Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 389/2014
PDF · 153.36 KB
No categories available
III. ÚS 389/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva užívať majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trnava v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Er 1725/2002
(Rvp 1324/2014) a sp. zn. 17 Er 192/2006 (Rvp 1325/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1324/2014 a sp. zn. Rvp 1325/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 389/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva užívať majetok podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) v označených konaniach.
Sťažovateľka v predmetných veciach „pre obavy o právny a faktický osud
pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom“ podala návrhy „na zmenu súdneho
exekútora“.
Okresný súd nerozhodol o jej návrhu v zákonom ustanovenej lehote podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov napriek tomu, že tieto veci nevykazujú prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne
ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.
Vzhľadom na nedôvodnú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných
konaniach. Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ
žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v označených konaniach boli porušené ňou označené práva, a aby
okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bol okresný súd
zaviazaný zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1324/2014 a sp. zn. Rvp 1325/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení
sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom
okresného súdu v označených konaniach
Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že okresný súd nerozhodol v zákonnej lehote
30 dní o jej návrhoch na zmenu súdneho exekútora podaných v rokoch 2007 až 2012, preto
podala 29. novembra 2013 kvalifikované sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu.
Predseda okresného súdu jej na jej sťažnosti do podania sťažnosti ústavnému súdu
v lehote stanovenej v zákone o súdoch neodpovedal a „neprijal žiadne riadiace opatrenia
na odstránenie zbytočných prieťahov v konaní“, preto sa v týchto veciach obrátila
na ústavný súd.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo osobitne platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú
zastúpené advokátom.
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh
obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania
a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu v texte sťažnosti neuviedla pravdivé skutočnosti, a ani ústavnému
súdu s návrhom nedoručila relevantné (na návrh sa vzťahujúce) písomné podklady, ktoré sa
týkajú jej vecí. Uvedené nedostatky podania indikujú nesplnenie pravdivosti opísaného
skutkového a právneho stavu v odôvodneniach jednotlivých sťažností, ktoré treba preto
považovať za zavádzajúce a neodôvodnené (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zistil, že ku dňu podania sťažností boli v jej veciach už prijaté opatrenia
zo strany okresného súdu na prijatie rozhodnutí o návrhoch na zmenu súdneho exekútora
(vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Er 1725/2002 okresný súd zamietol návrh sťažovateľky
z 18. novembra 2010 na zmenu súdneho exekútora 10. mája 2012 a odvolací súd
rozhodnutie okresného súdu 19. decembra 2013 potvrdil, o čom bol právny zástupca
sťažovateľky oboznámený, pričom konanie bolo právoplatne skončené 14. februára 2014).
Sťažovateľka 12. marca 2014 podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.
Vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Er 192/2006 okresný súd vyzval 11. februára 2014
sťažovateľku, aby doložila svoj návrh na zmenu súdneho exekútora (podaný v júni 2010),
pretože sa v spise nenachádzal, ale právny zástupca na jeho výzvu v stanovenej lehote
nereagoval, hoci výzva mu bola doručená 19. februára 2014. Na prieťahoch v tejto veci sa
teda podieľala aj samotná sťažovateľka, ktorá nereaguje na výzvy okresného súdu.
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, teda zvolila opäť taký
postup, ktorým v sťažnostiach evidentne vedome zavádzala ústavný súd, uvádzala v nich
nepravdivé informácie, ktoré automaticky vyvolávajú dôvod na odmietnutie jej sťažností
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré
ústavný súd viedli k odmietnutiu sťažností pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom prerokovaní (obdobne
(III. ÚS 403/2012, III. ÚS 407/2012, III. ÚS 4/2013 a iné).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014