Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. K., vo veci namietaného

porušenia svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla

2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. a sp. zn. z 30. januára 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2009 a odmietol dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 10. augusta 2011. Podľa sťažovateľa

najvyšší súd sa dovolaniami nezaoberal nielen z vecného hľadiska, ale ani z formálneho

a procesného, aj keď tak bol podľa názoru sťažovateľa povinný v zmysle § 237 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

urobiť ex offo, bez toho, aby sťažovateľ čokoľvek namietal. Uvedená povinnosť

najvyššieho súdu podľa sťažovateľa vyplýva z platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú

najvyšší súd na úkor sťažovateľa porušil, čím podľa neho vlastne odmietol spravodlivosť

ako takú, teda porušil o. i. aj dohovor, lebo „kde niet súdneho procesu, tam niet ani

spravodlivosti“. Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

nekvalifikované a zmätočné a vo svojej podstate úplne prázdne. Za nezákonné a neústavné

spolu s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov nižších stupňov ich sťažovateľ považuje aj

v tom, že pokiaľ ide o právnu pomoc, všeobecné súdy odignorovali v tomto smere aj také

dôležité právne normy, ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, ale aj ústavný zákon

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, hlavne čl. 7 ods. 2.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo

garantované a právo garantované dohovoru bolo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec

najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie, ďalej aby ústavný súd priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 eur a úhradu trov súdneho konania.

II.

4. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd predovšetkým

skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 10. augusta 2011, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie advokáta. Podľa najvyššieho súdu v danom prípade krajský súd rozhodol

uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto

procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný za podmienok ustanovených

v . Podľa najvyššieho súdu dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 10. augusta 2011 nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa

, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nebolo možné podľa

najvyššieho súdu vyvodiť. Najvyšší súd ďalej uviedol, že vzhľadom na zákonnú povinnosť

( druhá veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237

, najvyšší súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie pred krajským súdom vo veci

sp. zn. nebolo postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až

g) . S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa najvyšší súd osobitne zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola v konaní

pred krajským súdom odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 písm. f)]. Sťažovateľ

argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v nezaložil

na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia upravujúce postup

súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru

prerokovania veci, znemožnili mu urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho

dovolacích námietok bolo, že rozhodnutia súdov sú nesprávne, a to nielen po skutkovej, ale

aj právnej stránke. Najvyšší súd so zreteľom na už uvedené zdôraznil, že ustanovenie § 237

písm. f) dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba

s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie [ ], nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle

. Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle . Z týchto dôvodov najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

5. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky,

za ktorých môže konať vo veci dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2009. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že dovolateľ

v dovolacom konaní musí byt zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď

sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná ( druhá veta ).

Sťažovateľ nemá právnické vzdelanie a pri podaní dovolania nebol zastúpený advokátom.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie advokáta podľa § 30

ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 2011) nebolo vyhovené (uznesenie

Okresného súdu Bardejov č. k. -115 z 10. januára 2011 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. augusta 2011, ktoré po prieskume najvyšším

súdom neboli zrušené ako vecne nesprávne). Najvyššiemu súdu nezostalo preto iné, ako

dovolacie konanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2009

podľa v spojení s zastaviť. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý

najvyšší súd zastavil toto dovolacie konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti

dovolania.

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

IV.

7. Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je námietka porušenia sťažovateľovho

základného práva garantovaného a práva garantovaného

dohovoru napadnutým uznesením, a to z dôvodov, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa ním

podanými dovolaniami nezaoberal nielen z vecného hľadiska, ale ani z formálneho

a procesného, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa

nekvalifikované a zmätočné.

8. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (porov. , , ,

).

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

11. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne zákonom predpísaným procesným

postupom, v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných

zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Výklad a aplikácia zákonných ustanovení zo strany všeobecných súdov musí byť

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

12. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (porov. napr. , , ,

). Pertraktované zásady sa týkajú i rozhodnutí najvyššieho súdu v konaní

o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch, z odôvodnenia ktorých musí byť,

bez ohľadu na to, či sa najvyšší súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne

nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

13. Ústavný súd však v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu

verejnej moci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou

ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov

verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu

samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu

verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

14. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové

posúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,

ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený

skutkový stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.

, , , ).

16. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom

predpísaným ( a nasl. ) procesným postupom. Postup najvyššieho súdu plne

korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu

a požiadavkami kladenými a dohovoru na procesný postup

všeobecného súdu.

17. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie a dohovoru nič

vytknúť. Napadnuté uznesenie spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie (najmä , a a a ) formálnej

kvality rozhodnutia najvyššieho súdu tejto procesnej formy.

18. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o dovolaní a zastavení konania dovolacím

súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd

nijako nevybočil z medzí určených a dohovoru. Najvyšší súd

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor,

aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade

s ich znením, obsahom i duchom a závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom

rozhodnutí je následne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania

najvyššieho súdu v konaní o dovolaní. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

ústavne konformné, nie je svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014