Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 314/2014
PDF · 148.05 KB
No categories available
IV. ÚS 314/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť E. K., zastúpenej
AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 145/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014
doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej AZARIOVÁ
& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 145/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení navrhovateľky
sa návrhom zo 16. novembra 2011 domáha proti odporcovi vydania bezdôvodného
obohatenia v sume 2 298,42 € s príslušenstvom.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Okresný súd Košice II. nariadil v danej veci pojednávanie po takmer 7 mesiacoch
na deň 14. 06. 2012 pojednávanie, na ktorom vypočul sťažovateľku a aj žalovaného.
Následne vydal uznesenie, ktorým pojednávanie odročil na neurčito za účelom pripojenia
spisov 31 C/30/2004, 22 C/77/2009 a 31 C/117/2010, ktoré v konaní vyžiadal súd aj napriek
tomu, že súd mohol rozhodovať aj bez pripojenia uvedených spisov.
Od 14. 6. 2012 do dnešného dňa nebolo vo veci nariadené ďalšie pojednávanie, ani
vydané rozhodnutie, či vykonaný akýkoľvek ďalší procesný úkon, ktorým by sa konalo
vo veci samej...
Poukazujeme na skutočnosť, že predmetné konanie trvá odo dňa podania návrhu už
takmer dva a pol roka. Skutočnosť, že Okresný súd Košice II. vo veci nenariadi!
pojednávanie už skoro 2 roky je v priamom rozpore so zásadou právnej istoty, práva
na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie vecí
v primeranej lehote...“
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
4 000 € z dôvodu, že „sa sťažovateľka dlhé roky nedokáže domôcť meritórného rozhodnutia
aj za okolností, že sa nejedná o mimoriadne zložitý spor a jeho nároky sú preukázané,
spôsobila stratu dôvery v súdy a súdny systém Slovenskej republiky a ich význam, pocit
krivdy a nespravodlivosti... Je potrebné taktiež zohľadniť skutočnosť, že sťažovateľka je
osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (viď, príloha) - invalidná dôchodkyňa, ktorá
poberá invalidný dôchodok tvoriaci jej jediný príjem; a preto, riadne neuhradenie jej
nároku voči žalovanému ako aj nemožnosť domôcť sa úhrady na súde zhoršuje jej, už aj tak
zlú sociálnu situáciu. Nečinnosťou Okresného súdu Košice II. dochádza nie len
k prehlbovaniu právnej neistoty sťažovateľky, ale aj k strate jej dôvery v súdy a tiež
k znižovaniu jej ekonomickej úrovne.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a základné právo na prejednanie vecí v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II. v konaní sp. zn. 19 C/145/2011 bolo porušené.
2. Okresnému súdu Košice II. v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/145/2011 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ktoré je
Okresný súd Košice II. povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť
sťažovateľke na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Okresný súd Košice II. je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
340,09 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je
zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch
„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny
stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok,
ktorý mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy
v namietanom konaní u predsedu okresného súdu neuplatnila.
V uvedenej súvislosti poukazuje sťažovateľka na rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna 2012 (Ištván, Ištvánová proti Slovenskej
republike), z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že „Európsky súd pre ľudské práva
nepovažuje sťažnosť na prieťahy podanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa
zákona o súdoch za účinný prostriedok nápravy pre účely článku 35 ods. 1 Dohovoru“.
Ústavný súd konštatuje, že túto argumentáciu nemôže akceptovať, pretože uvedené
rozhodnutie ESĽP sa týkalo konania, ktorého dĺžka bola takmer 6 a pol roka, na rozdiel
od namietaného konania, ktoré od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu
trvá 2 a pol roka.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012,
IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona
o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď
dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie
zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho
názoru bez ďalšieho konštatovať.
Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu riadne nepodala. Vzhľadom na to,
že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014