Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mézsárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INVEST – REAL,

a. s., Trenčianska 647/24, Bánovce nad Bebravou, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom

Kočičkom, Lion Law Partners s. r. o., Horná 32, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky v spojení s a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Galanta č. k. -550 z 19. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. -604 zo 17. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti INVEST – REAL, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2013 doručená sťažnosť spoločnosti INVEST – REAL, a. s., Trenčianska 647/24, Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) v spojení s a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. -550 z 19. októbra 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -604

zo 17. júna 2013 a žiada vydať tento nález:

„Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. zo dňa 17. 06. 2013, ako aj

Okresný súd v Galante rozsudkom č. k. zo dňa 19. 10. 2010 porušili základné

právo sťažovateľa podľa a 2 , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a .

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 17. 06. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa domáhal proti štrnástim odporcom zaplatenia spolu 202 404,70 €

z titulu, že bez právneho dôvodu užívali v období od 25. augusta 2003 do 1. júla 2004

nebytové priestory v obchodnom dome..., ktorých zmluvným nájomcom bol sťažovateľ

a ktorému z tohto dôvodu vznikla škoda, resp. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ ako nájomca uzatvoril 25. augusta 2003 s JUDr. D. R., správcom

konkurznej podstaty (ďalej len „správca konkurznej podstaty“) úpadcu M. H., obchodné

meno M. H. – H., ako prenajímateľom nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bola stavba

obchodného domu... (ďalej len „predmet nájmu“) vo vlastníctve úpadcu. Konkurz na

majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-3 K 200/96

z 28. februára 2000. Sťažovateľ bol v nájomnej zmluve upozornený na skutočnosť, že

predmet nájmu mala v užívaní spoločnosť H., spol. s r. o., na základe zmluvy z 15. júna

1996 uzatvorenej s vlastníkom predmetu nájmu, od ktorej správca konkurznej podstaty

odstúpil. Podľa čl. VI bodu 2 nájomnej zmluvy sa sťažovateľ zaviazal prevziať predmet

nájmu do svojho užívania najneskôr do konca novembra 2003 spôsobom podľa čl. VI bodu

4 nájomnej zmluvy. Podľa tohto ustanovenia nájomca (sťažovateľ, pozn.) prevezme

predmet nájmu od súčasného užívateľa H., spol. s r. o., a v prípade ak H., spol. s r. o.,

neodovzdá nájomcovi predmet nájmu na základe výzvy nájomcu, nájomca prevezme

predmet nájmu svojpomocne. Odporcovia v konaní tvrdili, že majú uzatvorené platné

podnájomné zmluvy s H., spol. s r. o., ako nájomcom a odplatu za podnájom a služby

uhrádzali tejto spoločnosti (niektorí z opatrnosti do notárskej úschovy).

Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č. k.

-550 z 19. októbra 2010 tak, že žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že správca

konkurznej podstaty v postavení prenajímateľa si vo vzťahu k sťažovateľovi ako nájomcovi

nesplnil základnú povinnosť prenajímateľa podľa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prenechať

nájomcovi prenajatú vec v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, čo je zrejmé aj z čl. VI

nájomnej zmluvy, podľa ktorého si mal sťažovateľ prevziať predmet nájmu od H., spol.

s r. o., a ak mu nebude takto odovzdaný, mal ho prevziať svojpomocou. Správca sa tým

zbavil svojej povinnosti neprípustným spôsobom, pretože jednak útočná svojpomoc nie je

dovolená a jednak je takýto postup správcu v rozpore s

výslovne ukladajúcim prenajímateľovi pre prípad neoprávneného zásahu tretích osôb

do práv nájomcu vykonať potrebné opatrenia na jeho ochranu. Z vykonaného dokazovania

okresným súdom vyplynulo, že sťažovateľ sa nikdy neujal držby nehnuteľnosti, nikdy

nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu predmetu nájmu sťažovateľom. Podnájomné zmluvy,

na ktoré sa odvolávali odporcovia, považoval za neplatné. Vychádzal z toho, že platná

podnájomná zmluva predpokladá existenciu platnej nájomnej zmluvy, od ktorej sa odvíja

oprávnenie nájomcu dať vec do podnájmu. Dospel k záveru, že nájomná zmluva uzatvorená

15. júna 1996 (resp. 18. júna 1996) medzi vlastníkom nehnuteľnosti a spoločnosťou H.,

spol. s r. o., je neplatná a medzi týmito subjektmi platný nájomný vzťah nevznikol.

