Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 327/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť R. V. a B. V., zastúpených

advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom, Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v postupom Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. V. a B. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014

doručená sťažnosť R. V. a B. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob

198/2011 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/3 Pz 103/13/1000. Na základe výzvy

ústavného súdu zo 14. apríla 2014 sťažovatelia podaním doručeným ústavnému súdu

26. mája 2014 svoju sťažnosť doplnili.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a jej príloh vyplynulo, že návrhom podaným

na okresnom súde 11. júna 2007 sa sťažovatelia domáhali obnovy konania vedeného

Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. . V označenom konaní boli

sťažovatelia rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2006 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2007 zaviazaní zaplatiť spoločnosti

Slovenská konsolidačná, a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), pohľadávku v sume 21 956,80 Sk

s príslušenstvom z titulu úveru poskytnutého právnym predchodcom žalobkyne.

Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh tým, že znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. P.

v pôvodnom konaní na zistenie nesplateného zostatku úveru bol nesprávny, čo bolo neskôr

potvrdené aj znaleckým posudkom znalca Ing. K., ako aj závermi stanoviska vypracovaného

súdneho inžinierstva v Žiline. Podľa sťažovateľov ide o dôkazy spochybňujúce

závery pôvodného znaleckého posudku, ktoré sú spôsobilé privodiť pre nich priaznivejšie

rozhodnutie vo veci a ktoré nemohli použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní. Okresný

súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011 návrh sťažovateľov na obnovu

konania ako nedôvodný zamietol. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2012 odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu potvrdil. Potvrdzujúce uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

4. januára 2013.

Proti právoplatnému uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 25. októbra

2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2012

podali sťažovatelia generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania,

ktorý odôvodnili tým, že napadnuté uznesenia boli vydané v konaní postihnutom inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a napadnuté rozhodnutia

spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci. Podnet sťažovateľov vybavila Krajská

prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) oznámením sp. zn. Kc 120/13

zo 4. septembra 2013 o jeho odložení. Opakovaným podnetom na podanie mimoriadneho

dovolania postúpeným generálnej prokuratúre 4. decembra 2013 krajskou prokuratúrou

sťažovatelia žiadali o preskúmanie zákonnosti vybavenia ich predchádzajúceho podnetu.

Generálna prokuratúra informovala sťažovateľov o vybavení opakovaného podnetu listom

č. k. VI/3 Pz 103/13-5 z 19. decembra 2013, v ktorom sťažovateľom oznámila, že

po preskúmaní k veci sa vzťahujúceho spisového materiálu nezistila skutočnosti

odôvodňujúce podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra sa stotožnila

s argumentáciou súdov konajúcich vo veci sťažovateľov, ktoré zhodne skonštatovali, že

znalecký posudok Ing. K. nie je takým dôkazom, ktorý navrhovatelia nemohli bez svojej

viny použiť v pôvodnom konaní. V oznámení o vybavení opakovaného podnetu generálna

prokuratúra zároveň upozornila sťažovateľov, že „Vaše prípadné ďalšie podnety v tejto

veci, pokiaľ v nich neuvediete nové skutočnosti, prokuratúra vybavovať nebude“. Na

oznámenie o vybavení opakovaného podnetu sťažovatelia reagovali „doplnením“

doručeným generálnej prokuratúre 22. januára 2014, v ktorom uviedli nové skutočnosti,

ktoré podľa ich mienky odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania. Generálna

prokuratúra listom č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 z 31. januára 2014 oznámila, že ani po

preskúmaní novo doplnených skutočností nezistila dôvody na zmenu svojho stanoviska.

Zároveň poukázala na skutočnosť, že sťažovateľmi napádané rozhodnutia súdov nadobudli

právoplatnosť 4. januára 2013, a pretože zákonná lehota na podanie mimoriadneho

dovolania v zmysle (ďalej aj „OSP“) uplynula

4. januára 2014, podanie mimoriadneho dovolanie nie je prípustné.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedli:

«... Okresný súd Bánovce nad Bebravou a Krajský súd v Trenčíne svojimi vyššie

uvedenými rozhodnutiami, ktorými zamietli náš návrh na povolenie obnovy konania ako aj

následne Generálna prokuratúra, ktorá odmietla náš podnet na podanie mimoriadneho

dovolania, konali nedôvodne a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi upravujúcimi

dôvody podania jednotlivých mimoriadnych opravných prostriedkov...

