Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 102/2014
PDF · 244.14 KB
No categories available
III. ÚS 102/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. Š., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Staněk Vetrák
& Partneri, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Anton Staněk, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C/16/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e
Okresný súd Levice p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Okresný súd Levice j e p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia
v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet spoločnosti
Advokátska kancelária Staněk Vetrák & Partneri, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 102/2014-12 z 19. februára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. J. Š.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C/16/2003.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom označeného konania
iniciovaného žalobou o ochranu osobnosti, ktorú podal sťažovateľ spolu s ďalšími
žalobcami v roku 2002.
Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania sťažovateľ
argumentuje, že „Celý priebeh predmetného konania je od jeho začiatku v roku 2002
až do dňa podania tejto sťažnosti poznačený dlhodobými aj krátkodobými obdobiami
nečinnosti súdu predovšetkým v období rokov 2002 – 2010. Okresný súd Levice v celkom
priebehu konania opakovane menil termíny nariadených pojednávaní, ktoré vo významnej
miere predlžovali a stále predlžujú celkovú dĺžku konania a spôsobujú neefektívnosť
vykonávaného dokazovania.“.
Sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru nejde o vec právne zložitú, a ako účastník
konania aktívne reaguje na všetky podania konajúceho súdu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa
je predmetné konanie poznačené zbytočnými prieťahmi, v dôsledku ktorých jeho dĺžka
ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavuje „viac ako 11 rokov a 8 mesiacov“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ tiež poukazuje na nález ústavného súdu
(IV. ÚS 152/2013), ktorým bolo konštatované porušenie základného práva zaručeného
čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k jednému zo spolužalobcov sťažovateľa v predmetnom
konaní.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho veci
nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003, prikázal okresnému súdu konať v označenej
veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého stanovisko doručené ústavnému súdu
2. apríla 2014 obsahovalo ako prílohu podrobný chronologický prehľad procesných úkonov
konania. Okresný súd vo svojom vyjadrení konštatoval skutkovú zložitosť veci danú podľa
jeho názoru potrebou rozsiahleho dokazovania navrhovaného zo strany účastníkov konania,
ktoré sa podľa okresného súdu čiastočne podpísalo na doterajšej dĺžke konania.
Ako negatívny faktor, ktorý sa podieľal na zbytočnom predĺžení konania, označil okresný
súd aj správanie účastníkov konania (vrátane sťažovateľa), a to početné žiadosti účastníkov
konania o zmenu určeného termínu pojednávania, ako aj okolnosť predkladania množstva
listinných dôkazov tesne pred určeným termínom pojednávania, ktorá podľa vyjadrenia
okresného súdu viedla v konečnom dôsledku k zmareniu pojednávania. Okresný súd
ako objektívnu okolnosť negatívne sa odzrkadľujúcu na plynulosti konania prezentoval
tiež argumentáciu o nedostatočnom personálnom obsadení súdu a s tým súvisiacu jeho
neprimeranú zaťaženosť.
V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 22. mája 2014 vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu
a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto na posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľ spolu so žalobcami v 2 a 3. rade podali Okresnému súdu Nové Zámky
29. apríla 2002 žalobu o ochranu osobnosti. Na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) z 29. novembra 2002 bola vec sťažovateľa z dôvodu vylúčenia
sudcov Okresného súdu Nové Zámky prikázaná a následne 20. januára 2003 postúpená
okresnému súdu.
Žalobcovia v deň určeného termínu pojednávania (29. septembra 2003) ospravedlnili
svoju neúčasť a žiadali o odročenie pojednávania s odôvodnením, že im bolo doručené
podľa ich názoru obsiahle vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných len 3 dni pred určeným
termínom pojednávania. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.
Žalobca v 2. rade 16. februára 2004 vzal žalobu späť. Žalobcovia v deň určeného
termínu pojednávania 19. februára 2004 ospravedlnili svoju neúčasť z dôvodu späťvzatia
žaloby zo strany žalobcu v 2. rade. Okresný súd 19. februára 2004 pojednávanie odročil
na neurčito.
Uznesením z 31. mája 2004 krajský súd rozhodol o uplatnenom opravnom
prostriedku tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, spisový materiál
bol okresnému súdu vrátený 30. júla 2004. Okresný súd pokračoval v konaní vykonaním
pojednávania 20. januára 2005.