Poukázal na to, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. o žalobe M. H.

– H. proti správcovi konkurznej podstaty o určenie neplatnosti odstúpenia správcu

konkurznej podstaty od nájomnej zmluvy z 15. júna 1996 žalobu zamietol, pretože túto

nájomnú zmluvu považoval za absolútne neplatný právny úkon (absencia podstatných

náležitostí a jej uzatvorenie za nájomcu neoprávnenou osobou). Pokiaľ odporcovia tvrdili,

že ich podnájomné zmluvy sa odvíjajú od nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi vlastníkom

nehnuteľnosti a spoločnosťou H., spol. s r. o., 18. júna 1996, dôvody neplatnosti nájomnej

zmluvy z 15. júna 1996 sa vzťahujú i na nájomnú zmluvu z 18. júna 1996. Ďalej okresný

súd vychádzal z toho, že v konaní nebol preukázaný žiaden zmluvný vzťah medzi

sťažovateľom a odporcami, ktorí predmety podnájomných zmlúv užívali bez právneho

dôvodu, keď nikdy neuzatvorili platnú zmluvu o ich užívaní (ani s vlastníkom

nehnuteľnosti, ani so spoločnosťou H., spol. s r. o., ani so správcom konkurznej podstaty

a ani so sťažovateľom).

Pokiaľ sťažovateľ dôvodil tým, že mu odporcovia zodpovedajú za škodu, v konaní

nepreukázal naplnenie predpokladov vzniku ich zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho

zákonníka. Nie odporcovia porušili vo vzťahu k sťažovateľovi svoju právnu povinnosť, ale

jediný, kto právnu povinnosť vo vzťahu k sťažovateľovi porušil, bol správca konkurznej

podstaty, ktorý sťažovateľovi predmet nájmu neodovzdal, odkázal ho na nedovolenú

svojpomoc a nevykonal primerané opatrenia na jeho ochranu v zmysle § 684 Občianskeho

zákonníka. Odporcovia boli podľa názoru okresného súdu v objektívnom stave právnej

neistoty, pretože neplatnosť svojich podnájomných zmlúv sami nespôsobili. Medzi konaním

odporcov a vznikom škody u navrhovateľa niet príčinnej súvislosti; škoda navrhovateľa

vznikla v dôsledku porušenia povinností správcu konkurznej podstaty voči navrhovateľovi.

Žaloba sťažovateľa nemohla podľa názoru okresného súdu obstáť ani v prípade, ak

by mala byť odôvodnená bezdôvodným obohatením odporcov na úkor sťažovateľa.

Predpokladom vyhovenia žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia je vznik

bezdôvodného obohatenia u toho, kto je žalovaný na jeho vydanie. V konaní bolo

preukázané, že odporcovia za užívanie nebytových priestorov platili odplatu spoločnosti H.,

spol. s r. o., z čoho je zrejmé, že sami sa bezdôvodne neobohatili a k obohateniu mohlo

dôjsť s ohľadom na neplatnosť podnájomných zmlúv iba u spoločnosti H., spol. s r. o.

Okresný súd preto žalobu sťažovateľa smerujúcu proti odporcom zamietol z dôvodu,

že sťažovateľ nepreukázal naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ako aj

pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -604 zo 17. júna 2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. -550 z 19. októbra 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -604 zo 17. júna 2013 nadobudol

právoplatnosť 2. septembra 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 , a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -550 z 19. októbra 2010

a rozsudkom krajského súdu č. k. -604 zo 17. júna 2013 odôvodnil tým, že

tieto rozhodnutia sú arbitrárne, v otázke aplikácie ustanovení § 664 a § 684 Občianskeho

zákonníka a ich vplyvu na otázku aktívnej a pasívnej legitimácie im chýba akékoľvek

odôvodnenie, sú nepresvedčivé, ignorujúce účel a zmysel ustanovení o náhrade škody,

bezdôvodnom obohatení, ako aj ustanovení a

s ohľadom na ich systematické zaradenie v , a to všetko na úkor

základných práv sťažovateľa. Súdy svojvoľne uprednostnili záujmy odporcov na úkor práv

sťažovateľa, nezaoberali sa a nevysporiadali sa dostatočne s argumentáciou sťažovateľa

