Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 365/2014
PDF · 143.27 KB
No categories available
IV. ÚS 365/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. L., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Rudolf Manik, PhD. – ADVOKÁT, s. r. o., Jantárová 30,
Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Rudolfa Manika, PhD.,
ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva
obrany Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. ÚLP-1116/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014
doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva obrany
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn. ÚLP-1116/2013
(ďalej len „napadnutý postup“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je bývalým príslušníkom Ozbrojených síl
Slovenskej republiky. Z dôvodu nedostatočného služobného hodnotenia bol zo služobného
pomeru prepustený personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl
Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľ personálneho úradu“) č. 3728 z 20. apríla 2012.
Sťažovateľ so služobným hodnotením nesúhlasil a namietal aj nesplnenie formálnych
náležitostí prepustenia zo služobného pomeru ustanovených zákonom č. 346/2005 Z. z.
o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe profesionálnych vojakov“), konkrétne absenciu personálneho pohovoru. Preto
požiadal o preskúmanie právoplatného správneho rozhodnutia mimo opravného konania
v zmysle § 65 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších prepisov
(ďalej len „správny poriadok“). Vec vedená ministerstvom pod č. ÚLP-1116/2013
(napadnuté konanie) bola postúpená riaditeľovi personálneho úradu, ktorý prípisom
č. PÚ 182-124/2013-II z 8. júla 2013 sťažovateľovi oznámil, že jeho žiadosti nevyhovel
a vec postúpil nadriadenému orgánu, náčelníkovi Generálneho štábu Ozbrojených síl
Slovenskej republiky (ďalej len „náčelník generálneho štábu“). Náčelník generálneho štábu
v prípise č. KaNGŠ-60-8/2013-OdP zo 17. októbra 2013, doručenom sťažovateľovi
12. februára 2014, zaujal stanovisko, že personálny rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom,
čo odôvodnil okrem iného aj popisom personálneho pohovoru so sťažovateľom, ku ktorému
malo dôjsť 29. februára 2012 (v texte stanoviska zrejme omylom údaj 2013, pozn.)
u sťažovateľa doma.
Podľa sťažovateľa bolo uvedené stanovisko náčelníka generálneho štábu
antedatované a vychádza z objektívne nesprávnych skutočností, keďže sa predmetný
pohovor podľa neho neuskutočnil. Preto požiadal ministra obrany Slovenskej republiky
(ďalej len „minister“) o preskúmanie daného postupu. Minister postúpil predmetnú žiadosť
náčelníkovi generálneho štábu na zaujatie stanoviska. Náčelník generálneho štábu ďalším
stanoviskom č. KaNGŠ-34-7/2014-Práv. odd. z 25. marca 2014 opätovne konštatoval, že
pri prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru nedošlo k porušeniu právnych predpisov.
Sťažovateľ naďalej nesúhlasí s výsledkom vybavenia jeho žiadosti, a preto podal
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že
postupom ministerstva v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnutú vec vrátil „na nové prejednanie a rozhodnutie“.
Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške
7 402,30 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa § 81 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov sa na konanie vo veciach
služobného pomeru profesionálneho vojaka vzťahujú všeobecné predpisy v správnom
konaní.
Podľa § 65 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže
z vlastného alebo iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa
nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie
ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej
komisie (§ 61 ods. 2).
Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. správneho
poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí výlučne príslušnému
správnemu orgánu. K využitiu tohto procesného inštitútu pristúpi správny orgán
fakultatívne („môže“), ak sa dodatočne zistí, že právoplatné rozhodnutie je v rozpore
s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, buď z vlastnej iniciatívy (ex offo), alebo
na podnet, pričom správny orgán môže takto preskúmané rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.
Na vyhovenie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania neexistuje
právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp.
jeho akceptovanie, a teda správny orgán nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť
(mutadis mutandis IV. ÚS 237/2012). Náčelník generálneho štábu sa s námietkami
sťažovateľa vysporiadal a výsledok posúdenia jeho žiadosti bol sťažovateľovi oznámený.
Z toho dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti,
ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým postupom po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju
pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstata sťažnosti vecne smeruje voči právoplatnému rozhodnutiu
o prepustení zo služobného pomeru, pričom sťažovateľ netvrdí ani nepreukazuje, že by
proti predmetnému rozhodnutiu správneho orgánu využil všetky účinné prostriedky nápravy
a ochrany jeho práv.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 161/2011).
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné
uplatňovanie princípu subsidiarity svojej právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu
môže poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam
a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto
právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“
súdu poskytnúť požadovanú ochranu.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ mal
v okolnostiach danej veci možnosť brániť sa opravnými prostriedkami v rámci správneho
konania a následne aj v rámci správneho súdnictva, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy. Poskytovanie ochrany právam sťažovateľa by tvorilo
súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu
konajúceho o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľ však ani netvrdil, že by podal proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej správy žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti. Uvedené vylučuje právomoc
ústavného súdu vecne prerokovať sťažnosť, v dôsledku čoho ju ústavný súd musel
odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014