Ako navrhovatelia v 1/ a 2/ rade pokladáme napadnuté vyššie uvedené uznesenia...

za nesprávne a nedôvodné, vydané v konaní, ktoré bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj za rozhodnutia spočívajúce v nesprávnom

právnom posúdení veci. Naše výhrady ako navrhovateľov smerovali aj voči nesprávnemu

vyhodnoteniu celého doposiaľ vykonaného dokazovania...

... naďalej trváme na tom, že návrh na obnovu konania podaný predchádzajúcim

právnym zástupcom JUDr. Jánom Čarnogurským bol podaný dôvodne...

JUDr. Čarnogurský... označil znalecké posudky znalca P. a jeho dodatok, z ktorých

vychádzal súd, ako zmätočné, protirečivé, chybné a pod., teda už v tom čase ich hodnotil

tak, ako ich teraz označil Ústav súdneho inžinierstva Žilina, (ďalej tiež „USI“). Vo vzťahu

k predmetnému posudku sa rovnako vyjadril aj Okresný súd Bánovce nad Bebravou,... keď

konkrétne stanovisko USI označil ako dôkaz významne spochybňujúci znalecký posudok

p. P. Súd v pôvodnom konaní práve vychádzal z týchto v súčasnosti hodnotených ako

nesprávnych a vadných znaleckých posudkov a námietky v tomto smere vyslovené z našej

strany ako navrhovateľov a nášho právneho zástupcu do úvahy nebral a nezohľadňoval,

a to ani po predložení znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. K.

O nepoužiteľnosti, resp. nevhodnosti použitia znaleckého posudku znalca p. P. sa

vyjadrilo aj samotné Ministerstvo spravodlivosti SR v liste zo dňa 30. 08. 2011

adresovanom nám... na základe nášho dopytu,... preto si v danej veci vyžiadalo odborné

stanovisko Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity...

Zamietnutím obnovy konania súd nebral do úvahy skutočnosť, že nález USI ako aj

posudok Ing. K. bol spôsobilý dôkaz privodiť pre účastníka konania priaznivejšie

rozhodnutie. Súd ale nebral do úvahy tú skutočnosť, že sme skutočne my navrhovatelia bez

svojej viny nemohli listinný dôkaz - nález USI použiť... Sťažnosť na znalca p. P. sme podali

ako navrhovatelia dňa 28. 11. 2008, Ministerstvo spravodlivosti SR ju... vybavilo až

písomným oznámením zo dňa 05. 10. 2011. Táto sťažnosť bola vybavená až na základe

urgencie podanej na Úrade vlády SR, pričom vybavovanie samotnej sťažnosti trvalo viac

ako 2 a pol roka. ...

Čo sa týka konštatovania okresného súdu ako aj krajského súdu, že nebola naplnená

podmienka obnovy konania, že ako navrhovatelia sme nie bez vlastnej viny nemohli vykonať

a použiť novozískané dôkazy v pôvodnom konaní ako dôkaz, že vykonanie takéhoto dôkazu

sme mohli navrhovať v pôvodnom konaní pred vyhlásením dokazovania za skončené,

vychádza z nesprávne vyhodnoteného a poznaného skutkového stavu a z nesprávneho

právneho posúdenia veci...

Navrhovatelia sme po vykonaní posudku p. P. vniesli formou dôkazov do konania

množstvo skutočností, ktoré akúkoľvek odbornú fundovanosť a hodnovernosť tohto posudku

vyvracali. Povinnosťou súdu stanovenou zákonom bolo dosiahnuť náležité objasnenie veci,

pričom tejto zásady konania sa nemusí účastník konania výslovne dovolávať. Posudok p. P.

vzhľadom na vnesené argumenty nebol a nemohol byť dôkazom spôsobilým na ukončenie

veci v neprospech nás ako navrhovateľov...

Samozrejmým a automatickým postupom, aký mal v dokazovaní v záujme náležitého

zistenia skutkového stavu súd zvoliť bez toho, že by ho výslovne účastník konania navrhoval,

bolo vyriešenie všetkých vytýkaných nedostatkov posudku p. P., a to aj formou pribratia

kontrolného znalca do konania.