v jeho podaniach a odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -550

z 19. októbra 2010 (odvolací súd v rozsudku č. k. -604 zo 17. júna 2013 iba

poukázal na závery rozhodnutia súdu prvého stupňa). Pokiaľ okresný súd žalobu zamietol

pre nedostatok aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania, tento svoj záver založil

na nesprávnej aplikácii a , keď týmto ustanoveniam

pripísal väčší význam, ako vyplýva z ich účelu, zmyslu a systematického zaradenia

v . Súdy nevysvetlili, prečo mala mať požiadavka na splnenie

povinností podľa a podstatný právny význam

na posúdenie aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov; hoci k výkonu útočnej

svojpomoci sťažovateľ nikdy v skutočnosti nepristúpil, súdy pripisovali tejto skutočnosti

význam a vplyv na uplatňovaný nárok, ich úvahy sú umelo vytvorené, svojvoľné

a arbitrárne; rozhodnutia sú založené na porušení povinnosti pri preberaní a odovzdaní

predmetu nájmu, hoci táto je bez významu; súdy nevysvetlili, kto mal byť tretím subjektom

v zmysle , namiesto ochrany sťažovateľa, ktorému právny

vzťah svedčil, poskytli ochranu tomu, kto nerešpektoval právo; ak by týmto tretím

subjektom mal byť H., spol. s r. o., súdy nevzali do úvahy, z akých pohnútok a dôvodov sa

tento subjekt pasoval do pozície prenajímateľa – vedomé nerešpektovanie existujúceho

právneho vzťahu a zamedzenie užívania oprávneným subjektom nemôže právnu ochranu

požívať a nemôže byť posudzované ako právna prekážka na uplatnenie nároku

od konečného užívateľa nebytového priestoru. Pokiaľ už prv krajský súd zrušil skoršie

rozhodnutie okresného súdu, urobil tak s poukazom na to, že okresný súd svoje rozhodnutie

založil nečakane na iných právnych záveroch o platnosti zmluvy o nájme, pričom

sťažovateľ sa až z jeho rozhodnutia dozvedel o jeho záveroch a nemal možnosť sa k nim

vyjadriť, najmä pokiaľ ide o aplikáciu a . Krajský súd

v rozsudku č. k. -604 zo 17. júna 2013 túto svoju argumentáciu prekvapivo

opustil a porušil tým legitímne očakávania, ktoré pre sťažovateľa vyplynuli z jeho skoršieho

rozhodnutia. Ustanovenia a smerujú len dovnútra

vzťahu medzi prenajímateľom a nájomcom za situácie, keď sú ohrozované práva nájomcu

treťou osobou. Pokiaľ súdy považovali za právne perfektný nájomný vzťah medzi

sťažovateľom ako nájomcom a správcom konkurznej podstaty ako prenajímateľom,

nemohla existenciu a opodstatnenosť bezzmluvného vzťahu medzi sťažovateľom

a podnájomcami spochybniť tá skutočnosť, že podnájomca sa sám rozhodol platiť nájomné

niekomu inému ako tomu, komu svedčí právo. Sťažovateľ svoju aktívnu legitimáciu v spore

odvodzoval od svojej platnej nájomnej zmluvy z 25. augusta 2003. Obrana odporcov

k legitímnej požiadavke sťažovateľa na platenie nájomného bola po skutkovej stránke

výrazne ovplyvnená bezprávnou vyhrážkou dodávateľa médií H., spol. s r. o. (v ktorej sa

preklínala osoba M. H. ako majiteľa predmetu nájmu), ktorý sa vyhrážal odporcom

odpojením od médií, keď nebudú platiť nájom tejto spoločnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pola kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto ich základných práv rozsudkom

okresného súdu č. k. -550 z 19. októbra 2010 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -604 zo 17. júna 2013 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právneho

posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi a nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -550 z 19. októbra 2010. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci

o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -604 zo 17. júna

2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či

odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Z tohto dôvodu ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k.

-550 z 19. októbra 2010 pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na inú právnu ochranu podľa v spojení s a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-604 zo 17. júna 2013.

