

že aj žalobca by bol nehode zabránil, ak by dal prednosť vozidlu pohybujúcemu sa po

hlavnej ceste, teda, ak by s vozidlom nevykonával otáčací manéver v čase, keď po hlavnej

ceste sa pohybovalo vozidlo Honda Civic, ktoré mohol vidieť. Aj ďalší znalecký posudok č.

69/2003 zo dňa 19. 5. 2003, Ing. Z. B., str. 13/ potvrdzuje, že ak by sa žalobca dostatočne

presvedčil, či pri otáčaní neohrozí iného účastníka premávky, mohol zabrániť nehode.

Žalobca však nebol spokojný ani s týmto posudkom, preto súd pre objektivitu

konania, aj s ohľadom na zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ustanovil znalca

– Ústav súdneho inžinierstva v Žiline, ktorý vypracoval posudok č. 85/2010 zo dňa 7. 4.

2010, ktorý na str. 38 tiež potvrdzuje, že žalobca z technického hľadiska ohrozil vodiča

vozidla Honda Civic, preto jeho techniku jazdy možno považovať za nesprávnu.

V danom prípade pravdepodobne žalobca nepochopil, že v tomto konaní sa neriešili

súvislosti s vyhodnocovaním dôkazov v prospech či neprospech účastníkov dopravnej

nehody, napr. pre účely náhrady škody, ale v tomto konaní bolo predmetom prieskumu iba

to, či správny orgán pri ukladaní pokuty vo výške vtedajších 4.000,- Sk a uložení sankcie

zákazu viesť motorové vozidlo na dobu 4 mesiacov, či tento výrok prvostupňového

rozhodnutia Okresného riaditeľstva, Policajného zboru, okresného dopravného

inšpektorátu Košice – okolie bol alebo nebol v súlade s platnou právnou úpravou.

Druhostupňový správny orgán zmenil tento výrok tak, že výšku pokuty ponechal, ako

aj zákaz viesť motorové vozidlo po dobu 4 mesiacov, iba zmenil v jednom odseku právnu

kvalifikáciu tak, že z ust. až 3 vtedy platného vynechal

odsek 2 a rozšíril o ďalšiu právnu kvalifikáciu: o ust. § 3 ods. 2 písm. a/ cit. zákona.

Zo žalobných dôvodov žalobcu teda vyplýva, že nebol zistený skutkový stav správne,

súd sa s týmto nemôže stotožniť, lebo už na tejto dopravnej nehode, pokiaľ ide o ohrozujúci

priestupok žalobcu nič nie je možné zmeniť ani doplniť, vzhľadom na to, že znalecké

posudky potvrdili spoluúčasť na dopravnej nehode a preto právna kvalifikácia, ako aj

sankcia za porušenie cestnej premávky bola žalobcovi uložená v súlade s platnou právnou

úpravou, špecifikovanou v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutiach správneho

orgánu druhého stupňa.

Žalobca neupresnil, aká dokumentácia chýba v administratívnom spise, oproti jeho

kópiám a aký vplyv by to malo na hodnotenie priestupku žalobcu, túto námietku nie je

možné vyhodnotiť.

Riešenie priestupku druhého vodiča, na techniku jazdy ktorého žalobca poukazuje

v odvolaní ako aj v žalobe, súd v tomto konaní nie je oprávnený riešiť, pretože uvedené nie

je predmetom tohto konania. Obdobne, tvrdenia o manipulácii s výpoveďami svedkov

a listín, patrí do kompetencie PZ SR (inšpekčná služba),

v znení neskorších predpisov.

Neobstoja ani tvrdenia žalobcu o manipulácií výpovedí svedkov, keďže sám svedok

V. vo svojej výpovedi v posudku Ing. V. potvrdil, že pri otáčaní motorového vozidla žalobcu

musel vodič idúci na hlavnej ceste brzdiť, čím je potvrdená aj podľa tohto svedka, že došlo k

vytvoreniu náhlej prekážky. Naviac potvrdil, že videl prichádzať vozidlo od B. a zároveň aj

videl otáčanie sa do protismeru žalobcu, čo vyhodnotil, že to nemohlo dopadnúť dobre.

Vzhľadom na túto hlavnú cestu, ktorá bola v tom čase bez ďalších prekážok na ceste, mohol

aj žalobca vidieť prichádzajúce auto /Honda Civic/ na hlavnej ceste, nemohol však

odhadnúť jeho rýchlosť, preto nemal ísť do otáčacieho manévru.

Ďalšie žalobné námietky, prečo súd vychádzal len z jedného posudku /ŽU v Žiline,

ďalej výška pokuty, ako aj videonahrávka TV Moldava/, k uvedenému súd poznamenáva, že

všetky znalecké posudky súd považuje za kvalifikované, takmer rovnocenné závery v otázke

viny žalobcu na dopravnej nehode, pričom videonahrávka TV Moldava nemá žiadny vplyv

na prednehodový dej, pretože tento dôkaz je v plnej fotodokumentácii správneho orgánu

a vznik dopravnej situácie by nevyriešil, preto správny orgán na túto námietku nemohol

vziať zreteľ.

Výška pokuty bola správnym orgánom riadne odôvodnená, za uvedený priestupok sa

podľa ust. , v nadväznosti na ust.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov sa ukladá pokuta do výšky 7.000,- Sk a zákaz

činnosti viesť motorové vozidlo do jedného roka. Vzhľadom na okolnosti spáchaného

priestupku správny orgán použil správnu úvahu, ktorá nevybočila z platnej právnej úpravy

a dôvody boli špecifikované tak v prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom rozhodnutí,

pričom výška pokuty nebola v druhostupňovom správnom konaní zmenená, s prihliadnutím

na závažnosť, spôsob a okolnosti spáchania priestupku.“

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom rozsudku

sp. zn. z 29. januára 2014 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah posúdil a zhodnotil

sťažovateľovu právnu vec, a v konečnom dôsledku tak právoplatne podporil záver

správnych orgánov, ktoré uznali sťažovateľa spoluzodpovedným za spôsobenie dopravnej

nehody. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu krajský súd podrobne a jasne objasnil

skutkový a právny základ svojho napadnutého rozhodnutia (aj v spojitosti s právnymi

závermi vyslovenými okresným súdom v rozsudku sp. zn. z 8. februára 2013,

pozn.). Z tohto pohľadu boli v plnej miere realizované v konaní pred všeobecnými súdmi

sťažovateľom označené práva na súdnu ochranu podľa a na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta.

15. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

16. Na podporu svojich záverov ústavný súd v závere dodáva, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že

právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný, vrátane konania o odvolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,

v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu,

prípadne štádia civilného procesu (, , ).

18. Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné považovať právne závery krajského

súdu vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. z 29. januára 2014 za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014