Taktiež aj skutočnosť, že účastník konania nebol s posudkom spokojný a predkladal

argumenty, ktoré ho evidentne vyvracali a navrhoval ich vysporiadanie, je možné

za použitia extenzívneho výkladu považovať za návrh na nový znalecký posudok.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo R. V. a B. V., upravené v

postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9

bolo porušené.

2. Základné právo R. V. a B. V., upravené v

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod č. k. bolo

porušené.

3. Základné právo R. V. a B. V., upravené v

postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod č. k.

bolo porušené.

4. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR o domietnutí opakovaného podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania č. VI/3 Pz 103/13/1000-9 zo dňa 31. 01. 2014

a 19. 12. 2013 sa zrušuje a vec vracia na nové konanie.

5. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 30. 11. 2012

sa zrušuje a vec vracia na nové konanie.

6. Rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. zo dňa

25. 10. 2011 sa zrušuje a vec vracia na nové konanie.

7. R. V. a B. V. sa priznáva náhrada trov konania a právneho zastupovania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod

sp. zn. VI/3 Pz 103/13/1000.

1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu

v konaní o návrhu na obnovu konania vedenom pod sp. zn. , nie je daná

právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc

ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,

teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti

uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý

sťažovatelia aj využili, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny záver,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. ,

), pretože jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote v zmysle § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť ( ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky

nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný

účastník konania priamo k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho

dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“). Samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je teda iným

právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle

povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu (m. m. ).

Na plynutie lehoty podľa nemá vplyv doručenie

oznámenia o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ale rozhodujúci je

dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(). Sťažovatelia sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. apríla 2014

namietali porušenie svojho označeného práva postupom krajského súdu v konaní o odvolaní

proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania vedeného pod

sp. zn. , ktoré právoplatne skončilo 4. januára 2013. Ústavný súd preto

konštatuje, že sťažnosť bola nepochybne podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

VI/3 Pz 103/13/1000.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovatelia namietajú, že generálna prokuratúra pri vybavovaní ich ďalšieho

opakovaného podnetu konala nedôvodne a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi

upravujúcimi dôvody podania mimoriadneho dovolania.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor je oprávnený podávať

najvyššiemu súdu podľa osobitných zákonov a za podmienok ustanovených týmito zákonmi

aj mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom

súdnom konaní.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší

opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len

vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí

tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením

svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor

na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne normy v prvom rade zdôrazňuje, že

samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade

s predstavami sťažovateľov, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia ich

garantovaného základného práva podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné

podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v už citovanom § 243e a nasl.

. Z označených ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie

podá, alebo nepodá. To zároveň znamená, že sťažovateľ nemá garantované právo,

prostredníctvom ktorého by si mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho

podnetu, ktorým sa domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa

ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie

mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,

nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu

podľa možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom

sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , atď.).

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 z 31. januára 2014

vyplýva, že sa podnetom sťažovateľov zaoberala, avšak ani po preskúmaní novo

doplnených skutočností dôvody na zmenu svojho pôvodného stanoviska nezistila. Zároveň

poukázala na uplynutie zákonnej lehoty na podanie mimoriadneho dovolania, ktoré

nepripúšťa podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho

prokurátora podať vo veci sťažovateľov mimoriadne dovolanie oznámením generálnej

prokuratúry č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 z 31. januára 2014 nie je v priamej príčinnej

súvislosti so žiadnym garantovaným právom, a preto namietaným postupom

generálnej prokuratúry v označenom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi

označeného základného práva podľa .

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sa vecne nezaoberal oznámením generálnej

prokuratúry o vybavení opakovaného podnetu č. k. VI/3 Pz 103/13-5 z 19. decembra 2013,

ktoré sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti,

ktorým je ústavný súd viazaný ( ), ani nenamietali.

Navyše, vecnému preskúmaniu uvedeného oznámenia generálnej prokuratúry by bránilo aj

zmeškanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (uvedené

oznámenie bolo sťažovateľom doručené 30. decembra 2013), ktoré v zmysle judikatúry

ústavného súdu nemožno odpustiť a ktoré je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014