Krajský súd rozsudok č. k. -604 zo 17. júna 2013 odôvodnil takto:

„Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý

vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného

nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne

vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam,

a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne

posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne

a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací

súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť

a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

K odvolacím argumentom navrhovateľa týkajúcich sa vykonštruovaných úvah,

nesprávnej právnej argumentácie ako aj jednostranného arbitrárneho odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že

prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie na posúdenie predmetného nároku

uplatneného navrhovateľom, uplatnený nárok právne posúdil aj okrem požadovaného

vydania bezdôvodného obohatenia aj ako náhradu škody, pričom samotné odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa je obsiahnuté na 38 stranách. Prvostupňový súd sa

vysporiadal dostatočným spôsobom s uplatneným nárokom navrhovateľa a vykonané

dokazovanie podľa názoru súdu správne, logicky a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd

nenachádza žiadne dôvody, prečo dať odvolateľovi za pravdu a spochybniť rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Vzhľadom na odvolacie argumenty právne rozhodné bolo posúdenie

nesplnenia povinnosti prenajímateľa, základnej povinnosti upravenej v § 664 Občianskeho

zákonníka a to prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté

užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať. S poukazom na čl. IV zmluvy

prenajímateľ sa neprípustne zbavil svojej povinnosti, keď nájomcu odkázal na svojpomocné

prevzatie predmetu nájmu, čo je v rozpore s . Nesplnenie

povinnosti prenajímateľa podľa malo rozhodujúci význam,

pri posúdení nároku navrhovateľa, čo vyplýva aj z odvolania. Prvostupňový súd nedospel

k záveru, že by nesplnenie povinnosti prenajímateľa prenechať prenajatú vec nájomcovi

v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať

malo vplyv na platnosť nájomnej zmluvy a zároveň prvostupňový súd ani neuviedol, že

ustanovenia o nájme podľa a nasl. majú kogentnú povahu

a teda nepodliehajú zmluvnej voľnosti strán. Skúmanie zmluvného vzťahu medzi správcom

konkurznej podstaty a navrhovateľom a jeho právnym predchodcom nebolo samotným

predmetom konania malo však vplyv na posúdenie aktívnej a pasívnej legitimácie

účastníkov konania vo vzťahu k uplatneným nárokom a nedostatok vecnej legitimácie bol

dôvodom zamietnutia žaloby. Navrhovateľ sa nikdy neujal držby predmetnej nehnuteľnosti,

a teda nedošlo k faktickému odovzdaniu a prevzatiu predmetu nájmu, čo vyvoláva priame

právne následky vo vzťahu medzi správcom konkurznej podstaty a navrhovateľom (ktorý

právny vzťah však nie je predmetom tohto konania). Odvolateľ preto vychádza

z nesprávneho názoru, že dôvodom pre zamietnutie návrhu bola aplikácia § 663 a nasl.

, ale záver o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa

a nedostatok pasívnej legitimácie odporcov.

Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Je daná vtedy, ak jeden

účastník je subjektom práva a účastník na opačnej strane subjektom povinnosti.

Navrhovateľ je aktívne vecne legitimovaný vtedy, ak mu skutočne patrí nárok, ktorý žalobou

uplatňuje a odporca je pasívne vecne legitimovaný, keď má skutočne povinnosť, ktorej

splnenia sa na ňom navrhovateľ domáha. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že

navrhovateľ nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a odporca nie je nositeľom

hmotnoprávnej povinnosti. ...

Navrhovateľ svoj nárok uplatňoval ako nárok na náhradu škody a v priebehu

konania ako vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovení § 451 a nasl.

. Prvostupňový súd skúmal nárok navrhovateľa ako náhradu škody

ako aj vydanie bezdôvodného obohatenia.

Aktívna vecná legitimácia pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za bezdôvodné

obohatenie vyplýva z . Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý

je v rámci tohto právneho vzťahu oprávneným. Je ním ten, na úkor koho sa predmet

bezdôvodného obohatenia získal, teda ten, koho majetkovej sfére došlo k zmenšeniu

majetku. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný

vyplýva z . Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je

povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie. Je ním ten, koho majetok sa na úkor

druhého bezdôvodne zväčšil. Majetkový prospech môže spočívať aj v tom, že majetok

povinného sa nezmenšil hoci by sa zmenšiť mal, keby si obohatený za bežných okolností

plnil svoje povinnosti. Všetko čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, musí sa vydať.

Pre túto povinnosť je irelevantné bez právneho významu, či ten, kto bezdôvodné obohatenie

získal, bol v dobej viere alebo nie.