Uznesením z 26. augusta 2005 krajský súd rozhodol o uplatnenom opravnom
prostriedku tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, spisový materiál
bol okresnému súdu vrátený 19. októbra 2005. Okresný súd pokračoval v konaní, keď určil
termín pojednávania na 18. máj 2006 a následne na 4. september 2006. Pojednávanie
vykonané 4. septembra 2006 okresný súd odročil na neurčito s odôvodnením,
že „súd zatiaľ nerozhodol o návrhu na zmenu petitu žaloby zo dňa 16.6.2005“. Následne
27. februára 2007 adresoval okresný súd výzvy účastníkom konania.
Okresný súd uznesením z 31. mája 2007 rozhodol o nepripustení zmeny petitu
návrhu. Termín pojednávania určený na 25. október 2007 odročil na 8. november 2007,
a to na základe žiadosti právneho zástupcu žalovaných odôvodnenú služobnými
povinnosťami v zahraničí.
Jeden zo žalobcov požiadal okresný súd o odročenie termínu pojednávania určeného
na 29. február 2008 s odôvodnením, že nebola uňho dodržaná lehota 5 dní na prípravu,
keďže vyjadrenie žalovaného mu bolo zaslané len tri dni pred určeným termínom
pojednávania. Okresný súd odročil určený termín pojednávania na 12. máj 2008.
Okresný súd 19. mája 2008 prijal vo veci rozsudok, ktorý bol uznesením krajského
súdu z 28. apríla 2009 zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Po tom, ako bol
spisový materiál okresnému súdu 29. júna 2009 vrátený, pokračoval v konaní okresný súd
vykonaním pojednávania 5. novembra 2009.
Termín pojednávania určený na 25. máj 2010 odročil okresný súd
na 23. september 2010 na základe žiadosti žalobcu v 3. rade odôvodnenú pracovnými
povinnosťami. Aj uvedený termín pojednávania bol odročený, a to na neurčito. Okresný súd
pokračoval v konaní výzvou z 11. mája 2011 adresovanou kompetentnému subjektu, ktorú
tento vybavil v uvedenom mesiaci. Okresný súd následne 14. novembra 2012 uskutočnil
pojednávanie.
Okresnému súdu bola 6. marca 2013 predložená žiadosť sťažovateľa o odročenie
určeného termínu pojednávania (20. marec 2013) z dôvodu zahraničnej dovolenky. Okresný
súd žiadosti sťažovateľa vyhovel a odročil termín pojednávania na neurčito. O odročenie
určeného termínu pojednávania (5. február 2014) sťažovateľ opätovne žiadal
13. januára 2014, keď ospravedlňoval svoju neúčasť zahraničnou pracovnou cestou.
Okresný súd mu opäť vyhovel a pojednávanie odročil na 29. apríl 2014.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom
meritórne skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)
a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje,
že konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je ochrana osobnosti, možno hodnotiť
ako skutkovo náročnejšie, a to s ohľadom na potrebu rozsiahlejšieho dokazovania
pozostávajúceho z výsluchu účastníkov a svedkov a tiež z obstarania a vyhodnotenia
množstva listinných dôkazov, čo si vyžaduje časovo náročnejší procesný postup v konaní.
Uvedená okolnosť však nemôže ospravedlniť obdobia zistenej nečinnosti a neefektívnej
činnosti okresného súdu identifikované preskúmaním súvisiaceho spisu. Právnu zložitosť
posudzovanej veci sťažovateľa však ústavný súd nezistil, keďže spory o ochranu osobnosti
tvoria stálu súčasť agendy všeobecných súdov pokrytú jednak judikatúrou domácou,
ako aj judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva.
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska
druhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho
účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti, aj keď treba povedať, že v miere
nepatrnej v porovnaní s narušením plynulosti konania zavineným samotným okresným
súdom.
V prvom prípade išlo o pasivitu sťažovateľa, ktorý sa spolu s ostatnými žalobcami
nezúčastnil pojednávania vykonaného 19. februára 2004 dôvodiac späťvzatím žaloby
zo strany žalobcu v 2. rade. Tento dôvod nemožno považovať za relevantný
a ospravedlňujúci neúčasť účastníkov konania majúcu za následok odročenie pojednávania.
Ďalšími negatívnymi momentmi v postupe konania pričítateľnými na vrub
sťažovateľovi, bolo narušenie plynulosti konania odročením pojednávania určeného jednak
na 20. marec 2013, ako aj na 5. február 2014, v oboch prípadoch zo subjektívnych dôvodov
na strane sťažovateľa (osobné a pracovné záležitosti).
