Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 332/2014
PDF · 178.92 KB
No categories available
II. ÚS 332/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. K., vo veci namietaného
porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 227/2011 a sp. zn.
4 Cdo 228/2011 z 30. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla
2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 227/2011 a sp. zn. 4 Cdo 228/2011 z 30. januára 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 101/2009 zo 14. októbra 2009 a odmietol dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011. Podľa sťažovateľa
najvyšší súd sa dovolaniami nezaoberal nielen z vecného hľadiska, ale ani z formálneho
a procesného, aj keď tak bol podľa názoru sťažovateľa povinný v zmysle § 237 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
urobiť ex offo, bez toho, aby sťažovateľ čokoľvek namietal. Uvedená povinnosť
najvyššieho súdu podľa sťažovateľa vyplýva z platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú
najvyšší súd na úkor sťažovateľa porušil, čím podľa neho vlastne odmietol spravodlivosť
ako takú, teda porušil o. i. aj dohovor, lebo „kde niet súdneho procesu, tam niet ani
spravodlivosti“. Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
nekvalifikované a zmätočné a vo svojej podstate úplne prázdne. Za nezákonné a neústavné
spolu s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov nižších stupňov ich sťažovateľ považuje aj
v tom, že pokiaľ ide o právnu pomoc, všeobecné súdy odignorovali v tomto smere aj také
dôležité právne normy, ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, ale aj ústavný zákon
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, hlavne čl. 7 ods. 2.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec
najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie, ďalej aby ústavný súd priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 eur a úhradu trov súdneho konania.
II.
4. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd predovšetkým
skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn.
3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie advokáta. Podľa najvyššieho súdu v danom prípade krajský súd rozhodol
uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto
procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný za podmienok ustanovených
v § 239 OSP. Podľa najvyššieho súdu dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu
sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011 nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa
§ 239 OSP, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nebolo možné podľa
najvyššieho súdu vyvodiť. Najvyšší súd ďalej uviedol, že vzhľadom na zákonnú povinnosť
(§ 242 ods. 1 druhá veta OSP) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237
OSP, najvyšší súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie pred krajským súdom vo veci
sp. zn. 3 Co 29/2011 nebolo postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až
g) OSP. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa najvyšší súd osobitne zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola v konaní
pred krajským súdom odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 písm. f)]. Sťažovateľ
argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f) OSP nezaložil
na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup
súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru
prerokovania veci, znemožnili mu urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho
dovolacích námietok bolo, že rozhodnutia súdov sú nesprávne, a to nielen po skutkovej, ale
aj právnej stránke. Najvyšší súd so zreteľom na už uvedené zdôraznil, že ustanovenie § 237
písm. f) OSP dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba
s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f) OSP. Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Z týchto dôvodov najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
5. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže konať vo veci dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
3 Co 101/2009 zo 14. októbra 2009. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že dovolateľ
v dovolacom konaní musí byt zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď
sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 druhá veta OSP).
Sťažovateľ nemá právnické vzdelanie a pri podaní dovolania nebol zastúpený advokátom.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie advokáta podľa § 30
ods. 1 OSP (v znení účinnom do 31. decembra 2011) nebolo vyhovené (uznesenie
Okresného súdu Bardejov č. k. 2 C 48/2005-115 z 10. januára 2011 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2011 z 10. augusta 2011, ktoré po prieskume najvyšším
súdom neboli zrušené ako vecne nesprávne). Najvyššiemu súdu nezostalo preto iné, ako
dovolacie konanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 101/2009 zo 14. októbra 2009
podľa § 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP zastaviť. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý
najvyšší súd zastavil toto dovolacie konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti
dovolania.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
IV.
7. Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je námietka porušenia sťažovateľovho
základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením, a to z dôvodov, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa ním
podanými dovolaniami nezaoberal nielen z vecného hľadiska, ale ani z formálneho
a procesného, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa
nekvalifikované a zmätočné.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (porov. I. ÚS 335/06, II. ÚS 71/97, III. ÚS 171/06,
10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
11. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne zákonom predpísaným procesným
postupom, v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných
zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Výklad a aplikácia zákonných ustanovení zo strany všeobecných súdov musí byť
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť
toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
12. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (porov. napr. I. ÚS 350/08, II. ÚS 161/09, III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Pertraktované zásady sa týkajú i rozhodnutí najvyššieho súdu v konaní
o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch, z odôvodnenia ktorých musí byť,
bez ohľadu na to, či sa najvyšší súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí
inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam
vzťahujúcim sa na ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne
nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,
č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
13. Ústavný súd však v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že
v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu
verejnej moci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou
ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov
verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu
samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu
verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
14. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové
posúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,
ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných
ustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený
skutkový stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.
I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
16. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom
predpísaným (§ 242 a nasl. OSP) procesným postupom. Postup najvyššieho súdu plne
korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu
a požiadavkami kladenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postup
všeobecného súdu.
17. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nič
vytknúť. Napadnuté uznesenie spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie (najmä § 155 ods. 1, § 157 ods. 1 a 2 a § 167 ods. 1 a 2 OSP) formálnej
kvality rozhodnutia najvyššieho súdu tejto procesnej formy.
18. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní a zastavení konania dovolacím
súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd
nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor,
aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Občianskeho súdneho poriadku v súlade
s ich znením, obsahom i duchom a závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom
rozhodnutí je následne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania
najvyššieho súdu v konaní o dovolaní. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
ústavne konformné, nie je svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014