Odporcovia užívali nebytové priestory v OD... bez platnej podnájomnej zmluvy alebo

iného titulu oprávňujúceho tieto priestory užívať. Odporcovia však za užívanie týchto

priestorov platili odplatu nájomcovi spoločnosti H. s. r. o., s ktorým mali uzatvorené

podnájomné zmluvy, ktorými sa riadili a na základe nich platili dohodnuté nájomné

i úhradu služieb, pričom tieto podnájomné zmluvy súd posúdil ako neplatné. Preto

odporcov nemožno považovať za tých, ktorí by sa bezdôvodne obohatili na úkor

navrhovateľa. Odporcovia realizovali užívacie právo k nebytovým priestorom bez právneho

dôvodu, za toto užívanie však platili odplatu, teda ich majetok sa zmenšil o prostriedky

vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor.

Odporcovia teda neboli pasívne vecne legitimovaní, nakoľko subjektom, na strane ktorého

došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, bola v danom prípade spoločnosť H., s. r. o.,

ktorá prijímala plnenie z titulu užívania nebytových priestorov od odporcov.

Pri nároku na náhradu škody sa odvolateľ zameral na splnenie predpokladu

príčinnej súvislosti, a je názoru, že užívanie nebytových priestorov odporcami bez právneho

dôvodu bolo bezprostrednou, priamou príčinou vzniku škody na strane navrhovateľa a teda

založilo príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti odporcov a vznikom škody

navrhovateľa.

Príčinná súvislosť je predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, je to

objektívna existencia príčinnej súvislosti kauzálneho nexu medzi porušením právnej

povinnosti, teda protiprávnym úkonom ako príčinou a škodou vrátane jej rozsahu ako

následkom. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide

o zodpovednosť založenú na zavinení alebo zodpovednosť objektívnu, nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existenciu, príčinnú

súvislosť je potrebné vždy preukázať. Hľadisko časovej súvislosti medzi porušením

právnych povinností škodcov a skutkovou udalosťou, z ktorej vzniká škoda, nie je samo

o sebe rozhodujúce; vecná súvislosť príčiny a následku je rozhodujúca, zatiaľ čo časová

súvislosť napomáha pri poskytovaní vecnej súvislosti. Otázka príčinnej súvislosti medzi

určitým protiprávnym úkonom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Súd zisťuje jej

existenciu. Medzi protiprávnym úkonom a škodou musí tak existovať vzťah príčiny

a následku. Ak existuje vo vzťahu ku škode niekoľko relevantných príčin, je treba zistiť

a vyhodnotiť vplyv a odstupňovanie teda gradáciu vo vzťahu k následku. Príčinná súvislosť

je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti

adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by

nebola nastala bez tejto príčiny. Vždy musí ísť o priamu príčinu ako dovodila súdna prax.

Prvostupňový súd pri otázke príčinnej súvislosti dospel k záveru, že k vzniku škody

nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcov. V tejto súvislosti

prvostupňový súd zdôraznil (a s tým sa stotožňuje odvolací súd), že medzi navrhovateľom

a odporcami neexistoval žiaden zmluvný ani iný právny vzťah. Vo vzťahu k užívaniu OD...

bol podstatný zmluvný vzťah založený nájomnou zmluvou medzi navrhovateľom a správcom

konkurznej podstaty, k nemožnosti realizácie užívacieho práva navrhovateľa ak k vzniku

škody došlo práve v dôsledku a teda v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností

prenajímateľa, ktorý nesplnil svoju základnú povinnosť a to prenechať prenajatú vec

nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady

udržiavať. Prenajímateľ tým, že nájomcu odkázal na svojpomocné prevzatie predmetu

nájmu konal v rozpore s . Užívanie nebytových priestorov

odporcami bez právneho dôvodu bolo nie bezprostrednou, či priamou príčinou vzniku škody

na strane navrhovateľa a teda žiadnym spôsobom nemohlo založiť príčinnú súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti odporcov a vznikom škody navrhovateľa. Táto priama

príčinná súvislosť by podľa názoru súdu bola daná len vo vzťahu k prenajímateľovi

predmetných nebytových priestorov, ktorým však navrhovateľ nebol. V tejto súvislosti

odvolateľ namieta, že odporcovia sa rozhodli platiť obchodnej spoločnosti H. s. r. o. a na

opakované upozornenia nereagovali a teda ide o vzťah priamej príčinnej súvislosti ich

rozhodnutím a vznikom škody na strane navrhovateľa, bol teda preukázaný priamy

a bezprostredný príčinný vzťah medzi konaním odporcov a vznikom škody na strane

navrhovateľa. Užívanie nebytových priestorov odporcami bez právneho dôvodu však

predstavuje sprostredkovanú príčinu vzniku škody na strane navrhovateľa, pretože priama

príčinná súvislosť je daná iba vo vzťahu k prenajímateľovi týchto nebytových priestorov.