Ústavný súd sa v rámci druhého kritéria relevantného pre posúdenie otázky
zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom
stanovisku poukazoval na predkladanie listinných dôkazov zo strany účastníkov konania
tesne pred určeným termínom pojednávania ako na okolnosť majúcu podľa názoru
okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý priebeh konania. Vo svojich rozhodnutiach
ústavný súd viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom
konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť
v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub vo veci konajúcemu štátnemu orgánu
(III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená
a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,
pre ktoré sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia
nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná
prekážka, ako aj jeho neefektívny postup.
Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne
štyroch mesiacov zistil ústavný súd v úseku konania od 30. júla 2004, keď krajský
súd rozhodol o podanom opravnom prostriedku a vrátil spisový materiál okresnému súdu,
do 20. januára 2005, keď okresný súd vykonal vo veci pojednávanie.
Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne šiestich mesiacov zaznamenal ústavný
súd v etape konania od 19. októbra 2005, keď po rozhodnutí o podanom opravnom
prostriedku vrátil druhostupňový súd spisový materiál okresnému súdu, do 18. mája 2006,
teda do určeného termínu pojednávania. V nasledujúcom období zostal okresný súd
opätovne nečinný (zhruba štyri mesiace), a to od 4. septembra 2006, keď okresný súd
vykonal pojednávanie, do 27. februára 2007, keď adresoval účastníkom konania výzvu
na vyjadrenie. Krátkodobejším obdobím nečinnosti (približne 4 mesiace) je poznačený
aj ďalší úsek konania od 31. mája 2007, keď okresný súd rozhodol o nepripustení zmeny
petitu návrhu, do 25. októbra 2007, teda do určeného termínu pojednávania.
Ďalšie obdobie krátkodobejšej pasivity (zhruba tri mesiace) okresného súdu
nasledovalo po zrušení jeho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom,
a to od 29. júna 2009, keď krajský súd vrátil spisový materiál okresnému súdu,
do 5. novembra 2009, keď okresný súd vykonal pojednávanie.
Pomerne rozsiahle obdobie nečinnosti predstavujúce zhruba jedenásť mesiacov bolo
zistené v úseku konania od 25. mája 2010, keď bol určený termín pojednávania, do 11. mája
2011, keď okresný súd adresoval kompetentnému orgánu výzvu na poskytnutie súčinnosti.
Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti v rozsahu šestnástich mesiacov, keď okresný
súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, bolo konanie poznačené
v období od 26. mája 2011, keď kompetentný orgán reagoval na výzvu okresnému súdu,
do 14. novembra 2012, keď vykonal okresný súd pojednávanie.
Plynulosť konania narušil aj nesústredný postup okresného súdu, ktorý nedodržal
zákonnú garanciu poskytovanú účastníkom konania (lehotu 5 dní pre účely prípravy
na pojednávanie) a zaslal jednému zo žalobcov relevantné podklady iba tri dni pred
určeným termínom pojednávania, čo bolo dôvodom na jeho odročenie. Ako nesústredený
hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý určil termín pojednávania bez toho,
aby vopred rozhodol o uplatnenom návrhu na zmenu petitu žaloby, čo bolo takisto dôvodom
na odročenie pojednávania.
Neefektívny postup okresného súdu napokon potvrdzuje aj rozhodnutie nadriadeného
súdu z 28. apríla 2009, ktorým odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie so záväznými právnymi pokynmi ďalšieho postupu, a to
z dôvodov podľa ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, teda pre odňatie možnosti účastníkovi
konania konať pred súdom a pre nedostatočne zistený skutkový stav.
K obrane okresného súdu o nedostatočnom personálnom obsadení súdu a s tým
súvisiacou jeho neprimeranou zaťaženosťou, ktoré predstavujú podľa neho objektívne
okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa, ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom
uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka
personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala
zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustil, v dôsledku označených období nečinnosti (v celkovom
rozsahu štyroch rokov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného
pred okresným súdom (viac ako jedenásť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6
ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému
právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru,
že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci
nachádza (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
neprimeranou dĺžkou konania a s tým súvisiacim stavom právnej neistoty v konaní,
u ktorého sa vzhľadom na charakter jeho predmetu vyžaduje obzvlášť promptná súdna
ochrana.
Ústavný súd sa v danom smere stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a považoval
v tomto prípade za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie, a to v sume 3 000 €,
ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa
spočívajúcu v pocite právnej neistoty, ale aj jeho, aj keď iba čiastočný podiel na zbytočnom
predĺžení konania.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých
výšku špecifikoval sumou 340,90 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznal
úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)
v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného
za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu
tiež 2 x režijný paušál v sume 8,04 €, k tomu tiež 20 % DPH, ktorej je právny zástupca
sťažovateľa platcom. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v celkovej sume 340,90 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014