Odvolateľ vytýkal prvostupňovému súd, že sa nezaoberal výpoveďou JUDr. A.,

z ktorej vyplynulo, že navrhovateľ voči H. aj voči odporcom postupoval vždy iba úradnou

cestou a k dohodnutej svojpomoci vlastne ani nepristúpil. Prvostupňový súd sa výpoveďou

JUDr. A. zaoberá na strane 7 odôvodenia rozhodnutia, výpoveď bola následne v ďalšej

časti vyhodnotená vo vzájomnej súvislosti tak ako to vyplýva z

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátanie toho, čo uviedli

účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy

z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten

– ktorý dôkaz vyhodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí rešpektovať a musí správne

určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej

sily jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení

vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných

súvislostiach nebolo v konaní preukázané, že návrh navrhovateľa je voči odporcom

dôvodný.

So zreteľom a uvedené odvolací súd vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil podľa “

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

ktorý využil za splnenia zákonných podmienok možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2

, dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa

neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ vo veci nastolil.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že takto čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené

v rozhodnutí prvostupňového súdu. Z rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých

dôvodov rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, ako aj to, prečo

nepovažoval predpoklady vzniku zodpovednosti odporcov za škodu za naplnené a prečo

považoval za vylúčené, aby na strane odporcov vzniklo na úkor sťažovateľa bezdôvodné

obohatenie. Krajský súd svoje závery odôvodnil aj poukazom na ustálený výklad ustanovení

o náhrade škody i o bezdôvodnom obohatení, ich účel i zmysel a vysvetlil, akým spôsobom

tieto princípy aplikoval na vec sťažovateľa.

Ústavný súd považuje interpretáciu a aplikáciu dotknutých ustanovení právneho

poriadku (najmä ustanovení o náhrade škody a bezdôvodnom obohatení) krajským súdom

za zlučiteľnú s i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazoval na aplikáciu

ustanovení a a ich význam pre rozhodnutie vo veci

v kontexte toho, že nikdy útočnú svojpomoc nevyužil, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na týchto ustanoveniach tak, ako to

popisuje sťažovateľ. Krajský súd, naopak, veľmi dôsledne oddeľoval (platný zmluvný)

právny vzťah založený medzi sťažovateľom ako nájomcom a správcom konkurznej podstaty

ako prenajímateľom od (neexistujúceho zmluvného) vzťahu medzi sťažovateľom

a podnájomcami a vzťahu podnájomcov a spoločnosti H., spol. s r. o. (z neplatnej

podnájomnej zmluvy). Tomu zodpovedá aj záver, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľovi

škoda vznikla, táto mu vznikla znemožnením výkonu jeho práv ako nájomcu, za ktorú mu

preto zodpovedá jeho prenajímateľ (v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti). Pokiaľ ide

o bezdôvodné obohatenie, v situácii neplatných podnájomných zmlúv toto mohlo vzniknúť

iba na strane spoločnosti H., spol. s r. o., ktorá od podnájomcov plnenia prijala. Pre úplnosť

považuje ústavný súd za potrebné dodať i to, že sťažovateľ vstúpil ako nájomca do

právneho vzťahu so správcom konkurznej podstaty ako prenajímateľom so znalosťou

všetkých rozhodujúcich okolností (ako to vyplýva priamo z obsahu nájomnej zmluvy)

a musel si byť tak vedomý rizík, ktoré ho za daného stavu môžu ako nájomcu očakávať (na

rozdiel od podnájomcov, ktorí sa dostali do situácie bezzmluvných užívateľov nebytových

priestorov bez toho, aby mohli svoje postavenie vlastným rozhodnutím ovplyvniť). Preto

rozhodnutie krajského súdu zodpovedá i princípu spravodlivého usporiadania vecí medzi

dotknutými subjektmi a nie je založené iba na formalistickej aplikácii dotknutých právnych

noriem.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil

potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti, za arbitrárny,

svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu pri

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v časti

smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery, zo skutočností, ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia

a podľa názoru ústavného súdu je potrebné považovať argumentáciu vo vzťahu

k uvedenému článku len za súčasť argumentácie sťažovateľa (,

).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014